Homília J.E. Jána Chryzostoma kardinála Korca v Katedrále-Bazilike sv. Emeráma v Nitre, 1. januára 2006..."> Homília J.E. Jána Chryzostoma kardinála Korca v Katedrále-Bazilike sv. Emeráma v Nitre, 1. januára 2006..." />
[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je piatok 05. 07. 2024   Meniny má Cyril a Metod      Pošlite tip TK KBS [RSS][Email][Mobile][Twitter][Instagram][Threads][Facebook] Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  júl  >>
poutstštpisone
1234567
891011121314
15161718192021
22232425262728
293031    

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast:
Google|Apple|Spotify

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Homília J.E. Jána Chryzostoma kardinála Korca
P:3, 01. 01. 2006 16:10, PRE

Jan Chryzostom KorecDnes je prvý deň roka 2006. Je to začiatok 14. roka od vzniku Slovenskej republiky. Je to sviatok Matky Božej a je to Svetový deň pokoja. Myšlienka pokoja, Božieho pokoja, pokoja ľudí dobrej vôle napĺňa našu myseľ. S myšlienkou Božieho Pokoja by sme mali vykročiť do nového roka, do ďalšieho roka slovenskej štátnosti, pod ochranou tej, ktorú oslovujeme ako Kráľovnú Pokoja.

Na túto cestu pokoja sa vydávame s modlitbou, ktorú sme vyjadrovali aj slovami žalmu: „Bože, buď nám milostivý a žehnaj nás! A tvoja tvár nech žiari nad nami, aby sa tvoja cesta stala známou na zemi!“

Svätý Otec Benedikt XVI. pokračuje v tradícii svojich predchodcov a poslal preto svetu posolstvo k Svetovému dňu pokoja roku 2006 - posolstvo nádeje, posolstvo varovania, posolstvo života. Jeho základnou myšlienkou je veta: Pokoj spočíva v pravde.

Svätý Otec Benedikt XVI. už vo vianočnom príhovore Urbi et orbi - Mestu a celému svetu k veľkým problémom našich čias povedal: Modernú dobu často prezentujú ako prebudenie rozumu zo spánku, ako príchod svetla poznania do ľudstva, ako odchod z temného obdobia do jasného svetla vedomostí. Skutočnosť je však taká, že moderný človek je práve slabý v podstatnom poznaní a premýšľaní a zamotáva sa preto stále viac do nepredvídaných problémov a ich nepredvídaných následkov. Máme nový priemysel, ale máme aj nedýchateľný vzduch a otepľovanie planéty. Máme nové objavy, ale bojíme sa chemických a biologických zbraní a trasieme sa pred ničivosťou zbraní atómových. Máme vyspelejšiu medicínu, ale na našich klinikách zabíjajú státisíce nenarodených detí a šíri sa eutanázia. Máme vyspelú biológiu, ale prebúdzame v sebe staré pokušenie, chceme byť „ako Boh“ a chceme vyrábať človeka v skúmavkách a klonovaním, bez otca a bez matky a bez istoty, čo z genetického inžinierstva môže vzísť. Benedikt XVI. povedal: "Muži a ženy nášho veku riskujú, že sa stanú obetami svojich poznatkov a techniky a skončia v ľudskej prázdnote." A zvolal: "Zobuďte sa, muži a ženy tretieho tisícročia!"

Zdajú sa nám tieto slová príliš burcujúce? Ale nespoznávame v nich pravdu o našom živote, o živote v Európe a v celom našom svete? Zamyslime sa nad tým z hľadiska Svetového dňa pokoja a teda i pohľadom na prítomnosť a budúcnosti.

Žiť v pokoji znamená žiť v pravde, žiť v pokoji pravdy. V tom sa dnes možno najviac previňujeme. Terajší Sv. Otec ešte ako kardinál Ratzinger odpovedal v celej jednej knihe na otázky nemeckého novinára. Novinár mu hovoril: " Údaje o možnosti prežitia našej planéty sa stále zhoršujú. Od polovice 80. rokov stále pribúda počet aj rozsah katastrof vo svete. Väčšinu z nich nespôsobuje príroda, ale človek sám. Jednak porušovaním rovnováhy v prírode, čo sa týka vody, vzduchu, života lesov a rovnováhy podnebia, alebo aj tým, že človek stráca kontrolu nad svojou vlastnou technikou. Vyrubuje bezhlavo pralesy a lesy a podzemnými jadrovými výbuchmi otriasa krehkou zemskou kôrou. Pýtam sa, povedal novinár: Treba nám takto tancovať na okraji sopky? Je potrebný tento rastúci chaos, táto pochabosť v rokoch veľkej premeny svetových dejín, aby sme museli začať všetko odznova? Alebo je to, nedajbože, skutočné objednávanie apokalypsy?“ - Kardinál Ratzinger chvíľu mlčal: "Ťažko povedať", dodal potom. V každom prípade by sme sa mali usilovať, aby sme umožnili zdravý nový začiatok, a to zo síl stvorenia a vykúpenia. Aby sme uvoľnili aj tie sily, cez ktoré sa človek učí sám seba ovládať a teda aj obmedzovať. Lebo o to teraz očividne ide: Aby človek nerobil všetko, čo sa mu zachce. „Lebo človekovi by sa mohlo zachcieť zničiť aj seba samého, aj ľudstvo, aj svet. Ide o to, aby si človek uvedomil, že oproti schopnosti niečo urobiť, stojí otázka, v akej miere je to potrebné a v akej miere sa to smie urobiť. Aby človek neuznával ako prekážky len to, čo nemôže fyzicky, ale aj to, čo nie je dovolené mravne, z hľadiska ľudskosti a z hľadiska života. Je potrebné formovať ľudí tak, aby boli schopní odolávať pokušeniam zakázaného stromu - to je dnes základná úloha, povedal Kardinál.

V tomto má veľkú úlohu Cirkev. Cirkev sa musí usilovať privádzať ľudí k tomu, aby dorástli na vlastnú úroveň človeka, aby oproti svojim fyzickým schopnostiam a možnostiam brali do úvahy aj svoje morálne možnosti a záväzky. Pritom vieme, že k morálnosti ľudských činov nás zaväzuje vzťah k živému Bohu a jeho poriadku života. Bez Boha? Čo zväzovalo k mravnosti veľkých tyranov Hitlera, Stalina, či Pol Pota v Kambodži? Nič ich nezaväzovalo! Ak naozaj Boh stojí v našom živote ako skutočnosť a ako sila, dostáva záväznosť a silu aj naša mravnosť.

Bez Boha je tu nebezpečenstvo, že človek vezme celej prírode, ba aj ľudstvu ich životný dych. Znehodnocovanie vonkajšieho sveta - vody, vzduchu, potravín - je obrazom vnútorného znečisťovania človeka, na ktoré veľmi málo dbáme. Toto uniká aj mnohým ochrancom prírody. Chceme ľuďom umožniť ľudsky dýchať, ale zároveň obraňujeme všetko, čo púšťa z reťazí ľudskú svojvôľu, neskrotný priemysel a jeho exhaláty a mnohé iné neresti. To je karikatúra starosti o prírodu o človeka a karikatúra slobody.

Príroda má svoj poriadok. Má ho aj život človeka a ľudstva. Nemôžeme robiť svojvoľne, čo sa komu zachce - ani z manželstvom, ani s rodinou, ani s potratmi, ani s klonovaním človeka či s výrobou človeka. Svojvôľou neuchránime pokoj vo svete a pokoj sveta. Svojvôľou svet len rozvrátime. Svet uchránime len v pokoji pravdy o človeku, o živote a o svete.

Pravda o človeku a živote však znamená aj spravodlivosť. Nespravodlivosť je naopak ohniskom nepokoja. Čítame rozličné analýzy verejného života u nás na Slovensku i vo svete. Prehlbuje sa bohatstvo jedných a prehlbuje sa chudoba druhých. Veľkodušných podnikateľov si treba vážiť - dávajú prácu a obživu tisícom zamestnancov a rodín. No kritici vytýkajú, že veľký zahraniční investori dostávajú neuveriteľné výhody, napr. zrušenie daní z dividend, čiže zo ziskov, čo im umožňuje vyvážať zisk do zahraničia. Nejde pritom len o veci tohto sveta - ide o morálku, a o naše duše, stále viac ohrozované modlou znižovať náklady a zvyšovať zisky. Ide o ponižovanie zamestnancov, ktorí musia strpieť všeličo, len aby neprišli o chlieb. Toto je denná ubíjajúca realita šou, z ktorej sa len ťažko dostávame. Iní hromadia zisky priamo šírením nerestí, ktorými ubíjajú svet. Kritik našich pomerov napísal: "Jedni uponižujú, druhí sa dajú uponižovať. V mnohých "reality šou", sa niektorí ľudia na celé týždne vzdávajú slobody, poslednej štipky súkromia, studu, vlastnej dôstojnosti a obetujú aj dušu neresti - vo vidine peňazí. Je to znak úpadku a choroby. Znak úpadku a choroby tých, ktorí do nerestí priam nútia ponukou obrovských peňazí, tých, ktorí, azda v núdzi alebo z ľahkomyseľnosti túto pokušiteľskú ponuku prijímajú, tých, ktorí to ponúkajú z prázdnoty svedomia i z nenásytnosti po zisku firmy, ale je to i znak choroby tých, ktorí to baživo a takmer bez svedomia sledujú a podporujú to tísícami esemesiek. Kde len na to berú tí ľudia peniaze, keď matky na Orave, či v Snine nemajú na chlieb? A ide o státisíce korún a o desaťtisíce ľudí. Pritom v našich mestách zomierajú zamrznutím opustení bezdomovci. Nerestí a nespravodlivostí je u nás mnoho. Boli vyjadrené mnohé ponosy a kritiky o tom, čo robí ziskuchtivosť so zdravotníctvom, s lekármi i zdravotnými sestrami, s poplatkami chorých, najmä starých ľudí za liečbu, s príplatkami na lieky, s privatizáciou liečební a s premenou zdravotných poisťovní na akciové spoločnosti, kde akcionári čakajú na dividendy zo zisku. A všetko v mene demokracie a pokroku.

Život si nivočíme aj inými neresťami. Čítali sme článok v novinách, podľa ktorého vraj „mnohým cirkevným predstaviteľom vstávajú pri najnovšej štatistike vlasy dupkom. Roku 2004 bolo na Slovensku 11 tisíc rozvodov. Štvrtina našich domácností je bez detí. Asi 30 tisíc mladých párov vo veku 25-30 rokov žije vraj „na divoko“. Štvrtina detí sa rodí mimo manželstva. „Sodoma a Gomora?“ – pýtal sa autor. Nič zvláštne, usúdil. Akurát, že sa aj v tomto približujeme životnému štýlu vyspelých demokratických krajín! Pýtal som sa sám seba: A to je všetko? Kde stojí pisateľ? A kam chce zájsť vo svojej vyspelosti a demokracii? Čo s deťmi bez rodiny? Aj o tom pozná pisateľ štatistiky? Čo sa z našich detí regrutuje? Jemu, pisateľovi, pri tom všetkom nevstávajú vlasy dupkom? Ani iným?

Technika masmédií umožňuje aj demoralizáciu neslýchaných rozmerov. Tlač i televízia. Na internete sú vraj tisíce strán s nevhodným, až zločinným obsahom – od výroby bômb, cez surový sex a pornografiu, až po návody na samovraždy. Ťažko sa zisťujú vraj ich autori. A sledujú to aj tisíce detí. Ľudia sa pýtajú: Aj také lotrovstvá majú patriť k vyspelým demokraciám? Náš básnik sa pýtal: či to už spejeme k zošaleniu... ?

V tom istom čase iný denník priniesol takýto pohľad: V TV novinách hlásateľ povedal, že mladíka vysokoškoláka ubodali na smrť skíni, potom že neonacisti a ešte potom že narkomani. Kto to teda vlastne bol? Veď to boli chlapci z našich ulíc, ktorí pobehovali pod našimi oknami. Socializmus vzal ľuďom vieru v Boha, keď náboženstvo vyhlásil za ópium ľudstva a tmárstvo a chcel ho vykoreniť. Náhradu však neposkytol žiadnu. Dnes v tom tí istí alebo zas iní ľudia pokračujú bojom proti náboženstvu a proti cirkvám. Títo nešťastní chlapci pochádzajú často z rozvrátených rodín, a tak ich vychovávala ulica. Ani slovo o Bohu. Televízia im od rána do večera ponúka krváky, vulgarizmy a rozličné šou. A teraz sa čudujeme, čo z niektorých detí vyrástlo. Siali sme kúkoľ, nemohli sme čakať pšenicu. Horšie je to, že niektorí s iróniou píšu, že z toho všetkého vstávajú vlasy na hlave len cirkevným predstaviteľom. Iným nie? Tešia sa ešte na horšie veci?

Bojovať proti náboženstvu a proti Bohu je najväčšia lož proti základnej pravde sveta a nášho života, proti pravde pokoja. Tí, ktorí, bojovali proti náboženstvu a proti veriacim ako takým, spustošili zem, v našich časoch rovnako v mene Hitlera ako v mene ateizmu v komunizme. Rúcali kostoly, ničili duchovné tradície a pustošili národy. Chce niekto túto pohromu Slovenska, Európy a sveta znova zopakovať? Základnou pravdou života je hodnota a nedotknuteľnosť ľudského života, dôstojnosť ľudskej osoby a základom je pravda, že to platí o všetkých ľuďoch a že každý človek patrí do jednej rodiny národov. Ľudské práva, úcta a spravodlivosti platia o každom človekovi a o každom národe sveta. Túto základnú pravdu o živote a o každom človekovi nám naplno zjavil a ukázal Ježiš Kristus. Je to pravda sveta, pravda po celé dejiny, je to pravda pre dnešok i pre budúcnosť. Tejto pravde sa protiví každé sebectvo jednotlivca, každé sebectvo národov. Protiví sa jej hriech nespravodlivosti, útlaku, terorizmu i vojen.

Terorizmus je zločinnosť najvyššieho stupňa a najväčšia zvrátenosť vo svete. Kto zabíja ako terorista, pohŕda všetkým ľudským i božským, prítomnosťou i budúcnosťou, chce zabiť čo najviac ľudí z nenávisti a chce šíriť čo najotrasnejší strach. Je to šialenstvo rozumu, srdca i svedomia. Tak nejako to vyjadril i zosnulý Svätý Otec Ján Pavol II. Ale či nedráždi azda západ svojou bezduchosťou a nemorálnosťou niektorých ľudí k terorizmu?

Nepriateľom pokoja je nespravodlivosť medzi ľuďmi, v národoch i medzi národoch. Nespravodlivosť je lož o poslaní spoločných dobier tejto zeme, lož, z ktorej žijú mocní a bohatí tohto sveta, ktorí vo svojej hojnosti a prepychu nedovidia dolu na chudobných a biednych ľudí národov sveta. Ich zúfalá situácia sa neraz potom potláča zbraňami a vojnou, z čoho znova niektorí ľudia bohatnú.

Zarábať však na vojnách, na výrobe zbraní patrí však k najväčším nerestiam sveta. Namiesto na chlieb pre zomierajúcich od hladu, sa vyhadzujú miliardy na stále nové a ničivejšie zbrane. Potom sa predávajú tyranom v Afrike na občianske vojny a na vojny medzi národmi, pri ktorých sa donekonečna prešívajú hranice, kilometre dopredu a kilometre naspäť. To je lož proti základnej pravde o živote človeka, proti pravde pokoja.

Aj dnes na mnohých miestach sveta ľudia zomierajú na podvýživu - nemajú chlieb. Pritom ľudstvo ako celok vynaloží v priebehu 24 hodín približne 2,3 miliardy dolárov na veci, spojené s vojnou! Mal pravdu aj pre dnešok prorok Izaiáš, keď hovoril "Zem je nakazená svojimi obyvateľmi, lebo prestúpili Božie zákony..." Mal pravdu? Kardinál Renato Martino, ktorý zastupoval dlhé roky Vatikán pri OSN v New Yorku, povedal teraz v decembri 2005 o obchodovaní zo zbraňami toto: Výdavky štátov sveta na zbrane roku 2004 prekročili sumu jeden trilión dolárov - tisíc miliárd! To predstavuje 160 dolárov na každého obyvateľa našej zeme!

Pokoj nie je len stav bez vojny... Je omnoho viac a stav omnoho trvalejší. Pokoj je ovocím spravodlivosti, je ovocím poriadku, podľa ktorého majú ľudia žiť, a to je poriadok pravdy ľudského života. Preto sa dá povedať, že pokoj spočíva v živote pravdy o človekovi. V tom je zahrnutá úcta k životu, úcta k človeku, úcta k slobode, úcta k manželstvu a rodine, v tom je aj pravda o národe a o spoločnosti národov, a to všetko v spravodlivosti, ba priam v láske. Toto všetko sa prejavuje v uznávaní a zachovávaní mravného zákona, vyjadreného v podstate v Desatore i mimo neho. Takýto život v pravde je zároveň životom v pokoji. Sv. Augustín napísal, že pokoj je "tranquillitas ordinis", že je vyváženosť poriadku.

Sú vo svete našťastie aj inštitúcie, ktoré bránia život a pravdu o živote a tým bránia aj pokoj, ktorý sa živí pravdou a spočíva na pravde. Jestvujú aj u nás. Mierové podujatia týchto inštitúcií, ich snaha zmierovať napätia vo svete, riešiť spory spravodlivo, starať sa o chudobných - to všetko sú dobré znamenia aj našich čias a sú dobrým prísľubom pre národy Afriky, Ázie či Svätej Zeme. K týmto pokojatvorným ustanovizniam patria rozhodne aj naše cirkvi. Cirkev je starobylá, ale práve preto má neslýchané vzácne skúsenosti. Cirkev na jednej strane potrebuje pružnosť, aby mohla prežívať meniace sa situácie života a aby mohla účinne podnikať kroky pri riešení zložitých problémov. Na druhej strane cirkev potrebuje stále odvahu, aby zachovala to, čo umožňuje človekovi byť človekom, a ľudskej spoločnosti ľudskosť, čo dovoľuje ľuďom ľudsky žiť a prežiť a čo im zaručuje ľudskú dôstojnosť. Cirkev sa musí pridŕžať základných právd a zásad a otvárať ľudí smerom k duchu a k Bohu. Lebo len odtiaľ možno čerpať silu, ovládať zlé sklony a zabezpečovať pokoj pre tento náš svet.

Bilancia 20. storočia svedčí o tom, že tam, kde sa odstránilo kresťanstvo, znova prepukli pradávne sily zla, ktoré kresťanstvo skrotilo. Čisto historicky možno povedať: Demokracia bez náboženského, posvätného podkladu nejestvuje. Práve dejiny veľkých ateistických diktatúr 20. storočia národného socializmu a komunizmu ukazujú, že likvidovanie Cirkvi, rozklad a potláčanie viery ako sily života strháva svet naozaj do priepasti ničenia národov a sveta.

Práve pri tejto obrane života a pokoja vo svete má veľké poslanie Cirkev. Ona môže byť a do veľkej miery aj je symbolom odporu voči svojvôli vo svete. Niektorí ju preto označujú za nemodernú. Nemodernosť môže byť niekedy slabosťou cirkvi, a to obmedzujeme. Ale nemodernosť Cirkvi môže byť aj jej veľkou silou. Cirkev môže byť moderná práve tým, že sa zdá byť niektorým nemoderná. Môže byť veľká tým, že má odvahu stavať sa proti tomu, čomu takmer všetci okolo nej holdujú a čomu tlieskajú. Cirkvi pripadá úloha chrániť s odvahou pravdu, aj keď ju to na nejaký čas oberá o popularitu. Cirkev, pravda, musí dobre rozlišovať, kde sa musí stavať na odpor a kde musí pomáhať a priam povzbudzovať, či spoločne znášať ťažkosti. Musí rozlišovať, kde povedať áno a kde povedať nie, aby si zachovala svoju podstatu a svoje poslanie. Cirkev ako veľké svetové spoločenstvo viery, ale i múdrosti so svojimi univerzitami, svätcami a vedcami má dosť možností, aby s evanjeliom v ruke a s modlitbou v srdci i na perách pomáhala nášmu skúšanému svetu žiť.

Svet dnes zápasí s mnohými ťažkosťami a problémami. Pri Poslednej večeri zazneli však posilňujúce slová, ktoré povedal Ježiš apoštolom a tým aj nám všetkým: "Vo svete máte súženie, ale dúfajte - ja som premohol svet" (Jn 16, 32). A povedal: „Svoj pokoj vám dávam!“ Toto Ježišovo dedičstvo pokoja prebrali apoštoli a s nimi Cirkev. Sv. Pavol napísal v liste Efezanom o vzkriesenom Pánovi: „On je náš pokoj!“ (2, 14)

Keď máme na mysli bolesti a rany nášho sveta, keď máme na mysli neresti, ktorými ľudia sami zapleveľujú svoj svet a keď počúvame hlas Svätého Otca Benedikta XVI., jeho upozornenia, varovania i modlitby, vtedy si uvedomujeme, akým šťastím pre svet je evanjelium a Kristova Cirkev. Čím je Cirkev pre nás veriacich, ale i pre nie veriacich. Vychovávala nás na Slovensku tisíc rokov, od čias Konštantína-Filozofa, Metoda a Gorazda, od čias prvej diecézy v Nitre z roku 880. Stavala nám chrámy, školy, univerzity, sirotince, cez svoje kláštory nás učila remeslám a rozvíjala našu kultúru. Cirkev! Jedna a svätá a apoštolská! Básnik vyspieval o nej hymny. Cirkev je strážcom sveta, je posväcovateľom sveta. A básnik volal: Ty, Cirkev, chrániš moju dušu pred prívalom hlušiny slov prázdnych ľudí! Znejú z diaľky ako lesné rohy, keď sa však priblížia, sú to plechové zvonce. Derú sa do popredia s prápormi a heslami, vetry a dažde ich však uvádzajú v zmätok. Zmierali sme smädom pri ich kalných prameňoch, umierali sme hladom pri ich pokrmoch z pilín, oslepli sme pri kahancoch jej nepriateľov. Včera sa jej nepriatelia vyhlasovali za kolísku pravdy, dnes sú hrobom pravdy. Siahali po nás rukami a povrazmi – dušu však môže zachytiť len Boh. Napájali nás vodou močiarov, duša však žije nápojom večnosti.

Cirkev nás udržuje pravdou života. V nej kľačia národy zeme, živé i dávno zaniknuté. Cirkev bola túžbou vekov, a je svetlom tisícročí. Je svorníkom národov a je ich cestou – po nej kráčajú tisícročia k Bohu. Nedá sa ujarmiť násilníkmi a tyranmi, objíma čiernych i bielych, jej dych vanie cez všetky pokolenia. Žehná všetkych, aj nepriateľov a obväzuje im rany. Blúdiaci sú uchránení, pretože Cirkev sa stále modlí. Modlí sa dňom i nocou po celej Zemi v rodinách, chrámoch i kláštoroch a pre ňu nebesá neopúšťajú Zem. Aj tí, ktorí sa rúhajú, žijú z Kristovej Cirkvi. – Pre toto všetko v Cirkvi s radosťou žijeme, preto ju počúvame a preto sa spolu s ňou a v nej aj dnes modlíme: „Bože, buď nám milostivý a žehnaj nás!“

Kardinál Ján Chryzostom KOREC

( P. Peter Tibenský SJ ) 20060101004   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]