Počas večernej modlitby v utorok 16. augusta uprostred davu obklopujúceho komunitu v kostole Zmierenia, pravdepodobne psychicky chorá žena nožom napadla brata Rogera, ktorý o niekoľko minút zraneniu podľahol.Komunita z Taizé smúti a ďakuje všetkým, ktorí ju ubezpečujú o ich podpore a modlitbách. Ráno 17. augusta bola v kostole vyslovená táto modlitba:
„Kriste súcitu, Ty nám umožňuješ byť v spoločenstve s tými, ktorí nás predišli, a ktorí nám môžu zostať takí blízki. Odovzdávame do tvojich rúk nášho brata Rogera, ktorý už vidí neviditeľné. Podľa jeho príkladu nás pripravuješ na prijatie jasu tvojho svetla.”
Pohreb brata Rogera sa uskutoční v utorok 23. augusta o 14. hodine.
Jeho telo je vyložené v kostole v Taizé každé popoludnie od 15. hod. do 19. hod., aby každý, kto si to želá, mohol prísť a modliť sa v jeho blízkosti.
Už pred ôsmimi rokmi brat Roger určil brata Aloisa za svojho nástupcu, ktorý po jeho smrti prevezme zodpovednosť za Komunitu. Brat Alois ihneď vstúpil do svojho úradu služobníka spoločenstva v srdci komunity.
Životopis brata Rogera
12. máj 1915 - 16. august 2005
Všetko sa začalo vo veľkej samote počas augusta 1940, keď brat Roger vo veku dvadsaťpäť rokov opustil svoju rodnú vlasť Švajčiarsko, aby žil vo Francúzsku, krajine svojej matky. Už niekoľko rokov nosil v sebe povolanie založiť komunitu, kde by sa každý deň konkretizovalo zmierenie medzi kresťanmi, kde by sa „dobrota srdca prežívala veľmi konkrétne a láska bola srdcom všetkého.“ Toto dielo si prial vsadiť do súdobej kritickej situácie, a tak sa uprostred zúriacej druhej svetovej vojny usadil v malej dedinke Taizé, v Burgundsku, niekoľko kilometrov od demarkačnej čiary rozdeľujúcej Francúzsko na dve časti. Začal ukrývať utečencov (predovšetkým Židov), ktorí vedeli, že po úteku z okupovanej zóny môžu nájsť útočisko v jeho dome.
Neskôr po vojne sa k nemu pridali ďalší, a na Veľkú noc v roku 1949 sa prvých sedem bratov zaviazalo po celý život žiť v celibáte, spoločenstve a veľkej jednoduchosti.
V tichosti dlhotrvajúceho ústrania v zime 1952-1953 napísal zakladateľ komunity „Regulu Taizé“, ktorá bratom vyjadruje „to podstatné pre spoločný život“.
Počnúc päťdesiatymi rokmi odišli niektorí bratia do oblastí postihnutých biedou, aby žili s tými, čo trpia.
Koncom päťdesiatych rokov začal značne stúpať počet mladých prichádzajúcich do Taizé. Od roku 1962 komunita posielala bratov a mladých do krajín strednej a východnej Európy, kam chodievali pravidelne a s čo najväčšou diskrétnosťou, aby nevystavili nebezpečenstvu tých, ktorých navštevovali.
V rokoch 1962 - 1989 sám brat Roger navštívil väčšinu stredo- a východoeurópskych krajín. Zúčastňoval sa na úradne povolených stretnutiach, no pod policajným dohľadom, inokedy to boli prosté návštevy, bez povolenia hovoriť na verejnosti. “Budem tichý spolu s vami”, hovoril kresťanom týchto krajín.
V roku 1966 prišli do susednej dediny Sestry svätého Ondreja, medzinárodnej katolíckej komunity, založenej pred viac ako sedemsto rokmi, a prevzali časť práce spojenej s prijímaním mladých v Taizé. V nedávnych rokoch sa k nim pripojili aj poľské Uršulínky, aby priložili pomocnú ruku.
Komunita z Taizé dnes zoskupuje sto bratov - katolíkov i protestantov rozličných vierovyznaní, pochádzajúcich z viac ako dvadsiatich piatich národov. Už samotnou svojou existenciou je komunita konkrétnym znakom zmierenia medzi rozdelenými kresťanmi a národmi.
V jednej zo svojich posledných kníh, “Boh môže iba milovať” (Vydavateľstvo Serafín), brat Roger takto opisuje formovanie ekumenizmu:
“Tu môžem pripomenúť, že moja stará mama z matkinej strany intuitívne objavila niečo ako kľúč k ekumenickému povolaniu a otvorila mi cestu k jeho uskutočneniu. Ešte v časoch ranej mladosti, poznačený svedectvom jej života, som objavil svoju vlastnú identitu kresťana v tom, že som v sebe zmieril vieru svojich koreňov s tajomstvom katolíckej viery bez prerušenia spoločenstva s kýmkoľvek.”
Bratia neprijímajú žiadne dary. Neprijímajú dokonca ani svoje osobné dedičstvá, ale darúvajú ich tým najchudobnejším. Živia sa prácou svojich rúk a delia sa s ostatnými.
V súčasnosti sa nachádzajú malé bratstvá („fraternity“) uprostred biednych štvrtí v Ázii, Afrike, Severnej a Južnej Amerike. Bratia sa tam snažia deliť o životné podmienky ľudí tým, že sa usilujú byť s láskou prítomní pri tých najúbohejších, pri deťoch ulice, väzňoch, či umierajúcich, i tých, ktorých v najhlbšom vnútri bolestne zasiahli citové zranenia a ľudská osamelosť.
Dnes, týždeň čo týždeň, po celý rok, prichádzajú do Taizé mladí z celého sveta, aby sa zúčastnili na stretnutiach až piatich tisícov ľudí z vyše sedemdesiatich piatich národov. V priebehu rokov sa v Taizé vystriedali státisíce mladých, ktorí sa zamýšľali na tému „vnútorný život a ľudská solidarita“. Pri prameňoch viery chcú objaviť zmysel svojho života a pripravujú sa prevziať zodpovednosť tam, kde žijú.
Do Taizé prichádzajú aj cirkevní hodnostári, a tak komunita privítala aj pápeža Jána Pavla II., troch arcibiskupov z Canterbury, pravoslávnych metropolitov, štrnásť švédskych luteránskych biskupov a mnoho kňazov a pastorov z celého sveta.
Aby komunita z Taizé pomohla mladej generácii, organizuje „púť dôvery na Zemi“. Spomenutá púť nezoskupuje mladých do akéhosi hnutia, ktoré by bolo zamerané na komunitu, ale pobáda ich, aby boli šíriteľmi pokoja, zmierenia a dôvery vo svojich mestách, univerzitách, pracoviskách a farnostiach, a to v spoločenstve so všetkými generáciami. Súčasťou „púte dôvery na Zemi“ je päťdňové európske stretnutie, na ktorom sa koncom každého roka zhromaždí niekoľko desiatok tisíc mladých v jednej z európskych metropol.
Pri príležitosti európskeho stretnutia uverejňoval brat Roger každý rok „List z Taizé“, ktorý je prekladaný do viac než päťdesiatich jazykov. Neskôr sa k nemu mladí vracajú a premýšľajú nad ním po celý rok, či už doma alebo v Taizé. Zakladateľ komunity z Taizé často písal spomínaný list z niektorého miesta postihnutého biedou (z Kalkaty, Chile, Haiti, Etiópie, Filipín, Južnej Afriky…).
Slovo Taizé dnes na celom svete vzbudzuje predstavu pokoja, zmierenia, spoločenstva a očakávania jari Cirkvi, tak ako to vyjadril brat Roger: „Keď Cirkev počúva, uzdravuje a uzmieruje, stáva sa tým najjasnejším, čo v sebe nosí: čírym odrazom lásky.” (brat Roger)
Brat Roger dostal nasledovné ocenenia
09.04.1974: cena Templeton, Londýn
13.10.1974: cena pokoja Nemeckého knižného obchodu, Frankfurt
21.09.1988: cena Unesco za výchovu k mieru, Paris
04.05.1989: cena Karola Velkého, Aachen
20.11.1992: cena Roberta Schumana, Štrasburg
24.04.1997: ocenenie "Award for international humanitarian service", Notre Dame University, Indiana, USA
22.10.2003: ocenenie Dignitas Humana Award, Saint John’s University, Collegeville, Minnesota, USA
Knihy Brata Rogera
(Tituly uvedené vo francúzštine a tie, ktoré boli publikované v slovenčine)
1958, Vivre l’Aujourd’hui de Dieu
1965, Dynamique du provisoire
1968, Violence des pacifiques
1971, Ta fete soit sans fin
1973, Lutte et contemplation
1976, Vivre l’inespéré
1979, Etonnement d’un amour
1980, Les Sources de Taizé / Pramene Taizé (Vydavateľstvo Serafín)
1982, Fleurissent tes déserts
1985, Passion d’une attente
1988, Son amour est un feu
1995, En tout la paix du coeur
2001, Dieu ne peut qu’aimer / Boh môže iba milovať (Vydavateľstvo Serafín)
2005, Pressens-tu un bonheur ?
Knihy napísané spolu s Matkou Terezou
1989, Marie, Mére des Réconciliations
1992, La priére, fraîcheur d’une source / Modlitba - svieži prameň (Vydavateľstvo Lúč)
Zdroj: www.taize.fr/sk
