Keďže som sa s nebohým Jánom Hermanovským poznal od svojho detstva a v posledných rokoch som s ním bol aj v písomnom a občas aj osobnom kontakte, rozhodol som sa pár vetami priblížiť jeho osobu. Nie je to žiadna „faktografia“, ale iba mnou spísané príhody, o ktorých mi nebohý Ján Hermanovský pri našich stretnutiach rozprával. A moje osobné spomienky na neho.
Pochádzal zo skromných pomerov z chudobnej nábožensky založenej rodiny vo Vranove nad Topľou. Jeho staršia sestra bola rehoľná sestrička a aj on od detstva nesmierne túžil slúžiť Bohu a ľuďom ako kňaz. Mal ale ukončené iba základné vzdelanie a tak sa rozhodol slúžiť aspoň ako kostolník vo farskom chráme Narodenia P. Márie vo Vranove. Svojej túžby stať sa kňazom sa nikdy nevzdával. Aby mohol ísť študovať teológiu, rozhodol sa (na radu vtedajšieho vranovského dekana vdp. Raffáča) „spraviť si maturitu“, a tak v roku 1966 odišiel do Bratislavy, aby mohol popri zamestnaní (pracoval ako skladník v Pozemných stavbách) študovať na strednej škole pre pracujúcich. V roku 1968, po zmiernení pomerov vďaka Pražskej jari, si považoval za svoju povinnosť splniť nenaplnený životný sen svojej (vtedy už nebohej) sestry – rehoľnice a išiel na púť do Lúrd. Cestou z púte sa v Nemecku počas zastávky vlaku na jednej železničnej stanici - náhodou dozvedel o obsadení Československa spojeneckými armádami štátov Varšavskej zmluvy a z obavy, že v obsadenom Československu sa už nikdy nestane kňazom sa okamžite rozhodol pre radikálne riešenie – bez akýchkoľvek prostriedkov a bez znalosti jazyka vystúpil z vlaku a domov sa nevrátil. Ujali sa ho na miestnom rímskokatolíckom farskom úrade a po nejakom čase mu pomohli dostať sa do severného Talianska. Jeho začiatky v Taliansku neboli ľahké. Nejaký čas si na živobytie zarábal ako pomocný robotník v kláštoroch a popri tom sa intenzívne pripravoval na štúdiá teológie. Jeho húževnatosť ho priviedla na Nepomuceum v Ríme a v marci 1974 sa jeho životná túžba splnila – bol vysvätený za kňaza. Jeho prvým pôsobiskom bola robotnícka časť Ríma Loretto, kde mal veľmi ťažkú pozíciu kvôli silnému vplyvu Talianskej komunistickej strany medzi robotníkmi (vravieval, že Loretto bolo „celé červené“ a preto sa kňazi priam báli tam ísť pôsobiť). Po 10-tich rokoch bol preložený do diecézy Florencia a po krátkom pôsobení priamo vo Florencii odišiel za kňaza do malej chudobnej horskej dedinky Cornacchia v Apeninách. Aj v tom videl riadenie Božie, že on, chlapec z Vranova sa dostal do „talianskeho Vranova“ (názov dedinky je totiž odvodený od talianskeho slova vrana). Po „nežnej revolúcii“ mal snahu vrátiť sa pôsobiť na Slovensko (isté úspešné pokusy sa aj uskutočnili a krátku dobu pôsobil vo svojej domovine – Horná Ves, Vricko, Veľké Leváre), avšak keď Pápežské misijné diela hľadali dobrovoľníkov – kňazov slovanského pôvodu na misie do Ruska, vnímal to ako volanie Božie. Odchádza ako misionár – najprv za kňaza do už fungujúcej rímskokatolíckej farnosti do mesta Orel. Odtiaľ sa dostáva do Moskvy, odkiaľ po krátkom pôsobení v jednom z moskovských kláštorov je vyslaný arcibiskupom Kondrusiewiczom založiť novú rímskokatolícku farnosť do mesta Brjansk. Najprv sa snaží dať dokopy maličkú diasporu katolíkov, potom zabezpečiť miesto, kde by sa mohli dôstojne konať bohoslužby. Na okraji mesta sa mu podarilo kúpiť opustený domček (bývalú družstevnú pekáreň chleba) s 2 izbami, ktorý s nesmiernym nasadením a s pomocou Božou a všetkých (asi 40) tamojších veriacich katolíkov premenil na kostol (vo veľkej „prednej“ izbe) a faru (v malej „zadnej“ izbičke). V maximálnej možnej miere sa snažil (pri svojich minimálnych prostriedkoch) pôsobiť aj ako akási „charita“ – pomáhal chudobným a ubiedeným (vždy vravieval, že tu na Slovensku si ani len nevieme predstaviť, aká je tam bieda, a nevážime si vôbec to Božie milosrdenstvo, že žijeme v takých pomeroch, v akých žijeme). Aby mohol byť v pravidelnom osobnom kontakte s ďalšími veriacimi roztrúsenými po širokom okolí Brjanska (a aby – ako sám vravieval – neotravoval stále jedného zo svojich veriacich – nejakého bývalého generála Červenej armády vo výslužbe pochádzajúceho z Bieloruska, ktorý mu v mnohom – hlavne pri jeho začiatkoch v Brjansku veľmi pomáhal), rozhodol sa všetky svoje peniaze „utratiť“ na kúpu auta. (Dokonca si ho išiel kúpiť až do svojho bývalého pôsobiska, do „jeho“ horskej dedinky v Taliansku. Keď si preň išiel, cestou sa zastavil u mňa a rozprával mi, že je to síce už 11-ročné Uno, ktoré má už aj dosť pokrivené plechy, ale že je také lacné, že si ho môže dovoliť kúpiť a navyše ešte chodí, a to mu pre jeho potreby úplne stačí).
Okrem cestovania po okolí Brjanska za svojimi veriacimi s ním zvykol absolvovať aj cesty na Slovensko a späť (cez Poľsko a Bielorusko), pretože si musel chodiť pravidelne vybavovať do Bratislavy na veľvyslanectvo Ruskej federácie pracovné víza (aspoň v tom mu bolo veľkou výhodou jeho dvojité občianstvo – talianske aj slovenské – že víza nemusel chodiť každého polroka vybavovať až niekde do Ríma). Práve počas týchto jeho pobytov v Bratislave sme sa v posledných rokoch stretávali a navštevovali rôzne miesta pripomínajúce mu jeho mladosť. Utkvela mi v pamäti takáto príhoda – v roku 2003 v lete sme boli v Marianke pomodliť sa krížovú cestu. Večer po návrate do Bratislavy si spomenul, že uchvátený toľkou nádherou (bol tam prvýkrát po rekonštrukcii) úplne zabudol dať do pokladničky oferu. Bol z toho celý večer úplne nešťastný. Naposledy som sa s Jánom Hermanovským stretol minulý rok v lete – tentoraz nie v Bratislave, ale vo Vranove. Na ulici na sídlisku bol obklopený celým kŕdľom rómskych detí. Rozdával im zákusky. Práve sa totiž vracal z primícií jedného novokňaza, kde po primičnej svätej omši bol pozvaný na slávnostný obed a po obede dostal aj „výslužku“ – krabicu so zákuskami. A práve o tie sa delil s deťmi. Keď ma zbadal, tak rýchlo všetko porozdával a povedal, že chce ísť so mnou navštíviť môjho ťažko chorého otca - že keď už je „doma“ vo Vranove, tak veľmi rád by sa s ním stretol, aby sa chvíľku spolu pomodlili.
Aký teda bol Ján Hermanovský? Nesmierne skromný, trpezlivý a obetavý. Koľkokrát som si vravieval – ako len človek s takou pokornou povahou môže vôbec existovať v tom Rusku! A práve tá jeho pokora – to bola jeho najväčšia devíza, ktorou si získaval srdcia. V mene Božom robil služobníka svojím blížnym. Až kým si ho Boh k sebe nepovolal.
