Drahí bratia v biskupskej službe, Bratia kňazi, rehoľníci, rehoľníčky,
Milí pútnici,
väčšina z biskupov Slovenska je už po tretíkrát na návšteve „ad limina“ vo večnom meste. Je to radosť, lebo sme v blízkosti sídla hlavy Katolíckej cirkvi. Dnes je to pápež Benedikt XVI., ktorý je námestníkom Kristovým, nástupcom svätého Petra. Je to radosť, lebo pri tejto návšteve „ad limina“ sa obohatíme a obnovíme si ešte viac svoju vernosť ku Kristovi žijúcemu v Cirkvi. Medzi naše návštevy patrí okrem návštevy Svätého Otca a konkregácií aj návšteva hlavných bazilík. Dnes je to bazilika svätého Pavla apoštola.
Sprítomnime si v tejto chvíli tie okamihy, keď tu kráčal svätý Pavol, horlivo kázal a nakoniec svojou vlastnou krvou posvätil túto zem. Za vernosť ku Kristovi dal to, čo má človek najcennejšie, svoj vlastný život. Tým potvrdil svoju lásku a vernosť k svojmu majstrovi, ktorý nám povedal: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za svojich priateľov.“ Bola to veľká obeta, ale vernosť vždy vyžadovala obetu. Máme v dejinách Cirkvi veľa dôkazov o tejto skutočnosti. A to aj v dejinách Cirkvi na Slovensku. Mnohí z nás si pamätajú päťdesiate roky, keď násilným spôsobom odvážali rehoľníkov, rehoľnice, zatvárali kňazov a horlivých veriacich. Medzi nimi boli aj naši traja biskupi. Blahoslavený Pavol Gojdič, Michal Buzalka a Ján Vojtašák. O týchto skutočnostiach sa však dnes nepíše, ba ani nehovorí a to ani v zahraničí ani doma. Akoby sa nič nebolo stalo. Stále sa spomínajú len problémy z vojnových čias a povojnové akoby neexistovali. A to nás bolí.
Túžobne sme očakávali zmenu a nastúpenie slobody a demokracie. A dočkali sme sa tej skutočnosti, že zmena prišla. Ale nevyžaduje táto doba od nás ešte väčšiu vernosť spojenú s obetou? A tu je pre nás príkladom sám svätý Pavol apoštol. Od svojho obrátenia ustavične pociťuje neporozumenie, odpor a prenasledovanie. Aj on sa stáva znamením, ktorému budú odporovať, pretože verne hlása Kristovo Evanjelium a je Kristovi natoľko odovzdaný: „Mne žiť je Kristus.“ Vo všetkých týchto ťažkostiach Evanjelizácie a nepochopení vyznáva: „Spolu s Kristom som ukrižovaný.“ V nadšenom zvestovaní Evanjelia nič ho neodrádza, ani väzenie, ani prenasledovanie, a zostáva verný Kristovi až po vyliatie krvi. Keď bol v mamertínskom väzení a písal druhý list Timotejovi, vyjadril svoje presvedčenie: „Viem, komu som uveril.“ a očakával veniec, ktorý mu pripravil Pán: „Lebo ja mám vyliať svoju krv na obetu, nastáva čas môjho odchodu. Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval. Už mám pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi v onen deň dá Pán, spravodlivý sudca; a nielen mne, ale aj všetkým, čo milujú jeho príchod“. Svätý Pavol je pre nás príkladom, ako máme žiť svoje vyvolenie pre úrad nástupcov apoštolov v takej jednote s Kristom, že by sme aj my mohli povedať: „Mne žiť je Kristus.“ Svätý Pavol nám dáva príklad, ako máme konať evanjelizáciu v dnešnej dobe. Napriek všetkým ťažkostiam hlásať Evanjelium v takej čistote bez ústupkov a kompromisov, ako to on robil, keď ohlasoval slobodu svedomia a silu milosti. Utrpenie svätého Pavla a jeho mučenícka smrť nech sú pre nás povzbudením vytrvať vo vernosti.
Našou veľmi vážnou a naliehavou úlohou je popri evanjelizácii aj dôsledná katechizácia. Naši oltárni spolubratia nemôžu ponechať katechizáciu len na laických katechétov. Ale popri všetkých ťažkostiach treba túto úlohu konať a hľadať najvhodnejší spôsob ako túto katechizáciu realizovať. Katechizmus Katolíckej cirkvi a kompendium ukazujú cestu, ako to robiť. Konajme túto prácu vo veľkej zodpovednosti pred Pánom ako večným sudcom a buďme verní učiteľskému úradu Cirkvi.
Je isté, že katechizácia vždy vyžadovala obetu, ale v našej dobe, pri uvoľnenej disciplíne, neúcte,... vyžaduje ešte väčšiu. A nepochopenie tejto skutočnosti „obety“ vedie k tomu, že duchovní otcovia radšej uprednostnia katechétku a či katechétu. Kňazi zabúdajú, že žiaden laik nenahradí kňaza. Ako radi chodia deti na vyučovanie náboženstva tam, kde sa môžu stretnúť na hodine s kňazom. Zodpovednosť za túto skutočnosť máme aj my, biskupi.
Mám veľkú obavu, že aj v tom je jedna z príčin ubúdajúcich kňazských a rehoľných povolaní. Čo tu robiť? Predovšetkým my, biskupi a kňazi si musíme uvedomiť zodpovednosť, ktorú máme. Musíme sa usilovať o to, aby katechizáciu, napriek tomu, že vyžaduje veľkú obetu, robili kňazi. Inak príde to, čo je na západe a okrem toho všetci, či biskupi, kňazi, rehoľníci, rehoľnice alebo veriaci boží ľud, musíme byť verní učiteľskému úradu Cirkvi.
Veď tu je jediná istota, že sme na správnej ceste, že sme v tej Cirkvi, ktorú založil Pán Ježiš. Často sa stretáme v rozhovoroch medzi ľuďmi s názorom, že ten kňaz je konzervatívny, a iný liberálny. Ja si myslím, že kto žije „Sentire cum Ecclesia“ nemôže byť ani konzervatívny ani liberálny. Lebo kto sa drží učiteľského úradu Cirkvi je ten kňaz, ktorý je verný.
Nech nám, drahí otcovia biskupi, bratia kňazi i Vám milí pútnici pomáha k tejto vernosti príhovor svätého Pavla apoštola, aby sme pod ochranou našej nebeskej Matky zostali aj v týchto spletitých časoch vernými Svätej Cirkvi po príklade svätého Pavla apoštola AMEN.
