Vatikán, 25. apríl 2006 (Zenit) – „Cirkev nemôže mlčať, keď sa porušujú ľudské práva, alebo dôstojnosť človeka,“ vyhlásil arcibiskup Giovanni Lajolo (71), vatikánsky sekretár pre vzťahy so štátmi. Ako informovala Vatikánska informačná služba, arcibiskup sa v interview s indonézskymi novinami Kompas dotkol aj ďalších tém, ako diplomatické aktivity Svätej stolice, oddelenie Cirkvi od štátu a medzináboženský dialóg.Mestský štát Vatikán je krajina svojho vlastného práva „hoci minimálnej politickej podstaty“, vysvetlil arcibiskup Lajolo. Jeho jedinou funkciou je zaručiť „nezávislosť pápeža ako najvyššej autority Katolíckej cirkvi od akejkoľvek formy občianskej jurisdikcie“. Arcibiskup ďalej objasnil, že Svätá stolica a síce - „pápež a Rímska kúria ... nesprávne označovaná ako Vatikán, pretože má svoje sídlo v Mestskom štáte Vatikán - ... nie je orgánom s občianskou vládou a preto nemá politické funkcie. Preto tu neexistuje prekrývanie sa politickej funkcie štátu a náboženskej funkcie Cirkvi.“
Ďalej rozlíšil Mestský štát Vatikán, ktorý má zahraničné styky „skromného rozsahu a zamerané najmä na Taliansko“ a Svätú stolicu, ktorá má „obrovskú sieť veľvyslanectiev na celom svete“, ktoré sa nazývajú apoštolské nunciatúry.
Nunciatúry sa nezaoberajú politickými otázkami, obranou, alebo obchodom, ale záležitosťami týkajúcimi sa slobody Cirkvi a ľudských práv,“ vysvetlil vatikánsky štátny sekretár pre vzťahy so štátmi.
„Vo všeobecnosti Svätá stolica zasahuje, aby zaručila právny štatus Cirkvi a v niektorých krajinách, aby bránila katolíckych veriacich, ktorí sú utláčaní, alebo subjektom nátlaku či diskriminácie. Ale nerobí to s odvolávaním sa na Všeobecnú deklaráciu ľudských práv, Medzinárodnú dohodu o občianskych a politických právach, či dokonca na ratifikované konštitúcie jednotlivých štátov. Sú rôzne kritériá intervencií, závisia od situácie a sú prirodzene inšpirované vôľou pomôcť čo najúčinnejším spôsobom a preto s potrebnou prezieravosťou a rezervovanosťou, aby sa zabezpečilo, že to nevyvolá negatívne dôsledky či postihy.“
V súvislosti s oddelením Cirkvi od občianskeho štátu arcibiskup zdôraznil:
„Cirkev sa nijakým spôsobom neusiluje ukladať nejaké zákony občianskej legislatíve, ak ich politické sily sami nenavrhnú.“
Náboženská sloboda
„Zásadným princípom je rozlišovanie medzi politickou a náboženskou sférou a pevnou ochranou náboženskej slobody, podľa ktorého tak ako štát nezasahuje do činnosti Cirkvi, tak ani od nej neprijíma nariadenia.
Cirkev – v praxi biskupi v príslušných krajinách – sa usiluje osvecovať katolíkov i verejnú mienku ... verejnými vyhláseniami vysvetľujúcimi katolícky postoj k morálnym otázkam, ktoré vyplývajú z politickej činnosti i legislatívy a prijímať predovšetkým racionálne argumenty prístupné dokonca aj ľuďom bez viery.
Na všeobecnej úrovni Svätá stolica zasahuje v oblasti veľkých morálnych otázok, ktoré kladie politika, prostredníctvom dokumentov ako sú pápežské encykliky, apoštolské exhortácie a inštrukcie, ktoré vydáva Kongregácia pre náuku viery.
Na posúdenie toho, kde je vhodné zasiahnuť, sa používajú rôzne kritériá, ale Cirkev nemôže v nijakom prípade mlčať, keď ide o dôstojnosť človeka, alebo o základné ľudské práva.“
K medzináboženskému dialógu arcibiskup Lajolo povedal:
„Benedikt XVI. bude tak ako jeho predchodcovia pokračovať v záväzku medzináboženského dialógu, v zmysle smerníc Druhého vatikánskeho koncilu.“ Potom arcibiskup varoval že „konflikt kultúr - alebo ešte horšie náboženstiev - by mohol rozdeliť ľudí ešte viac, ako už sú“. Zdôraznil, že „medzináboženský dialóg je zameraný na lepšie pochopenie viery iných, no i na lepšie pochopenie vlastnej viery, ako aj na upevňovanie vzájomných zväzkov osobnej úcty“. Na záver dodal, že takýto dialóg „nemá spôsobiť, aby tí, čo sa na ňom podieľajú, sa stali menej veriacimi v ich vlastnom hlbokom náboženskom presvedčení, ale má viac otvoriť ich mysle a srdcia Božej vôli“.
