V piatok krátko po 17:30 Svätého Otca privítali v paláci Hofburg, ktorý bol od začiatku 13. storočia hlavným sídlom Habsburgovcov. Každá generácia tu vtlačila svoju pečať zariadením a prístavbou, až vznikol dnešný impozantný komplex budov. V niekdajších cisárskych apartmánoch sa dnes nachádza oficiálna rezidencia prezidenta republiky, ktorý Benedikta XVI. osobne privítal. Nasledoval krátky osobný rozhovor, výmena darov a Heinz Fischer hlavu Katolíckej cirkvi sprevádzal do audienčnej siene, v ktorej sa zhromaždili vládni predstavitelia Rakúska a guvernéri jednotlivých provincií, bývalí veľvyslanci pri Svätej stolici, zástupcovia medzinárodných organizácií, diplomacie a verejného života. Po prejave prezidenta republiky prítomných oslovil aj pápež Benedikt XVI. V príhovore ocenil pokrok, ktorý počas posledných dvoch generácií Rakúsko zaznamenalo, nielen pokiaľ ide o ekonomické úspechy, ale najmä pokiaľ ide o tzv. „sociálnu solidaritu“: „Obyvatelia ju prejavujú nielen otváraním svojich sŕdc pre chudobných a núdznych vo svojej rodnej krajine, ale aj štedrou solidaritou v prípadoch katastrof na celom svete.“
Svätý Otec sa zameral aj na postavenie Rakúska v súvislosti s rozširovaním Európskej únie. Zdôraznil, že po páde železnej opony v roku 1989 boli určité nádeje sklamané a konanie niektorých európskych inštitúcií sa stalo terčom oprávnenej kritiky, avšak „proces zjednocovania zostáva najvýznamnejším úspechom, ktorý priniesol obdobie nezvyčajného pokoja kontinentu, dovtedy sužovaného neustálymi konfliktmi a bratovražednými vojnami.“ Podľa pápeža Rakúsko ako pomyselný most, umiestnený na križovatke Východu a Západu, veľkým dielom prispelo k tomuto zjednoteniu a má z neho veľký osoh.
Benedikt XVI. pripomenul, že „Európsky dom“, ako sa často odvolávame na spoločenstvo tohto kontinentu, „bude dobrým miestom pre život pre každého iba ak bude vybudovaný na pevných kultúrnych a morálnych základoch spoločných hodnôt, vyvierajúcich z dejín a tradícií. Európa nemôže a nesmie popierať svoje kresťanské hodnoty. Predstavujú dynamický komponent našej civilizácie na našej ceste vpred do tretieho tisícročia.“ Ako uviedol Svätý Otec, svedectvo kresťanskej viery v srdci Európy nachádza v týchto dňoch vyjadrenie aj na III. európskom ekumenickom zhromaždení v rumunskom Sibiu, ktorého motto znie: „Kristovo svetlo ožaruje všetkých. Nádej na obnovu a zjednotenie Európy“.
Dotkol sa aj tzv. „Európskeho modelu života“, termínu, ktorý predstavuje spoločenský poriadok, charakterizovaný zdravou ekonomikou kombinovanou so sociálnou spravodlivosťou, politickým pluralizmom kombinovaným s toleranciou, štedrosťou a otvorenosťou a zároveň uchovaním hodnôt, ktoré tento kontinent urobili tým, čím je. Svätý Otec apeloval na úlohu a zodpovednosť politikov regulovať a strážiť hranice globalizácie, aby sa nerozvíjala na úkor chudobných.
Kritika z úst Benedikta XVI. zaznela na adresu porušovania práva človeka na život už od počatia a vydávania potratu za neodňateľné právo ženy, ktoré označil za „hlbokú ranu spoločnosti.“ Apeloval na politikov, aby nedopustili vnímanie detí ako nejakej formy choroby a aby v tejto súvislosti pracovali na právnych systémoch vo svojich krajinách. Zásadným problémom je v zdravotníckej oblasti aj situácia okolo eutanázie. Svätý Otec poukázal na to, že správnou odpoveďou na utrpenie poslednej fázy života nie je „asistované úmrtie“, ale „milujúca starostlivosť a spoločnosť, zvlášť s pomocou paliatívnej starostlivosti“.
Európa má podľa pápeža vo svete jedinečnú zodpovednosť predovšetkým sa nevzdávať svojej identity. Tento kontinent sa napriek stúpajúcemu priemerného veku nesmie stať starým na duchu. Nesie zodpovednosť vďaka svojej intelektuálnej tradícii, nesmiernym zdrojom a obrovskej ekonomickej sile. Európska únia by teda mala „prevziať úlohu vodcu v boji proti globálnej chudobe a v úsilí podporovať mier“. Na záver príhovoru sa Benedikt XVI. vrátil opäť k Rakúsku a konštatoval, že za veľkú časť toho, čím táto krajina je a čo vlastní, vďačí kresťanskej viere: „Viera hlboko formovala jej charakter, aj charakter jej národa. Malo by teda byť záujmom každého zabezpečiť, aby nikdy neprišiel deň, keď by iba kamene v tejto zemi hovorili o kresťanstve! Rakúsko by bez živej kresťanskej viery viac nebolo Rakúskom“.
