Homília na zakľúčenie Tretieho celoslovenského eucharistického kongresu(Bratislava 18. septembra 2005)
Drahí bratia v biskupskej a kňazskej službe,
milý otec apoštolský nuncius,
vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky
vážený pán predseda vlády, verejní činitelia, pán primátor Bratislavy, starosta mestskej časti Petržalky.
Drahí veriaci z rôznych diecéz Slovenska!
Zišli sme sa na tomto Treťom celoslovenskom eucharistickom kongrese, aby sme sa stretli s Ježišom Kristom, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych a je naozaj prítomný v prevelebnej Oltárnej sviatosti. Prišli sme sem, aby sme si spolu prehĺbili svoju vieru, posilnili svoju nádej a zapálili svoju lásku.
S celosvetovou Katolíckou cirkvou chceme v tomto Eucharistickom roku, ktorý vyhlásil náš vrelomilovaný pápež Ján Pavol II., verejne prejaviť a osvedčiť svoju vieru v Eucharistiu, „prameň a vrchol celého kresťanského života” (porov. Svetlo národov, 11). Prišli ste so svojimi pastiermi zo všetkých diecéz Slovenska. Aj hlava Katolíckej cirkvi pápež Benedikt XVI. chcel mať účasť na tejto slávnosti, preto ma k vám posiela ako svojho osobitného vyslanca. V poverovacej listine mi zveril úlohu zastupovať ho, v jeho mene vás povzbudiť k eucharistickej úcte, uistiť vás o jeho priazni a láske, ako aj udeliť vám apoštolské požehnanie, čo aj spravím na konci tejto slávnosti. Svätému Otcovi patrí vďaka za túto milú pozornosť k Slovensku.
Ale najdôležitejšia je ozajstná, skutočná, sviatostná prítomnosť samého Ježiša Krista medzi nami v Eucharistii, ktorú slávime. Pod spôsobom chleba a vína o malú chvíľu bude s nami on sám, Ježiš, ktorý zomrel, ale vstal z mŕtvych, žije a ostáva s nami, ako to sľúbil, „až do konca sveta” (Mt 28, 20).
Tajomstvo viery
Prišli sme teda z celého Slovenska, ba aj odinakiaľ sláviť Eucharistiu. Čo však znamená pre nás Eucharistia? Pri každej omši po premenení kňaz zvolá: „Hľa, tajomstvo viery!” Ozajstné, veľké tajomstvo! Iba viera nám pomáha ho poznať. Škoda namáhať iné poznávacie cesty: „Zrak, chuť, hmat chceli by ma oklamať, ale sluch ma učí veľkú vieru mať.” Ide tu o tajomný Boží dar. Ako hovorí Ján Pavol II. vo svojej encyklike Cirkev žije z Eucharistie, 11: „Cirkev prijala Eucharistiu od Krista, svojho Pána, nie ako jeden spomedzi cenných darov, ale ako dar najcennejší, lebo je to Kristov dar seba samého, jeho osoby v jej svätej ľudskosti, ako aj jeho diela spásy.” Eucharistia je sám Ježiš Kristus! Preto by sme sa nemali pýtať, čo je Eucharistia, ale skôr kto je Eucharistia.
Ak chceme posilniť svoju vieru, treba nám zostúpiť k počiatkom Eucharistie, a to až do synagógy v Kafarnaume, kde Kristus prisľúbil Eucharistiu, a potom až do večeradla, kde ju tesne pred svojou smrťou ustanovil.
Keď zázračne rozmnožil chlieb a nasýtil veľký zástup ľudí, tí prišli za ním do Kafarnauma a pripomenuli mu, že aj Mojžiš im dal ešte počas putovania na púšti mannu, čiže „chlieb z neba”; tak nám to opisuje dnešné prvé čítanie. Ježiš im odpovedie, že nie Mojžiš, ale nebeský Otec im dáva pravý chlieb z neba: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta… Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň” (Jn 6, 51. 54). Jeho poslucháči však chápali tento prísľub veľmi prízemne, materiálne: „Ako nám tento môže dať jesť svoje telo?!” (Jn 6, 52). Dokonca aj mnohí jeho učeníci povedali: „Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať!” (Jn 6, 59-68). Ale Ježiš nezmení ani slovko na svojej „tvrdej”, ťažko pochopiteľnej reči, nechá mnohých učeníkov odísť a obráti sa na svojich najvernejších dvanástich apoštolov s otázkou: „Aj vy chcete odísť?”. Tu však zasiahne v mene všetkých apoštolov Peter a vyzná svoju vieru: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života” (Jn 6, 67 - 68).
S Petrom a s Dvanástimi, ako aj s celou Katolíckou cirkvou dvoch tisícročí aj my dnes veríme slovám Ježiša Krista a vyznávame, že Eucharistia je osoba, ktorá zostúpila z neba. Eucharistia nie je nejaká vec, predmet. Eucharistia nie je relikvia, lebo Ježiš povedal: „Ja som živý chlieb!”. Eucharistia je pokrm, ktorý dáva večný život. Je to duchovný pokrm, ktorý nasycuje a živí dušu. Eucharistia je Ježišovo „telo za život sveta”.
Ustanovenie Eucharistie
Apoštoli museli čakať až do posledného sviatku židovskej Veľkej noci, Paschy, aby boli v hornej sále večeradla svedkami ustanovenia Oltárnej sviatosti. Tam ich Ježiš priviedol spoločne osláviť obradnú veľkonočnú večeru, ako to robila každá židovská rodina na pamiatku vyslobodenia z egyptského zajatia. Evanjelista Ján nám opisuje celkovú dojemnú náladu pri večeri: „Ježiš vedel, že nadišla jeho hodina odísť z tohto sveta k Otcovi. A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti” (Jn 13, 1). Do krajnosti, až po samu hranicu možnosti. Z rozprávania evanjelistov, ktoré počúvame pri každej omši, poznáme, čo nasledovalo. Ježiš naraz pridal k židovskému obradu nezvyklé slová a gestá. Keď jedli, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a dával im hovoriac: „Vezmite, toto je moje telo”. Potom vzal kalich, vzdával vďaky, dal im ho a všetci z neho pili. A povedal im: „Toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých” (Mk 14, 22-24).
Chlieb v jeho rukách je naraz jeho telo, víno v kalichu je už jeho krv. Ak mu chceme veriť, tak musíme pripustiť premenu, ktorá sa tu stala s chlebom a vínom. Vo večeradle Kristus presne splnil, čo sľúbil v synagóge v Kafarnaume: „Chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta” (Jn 6, 51). Zmysel slov je jednoznačný, aj keď tajomný. To nie je obrazná, symbolická reč, i keď sa pre ľudské chápanie zdá tvrdá. Ježiš Kristus chcel teda pri odchode z tohto sveta nechať svojim učeníkom mimoriadnu pamiatku. Nie fotografiu, nie voľačo z vlastného majetku, nie nejakú pozostalosť, ale oveľa viac: seba samého pod spôsobom chleba a vína. Z lásky k „svojim”, teda aj k nám, išiel naozaj do krajnosti. Odchádzal fyzicky, ale ostával sviatostne, pod spôsobom chleba a vína. Môžeme si predstaviť úžas apoštolov. Ani my nevieme ukryť svoj úžas. Naozaj, on ostáva s nami až do konca sveta v Eucharistii!
Sme naskutku pred tajomstvom viery, ale aj pred jasným prejavom lásky, ktorú nám náš Pán preukazuje v Eucharistii. Náš úžas sa ešte vystupňuje, keď si uvedomíme, prečo sa nám on dáva pod spôsobom chleba a vína. Stáva sa tak naším duchovným pokrmom, chce sa s nami čo najužšie spojiť, tak ako hmotný pokrm vstupuje do nášho životného obehu a stáva sa našou obživou a energiou. Ježiš nám dáva životnú energiu, aby sme dosiahli večný život: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň” (Jn 6, 54).
Ale ani tu nekončí náš údiv a obdiv, tak ako sa nekončil údiv apoštolov, keď počuli Ježišove slová. Veď on tvrdil, že chlieb v jeho rukách je jeho „telo, ktoré sa obetuje”, a víno v kalichu zas jeho „krv, ktorá sa vylieva za všetkých”. On chcel ostať s nami v stave obety, na spôsob obetného baránka, ktorý dal svoj život za naše hriechy, lebo nás miloval až do krajnosti. O niekoľko hodín po Poslednej večeri apoštoli zaiste lepšie pochopili tieto obetné slová, keď videli, ako dal na kríži svoj život za nás krvavým spôsobom. Vo večeradle Ježiš Kristus iba sviatostne, tajomne anticipoval svoju dramatickú, krvavú obetu na Kalvárii, veď išlo o jednu a tú istú obetu „za život sveta”.
Naozaj za život sveta. Ježiš Kristus sa vo svojej veľkodušnej láske k celému svetu a k všetkým ľuďom, za ktorých zomrel, sa postaral ešte aj o to, aby jeho obeta sprítomňovala jeho spásu všetkým pokoleniam, aby sa mohla sláviť „od východu slnka až po jeho západ”. Vo večeradle zavŕšil svoje dielo, keď apoštolom a ich nástupcom nechal príkaz: „Toto robte na moju pamiatku!”, teda aby opakovali to, čo on sám vykonal pred ich očami – aby sprítomňovali jeho výkupnú obetu a sprístupňovali jeho spásu. Od tej chvíle kňazi po celom svete plnia Pánov príkaz ako službu ľuďom. Cirkev od samého začiatku už celé dve tisícročia žiarlivo zachováva Pánov príkaz a presne opakuje jeho posvätné slová, lebo si je vedomá, že tu ide o najvzácnejší poklad, tak ako apoštol Pavol starostlivo strážil túto tradíciu: „Veď ja som od Pána prijal, čo som vám aj odovzdal” (1 Kor 11, 23).
Keď kňaz po slovách premenenia prehlási: „Hľa, tajomstvo viery!”, všetci veriaci odpovedajú: „Smrť tvoju, Pane, zvestujeme a tvoje zmŕtvychvstanie vyznávame, kým neprídeš v sláve”. Presne tak, ako to bolo za čias sv.Pavla v prvotnej Cirkvi: „A tak vždy, keď budete jesť tento chlieb a piť tento kalich, zvestujete Pánovu smrť, kým nepríde” (1 Kor 11, 23).
Ján Pavol II. potvrdzuje, že táto sviatostná skutočnosť platí aj pre naše časy: „Keď Cirkev slávi Eucharistiu, pamiatku smrti a zmŕtvychvstania svojho Pána, táto ústredná udalosť spásy sa stáva reálne prítomná a uskutočňuje sa dielo nášho vykúpenia” (Lumen gentium, 3). Táto obeta je taká rozhodujúca pre spásu ľudského rodu, že ju Ježiš Kristus uskutočnil a vrátil sa k Otcovi až potom, keď nám zanechal prostriedok, ako mať na tejto obete účasť, akoby sme boli pri nej prítomní. Každý veriaci tak môže mať účasť na tomto dare a neprestajne čerpať z tohto prameňa duchovné ovocie (Ecclesia de Eucharistia, 11). Hľa, prečo je svätá omša dôležitá pre našu spásu!
Môžeme si predstaviť prekvapenie, dojatie a úžas, s ktorým apoštoli vo večeradle prežívali prvú eucharistickú obetu. Ježiš Kristus ju ustanovil ako ozajstný prejav jeho lásky k ľuďom. Je to vynález jeho srdca a jeho milosrdenstva. Eucharistia je zároveň živá pamiatka, hostina, pokrm, obeta, ale predovšetkým on sám, Ježiš Kristus. Tu sa aj nám prichodí iba klaňať v posvätnom údive. Klaňať sa a chváliť nášho Pána: „Chváľ, Sione, Spasiteľa, chváľ Pastiera, Živiteľa...Koľko máš síl, toľko snaž sa: tak je veľká jeho krása, že ju chváliť nestačíš” (sekvencia Lauda Sion).
Eucharistia – stredobod života Cirkvi
Drahí bratia a sestry! Náš Tretí celoslovenský eucharistický kongres sa končí a o mesiac sa skončí aj celocirkevný Rok Eucharistie. Musí však nechať hlbokú stopu v našom kresťanskom živote, lebo Eucharistia je jeho prameň a vrchol. Z eucharistického Krista sa rodí a k nemu sa vracia. On by mal inšpirovať naše osobné konanie i naše pastoračné plány. Ako povedal Benedikt XVI., „Cirkev je živá, lebo Kristus je v nej živý, Cirkev žije z Eucharistie. Žije z Krista“. Odtiaľ si odnesme niekoľko predsavzatí, ktoré sme si utvrdili:
Nedeľná a sviatočná Eucharistia je sviatkom nášho stretnutia so živým Pánom a s bratmi a sestrami vo viere. Je to dies Domini – deň vzkrieseného Pána, ktorý nás chce obnoviť a posilniť do ďalšieho týždňa. Je to náš sabat - deň pokoja a odpočinku. Nedajme si ho teda premeniť na jarmok ani na iné vyčerpávajúce podnikania. Duša i telo potrebujú taký odpočinok pre duševné i fyzické zdravie.
Časté sväté prijímanie je zdrojom mimoriadnej sily. Sám Kristus k nám prichádza, on sám nás povoláva: „Poďte ku mne všetci, ktorí ste obťažení a ja vás občerstvím.” Ján Pavol II. sa zdôveril: „Je krásne, keď môžeme spočinúť na Ježišovej hrudi ako milovaný učeník a nechať sa preniknúť nekonečnou láskou jeho srdca… dlhšie sa utiahnuť v duchovnom rozhovore, v tichej adorácii, v postoji lásky pred Kristom prítomným v Najsvätejšej sviatosti. Koľkokrát, milí moji bratia a sestry, som mal túto skúsenosť a načerpal som z nej silu, potechu a podporu!” (Ecclesia de Eucharistia, 25). Aj zvyk prvých piatkov alebo prvých nedieľ je veľmi užitočný.
Adorácia pred svätostánkom a osobný, priamy rozhovor s eucharistickým Kristom prináša hlboký pokoj duši a pomáha riešiť aj veľké ťažkosti. Tam rokujeme na najvyššom mieste. On nám vidí do duše a pozná nás lepšie ako my sami. V Mexiku je zorganizovaných štyri milióny adorátorov z rôznych zamestnaní, aj inde si veriaci zvyknú hockedy zabehnúť do kostola pozdraviť Pána. Pred svätostánkom dozrievajú alebo sa posilňujú povolania, tam rastú zdravé rodiny a deti.
Eucharistické požehnanie s krátkou adoráciou by nemalo chýbať pri našich pracovných schôdzkach a iných podujatiach. Aj slávnostné procesie sú verejným prejavom našej úcty a vďačnosti Pánovi, ktorý ostáva s nami.
Drahí bratia a sestry!
Eucharistický Kristus nás volá: „Poďte ku mne všetci”! Jemu teda na príhovor Božej Matky, „eucharistickej ženy”, zverujeme celé Slovensko so svojimi svetlými i tmavými stránkami, všetkých jeho občanov i verejných činiteľov, jeho mládež, ktorá sa znovu tak pekne predstavila na Svetových dňoch mládeže v Kolíne, tiež naše rodiny, najmä tie, ktoré nadlhšie rozdeľuje putovanie za prácou do cudziny, našich nezamestnaných, chorých a starých, všetkých. My ho prosíme: „Ostaň s nami, Pane!” a on nás uisťuje: „Ja som s vami až do skončenia sveta!” Amen.
Kardinál Jozef Tomko, pápežský legát
