Sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie 8. december
Sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie (tj. počatia bez dedičného hriechu) má dlhú a pestrú históriu. V stredu 8. decembra 2004 si pripomíname 150. výročie vyhlásenia dogmy o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie, pápežom Piom IX. Sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie je prikázaným sviatkom.
História dogmy o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie
Cirkev od apoštolských čias učila, že Boží Syn, Mesiáš a Vykupiteľ sveta sa zrodil z Panny Márie. Predpovedal to aj starozákonný prorok Izaiáš: „Hľa Panna počne a porodí syna a dajú mu meno Emanuel, čo značí Boh s nami“ (Iz 7,14). To napokon vyznávame i my všetci v apoštolskom vyznaní viery: Verím v Ježiša Krista, ktorý sa počal z Ducha Svätého a narodil sa z Márie Panny.
Čo však znamená, že Panna Mária bola nepoškvrnene počatá? Cirkev v náuke o nepoškvrnenom počatí Panny Márie učí, že vďaka jej slobodnému „staň sa“, sa mohol vteliť Boží Syn Ježiš Kristus. To nám hovorí, že Panna Mária bola pri počatí v živote svojej matky svätej Anny uchránená od dedičného hriechu. Boh Otec v Panne Márii pripravil pre svojho Syna matku, ktorá by bola dôstojným príbytkom pre jeho od večnosti existujúceho Syna. Cez archanjela Gabriela ju však požiadal o jej slobodný súhlas so svojim plánom.
Ako mariánsky sviatok, sa Nepoškvrnené počatie Panny Márie, začal v Cirkvi sláviť v ôsmom storočí na Východe a o sto rokov neskôr i na Západe.
V 10. storočí sa slávil v Normandii, odkiaľ sa preniesol do Anglicka, kde bol veľmi obľúbený. V 12. storočí sa slávil v Lyonskej arcidiecéze a na niektorých iných miestach Francúzska. Sviatok schválil pápež Sixtus IV. v r. 1476, ale diskusie o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie medzi dominikánmi a františkánmi trvali až do 17. storočia.
V 17. storočí Rímska inkvizícia, neskoršie Sväté ofícium, dnes Kongregácia pre náuku viery, zakázala používať výraz „Nepoškvrnené počatie“. Obľuba toho sviatku naďalej rástla, pápež Klement XI. v roku 1708 nariadil, že bude záväzným pre celú Cirkev.
Až pápež Gregor XVI. (1831-1846) bol priaznivo naklonený vyhláseniu dogmy, ale pre opozíciu katolíckych kruhov z Nemecka, Francúzska a Anglicka, nemohol svoj úmysel uskutočniť. V roku 1836 pápež Gregor XVI. oficiálne schválil učenie o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie. Keď potom jeho nástupca Pius IX. konečne túto dogmu vyhlásil, urobil tak aj napriek mnohým námietkam aj zo strany biskupov, ktorí tvrdili, že to nie je ani potrebné, ani vhodné. Dogma bola vyhlásená i napriek tomu, že niektorí z najväčších učiteľov Cirkvi – konkrétne svätý Tomáš Akvinský a svätý Bernard z Clairvaux – nesúhlasili s teologickými dôvodmi náuky o Nepoškvrnenom Počatí. Pozitívne sa však k tejto vieroučnej pravde staval známy blahoslavený Ján Duns Scotus.
Pápež Pius IX. (1846-1878) apoštolskou konštitúciou Ineffabilis Deus z 8. decembra 1854 vyhlásil ako dogmu katolíckej viery, že „preblahoslavená Panna Mária bola v prvej chvíli svojho počatia osobitnou milosťou a výsadou všemohúceho Boha, vzhľadom na zásluhy Ježiša Krista, Spasiteľa ľudského pokolenia, uchránená nedotknutá od akejkoľvek škvrny dedičného hriechu“.
Ako odpoveď na slávnostné vyhlásenie dogmy o Nepoškvrnenom Počatí pruský kráľ Friedrich Viliam IV., ktorý bol protestant, sa pokúšal zorganizovať medzinárodný protest. Niektorí pravoslávni, anglikánski, luteránski a kalvínski teológovia toto vyhlásenie okamžite odsúdili.
O štyri roky neskôr sa Panna Mária pod týmto menom predstavila pri svojom zjavení v Lurdoch Bernadete Soubirousovej, ktorej povedala: „Ja som Nepoškvrnené počatie“.
„Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, aby vykúpil tých, čo boli pod zákonom, a aby sme dostali adoptívne synovstvo“, hovorí nám svätý apoštol Pavol (Gal 4,4-5). Bola to vôľa nebeského Otca, aby bol jeho Syn, Ježiš Kristus poslaný na svet na spásu ľudstva (porov. Jn 3, 16; Fil 2, 6-11). Bola to teda Otcova vôľa, aby bola žena dôverne zapojená do tohto veľkého plánu spásy človeka. „Matka Spasiteľa má presné miesto v pláne spásy,“ napísal aj Ján Pavol II. v encyklike Redemptoris Mater.
V bohatom ústnom podaní Cirkvi vyšli z inšpirovaných stránok Svätého písma vnuknuté Duchom Svätým štyri záväzné vieroučné dogmy o Panne Márii (DV 9,10). II. Vatikánsky koncil v dogmatickej konštitúcii Lumen gentium hovorí: „Pannu Máriu, ktorá pri anjelskom zvestovaní prijala Božie Slovo do srdca i lona a priniesla na svet Život, uznávame a uctievame ako pravú Matku Božiu a Vykupiteľovu“ (LG 53). Tieto slová II. vatikánskeho koncilu sú ozvenou Efezského koncilu. Tento ranný ekumenický koncil definoval roku 431 prvú Mariánsku dogmu, že Panna Mária je Božou Matkou - „Theotókos“ a vyhlásil, že Mária je naozaj Matka Boha, Syna človeka: „Svätá Panna je Božou Matkou, pretože podľa tela priniesla na svet Božie Slovo, ktoré sa stalo telom“ (DS 113).
O niekoľko storočí neskôr, živá a modliaca sa Cirkev zvážila zjavenie o panenstve Márie v Písme a definovala druhú mariánsku dogmu o trvalom panenstve Panny Márie. Na Lateránskom koncile roku 649 pápež Martin I. vyhlásil trojakú podstatu panenstva Márie: „Mária počala bez oplodnenia mužom z Ducha Svätého, bez porušenia porodila Krista a po pôrode si zachovala neporušené panenstvo“ (Lateránsky koncil r. 649 A.D., DS 256).
Tretia mariánska dogma – o Nepoškvrnenom počatí, prišla o viac než tisíc rokov neskôr. Štvrtú dogmu, týkajúcu sa Márie – Nanebovzatie Panny Márie, vyhlásil pápež Pius XII. za dogmu katolíckej viery 1. novembra 1950.
Zdroj:
Archív TK KBS
Rádio Vatikán
Vnuk, F.: Príručný slovník kresťanstva. Smaragd. Bratislava. 2003
