Excelencia, vážený pán prezident Slovenskej republiky,Excelencia, pán arcibiskup - metropolita bratislavsko-trnavskej arcidiecézy,
Excelencia, vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky,
Excelencia, pán predseda vlády Slovenskej republiky
Excelencie, členovia diplomatického zboru,
Ctihodní bratia v biskupskej a kňazskej službe,
Ctihodné rehoľné sestry,
Drahí bratia a sestry,
„Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás svojom veľkom milosrdenstve vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znovu zrodil pre živú nádej.“ (1 Pt 1 ,3)
Po dvadsiatich šiestich rokoch a šiestich mesiacoch služby Cirkvi a svetu odišiel včera večer k Pánovi pápež Ján Pavol II., viditeľná hlava Katolíckej cirkvi, aby sa postavil pred neviditeľnou Hlavou Cirkvi, pred naším Pánom Ježišom Kristom, aby mu vydal počet zo svojho správcovstva v jeho vinici.
Keby sme chceli vyjadriť svoje city, ktoré dnes napĺňajú srdcia všetkých, veľmi ťažko by sme hľadali slová, ktoré by vyjadrili to, čím sú naplnené.
Stojíme pred veľkým tajomstvom Božieho milosrdenstva, stojíme pred Bohom, ktorému všetko žije.
Svätý Otec Ján Pavol II. v jubilejnom roku dvetisíc, pri kanonizácii blahoslavenej sestry Faustiny Kowalskej vyhlásil, že druhá veľkonočná nedeľa sa v celej Cirkvi bude nazývať Nedeľou Božieho milosrdenstva. O dva roky neskôr, v auguste roku dvetisíc dva pri svojej návšteve Krakova v chráme v Lagievnikach zveril celý svet Božiemu milosrdenstvu. Učinil tak preto, lebo túžil, aby posolstvo Božieho milosrdenstva obsiahlo celý svet, aby sa všetci ľudia dozvedeli a presvedčili, že Boh je Otec, "Otec milosrdenstva a Boh všetkej útechy" (2 Kor 1, 3). Svätý Otec vtedy povedal: Očami duše túžime zahľadieť sa do očí milosrdného Ježiša, aby sme v hĺbke jeho pohľadu našli odraz vlastného života a svetlo milosti, ktorú nám tak štedro doprial, a ktorú Boh uchováva pre nás na celý náš život až po posledný deň". (17. 8.
2002)
Svätý Otec bol presvedčený o tom, že dnešný človek, ktorý zakusuje neistotu a obavy tvárou v tvár mnohorakým podobám zla, ale predovšetkým vo chvíľach utrpenia, potrebuje nádej, ktorá pramení z Božieho milosrdenstva. Pápež povedal, že aj on sám pre svoju každodennú službu Cirkvi a pre svoje utrpenie potrebuje milostivú ruku dobrého nebeského Otca.
Moji drahí, účastníci dnešnej smútočnej nedeľnej liturgie, vo všetkých chrámoch sveta sa v tento deň zhromažďujú veriaci, ktorí sa modlia za zosnulého Svätého Otca. Na námestí svätého Petra v Ríme sú dnes zhromaždené desaťtisíce veriacich pohrúžených do modlitby. My činíme to isté tu, v tomto starobylom katedrálnom chráme svätého Martina v Bratislave. Týmto spôsobom prejavujeme Svätému Otcovi svoju veľkú lásku a vďačnosť, ale v istom zmysle mu splácame aj dlh za všetko, čo pre nás a pre celé Slovensko urobil. Určite všetci máme ešte v živej pamäti nielen tú poslednú návštevu Svätého Otca na Slovensku spred dvoch rokov, ale pamätáme si tie predošlé. Ešte jasne počujeme jeho slová, jeho otcovské láskavé rady a jeho pastierske požehnanie, ktorým objímal bez výnimky všetkých ľudí. Predovšetkým detí, chorých a starších. Dnes už nemôže pozdvihnúť svoje ruky, aby nimi požehnával, nemôže vyrieknuť ani slová požehnania, dnes nás požehnáva z neba a vyprosuje nám Božie milosrdenstvo. Svoju chorobu a svoje trápenie obetoval za celú Cirkev, za celý svet a za každého človeka tejto planéty. Inak to ani nemohol urobiť, lebo pre neho každý človek je Božím dieťaťom, za ktorého Kristus zaplatil svojou krvou a umučením na kríži.
Pontifikát Jána Pavla II. bol od samého začiatku poznačený utrpením. Ten hrozný atentát na jeho život v roku 1981 nepopierateľne značne oslabil jeho telesné sily. Po ňom, ako následky, prichádzali rozličné choroby a zdravotné problémy.
Dvadsiateho deviateho mája v 1994, po odchode z kliniky Gemelli, po modlitbe Anjel Pána povedal slová, ktoré zacitujem doslovne: "Prostredníctvom Márie chcem dnes vyjadriť svoju vďačnosť za dar utrpenia, ktoré je v tomto prípade spojené s mesiacom zasväteným práve jej, s májom. Ďakujem za tento dar. Pochopil som, že tento dar je veľmi potrebný. Pápež sa musel ocitnúť v klinike Gemelli, bolo potrebné, aby ho ľudia počas štyroch nedieľ videli v okne tejto kliniky. Bolo potrebné, aby trpel aj tohto roku, podobne, ako trpel pred trinástimi rokmi.
Počas svojho pobytu v nemocnici som znova premýšľal a rozjímal o vtedajších udalostiach. A znova som nachádzal vedľa seba veľkú a vzácnu osobnosť kardinála Wyszinskeho, poľského primasa (včera to bolo presne trinásť rokov od jeho smrti), on mi na začiatku môjho pontifikátu povedal: "Keď ťa Boh povolal, to značí, že ty máš uviesť Cirkev do tretieho tisícročia." Cirkev v Poľsku on sám voviedol do druhého tisícročia kresťanstva.
Vtedy som pochopil, že Kristovu Cirkev do tretieho tisícročia mám voviesť svojou modlitbou a mnohorakou činnosťou, ale neskôr som pochopil, že to nestačí, že Cirkev do tretieho tisícročia treba voviesť prostredníctvom utrpenia, prostredníctvom atentátu spred trinástich rokov, a dnes aj prostredníctvom tejto novej obety. Prečo práve teraz, prečo práve v tomto roku, v Roku rodiny? Práve preto, že rodina je ohrozená, že na rodinu mnohí útočia. Aj proti pápežovi treba zaútočiť, aj on musí trpieť, aby každá rodina a celý svet uzreli, že jestvuje evanjelium, možno povedať "vyššie" evanjelium utrpenia, a toto evanjelium treba hlásať keď chceme pripraviť budúcnosť, keď chceme pripraviť tretie tisícročie rodín, každej rodiny a všetkých rodín sveta.
Pochopil som, že bolo potrebné, aby som získal aj tento argument proti mocným tohto sveta. Znova sa mám s nimi stretávať a rozprávať. Aké argumenty použijem? Ostáva mi argument utrpenia. Chcem im povedať: Pochopte to, pochopte, prečo bol pápež znova v nemocnici, prečo trpel. Popremýšľajte znova a pochopte."
Áno, je prepotrebné znova premyslieť tieto slová Svätého Otca, slová, ktoré priam žiaria úprimnosťou, slová, ktoré sa stali akoby programom tohto pontifikátu. Z jeho pontifikátom je utrpenie nerozlučne späté, lebo tak to chcel Boh. V týchto slovách je obsiahnuté tajomstvo pápežovej služby Cirkvi a svetu, je obsiahnuté to Totus tuus - Celý tvoj, Ježišu, celý tvoj, Mária, celý tvoj pre Cirkev, celý pre každú rodinu, pre každého z nás.
Svätý Otec svojím utrpením položil pečať na všetko to, čo hlásal a čo konal. Preto je pápež tou veľkou autoritou, preto jeho slová majú takú úžasnú odozvu a nadľudskú vnútornú silu. Sú to slová a skutky, za ktorými stojí osobné svedectvo, svedectvo najmocnejšie, svedectvo spečatené utrpením. Veď Ježiš povedal: "Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov. (Jn 15,13) A či utrpenie nie je dávaním života minútu za minutou, hodinu za hodinou? Svätý Otec obetoval svoj život za Cirkev, za biskupov, za kňazov, rehoľníkov, rehoľníčky, za všetkých veriacich, za celú Kristovu Cirkev. Svoj život, plný utrpenia, obetoval za bratov iných náboženstiev a iných cirkevných spoločenstiev.
Azda, ako nikdy predtým, Svätý Otec bol počas celej svojej služby zjednotený s Kristom vo veľkom tajomstve utrpenia. Bola to jeho krížová cesta. A na krížovej ceste Krista bolo mlčanie, veľké a sväté mlčanie, ktoré má najväčšiu cenu, cenu spásy. Kričali len zástupy, ktoré túžili po senzáciách a chceli ukojiť svoju zvedavosť. Ježiš, naplnený láskou k človekovi a túžbou splniť vôľu svojho Otca mlčal.
Ešte v posledných chvíľach svojho pozemského života Svätý Otec Ján Pavol II. napísal svojim spolupracovníkom: „Som plný radosti, radujte sa aj vy. Modlime sa s radosťou. Všetko vkladám do rúk Božej Matky.“ Naozaj, tieto slová sú jeho duchovným testamentom.
Svätý Otče, ďakujeme ti za tvoju lásku, ďakujeme ti za tvoj príklad vernosti aj v utrpení, ďakujeme ti za tvoje slová, za to, že si bol medzi nami a s nami.
Ďakujeme mu za tieto vzrušujúce a hlboké slová. Ďakujeme dnes Bohu za tohto pápeža, ktorý otvoril dvere našich sŕdc Kristovi, ktorý nás naučil nebáť sa, ale s radosťou a s nádejou kráčať po cestách života.
Nezabúdajme na slová, ktoré Ján Pavol II. vyriekol v deň začatia svojej služby: "Nebojte sa otvoriť dvere Kristovi."
Odišiel Boží služobník pred trón nebeského Otca, ktorému všetko žije a umiera, odišiel, aby vzdal hold Najvyššiemu.
Všetci sa v tejto chvíli cítime osirotení, lebo smrť premohla viditeľnú hlavu Cirkvi. Osireli sme. Ale smrť nikdy nepremôže neviditeľnú hlavu Cirkvi. Kristus ďalej žije a uisťuje nás: Nenechám vás sirotami." Amen
