Pápež Benedikt XVI. v rámci putovania za protagonistami počiatkov kresťanstva - ktoré v súčasnosti absolvuje s účastníkmi svojich stredajších generálnych audiencií - sa v stredu 31. januára zastavil pri troch najvýznamnejších spolupracovníkoch sv. Pavla - Barnabášovi, Sílasovi a Apollovi. Vybral si ich z množstva ďalších, ktorých mená sa objavovali po boku veľkého apoštola. Z mužov to bol Epafras, Epafrodito, Tychikus, Urban, Gaius, Aristarchos a medzi ženami Féba, Tryfaina a Tryfóza, Persida, Rúfova matka - ktorú Pavol nazýva aj svojou matkou (porov. Rim 16, 12 – 13) – a tiež manželská dvojica Priscila a Aquila. Tento tím spolupracovníkov robí podľa Benedikta XVI. zo sv. Pavla „výrečný príklad človeka otvoreného spolupráci“, ktorý „nechce robiť v Cirkvi všetko sám, ale spája sa s početnými a rozličnými kolegami“.Ako prvému z trojice Pavlových spolupracovníkov sa Svätý Otec venoval Barnabášovi, ktorého meno znamená syn povzbudenia alebo syn útechy. Táto prezývka patrila židovskému levitovi narodenému na Cypre, ale žijúcemu v Jeruzaleme, kde sa stal jedným z prvých kresťanov. Známy je jeho príbeh o tom, ako predal pole a peniaze venoval apoštolom. Neskôr sa v jeruzalemskom kresťanskom spoločenstve zastal Pavla a zaručil sa za pravosť jeho obrátenia. Bol poslaný za Pavlom do sýrskej Antiochie, kde s ním strávil celý rok, a venoval sa evanjelizácii v tomto dôležitom meste, pričom sa stal známym ako prorok a lekár.
„A tak Barnabáš vo chvíli prvých obrátení medzi pohanmi pochopil, že toto je chvíľa pre Šaula, ktorý sa utiahol do svojho mesta Tarzu. Šiel tam, aby ho vyhľadal. V tomto dôležitom momente akoby znovu vrátil Pavla Cirkvi; v tomto zmysle jej ešte raz daroval Apoštola národov.“
Barnabáš sa potom vydal s Pavlom na slávnu prvú misijnú cestu veľkého apoštola na Cyprus, do Anatólie a do súčasného Turecka, kde navštívili mestá Attália, Perge, Antiochia v Pizídii, Ikónium, Lystra a Derbe. Ako však pripomína Benedikt XVI., „v skutočnosti išlo o Barnabášovu misijnú cestu, lebo on niesol ozajstnú zodpovednosť, a Pavol sa k nemu pridal ako spolupracovník“. Potom sa spolu zúčastnili na tzv. Jeruzalemskom sneme, kde sa apoštoli so staršími rozhodli oddeliť praktizovanie obriezky od kresťanskej identity. „Iba tak sa konečne stala možnou Cirkev pohanov, Cirkev bez obriezky: sme Abrahámovými synmi iba pre vieru v Krista,“ zdôraznil Svätý Otec.
Ako ďalej pripomenul, na druhej misijnej ceste sa Barnabáš a Pavol dostali do sporu pre mladého Jána Marka, ktorého Pavol už nechcel vziať so sebou, lebo na prvej ceste sa od nich oddelil. „Čiže aj medzi svätými existujú rozpory, nezhody, hádky. A toto sa mi javí ako veľmi potešujúce, lebo vidíme, že svätí ,nespadli z neba´. Sú to ľudia ako my - s problémami, a to aj zložitými. Svätosť nespočíva v tom nikdy sa nepomýliť, nezhrešiť. Svätosť dozrieva v schopnosti zmeniť sa, ľutovať, začať odznova a najmä zmieriť sa a odpustiť.“
A tak sa Pavol - ktorý bol voči Jánovi Markovi drsný a zatrpknutý - s ním napokon znova zišiel a v listoch Filemonovi a Títovi ho už spomína ako svojho spolupracovníka. Medzičasom však Barnabáš a Ján Marek pôsobili na Cypre, kde sa ich stopy strácajú.
Tertulián pripisuje Barnabášovi autorstvo Listu Hebrejom, v prospech čoho by svedčila Barnabášova príslušnosť k Léviho kňazskému kmeňu, lebo práve táto biblická kniha interpretuje Kristovo kňazstvo osobitým spôsobom.
Ďalším Pavlovým spoločníkom bol Sílas, ktorého meno má ten istý koreň ako meno Šavol, a po hebrejsky znamená žiadať, vzývať. Aj Sílas bol jeruzalemský Žid a jeden z prvých kresťanov v jeruzalemskom spoločenstve, kde požíval veľkú úctu, takže ho nazývali prorokom a zverili mu úlohu zaniesť a vysvetliť cirkvám v Antiochii, Sýrii a v Cilícii výsledky Jeruzalemského snemu.
„Očividne bol uznaný za schopného zastať post určitého sprostredkovateľa medzi Jeruzalemom a Antiochiou, medzi židokresťanmi a kresťanmi pohanského pôvodu, a tak slúžiť jednote Cirkvi napriek rozličnosti obradov a tradícií,“ povedal Svätý Otec.
Práve Sílas nahradil po Pavlovom boku na druhej misijnej ceste Barnabáša a ohlasoval s Apoštolom národov evanjelium v Macedónii a Korinte. V Druhom liste Korinťanom Pavol spomína ako svojich spolukazateľov Sílasa a Timoteja. To vysvetľuje, prečo sa Silván spomína ako spoluodosielateľ Pavlových listov Solúnčanom. „Aj toto považujem za dôležité. Pavol nekoná sám, ako osamelé indivíduum, ale spolu s týmito spolupracovníkmi v onom cirkevnom my. Toto Pavlovo ja nie je izolované ja, ale ja v cirkevnom my, v my podľa apoštolskej viery. A Silván sa napokon spomína aj v Prvom Petrovom liste, kde čítame: ,Prostredníctvom Silvána, ktorého pokladám za vám verného brata, som vám krátko napísal´ (1 Pt 5, 12). Vďaka tomu vidíme aj spoločenstvo medzi apoštolmi. Silván slúži Pavlovi aj Petrovi, lebo Cirkev je jedna a misijná zvesť jediná.“
Napokon sa Benedikt XVI. dostal k tretiemu Pavlovmu spolupracovníkovi Apollovi. Jeho meno podľa všetkého pochádza z Apolóna alebo Apolodora. Napriek pravdepodobne pohanskému pôvodu jeho mena išlo o horlivého Žida z egyptskej Alexandrie. Na javisko prvej evanjelizácie vystúpil v Efeze, kde sa ho ujali kresťanskí manželia Priscila a Aquila a hlbšie ho uviedli na Božiu cestu. Potom pôsobil v Korinte, kde podľa Skutkov apoštolov veľmi duchaplne vyvracal argumenty Židov a verejne dokazoval prostredníctvom svätých písem, že Ježiš je Kristus, Mesiáš.
„Jeho úspech v tomto meste mal však aj problematickú stránku, pretože niektorí členovia tamojšej cirkvi sa v jeho mene, očarení jeho spôsobom reči, stavali proti ostatným (porov. 1 Kor 1, 12; 3, 4 - 6; 4, 6). Pavol v Prvom liste Korinťanom vyjadruje Apollovmu dielu ocenenie, ale Korinťanom vyčíta, že potupujú Kristovo telo delením sa na opozičné frakcie. Z celej udalosti vyvodzuje dôležité ponaučenie: Či už ja, alebo Apollo – hovorí – nie sme nič iné ako diakoni, čiže iba služobníci, prostredníctvom ktorých ste dospeli k viere (porov. 1 Kor 3, 5). Každý má na Pánovom poli inú úlohu: „Ja som sadil, Apollo polieval, ale vzrast dal Boh... Lebo my sme Boží spolupracovníci a vy ste Božia roľa a Božia stavba“ (1 Kor 3, 6 - 9).
Apollo je ďalší z tých, ktorým niektorí pripisujú autorstvo Listu Hebrejom. Ako Benedikt XVI. uzavrel, všetci títo traja muži žiaria na nebi evanjeliových svedectiev.
„V tejto prvotnej evanjelizačnej službe našli zmysel svojho života, a preto stoja pred nami ako jasné vzory veľkodušnosti a zrieknutia sa vlastných záujmov. Pripomeňme si napokon ešte raz myšlienku sv. Pavla: Či Apollo, či ja, všetci sme Ježišovými služobníkmi, každý svojím spôsobom, lebo Boh je ten, kto dáva vzrast. Toto slovo platí aj dnes pre všetkých - tak pre pápeža ako pre kardinálov, biskupov, kňazov či laikov. Všetci sme Ježišovi pokorní služobníci. Slúžime evanjeliu, koľko môžeme podľa svojich darov, a prosíme Boha, aby dnes dával rásť svojmu evanjeliu, svojej Cirkvi.“
