ÚvodPosledná vysviacka nitrianskeho diecézneho biskupa sa uskutočnila pred 32. rokmi, roku 1973. V priebehu dejín bolo na čele Nitrianskej diecézy viac než 80 známych biskupov. Nitrianska diecéza samotná bola ustanovená bulou pápeža Jána VIII. Industriae tuae z júna roku 880, adresovanou „milovanému synovi Svätoplukovi, slávnemu kniežaťu.“
Text buly máme a v nej stálo a stojí: „Tvojej horlivosti chceme dať na vedomie, že ... náš spolubrat Metod, najdôstojnejší arcibiskup svätej cirkvi moravskej, prišiel spolu s tvojím verným Semižizňom ... Vypočuli sme teda ... vášho ctihodného arcibiskupa ... Podľa rozhodnutia našej apoštolskej autority sme mu privilegium jeho arcibiskupstva potvrdili ... Kňaza, ktorého si nám navrhol, vysvätili sme ako vyvoleného biskupa svätej cirkvi nitrianskej. Jemu rozkazujeme, aby bol vo všetkom poslušný svojmu arcibiskupovi, ako to vyžadujú sväté cirkevné kánony.“ – toľko v texte starobylej buly. Po prvom biskupovi nasleduje desiatky iných. Dnes sa v tejto bazilike-katedrále uskutočňuje vysviacka ďalšieho diecézneho biskupa starobylej nitrianskej diecézy. A my všetci sme svedkami tejto vzácnej udalosti. Sprevádzame nového nitrianskeho diecézneho biskupa Viliama svojimi modlitbami.
PRÍHOVOR
Terajší Sv. Otec Benedikt XVI. napísal po svojom menovaní za arcibiskupa v Mníchove a Freisingu knihu „Aus meinem Leben – z môjho života. Knihu končí slávnostnou biskupskou vysviackou na Svätodušné sviatky roku 1977 v Mníchovskom dóme. „Týždne do svätenia boli ťažké, píše sa v knihe, „vnútorne som bol stále rozkolísaný a bolo potrebné vybaviť mnoho vecí ... Samotný deň vysviacky bol však neskutočne krásny ... Dóm bol preniknutý atmosférou radosti. Zažil som, čo je to sviatosť – že sa tu práve uskutočňuje. Modlitba pred Mariánskym súsoším, potom stretanie s mnohými ľuďmi, ktorí vítali neznámeho človeka srdečne a s radosťou, ktorá vôbec nemohla patriť mne, ale ktorá mi znova ukázala, čo je to sviatosť: ľudia vítali biskupa, nositeľa tajomstva Krista, i keď si to mnohí z nich možno ani neuvedomovali ... Bola to radosť z toho, že tento úrad biskupa a táto služba, je tu znova stelesňovaná v človeku, ktorý nežije a nekoná len sám pre seba, ale pre Neho, pre Pána, a cez neho pre všetkých ... Biskupským svätením sa začala na mojej životnej ceste zvláštna prítomnosť. Začala. Lebo prítomnosť nie je určitý dátum, lež je to ustavičné „teraz“. Môže byť dlhé, alebo celkom krátke. Pre mňa je to, čo sa začalo vkladaním rúk pri biskupskom svätení v mníchovskom dóme, stále ešte „teraz“ môjho života. Ja môžem dávať tomuto „teraz“ postupne len obsah. – Toľko napísal terajší Svätý Otec Benedikt XVI. o svojej biskupskej vysviacke.
My sa v tejto chvíli pýtame: Čím je biskup, aké má poslanie a čím je biskupská vysviacka? 16. októbra 2003 vydal Sv. Otec Ján Pavol II. Apoštolskú exhortáciu Pastores gregis o biskupoch, služobníkoch evanjelia Ježiša Krista pre nádej sveta.
Exhortácia rozoberá podrobne postavenie, úlohy a poslanie biskupov. Uvediem aj z nej niektoré základné myšlienky.
V evanjeliu sv. Marka čítame: „Ustanovil ich Dvanásť, aby boli s ním“ (3,14). Úkonom lásky, ktorým Ježiš ustanovil týchto mužov za apoštolov, súčasne ich povolal, aby boli s ním. Spoločenstvo s ním, s jeho zmýšľaním, oddanosťou a životom bolo takto vpísané od prvej chvíle do účasti apoštolov na jeho poslaní. Keďže biskupi sú v Cirkvi nástupcami apoštolov, platí to aj o nich. Lásku Kristovu a ku Kristovi, ktorú biskup dostal sviatosťou plného kňazstva, má rozvíjať cez celý svoj biskupský život, a to nasledovaním a uskutočňovaním lásky Dobrého Pastiera, aby bol stále touto láskou spojený s ním. Tak sa biskup stáva nielen spolupracovníkom a znamením Krista, ale môže pôsobiť priam „in persona Christi“, v mene Kristovom. Biskup môže byť opravdivým služobníkom veriacich i nie veriacich, ak je najprv a stále služobníkom Božím – Božím mužom. Len tak môže svojmu poslaniu dávať stále nový a nový účinný duchovný obsah.
Toto všetko vyjadruje a zahŕňa náplň samotného biskupského svätenia. V starobylej modlitbe biskupskej vysviacky sa po vzývaní Ducha Svätého hovorí: „Nebeský Otče, ty poznáš srdce človeka: Zhliadni na tohto svojho služobníka, ktorého si si vyvolil k biskupskej službe: daj, nech je tvojmu svätému ľudu pastierom, nech ti slúži v plnosti kňazstva bezúhonne dňom i nocou, nech stále vyprosuje pre tvoj ľud zľutovanie a prináša ti dary tvojej svätej Cirkvi.“ –
Tak sa má stále cez biskupa plniť vôľa vzkrieseného Pána, večného Pastiera, ktorý poslal apoštolov slovami: „Ako mňa poslal Otec, tak i ja posielam Vás!“ (Jn 20,21), a chcel, aby ich nástupcovia biskupi boli v jeho Cirkvi pastiermi až do konca vekov.
Úlohou biskupa je v prvom rade hlásať svetu nádej hlásaním evanjelia. Biskup má byť vo viere a láske prorokom, ktorý vidí a chápe, má byť svedkom a služobníkom nádeje. Biskup, opretý o Božie, slovo je uprostred svojich veriacich bezpečnou a pevnou kotvou pre život, má byť bedlivou hliadkou, odvážnym prorokom a verným služobníkom Krista a v ňom služobníkom nádeje na večný život. Biskup má byť pre veriacich i pre svet mocnou oporou viery a dôstojného života, najmä v dobách ľahostajnosti a rastúcej nevery. Práve taká je naša doba, ktorú teraz prežívame na Slovensku i vo svete.
Biskup, dar Ducha Svätého daný Cirkvi, je predovšetkým ako každý iný kresťan synom a členom Cirkvi. Od nej dostal dar božieho života sviatosťou krstu. So všetkými ostatnými veriacimi má biskup účasť na neprevýšiteľnej hodnosti patriť do Božej rodiny, aby žil v spoločenstve a v duchu vďačnosti s ostatnými veriacimi ako bratmi a sestrami. Na druhej strane v sile plnosti sviatosti kňazstva je tento muž uprostred Cirkvi biskupom, ktorý je pre veriacich učiteľom, posvätiteľom a pastierom, poverený konať a pôsobiť v mene a v osobe Ježiša Krista.
Ako sme už počuli, poslanie biskupa má hlboké duchovné korene. Podľa evanjelií Ježiš povolával mužov i ženy, aby ho nasledovali. Spomedzi učeníkov si vyvolil Dvanástich, aby boli s ním“ (Mk 3,14). Túto voľbu urobil Ježiš podľa sv. Lukáša po noci, ktorú prežil v modlitbách na Hore (Lk 5,12).
Pri prvom zjavení apoštolom po ukrižovaní a vzkriesení povedal Ježiš apoštolom: „Pokoj vám! Prijmite Ducha Svätého. Ako mňa poslal Otec, tak aj ja posielam vás.“ Zvláštne vyliatie Ducha Svätého, ktorým vzkriesený Pán naplnil apoštolov, (Sk 1, 5,8, 2,4, Jn 20, 22-23) odovzdávali potom apoštoli vkladaním rúk na svojich spolupracovníkov Timoteja, a títo ďalších (1 Tim 4,14).
Títo prví spolupracovníci apoštolov tú istú silu a kňazskú moc odovzdávali potom rovnakým úkonom ďalším a ďalším. Takýmto spôsobom sa dostal tento dar apoštolskej sily a moci v priebehu stáročí až k nám, a to prostredníctvom vkladania rúk, to je biskupským svätením, ktoré dáva plnosť sviatosti kňazstva a posvätnej služby. U rímskych biskupov, ktorí boli a sú od začiatku nástupcami apoštola Petra, je táto reťaz odovzdávania apoštolskej a biskupskej moci známa aj menovite. Terajší rímsky biskup Benedikt XVI. je 265. nástupca sv. Petra.
V evanjeliu čítame: „Ustanovil ich Dvanásť“ (Mk 3,14). Vieroučná konštitúcia „Lumen gentium“ uvádza týmto evanjeliovým odkazom učenie o kolegiálnej povahe spoločenstva apoštolov – ako zboru, ktorému dal Ježiš do čela Petra ako Skalu, na ktorej vystaví svoju Cirkev. Jemu dal kľúče od nebeského kráľovstva, a dal mu moc, ktorou to, čo zviaže na zemi, bude zviazané i v nebi (Mt 16, 19-19).
Petrovi po vzkriesení Ježiš zveril svoju Cirkev slovami: „Pas moje baránky, pas moje ovce“. (Jn 21, 15-27).
Tak ako apoštoli v spojení s Petrom tvorili jedno spoločenstvo na čele Cirkvi a všetkých veriacich, tak ich nástupcovia biskupi spoločne pod vedením rímskeho biskupa, Petrovho nástupcu, tvoria jednotné vedúce kolégium v náuke i živote celej Cirkvi.
Tak ako apoštoli boli poslaní hlásať evanjelium všetkým národom, aj ich nástupcovia biskupi sú hlásateľmi slova a učiteľmi viery. Živým stredom hlásania evanjelia je Kristus, ukrižovaný a vzkriesený Pán. Z neho vychádzajú všetky pravdy a tajomstvá viery, z neho vyžaruje nádej a on nám veriacim daruje aj Ducha lásky. Kristus je zvlášť uprostred dnešného chaosu myslenia i života možno jediným spoľahlivým svetlom nášho sveta, v ktorom zavládla kultúra smrti. On je svetlo pre kultúru pravého a dôstojného života národov a sveta. Biskup mocou svojho apoštolského poslania uvádza svoj ľud do tohto svetla, do srdca tajomstva viery, ktoré je zhrnuté v tajomstve veľkonočných udalostí.
V dokumente Jána Pavla II. sa hovorí, že biskupi majú sväto strážiť túto vieru, odvážne ju hlásať a prehlbovať v živote veriacich. Jeden zo symbolických úkonov biskupskej vysviacky spočíva v tom, že na hlavu sväteného je položený otvorený evanjeliár. Božie slovo stráži život a službu biskupa, a jeho myslenie i život majú byť naskrz podriadené Božiemu slovu.
Biskup, ktorý dostal ako nástupca apoštolov dar plnosti kňazstva, je ďalej služobníkom milosti. Základné posvätenie každého kresťana sa uskutočňuje v krste, je mocne posilnené sviatosťou birmovania a zmierenia a je živené Eucharistiou, najcennejším dobrom a darom Cirkvi, sviatosťou, ktorou je Cirkev ustavične rozvíjaná ako Božia ustanovizeň, ako tajomné Telo Kristovo, ako Boží ľud a ako chrám Ducha Svätého.
Biskup vykonáva službu posväcovania veriacich v celej svojej diecéze. No jej ohniskom je predovšetkým katedrála, ktorá je materským chrámom celej diecézy. V katedrále má biskup svoju učiteľskú katedru, odkiaľ pôsobí ako učiteľ a pri oltári slávi Eucharistiu a ostatné bohoslužobné úkony. Na Zelený štvrtok slávi biskup spolu so všetkými svojimi kňazmi slávnostnú „Missa chrizmatis“. Je pokladaná za jeden z hlavných prejavov plnosti kňazstva biskupa a znamením, že kňazi sú s ním úzko spojení v slávení eucharistie, v ohlasovaní evanjelia i vo svojej službe pastierov veriacich vo farnostiach.
V dennom slávení svätej omše vo farských kostoloch sú kňazi s veriacimi zvlášť spojení so svojím biskupom, s Petrovým nástupcom i s Cirkvou celého sveta. Kňazi sú spojení so svojím biskupom i pri iných sviatostných úkonoch – od neho dostávajú okrem samotnej kňazskej vysviacky i jurisdikciu, právomoc na spovedanie i právo pri uzatváraní platnej sviatosti manželstva.
Biskup je v mene Kristovom ustanovený napokon za pastiera veriacich svojej diecézy. Z toho pre biskupa vyplýva aj právo a povinnosť spravovať jemu zverenú časť Cirkvi mocou sviatostného poverenia vysviacky. V tejto moci a sile riadia biskupi miestne cirkvi ako zástupcovia a vyslanci Kristovi – radou, presviedčaním a príkladom, ale aj autoritou na základe posvätného poverenia. Pritom biskupi majú mať stále na mysli slová Pánove, ktorý ako Dobrý pastier povedal, že prišiel slúžiť a zachraňovať. Biskupova moc a pôsobenie sú a majú byť preto osvetľované svetlom Dobrého pastiera, ktorý najviac pôsobí na veriacich i nie veriacich príkladom svojho života. V tom je ťažisko jeho autority. Po iných, najmä prikazujúcich prostriedkoch siaha biskup len v nevyhnutných prípadoch, a to na základe vážnosti svojho poverenia a poslania a na príkaz svedomia.
Biskup ako pastier veriacich má mať pred očami v prvom rade svojich kňazov. Medzi ním a kňazmi jestvuje communio sacramentalis – sviatostné spoločenstvo, a to mocou kňazstva, ktoré je účasťou na jedinom kňazstve Kristovom. Všetci kňazi, ale medzi nimi zvlášť správcovia farností, sú najužšími spolupracovníkmi biskupa, ktorý je im otcom a bratom, v čom sa stále utvrdzujú modlitbou i štúdiom a trvalou kňazskou formáciou. Kňaz pri vysviacke vkladá svoje ruky do rúk biskupa a sľubuje jemu i jeho nástupcom úctu a poslušnosť. Tento úkon je ale dvojsmerný – mladý kňaz sa zveruje biskupovi, a biskup sa zaväzuje strážiť tieto kňazské ruky. Táto vzájomnosť sa má oživovať nielen pri kňazskej vysviacke, ale aj pri každej dišpozícii, ktorú kňaz dostáva od svojho biskupa.
Starosť biskupa o kňazov sa prejavuje už zodpovedným a starostlivým výberom predstavených a profesorov seminára i starostlivým prijímaním seminaristov, aby v seminári vyrastali zrelé, vyrovnané, vzdelané a obetavé kňazské osobnosti. Tu má biskup horlivo odporúčať, aby sa kňazi s veriacimi úprimne a pravidelne modlievali za požehnané kňazské povolania.
Biskup má starostlivo podporovať aj rozvoj a činnosť rehoľných spoločenstiev, ich svedectvo viery a apoštolát modlitby i obetí. Rehoľníci majú rozvíjať svoju činnosť v duchu pastoračných úprav biskupa diecézy. Takisto má biskup povzbudzovať a podporovať rozličné laické apoštolské hnutia a usmerňovať ich s láskou k tomu, aby svoju činnosť rozvíjali v duchu pastoračných potrieb Cirkvi a národa podľa jeho úprav. Zvlášť majú biskupovi ležať na srdci hnutia detí, mládeže a rodín, ale i sociálni, charitatívni, školskí, kultúrni, hospodárski pracovníci a iní.
Všetky tieto podujatia má biskup rozvíjať v spolupráci s ostatnými biskupmi miestnej cirkvi, a to jednotlivo i cez Konferenciu biskupov a v stálom spojení s Petrovým nástupcom v Ríme. Tomu majú slúžiť i pravidelné päťročné návštevy biskupa „ad limina“ v Ríme. Tým všetkým ukazuje a dokazuje biskup spolu s ostatnými biskupmi, čo aj dnes znamená žiť v jednej, svätej, katolíckej a apoštolskej Cirkvi.
Toto všetko zahrnuje aj táto chvíľa vysviacky nového nitrianskeho diecézneho biskupa, ktorú teraz prežívame. Tak ako to napísal vo svojej knihe Svätý Otec Benedikt XVI. Napísal, že biskupskou vysviackou sa začala na jeho životnej ceste trvalá prítomnosť tajomstva sviatosti. Začalo sa ustavičné „teraz“ jeho života, a jeho úlohou sa stalo dávať tomuto trvalému „teraz“ dňom i nocou živý obsah. Aj v tejto nitrianskej bazilike-katedrále sa v týchto chvíľach uskutočňuje tajomstvo sviatosti plného kňazstva, viditeľný znak, ktorý naznačuje mnohorakú silu milosti, túto milosť a silu aj dáva, a tak vystrojuje nového nitrianskeho otca biskupa na jeho posvätnú cestu veľkého kňazského poslania pre požehnanie nášho Slovenska, celej Cirkvi, ba celého nášho sveta.
