Médiá v rodine: riziko a obohatenieNa sviatok sv. Františka Saleského, patróna žurnalistov, 24. januára, uverejnili vo Vatikáne posolstvo pápeža Jána Pavla II. k 38. svetovému dňu spoločenských komunikačných prostriedkov.
V posolstve „Médiá v rodine: riziko a obohatenie“ k 38. svetovému dňu spoločenských komunikačných prostriedkov, ktorý sa tohto roku slávi na siedmu veľkonočnú nedeľu 23. mája 2004, pápež Ján Pavol II. pozýva k „triezvemu uvažovaniu o tom, ako používať masovokomunikačné prostriedky v rodine a ako v nich zobrazovať rodinu a jej starosti“. „Okrem toho má tohoročná téma všetkým – pracovníkom médií aj ľuďom, na ktorých sa médiá obracajú – pripomenúť, že každá komunikácia má svoj morálny rozmer“, zdôrazňuje Svätý Otec. Ján Pavol II. v posolstve vyzdvihuje význam masovokomunikačných prostriedkov, ktoré ponúkajú informácie, vzdelanie, kultúrne obohacovanie, či dokonca duchovný rast, no zároveň upozorňuje pred veľkými škodami, ktoré môžu spoločenské komunikačné prostriedky spôsobiť rodinám tým, „že budú šíriť neúplnú, ba dokonca prekrútenú predstavu o živote, rodine, náboženstve či morálke“. „Na jednej strane sa manželstvo a rodinný život často vykresľujú citlivo, realisticky a aj so sympatiou, čím sa vyzdvihujú cnosti ako láska, vernosť, odpustenie a veľkodušné darovanie sa druhým. To sa týka aj mediálneho zobrazovania poukazujúceho na nevyhnutnú skúsenosť neúspechov a sklamaní – napätí, konfliktov, prekážok, chybných rozhodnutí a zraňujúceho konania – manželských párov a rodín, ktoré sa však pri tom všetkom usilujú oddeliť, čo je správne a čo nesprávne, rozlíšiť opravdivú lásku od jej falošnej podoby a ukázať nenahraditeľnú hodnotu rodiny ako základnej bunky spoločnosti. Na druhej strane sa však v komunikačných prostriedkoch rodina a rodinný život príliš často vykresľujú veľmi nevhodným spôsobom. Nekriticky sa v nich predstavuje nevera, mimomanželské sexuálne styky a absencia morálneho a duchovného chápania manželského zväzku, ba nezriedka sa podporuje rozvod, antikoncepcia, interrupcie a homosexualita. Takéto zobrazovanie, napomáhajúce nepriateľské postoje voči manželstvu, škodí spoločnému dobru spoločnosti“, zdôraznil Petrov nástupca. Podľa Svätého Otca, „svedomité a kritické zamýšľanie sa nad etickým rozmerom spoločenskej komunikácie musí vyústiť do praktických podnetov majúcich za cieľ odstrániť nebezpečenstvá, ktoré môžu prinášať spoločenské komunikačné prostriedky, a zaistiť, aby tieto mocné nástroje komunikácie zostali skutočnými zdrojmi obohacovania. Osobitnú zodpovednosť majú v tomto smere mediálni tvorcovia, ale aj verejní činitelia a rodičia“.
V tejto súvislosti Ján Pavol II. rodičom pripomína aj aspekt „mediálnej výchovy“ detí: „Rodičia ako prví a najdôležitejší vychovávatelia svojich detí sú tiež prví, ktorí ich učia zaobchádzať so spoločenskými komunikačnými prostriedkami. Rodičia musia regulovať aj používanie spoločenských komunikačných prostriedkov v domácnosti. To znamená plánovať a vyberať programy, prísne vymedziť čas, ktorý smú deti pri nich stráviť; zábavu povýšiť na spoločnú rodinnú skúsenosť; isté programy úplne zakázať a pravidelne zrušiť všetky programy, aby zostal čas a priestor aj na iné rodinné aktivity. Rodičia musia dať svojim deťom dobrý príklad predovšetkým rozvážnym a selektívnym používaním spoločenských komunikačných prostriedkov. Mnohokrát môže byť užitočné, aby sa rodiny navzájom stretli a prediskutovali si problémy a možnosti plynúce z používania médií. Rodiny musia vedieť producentom, reklamným tvorcom a verejným činiteľom jasne povedať, čo sa im na programoch páči a čo nie.“
V posolstve pápež Ján Pavol II. apeluje na pracovníkov medií, aby si uvedomili morálnu zodpovednosť za rodiny: „Spoločenské komunikačné prostriedky majú nesmierny pozitívny potenciál pri presadzovaní zdravých ľudských a rodinných hodnôt, ktoré prispievajú k obnoveniu spoločnosti. Vzhľadom na ich veľkú schopnosť ovplyvňovať myslenie a správanie ľudí si musia pracovníci médií uvedomiť, že nesú morálnu zodpovednosť nielen za to, aby rodiny v tomto smere podľa možnosti povzbudili, pomohli im a podporili ich, ale aby pri zobrazovaní tém týkajúcich sa sexuality, manželstva a rodinného života preukázali múdrosť, správne posudzovanie a korektnosť. Médiá denne vstupujú do mnohých domov a rodín ako pravidelní hostia. V tento Svetový deň spoločenských komunikačných prostriedkov povzbudzujem rodiny a tých, ktorí nesú zodpovednosť za spoločenskú komunikáciu, aby si uvedomili túto jedinečnú výsadu, ale aj zodpovednosť, ktorú so sebou nesie.
Pápežská rada pre spoločenské komunikačné prostriedky
Vo Vatikáne pôsobí Pápežská rada pre spoločenské komunikačné prostriedky, ktorá tento rok oslávila 40. výročie od svojho založenia. Súčasťou osláv vo Vatikáne 8. - 12. marca, bolo výročné plenárne zasadnutie rady na tému: Inter Mirifica – o 40 rokov neskôr.
Inter Mirifica, dekrét o médiách spoločenských komunikácií, dokument Druhého vatikánskeho koncilu, promulgoval pápež Pavol VI. dňa 4. decembra 1963. Jeho názov
pochádza z prvých dvoch slov latinského dokumentu a znamená „medzi obdivuhodnými“. V prvom odseku dokumentu sa hovorí: „Medzi obdivuhodnými technickými vynálezmi, ktoré najmä v našej dobe s Božou pomocou vyvinul ľudský dômysel zo stvorených vecí, Cirkev s osobitnou starostlivosťou víta a sleduje tie, ktoré sa predovšetkým týkajú ľudského ducha a otvorili nové cesty k veľmi rýchlemu a jednoduchému šíreniu správ, myšlienok a poznatkov každého druhu. Spomedzi týchto vynálezov vynikajú tie prostriedky, ktoré sú svojou povahou uspôsobené zasiahnuť a ovplyvňovať nielen jednotlivcov, ale aj masy ba celú ľudskú spoločnosť, teda tlač, film, rozhlas, televízia a podobné, a ktoré možno preto právom nazvať spoločenskými oznamovacími prostriedkami.“
Pápežská rada pre spoločenské komunikačné prostriedky mala mnohých predchodcov počas desaťročí. Prvým takýmto úradom vo Vatikáne bola Pápežská komisia pre štúdium cirkevného hodnotenia filmov o náboženských a morálnych otázkach, ktorú založili 30. januára 1948. O niekoľko mesiacov ju premenovali na Pápežskú komisiu pre vzdelávacie a náboženské filmy. Jej úlohou bolo skúmať otázky vzdelávania a pastorácie v oblasti rodiacich sa audiovizuálnych prostriedkov. Túto komisiu nahradila Pápežská komisia pre film a jej štatúty schválil pápež Pius XII. v januári 1952. Mala už viac členov i väčšie priestory. Ďalšia zmena prišla v roku 1954, keď sa stala Pápežskou komisiu pre film, rozhlas a televíziu a začala hrať aktívnejšiu úlohu pri príprave medzinárodných katolíckych kongresov, pri ich realizácii a pri účasti na nich. 22. februára roku 1959 pápež Ján XXIII. svojím motu proprio Boni pastoris začlenil túto komisiu do Štátneho sekretariátu. V júni 1960 vznikol v rámci komisie Prípravný sekretariát pre tlač a svet zábavy, ako jeden z 12 prípravných orgánov Druhého vatikánskeho koncilu. Výsledkom práce a štúdií tohto úradu bol dekrét Inter Mirifica.
Pápež Pavol VI. svojím motu proprio In fructibus multis z 2. apríla 1964 premenoval túto inštitúciu na Pápežskú komisiu pre spoločenské komunikácie a zveril jej zodpovednosť za štúdium problémov filmu, rozhlasu a televízie. Pavol VI. osobne navštívil prvé plenárne zasadnutie novej komisie 28. septembra 1964. Apoštolskou konštitúciou Pastor Bonus, ktorú promulgoval pápež Ján Pavol II. 28. júna 1988, komisiu opäť premenovali a 1. marca 1989 sa oficiálne stala Pápežskou radou pre spoločenské komunikačné prostriedky. Arcibiskup Foley sa stal jej predsedom 9. apríla 1994. Pápežská rada vydala za 40 rokov viacero dokumentov:
Cirkev a internet (2002), Etika v internete (2002), Etika v komunikáciách (2000), Etika v reklame (1997), 100 rokov filmu (1995-1996), Aetatis Novae (1992), Kritériá ekumenickej a medzináboženskej spolupráce v komunikačných prostriedkoch (1989), Pornografia a násilie v komunikačných prostriedkoch a pastorácia (1989), Sprievodca výučby budúcich kňazov o nástrojoch spoločenských komunikácií (1986), Výzva všetkým kontemplatívnym rehoľníkom (1973), Communio et Progressio (1971), Úpravy audiovizuálnej prezentácie slávností a miest priamo závislých od Svätej stolice (1965).
Sv. František Saleský – patrón tlače a žurnalistov
Svätý František Saleský patrí medzi veľkých svätých kresťanského novoveku. Pochádzal zo Savojska, narodil sa na zámku Sales v roku 1567. Po skončení základnej školy ako 15-ročný odišiel do Paríža, kde študoval filozofiu a právo, no pritom sa zaujímal aj o teológiu. Býval v jezuitskom kolégiu Clermont, kde okrem vedomostí získal aj solídnu duchovnú formáciu. Po skončení parížskych štúdií (1588) šiel študovať na právnickú fakultu do Padovy, tu v roku 1591 dosiahol doktorát práv. Duchovným vodcom v tom období mu bol známy jezuita Antonio Possevino. Po návrate zo štúdií sa stal členom senátu v savojskom hlavnom meste Chambéry, no stále túžil stať sa kňazom. Kňazské svätenie prijal 18. decembra 1593. Ako kňaz začal pôsobiť južne od Ženevského jazera, v kalvínskom kraji Chablais. Sv. František Saleský pozýval nepriateľsky naladených kalvínov na verejné dišputy, ktoré oni odmietali. Keď neprijali hovorené slovo, začal František písať – na listoch papiera vysvetľoval hlavné body kresťanskej náuky a vyvracal bludy. Tieto letáky potom pripevňoval v noci na múry alebo vkladal do domov. Letáky písal žurnalistickým štýlom a pritom zmierlivo. V roku 1599 ho pápež Klement VII. vymenoval za pomocného biskupa, v roku 1602 František prevzal vedenie ženevského biskupstva, na čele ktorého bol 20 rokov. Boli to roky bohato vyplnené modlitbou, prácou a starostlivosťou o zverenú diecézu. Bol obľúbeným a známym kazateľom, veľký ohlas mali jeho kázne v Dijone (1604), v Chambéry (1606) a v Grenobli. Počas svojho desaťmesačného pobytu v Paríži absolvoval asi 360 kázní a konferencií. Veľký význam vo Františkovom apoštoláte mala aj jeho obsiahla korešpondencia – napísal asi 6 000 listov, mnohé z nich obsahovali cenné duchovné rady a ponaučenia a stali sa základom jeho známej knihy Filotea čiže Návod k zbožnému životu. Zachovaná a tlačou vydaná literárna pozostalosť sv. Františka Saleského obsahuje celkove 26 zväzkov, z čoho jedenásť tvoria jeho listy.
František Saleský zomrel v roku 1622 v Lyone, pochovali ho v Annency, no počas Francúzskej revolúcie ho preniesli do Benátok. V roku 1661 bol vyhlásený za blahoslaveného a v roku 1665 za svätého. Pápež Pius IX. mu v roku 1881 udelil titul cirkevného učiteľa a pápež Pius XI. ho v roku 1923 vyhlásil za patróna tlače a žurnalistov. Sviatok sv. Františka Saleského si v cirkevnom kalendári pripomíname 24. januára.
