V sobotu 12. 6. 2004 o 09,30 hod. v Katedrálnom chráme sv. Jána Krstiteľa v Prešove udelí prešovský eparcha Mons. Ján Babjak SJ diakonské svätenia deviatim subdiakonom: Vojtechovi Boháčovi, Petrovi Calkovi, Kamilovi Fechovi, Ľubošovi Kohútovi, Františkovi Murínovi, Tomášovi Porhinčákovi, Miroslavovi Pružinskému, Mariánovi Sabolovi a Marekovi Višňovskému. Diakonát
Diakonát je prvým stupňom kňazstva. Biskup ho udeľuje chirotóniou. Udeľuje sa vo sv. liturgii po anafore, kedy sa už udialo tajomstvo premeny chleba a vína na telo a krv nášho Pána Ježiša Krista.
Obrad diakonskej vysviacky začína predstavením kandidátov, poddiakonov, biskupovi. Tí k nemu pristúpia a pozdravia ho bozkom pokoja: „Kristus medzi nami! Je a bude!“ V sprievode svojho duchovného otca obchádzajú prestol – oltár, aby sa s ním zasnúbili, lebo oltár je pre diakona miestom, kde sa odieva tajomstvo Eucharistie, a on bude prisluhovať pri tomto tajomstve tak, ako cherubíni a serafíni pri tróne najvyššieho Boha. Pre kňaza je zasa miestom, na ktorom bude denne prinášať novozákonnú obetu.
Počas zasnúbenia s oltárom ľud spieva tropár svätým mučeníkom, aby tí, ktorí už dosiahli Božiu slávu, teraz pomohli novosvätencom svojim orodovaním u Boha prijať a realizovať milosť kňazskej vysviacky každý na svojom stupni.
Nasleduje podstatná časť diakonskej vysviacky. Svätenec pristúpi k oltáru kľaká si na jedno koleno a kladie čelo na prestol. Otec biskup vkladá ruky a modlí sa: „Milosť Božia, ktorá vždy chorých uzdravuje a nedostatočných naplňuje, ustanovuje bohabojného poddiakona na diakona, Pomodlíme sa, aby zostúpila naňho milosť presvätého Ducha a všetci prosme: Pane zmiluj sa.“
Táto modlitba na rozdiel od nižších svätení nie je vyprosujúca, ale ustanovujúca. Je to Božia milosť, ktorá ustanovuje vkladaním rúk biskupa. Je to chirotónia, a nie chirotesia. A tu je zásadný rozdiel.
A následne v druhej časti po udelení diakonátu biskup znovu vkladá ruky a prosí bezkonečného Boha a Vládcu všetkých za svätenca: „... uschopni ho dôstojne žiť.“
Ustanovení diakoni si líhajú v znamení kríža, ukrižovaní tomuto svetu, aby sa čo najviac pripodobnili v pokore a poníženosti tomu, ktorému zasväcujú svoj život. Ľud sa modlí: Pane zmiluj sa.
Biskup opäť vkladá ruky a prosí o naplnenie sviatosti: „Príchodom Sv. Ducha ho učiň aby prijal plnosť viery, lásky a sily..., aby bol cudzí hriechu, aby sa pred teba dostavil čistý a aby tak prijal mzdu, ktorá mu patrí.“
Po tejto modlitbe biskup, ktorý sprostredkúva Božiu milosť svätencom, odovzdáva im patriace liturgické rúcha, Evanjeliár a kadidelnicu, pričom zakaždým volá Axios! – Je hodný!
Diakon je priamo závislý na kňazovi alebo biskupovi. Bez nich v chráme nemôže nič vykonávať. Nemá moc sláviť, uskutočňovať, vykonávať žiadnu zo sviatosti, pretože diakonskou chirotoniou ju neprijal. Jeho službou je prednášať prosby ľudu, ohlasovať Evanjelium, zúčastňovať sa na slávení Tajomstiev prisluhovaním, t.j. pomáhať pri ich vysluhovaní a slávení.
Svätá liturgia vo východnej cirkvi byzantskej tradície je obrazom harmónie Bohom stvoreného kozmu, kde všetko a každý má svoje miesto a svoju úlohu. Tak je to aj pri slávení sv. liturgie, kde každý počnúc Božím ľudom a končiac biskupom, podľa svojej jemu zverenej úlohy cez nižšie alebo vyššie svätenie, ktoré prijal od Boha cez biskupa, má svoju nazastupiteľnú úlohu, ktorou prispieva k harmónii slávenia najsvätejších tajomstiev.
