Príhovor Benedikta XVI. pri otvorení cirkevného kongresu Rímskej diecézyBazilika sv. Jána v Lateráne 6. júna 2005
Drahí bratia a sestry,
veľmi rád som prijal vaše pozvanie, aby som na úvod nášho diecézneho kongresu o rodine predniesol svoju úvahu, a to predovšetkým preto, lebo sa s vami môžem bezprostredne stretnúť, a tiež preto, lebo vám ňou môžem pomôcť hlbšie pochopiť zmysel a cieľ pastoračnej cesty, ktorou kráča Cirkev Rímskej diecézy.
Srdečne pozdravujem každého z vás, biskupi, kňazi, rehoľníci i rehoľné sestry, a zvlášť vás, laici a rodiny, ktorí vedome prijímate úlohu angažovať sa v tejto oblasti a vydávať kresťanské svedectvo, čo má svoje korene vo sviatosti krstu a u ženatých či vydatých i vo sviatosti manželstva. Zo srdca ďakujem kardinálovi vikárovi a manželom Lucovi a Adriane Pasqualovcom za ich slová, ktoré mi adresovali v mene vás všetkých.
Celý nastávajúci pastoračný rok i tento kongres, ktorý má naznačiť jeho hlavné smerovanie, predstavujú novú etapu na ceste, ktorú na základe diecéznej synody začala cirkev Rímskej diecézy mestskými misiami, ako si to želal náš vrele milovaný pápež Ján Pavol II. počas prípravy na Veľké Jubileum 2000. Do misií sa zapojili všetky zložky našej diecézy – farnosti, rehoľné spoločenstvá, združenia a hnutia –, a to nielen kvôli misiám pre obyvateľov Ríma, ale aby sa aj sami stali „misijným Božím ľudom“, uvádzajúc do praxe výstižné slová Jána Pavla II., že „farnosť hľadá a nachádza seba samu mimo seba samej“, na miestach, kde žijú ľudia. Takto sa počas mestských misií v Ríme stali tisíce kresťanov, z veľkej časti laikov, misionármi a priniesli slovo viery v prvom rade do rodín v rozličných častiach mesta a potom i na rôzne pracoviská, do nemocníc, škôl i univerzít, na miesta, kde sa konajú kultúrne podujatia a kde sa trávi voľný čas.
Po skončení Svätého roka vás môj milovaný predchodca požiadal, aby ste túto cestu neprerušili a nestratili nadobudnutú apoštolskú energiu ani zozbierané ovocie milosti. Základným pastoračným plánom diecézy sa preto od roku 2001 stalo trvalé misijné zameranie, ktoré by malo výraznejšie charakterizovať život a aktivity farností i ostatných cirkevných zložiek. Predovšetkým vám chcem povedať, že mám v úmysle vyjadriť plnú podporu vášmu rozhodnutiu. Takéto smerovanie sa totiž ukazuje ako čoraz nevyhnutnejšie v sociálnom a kultúrnom kontexte, v ktorom pôsobia mnohé sily usilujúce sa oddialiť nás od viery a kresťanského života.
Misijný zápal cirkvi Rímskej diecézy sa už takmer dva roky sústreďuje predovšetkým na rodinu, a to nielen preto, lebo táto základná ľudská skutočnosť je dnes vystavená mnohým ťažkostiam a ohrozeniam – a teda mimoriadne potrebuje byť evanjelizovaná aj konkrétne podporovaná, ale aj preto, lebo kresťanské rodiny sú rozhodujúcim zdrojom výchovy k viere i budovania Cirkvi ako spoločenstva – so schopnosťou misijne pôsobiť v najrôznejších životných situáciách a v kresťanskom zmysle prekvasiť rozšírenú kultúru a sociálne štruktúry. V tejto línii budeme kráčať aj v nasledujúcom pastoračnom roku, a preto je témou nášho kongresu Rodina a kresťanské spoločenstvo: formovanie osoby a odovzdávanie viery.
Predpoklad, z ktorého musíme vychádzať, aby sme pochopili poslanie rodiny v kresťanskom spoločenstve i jej úlohy pri formovaní osoby a odovzdávaní viery, je stále rovnaký: je to význam manželstva a rodiny v pláne Boha – Stvoriteľa a Spasiteľa. To bude zároveň jadrom mojej úvahy dnes večer, pričom sa budem odvolávať na učenie apoštolskej exhortácie Familiaris consortio (druhá časť, 12 – 16).
Antropologický základ rodiny
Manželstvo a rodina v skutočnosti nie sú náhodným sociologickým konštruktom, plodom určitých historických a hospodárskych okolností. Naopak, otázka správneho vzťahu muža a ženy má svoje korene v najhlbšej podstate ľudského bytia a môže nájsť svoju odpoveď, len ak budeme vychádzať z uvedeného základu. Táto otázka sa nemôže oddeliť od prastarých a stále nových otázok o človeku samom: Kto som? Kto je človek? A tie zasa nemožno oddeliť od otázok týkajúcich sa Boha: Existuje Boh? Kto je Boh? Aká je jeho skutočná tvár? Odpovede Biblie na tieto dva druhy otázok sú prepojené a navzájom sa podmieňujú: človek je stvorený na Boží obraz a sám Boh je láska. Preto povolanie k láske robí z človeka pravý Boží obraz – človeka sa stáva podobným Bohu v takej miere, v akej sa stáva niekým, kto miluje.
Z tohto základného spojenia medzi Bohom a človekom vyplýva ďalšie, a to nerozlučiteľné spojenie ducha a tela: človek je v podstate duša, ktorá sa vyjadruje v tele, a telo, ktoré je oživované nesmrteľnou dušou. Aj telo muža a ženy má teda, takpovediac teologický charakter – nie je to „len telo“ – a to, čo je v človeku biologické, nie je „iba biologické“, ale je to aj vyjadrením a naplnením našej ľudskosti. Obdobne ľudská sexualita sa nenachádza mimo nášho bytia ako osoby, ale z neho vychádza. Iba keď je sexualita integrovanou súčasťou osoby, dokáže dať sama sebe zmysel.
Z týchto dvoch základných spojení – spojenia človeka s Bohom a v človeku zasa tela s duchom – vyplýva spojenie tretie, a to spojenie medzi osobou a inštitúciou. Komplexnosť človeka zahŕňa aj dimenziu času a jeho „áno“ sa stáva prekročením prítomnej chvíle: vo svojej úplnosti „áno“ znamená „vždy“ a tvorí priestor vernosti. Iba v rámci neho môže vyrásť taká viera, ktorá dáva budúcnosť a umožňuje, aby deti, ovocie lásky, verili v človeka. Sloboda vyjadriť „áno“ sa teda ukazuje ako sloboda schopná prijať to, čo je definitívne. Najväčším prejavom slobody nie je vyhľadávanie potešenia bez toho, aby sa urobilo skutočné rozhodnutie; naopak, je to schopnosť rozhodnúť sa pre definitívne darovanie sa, v ktorom sloboda úplne nachádza sama seba tým, že sa daruje.
Konkrétne, osobné a vzájomné „áno“ muža a ženy otvára priestor pre budúcnosť, pre autentickú ľudskosť každého z nich a zároveň je určené pre dar nového života. Preto osobné „áno“ nemôže nebyť aj verejným „áno“, ktorým manželia aj verejne berú na seba zodpovednosť za vzájomnú vernosť. Nikto z nás v skutočnosti nepatrí výhradne sám sebe, a tak je každý povolaný prijať vo svojom vnútri vlastnú zodpovednosť pred verejnosťou. Manželstvo ako inštitúcia nie je teda akýmsi nenáležitým zásahom zo strany spoločnosti alebo jej predstaviteľov, či akousi formou uloženou zvonku; naopak, predstavuje vnútornú požiadavku zmluvy manželskej lásky.
Rozličné formy rozpadu manželstva v súčasnosti – od voľných partnerských zväzkov či tzv. manželstiev na skúšku až po pseudomanželstvá osôb rovnakého pohlavia – sú prejavmi anarchistickej slobody, ktorá sa neprávom vydáva za skutočné oslobodenie človeka. Táto pseudosloboda je založená na banalizácii tela, ktorá nevyhnutne zahŕňa banalizovanie celého človeka. Vychádza z predpokladu, že človek môže so sebou robiť, čo chce: jeho telo sa takto z ľudského hľadiska stáva sekundárnym a možno ho ľubovoľne využívať. Libertinizmus, ktorý sa vydáva za objaviteľa tela a jeho hodnoty, je v podstate dualizmom pohŕdajúcim telom a považujúcim ho za niečo mimo autentického bytia a dôstojnosti osoby.
Manželstvo a rodina v dejinách spásy
Pravda o manželstve a rodine, ktorej korene siahajú k pravde o človeku, našla svoje uskutočnenie v dejinách spásy, v ktorých centre stoja slová: „Boh miluje svoj ľud“. Biblické zjavenie je predovšetkým opisom dejín lásky, dejín zmluvy Boha s ľuďmi. Preto dejiny lásky a jednoty muža a ženy v manželskej zmluve mohli byť Bohom povýšené na symbol dejín spásy. Slovami nevypovedateľná skutočnosť – tajomstvo lásky Boha k ľuďom – dostáva svoju lingvistickú podobu vďaka terminológii týkajúcej sa manželstva a rodiny, a to v pozitívnom aj negatívnom zmysle: blízky vzťah Boha k jeho ľudu sa predstavuje jazykom manželskej lásky, zatiaľ čo nevera Izraela, jeho modloslužba, je označená za cudzoložstvo a prostitúciu.
V Novom zákone Boh radikalizuje svoju lásku do tej miery, že sa ňou sám stáva vo svojom Synovi, ktorý je telom z nášho tela, opravdivým človekom. Týmto spôsobom dosahuje jednota Boha s človekom najvyššiu, nezvratnú a definitívnu podobu. A tým je naznačená aj definitívna podoba ľudskej lásky ako vzájomné „áno“, ktoré nemožno odvolať. Takáto láska človeka neodcudzuje, ale ho oslobodzuje od dejinného odcudzenia, aby ho priviedla k pravde stvorenia. Sviatostná povaha, ktorú manželstvo dosahuje v Kristovi, značí, že dar stvorenia bol pozdvihnutý k milosti vykúpenia. Kristova milosť nepristupuje k ľudskej prirodzenosti takpovediac zvonka, nepácha na ňom akési násilie, ale ho oslobodzuje a obnovuje, a to práve jeho pozdvihnutím nad jeho vlastné hranice. A ako sa pravý zmysel vtelenia Božieho Syna zjavuje na kríži, tak pravá ľudská láska, ktorá je sebadarovaním, nemôže existovať, ak by sa chcela zbaviť kríža.
Drahí bratia a sestry, tento hlboký zväzok medzi Bohom a človekom, medzi Božou láskou a ľudskou láskou, sa potvrdzuje aj vďaka určitým negatívnym tendenciám a vďaka vývoju, ktorého závažnosť si všetci uvedomujeme. Znehodnotenie ľudskej lásky a potlačenie autentickej schopnosti milovať sa v našich časoch vskutku ukazuje ako najväčšia a najúčinnejšia zbraň na vyhnanie Boha z človeka, na oddialenie Boha z očí i zo srdca človeka. Analogicky túžba „oslobodiť“ prirodzenosť od Boha vedie k tomu, že sa z dohľadu stratí samotná skutočnosť prirodzenosti, zahrňujúca aj prirodzenosť človeka a redukuje sa na súbor funkcií, s ktorými sa môže pri budovaní domnelého lepšieho sveta a domnelého šťastnejšieho ľudstva zaobchádzať podľa ľubovôle.
Deti
Rovnako plodenie detí v manželstve odzrkadľuje svoj Božský vzor – lásku Boha k človeku. U muža a ženy sa otcovstvo a materstvo, takisto ako telo a láska, nemôžu obmedziť len na biologickú rovinu. Život sa naplno dáva iba vtedy, keď sa spolu so zrodením dáva aj láska a zmysel, ktoré umožňujú povedať tomuto životu áno. A práve z toho jasne vyplýva, v akom protiklade k ľudskej láske, k vnútornému povolaniu muža a ženy, je systematické uzatváranie ich vzájomného spojenia pred darom života, ba dokonca odstraňovanie rodiaceho sa života alebo manipulácia s ním.
Avšak nijaký muž a nijaká žena nemôžu sami, len vlastnými silami dať deťom primeraným spôsobom lásku a zmysel života. Aby niekto mohol inému povedať „tvoj život je dobrý, hoci nepoznám tvoju budúcnosť“, to si vyžaduje vyššiu autoritu a hodnovernosť, než má jednotlivec sám zo seba. Kresťan vie, že táto autorita bola daná oveľa väčšej rodine, ktorú Boh stvoril v dejinách ľudí skrze svojho Syna, Ježiša Krista, a skrze dar Ducha Svätého. Tou rodinou je Cirkev. Kresťan v nej spoznáva dielo večnej a nezničiteľnej lásky, ktorá zaisťuje životu každého z nás večný zmysel. Preto sa budovanie jednotlivých kresťanských rodín začleňuje do rámca oveľa väčšej rodiny Cirkvi, ktorá ich podporuje a nesie so sebou. A naopak, Cirkev sa buduje z rodín, z „malých domácich cirkví“ ako ich nazval Druhý vatikánsky koncil (porov. Lumen gentium, 11; Apostolicam actuositatem, 11), znovu objaviac starobylý patristický výraz (sv. Ján Zlatoústy, In Genesim serm. VI, 2; VII, 1). V tom istom zmysle potvrdzuje Familiaris consortio, že „kresťanské manželstvo... je prirodzeným miestom, kde sa ľudská osoba včleňuje do veľkej rodiny Cirkvi“ (15).
Rodina a Cirkev
Z tohto všetkého vyplýva zrejmý dôsledok: rodina a Cirkev – konkrétne farnosti a ďalšie formy cirkevných spoločenstiev – sú povolané užšie spolupracovať na tejto základnej úlohe, ktorú predstavuje formovanie osoby neoddeliteľne späté s odovzdávaním viery. Dobre vieme, že na skutočnú výchovu nestačí len správna teória alebo odovzdanie náuky. Je potrebné niečo oveľa viac, niečo ľudskejšie, a to denne prežívaná blízkosť, ktorá je vlastná láske a ktorá nachádza svoj najvhodnejší priestor predovšetkým v rodinných spoločenstvách, ale aj vo farnosti, v hnutí alebo cirkevnom združení, kde sa stretávajú osoby, ktoré sa starajú o svojich bratov, zvlášť o deti a mladých, ale aj o dospelých, starých, chorých a rodiny, pretože v Kristovi ich všetkých milujú. Veľký patrón vychovávateľov sv. Ján Bosco pripomínal svojim duchovným synom, že „výchova je vecou srdca a že sám Boh je jej Pánom“ (Epistolario, 4, 209).
Stredobodom výchovnej práce, a zvlášť výchovy k viere, ktorá je vrcholom formácie osoby a jej najadekvátnejším horizontom, je konkrétne postava svedka. On sa stáva vierohodným natoľko, nakoľko vie zdôvodniť nádej, ktorá je oporou jeho života (porov. 1 Pt 3,15), a nakoľko je stotožnený s pravdou, ktorú predkladá. Na druhej strane, svedok nikdy nepoukazuje na seba samého, ale na niečo, alebo lepšie povedané na niekoho, kto je oveľa väčší od neho, koho sám stretol a koho spoľahlivú dobrotu sám okúsil. Takto každý vychovávateľ a svedok nachádza svoj neprekonateľný vzor v Ježišovi Kristovi, veľkom svedkovi Otca, ktorý nehovoril nič sám zo seba, ale hovoril tak, ako ho naučil Otec (porov. Jn 8,28).
Toto je dôvod, prečo základom formovania kresťanskej osoby a odovzdávania viery nevyhnutne musí byť modlitba, priateľstvo s Kristom a v Kristovi kontemplácia Otcovej tváre. To isté evidentne platí aj pre celé naše misionárske úsilie a zvlášť pre rodinnú pastoráciu. Nech je teda Nazaretská rodina pre naše rodiny a pre naše spoločenstvá cieľom neustálej a dôveryplnej modlitby a zároveň vzorom pre ich život.
Drahí bratia a sestry, a zvlášť vy, drahí kňazi, poznám vašu veľkodušnosť a obetavosť, s akou slúžite Pánovi a Cirkvi. Vaša každodenná práca – spočívajúca vo formovaní nových pokolení k viere, úzko spojenom so sviatosťami kresťanskej iniciácie, ako aj v príprave na manželstvo a v sprevádzaní rodín na ich často neľahkej ceste, zvlášť pri veľkej úlohe výchovy detí – je základnou metódou, ako neustále obnovovať Cirkev a tiež oživovať sociálnu skladbu nášho milovaného mesta Ríma.
Hrozba relativizmu
Pokračujte teda a nenechajte sa odradiť ťažkosťami, s ktorými sa stretávate. Výchovný vzťah je vo svojej podstate delikátna vec: volá na zodpovednosť slobodu druhého, ktorá, i keď len jemne, predsa je neustále vyzývaná robiť rozhodnutia. Ani rodičia, ani kňazi či katechéti, ani iní vychovávatelia nemôžu nahradiť slobodné rozhodnutie dieťaťa alebo mladého človeka, na ktorého sa obracajú. A zvlášť kresťanské posolstvo sa v hĺbke dotýka slobody v jej základoch, vyzývajúc ju k viere a obráteniu. Dnes predstavuje osobitne závažnú prekážku vo výchovnej práci relativizmus, ktorý je v našej spoločnosti a kultúre veľmi rozšírený a ktorý nič neuznáva za definitívne, pričom za poslednú mieru všetkého považuje iba vlastné ja s jeho chúťkami a pod zámienkou slobody sa pre každého stáva väzením. V rámci takéhoto relativistického horizontu nie je totiž možná pravá výchova, lebo bez svetla pravdy je skôr či neskôr každá osoba odsúdená pochybovať o dobre svojho vlastného života a o vzťahoch, ktoré ho tvoria, ako aj o význame svojho úsilia vybudovať niečo spoločne s ostatnými.
Je teda zrejmé, že musíme hľadať spôsob, ako zvíťaziť nad relativizmom nielen v našej formačnej práci, a zároveň sme povolaní postaviť sa proti jeho ničivému panovaniu v spoločnosti a v kultúre. Preto je popri slovách Cirkvi veľmi dôležité aj svedectvo a verejné angažovanie sa kresťanských rodín, zvlášť pokiaľ ide o potvrdenie nedotknuteľnosti ľudského života od počatia až po prirodzenú smrť a jedinečnej a nenahraditeľnej hodnotu rodiny založenej na manželstve, ako aj pri presadzovaní legislatívnych a administratívnych opatrení podporujúcich rodiny v ich úlohe plodiť a vychovávať deti, ktorá má pre našu spoločnú budúcnosť existenciálny význam. Aj za toto vaše úsilie vám vyjadrujem srdečnú vďaku.
Kňazstvo a zasvätený život.
Posledný odkaz, ktorý by som vám dnes chcel odovzdať, sa týka starostlivosti o povolania ku kňazstvu a zasvätenému životu. Veď všetci vieme, ako ich Cirkev potrebuje! Na to, aby sa tieto povolania rodili a dozrievali a aby povolané osoby vydržali byť neustále hodné svojho povolania, je nevyhnutná predovšetkým modlitba, ktorá nikdy nesmie chýbať v žiadnej rodine ani v nijakom kresťanskom spoločenstve. Veľmi dôležité je aj svedectvo života kňazov, rehoľníkov a rehoľníčok, ako i radosť, ktorú vyjadrujú z toho, že ich Pán povolal. Rovnako dôležitý je aj príklad, ktorý deti dostávajú vo vlastnej rodine, i presvedčenie zo strany rodín, že povolanie ich vlastných detí je veľkým darom od Pána. Rozhodnutie pre panenstvo z lásky k Bohu a k blížnym, ktoré je podmienkou kňazstva a zasväteného života, má vskutku tú istú hodnotu ako kresťanské manželstvo. Jedno i druhé totiž odlišným, no navzájom komplementárnym spôsobom zviditeľňuje tajomstvo zmluvy medzi Bohom a jeho ľudom.
Drahí bratia a sestry, nech tieto moje úvahy slúžia ako príspevok k vašej práci počas kongresu i po celý nadchádzajúci pastoračný rok. Vyprosujem vám od Pána odvahu a nadšenie, aby naša Rímska diecéza, každá jej farnosť, rehoľné spoločenstvo, združenie alebo hnutie mali čo najintenzívnejšiu účasť na radostiach i námahách tejto misie a aby tak každá rodina a celé kresťanské spoločenstvo znovu objavilo v láske Pána kľúč, ktorý otvára brány sŕdc a ktorý umožňuje pravú výchovu k viere a formáciu osôb. Moja láska a moje požehnanie nech vás sprevádzajú dnes i v budúcnosti.
