Drahí bratia a sestry,Je našim dobrým kresťanským zvykom, že každú modlitbu a každé dobré dielo začíname v mene Najsvätejšej Trojice: V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Nie je to len zvyk. Je to priam príkaz Pána Ježiša, keď to vezmeme analogicky z príkazu krstiť: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého" (Mt 28,19).Krstom sa začína nový, nadprirodzený život každého pokrsteného. Deje sa to v mene Najsvätejšej Trojice.
Naši otcovia, keď na jar zasiali zrno alebo zasadili zemiaky, urobili kríž a v mene Najsvätejšej Trojice požehnali rolu, ktorú celý deň orali.
Naše Slovensko spolu s ďalšími krajinami zajtra vstúpi do Európskej únie. Začlení sa do spoločenstva európskych národov. Rád by som namiesto „spoločenstva" použil výraz „do rodiny" Európskej únie, alebo ešte lepšie, do rodiny európskych národov. Predsa tu sa chce vytvoriť zväzok národov a štátov za účelom spoločného dobra.
Potreba zjednocovania je objektívnou danosťou, nie je to subjektívny výmysel niektorých politikov. Iste, aj objektívnu potrebu musia zrealizovať ľudia a je to prejav istého génia, vysloviť, navrhnúť a zrealizovať túto požiadavku v prospech spoločného dobra.
Každé spoločenstvo potrebuje ducha. Ide o spoločenstvo ľudí. Nestačí, aby ich spájali iba nejaké vonkajšie záujmy. To by nemalo trvácnosti. Ducha do medziľudských a medzinárodných vzťahov môže vdýchnuť iba Boh.
Na počiatku stvorenia sa nad prvotným chaosom „vznášal Duch Boží"(por.Gn 1,2),ktorý všetko usporiadal.
Na rozhraní staroveku a stredoveku, keď Európa dostávala novú tvár, kresťanstvo ju poznačilo Duchom Božím a nezmazateľne určilo jej ďalší kultúrny vývoj. Novovzniklým národom dalo duchovnú orientáciu, ktorú nemožno obísť. Možno ju akceptovať, možno ju negovať, ale vyhnúť sa jej nemožno.
V súčasnej dobe Európa znova mení svoju tvár. Sú to naozaj historické udalosti. Veríme že sú historické. Chceme, aby Európa šla týmto smerom zjednocovania. Aby sa už nikdy nepremenila na bitevné polia. Podarí sa to? Sme si tak istí? Nebola by to opovážlivosť, keby sme to tak smelo tvrdili? Môžeme sa zaručiť za seba, za ďalšie pokolenia? Za toľké národy?
My kresťania poznáme okrem ľudskej múdrosti aj inú. Evanjeliovú. Poznáme záver reči pána Ježiša na hore: „A tak každý, kto počúva tieto moje slová a uskutočňuje ich, podobá sa múdremu mužovi, ktorý si postavil dom na skale. Spustil sa dážď, privalili sa vody, strhla sa víchrica a oborili sa na ten dom, ale dom sa nezrútil, lebo mal základy na skale. A každý, kto tieto moje slová počúva, ale ich neuskutočňuje, podobá sa hlúpemu mužovi, ktorý si postavil dom na piesku. Spustil sa dážď, privalili sa vody, strhla sa víchrica, oborili sa na ten dom a dom sa zrútil, zostalo z neho veľké rumovisko"(Mt 7,24-27).
Mnohí v dejinách sa už pokúšali vybudovať tisícročné ríše. Neobstáli, lebo nemali základy. Nemali ducha. My chceme, aby Zjednotená Európa nepodľahla podobnému osudu. Všetci si želáme jej trvácnosť a aby sa stala požehnaním pre všetkých jej obyvateľov. Sme presvedčení, že jej osud je v Božích rukách a z týchto rúk nechceme vypadnúť do priepasti dejín.
Ako kresťania a aj ako občania chceme byť pre Európu prínosom. Čnosti ako spravodlivosť, láska, solidarita, úcta k človeku, ohľaduplnosť, vernosť, úcta k autorite a mnohé iné sú čnosťami, ktoré si vážia všetci ľudia, aj tí, ktorí sa nehlásia k náboženstvu. V rukách ľudských sú však krehké. Ich zárukou je Boh.
Preto prosme na začiatku: Bože buď s nami. Žehnaj všetkých, ktorí nás povedú, aby ich cesty boli tvojimi cestami, ich múdrosť tvojou múdrosťou, a pre všetkých tvoje blaho.
+ ThDr. František Tondra
