Vzhľadom na reakcie z moslimskej strany na niektoré pasáže z príhovoru Svätého Otca Benedikta XVI. na univerzite v Regensburgu, ako aj na vysvetlenia a spresnenia doteraz poskytnuté prostredníctvom riaditeľa Tlačovej kancelárie Svätej stolice, rád by som dodal nasledujúce:– Postoj pápeža k islamu je jednoznačne taký, aký je vyjadrený v koncilovom dokumente Nostra aetate: „Cirkev sa s úctou díva i na moslimov, ktorí sa klaňajú jedinému, živému, jestvujúcemu, milosrdnému a všemohúcemu Bohu, Stvoriteľovi neba i zeme, ktorý prehovoril k ľuďom. Jeho ustanoveniam, a to aj skrytým, usilujú sa podrobiť z celého srdca, ako sa podriadil Bohu Abrahám, na ktorého sa islamská viera rada odvoláva. Ježiša síce neuznávajú za Boha, ale ctia si ho ako proroka. Uctievajú si aj jeho panenskú matku Máriu a zavše ju aj nábožne vzývajú. Okrem toho očakávajú súdny deň, keď Boh dá odplatu všetkým zmŕtvychvstalým ľuďom. Popritom majú v úcte mravný život a uctievajú Boha najmä modlitbou, almužnou a pôstom“ (3).
– Zasadzovanie sa pápeža v prospech medzináboženského a medzikultúrneho dialógu je rovnako evidentné. Počas stretnutia s predstaviteľmi niektorých moslimských komunít v Kolíne nad Rýnom 20. augusta 2005 pápež povedal, že dialóg medzi kresťanmi a moslimami „nemôže byť zredukovaný iba na niečo, čo je navyše“, a dodal: „Lekcie z minulosti nám musia pomôcť vyhnúť sa opakovaniu rovnakých chýb. Musíme hľadať cesty obnovy a učiť sa žiť vo vzájomnom rešpektovaní identity toho druhého.“
– Pokiaľ ide o výrok byzantského cisára Manuela II. Palaelogosa, ktorý citoval v príhovore v Regensburgu, Svätý Otec vôbec nemal v úmysle stotožniť sa s ním, ale využil ho len na to, aby v akademickom prostredí a v kontexte toho, čo vyplýva z celkového pozorného čítania textu, rozvinul niekoľko myšlienok na tému vzťahu medzi náboženstvom a násilím vo všeobecnosti, ktoré uzavrel jasným a radikálnym odmietnutím náboženskej motivácie pre násilie, nech už pochádza z ktorejkoľvek strany. Je vhodné v tejto súvislosti pripomenúť, ako sám Benedikt v nedávnom posolstve pri príležitosti 20. výročia medzináboženského modlitbového stretnutia za pokoj, ktoré inicioval jeho milovaný predchodca Ján Pavol II. v Assisi v októbri 1986, konštatoval: „Za prejavy násilia nemožno pripisovať vinu náboženstvu ako takému, ale skôr kultúrnym podmienkam, v ktorých sa toto náboženstvo žilo a vyvíjalo... V skutočnosti svedectvá o dôvernom spojení medzi vzťahom k Bohu a etikou lásky zaznamenávame vo všetkých veľkých náboženských tradíciách.“
– Svätému Otcovi je teda veľmi ľúto, že niektoré pasáže z jeho príhovoru mohli vyznieť ako útoky na city veriacich moslimov a boli interpretované spôsobom, ktorý nezodpovedal jeho úmyslu. Na druhej strane vzhľadom na horlivú nábožnosť veriacich moslimov napomenul sekularizovanú západnú kultúru, aby sa vyhla „opovrhovaniu Bohom a cynizmu, ktorý považuje pohŕdavý výsmech z posvätného za právo na slobodu“.
– Zdôrazňujúc svoj rešpekt a úctu voči tým, ktorí vyznávajú islam, si Svätý Otec želá, aby sa im pomohlo pochopiť jeho slová v ich pravom význame, aby sa čo najskôr prekonal tento neľahký okamih a posilnilo sa vydávanie svedectva „jedinému, živému, jestvujúcemu, milosrdnému a všemohúcemu Bohu, Stvoriteľovi neba i zeme, ktorý prehovoril k ľuďom“, ako aj spolupráca pri spoločnej ochrane a zveľaďovaní sociálnej spravodlivosti, mravných hodnôt, mieru a slobody pre všetkých ľudí (porov. Nostra aetate, 3).
