* * * * *

«Ustavične sa radujte v Pánovi! Opakujem: Radujte sa!» (Flp 4,4). Je to pozvanie, ktoré prenikavo zasahuje náš život. Radujte sa, hovorí sv. Pavol so silou takmer rozkazujúcou. Je to pozvanie, ktoré sa stáva ozvenou túžby, aby sme všetci prežívali skúsenosť plnosti života, života, ktorý má zmysel, života radostného. Akoby mal Pavol schopnosť počúvať srdce každého z nás a pomenoval to, čo cítime, čo žijeme. V našom vnútri sa nachádza niečo, čo nás pozýva k radosti a nie k prispôsobovaniu sa náhradkám, ktoré sa nás snažia vždy len uspokojiť.

Avšak neraz prežívame napätia každodenného života. Je veľa situácií, ktoré sa javia ako spochybňujúce toto pozvanie. Zdá sa, že dynamika, ktorej sme často podrobení, nás privádza ku smutnej rezignácii, ktorá sa pozvoľna premieňa v privyknutie si, so smrtonosným následkom: znecitliviť si srdce.

Nechceme, aby rezignácia bola hybnou silou nášho života – alebo to chceme? Nechceme, aby sa privyknutie zmocnilo našich dní – alebo áno? Kvôli tomuto sa môžeme pýtať: ako konať, aby neznecitlivelo naše srdce? Ako prehlbovať radosť evanjelia v rôznych situáciách nášho života?

Ježiš to povedal vtedajším učeníkom a hovorí to aj nám: Choďte! Hlásajte! Radosť evanjelia sa zakusuje, poznáva a prežíva iba jej darovaním, darovaním sa.

Duch sveta nás pozýva ku konformizmu, k pohodlnosti. Voči tomuto ľudskému duchu „je potrebné počuť nanovo, že potrebujeme jedni druhých, že máme zodpovednosť za druhých a za svet” (Laudato si’, 229). Máme zodpovednosť ohlasovať Ježišovo posolstvo. Pretože prameň našej radosti sa «rodí z tej neuhasiteľnej túžby ponúkať milosrdenstvo, ovocia skúsenosti nekonečného milosrdenstva Otca a jeho šíriacej sa sily” (Evangelii gaudium, 24). Choďte všetkým ohlasovať pomazávajúc a pomazávajte hlásajúc. K tomuto nás Pán pozýva dnes a hovorí nám:

Radosť kresťan zakusuje v misii: choďte k ľuďom všetkých národov (porov. Mt 28,19).

Radosť kresťan nachádza v pozvaní: Choďte a ohlasujte.

Radosť kresťan obnovuje a aktualizuje s povolaním: Choďte a pomazávajte.

Ježiš vás posiela ku všetkým národom. Ku všetkým ľuďom. A v tomto slove „všetci“ spred dvetisíc rokov sme boli zahrnutí aj my. Ježiš nedáva selektívny zoznam, ku ktorým áno a ku ktorým nie, ktorí sú hodní či nie sú hodní prijať jeho posolstvo, jeho prítomnosť. Naopak, ochotne vždy prijímal život taký, aký sa mu naskytoval. S tvárou bolesti, hladu, choroby, hriechu. S tvárou rán, smädu, únavy. S tvárou pochybností a ľútosti. Ďaleko od očakávania života vykrášleného, upraveného, vymaskovaného, prijal ho ochotne tak, ako mu prichádzal v ústrety. Hoci to bol život, ktorý sa často predstavoval zrútený, pošpinený, znivočený. „Všetkým“ Ježiš povedal, všetkým: Choďte a ohlasujete; celému tomuto životu, takému aký je, a nie ako by sa nám páčilo, aby bol: Choďte a prijímajte ochotne v mojom mene. Choďte na križovatky ciest, choďte... ohlasovať bez strachu, bez predsudkov, bez povýšenosti, bez puritánstva, všetkým tým, ktorí stratili radosť zo života, choďte a ohlasujte milosrdné objatie Otca. Choďte k tým, ktorí žijú s ťarchou bolesti, zlyhania, s pocitom rozbitého života, a ohlasujte to „bláznovstvo“ Otca, ktorý sa ich snaží pomazať olejom nádeje, spásy. Choďte ohlasovať, že omyly, klamné ilúzie, nedorozumenia nemajú v živote osoby posledné slovo. Choďte s olejom, ktorý tíši rany a osviežuje srdce.

Poslanie sa nikdy nerodí z dokonale vypracovaného plánu alebo z príručky veľmi dobre štrukturovanej a naprogramovanej; poslanie sa rodí vždy zo života, ktorý sa cítil byť hľadaný a uzdravený, nájdený a odpustený. Poslanie sa rodí zo zakúsenia, raz i viac krát, milosrdného pomazania Bohom.

Cirkev, Boží svätý ľud, vie prechádzať prašnými cestami dejín, skríženými často krát konfliktami, nespravodlivosťami, násilím, aby našla svoje deti a bratov. Boží svätý ľud sa neobáva omylu; obáva sa uzatvorenia sa, kryštalizácie v elitu, primknutiu sa k vlastným istotám. Vie, že uzatvorenosť v jej mnohorakých formách je príčinou toľkých rezignácií.

Preto «vyjdime, vyjdime všetkým ponúknuť život Ježiša Krista» (Evangelii gaudium, 49). Boží ľud sa vie zapojiť, pretože je učeníkom Toho, ktorý pokľakol pred svojimi, aby im poumýval nohy (porov. tamtiež, 24).

Dnes sme tu, môžeme tu byť, pretože tu boli mnohí, ktorí mali odvahu odpovedať na toto povolanie, ktorí uverili, že «život vzrastá darujúc ho a oslabuje sa v izolácii a v pohodlí» (Dokument z Aparecidy, 360). Sme deťmi misionárskej smelosti toľkých, ktorí uprednostnili neuzatvoriť sa «do štruktúr, ktoré nám poskytujú falošnú istotu […] do zvyklostí, uprostred ktorých sa cítime pokojní, i keď vonku je veľa hladných“ (Evangelii gaudium, 49). Sme dlžníkmi tradície, reťazca svedkov, ktorí umožnili, aby sa Dobrá Novina evanjelia udržiavala z generácie na generáciu Novou a Dobrou.

A dnes si pripomíname jedného z tých svedkov, ktorý vedel v týchto krajoch vydať svedectvo radosti evanjelia: Brat Junípero Serra. Vedel žiť to, čo znamená byť „Cirkvou na výjazde“, touto Cirkvou, ktorá vie vychádzať do ulíc, aby sa podelila s Božou zmierujúcou nehou. Vedel zanechať svoju zem, svoje obyčaje, mal odvahu otvárať nové cesty, vedel kráčať v ústrety toľkým, učiac sa rešpektovať ich obyčaje a ich osobitosti.

Naučil sa prebúdzať a sprevádzať Boží život v tvárach tých, ktorých stretával, robiac z nich svojich bratov. Junípero sa usiloval ochraňovať dôstojnosť domorodého spoločenstva, chrániac ho pred tými, ktorí ho zneužívali. Sú to zneužívania, ktoré nás dodnes sprevádzajú a vyvolávajú v nás odpor, zvlášť kvôli bolesti, ktorú vyvolávajú v živote toľkých osôb.

Mal jedno motto, ktoré inšpirovalo jeho kroky a tvárnilo jeho život: vedel povedať, ale najmä vedel žiť hovoriac: „vždy vpred“. Toto bol spôsob, ktorý Junípero našiel, aby mohol žiť radosť evanjelia, aby sa jeho srdce neznecitlivelo. Smeroval vždy vpred, pretože Pán čaká; vždy vpred, pretože brat čaká; vždy vpred za všetkým tým, čo mu ešte zostávalo prežiť; smeroval vždy vpred. Nech tak, ako on včera, aj my dnes môžeme povedať: „vždy vpred“. / Preložila: Slovenská redakcia VR

( TK KBS, RV; ml ) 20150924039   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]