-----------------------------------------------------------------

Božie slovo nás pozýva, aby sme žili jednotu, aby svet uveril. Predstavujem si tento Ježišov šepot počas Poslednej večere ako výkrik - pri tejto svätej omši, ktorú slávime v «Parku Dvojstoročnice». Predstavme si to spoločne... Dvesto rokov od onoho výkriku nezávislosti Latinskej Ameriky. Bol to výkrik, ktorý sa zrodil z vedomia nedostatku slobody, z poroby a drancovania, «manipulovania s právami takými spôsobmi, aké vyhovujú tým, čo sú práve pri moci» (porov. Evangelii gaudium, 213).

Kiež sa dnes tieto dve volania zjednotia v znamení nádhernej výzvy evanjelizácie. Nie vo veľkolepých slovách, ani v komplikovaných výrazoch, ale nech pramenia z «radosti z evanjelia», ktorá «napĺňa srdce a celý život tých, ktorí sa stretávajú s Ježišom. Tí, ktorí sa ním nechajú zachrániť, sú oslobodení od hriechu a smútku, od vnútorného prázdna a izolácie» (Ev. gaudium, 1), od izolovaného svedomia.

My, ktorí sme sa tu zišli, všetci spoločne okolo stola s Ježišom, sme výkrikom, volaním, ktoré sa zrodilo z presvedčenia, že jeho prítomnosť nás podnecuje k jednote, «poukazuje na krásny horizont a ponúka výbornú hostinu» (porov. Ev. gaudium, 14).

«Otče, nech sú tak dokonale jedno», «aby svet uveril», (porov. Jn 17, 21.23) - tak si to želal, hľadiac na nebo. Ježiš vyslovuje toto želanie v kontexte poslania: «Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta» (Jn 17,18). V tej chvíli Pán na vlastnom tele skusuje to najhoršie z tohto sveta, ktorý miluje, aj napriek jeho pochabosti: intrigám, nedôvere, zradám, no neschováva si hlavu, nesťažuje sa. Aj my konštatujeme dennodenne, že žijeme vo svete zmietanom vojnami a násilím.

Bolo by povrchné myslieť si, že rozdelenie a nenávisť sa vzťahujú iba na konflikty medzi krajinami a spoločenských skupinami. V skutočnosti sú prejavmi toho «rozšíreného individualizmu», ktorý nás rozdeľuje a stavia proti sebe (porov. Ev. gaudium 99), sú prejavmi tej rany hriechu v srdciach ľudí, ktorej dôsledkami trpí aj spoločnosť a celé stvorenie.

Práve do tohto provokujúceho sveta, s jeho egoizmami, nás posiela Ježiš, a našou odpoveďou nie je predstieranie, že sme si nič nevšimli, ani zdôvodňovanie, že nemáme prostriedky alebo že nás táto realita presahuje. Naša odpoveď je ozvenou Ježišovho volania a prijatím milosti a úlohy zjednocovať.

Tomuto výkriku slobody, ktorý zaznel o niečo viac ako pred dvesto rokmi nechýbala ani presvedčivosť ani sila, no dejiny nás učia, že sa stal rozhodujúcim až vtedy, keď sa dali bokom osobné záujmy, túžba sústrediť moc do jediných rúk, nedostatok pochopenia pre iné oslobodzujúce procesy so síce odlišnými charakteristikami, no preto ešte nie nutne antagonistickými.

A evanjelizácia môže byť nositeľom jednoty túžob, cítenia, predstáv, ba aj určitých utópií. Bezpochyby tým môže byť, v to veríme a po tomto voláme. Už som povedal, že «zatiaľ čo vo svete, najmä v niektorých krajinách, sa znovu objavujú rozličné formy vojen a konfliktov, my kresťania chceme nástojiť na ponuke spoznávať druhých, obväzovať rany, budovať mosty, vstupovať do vzťahov a pomáhať si niesť „vzájomne bremená“ (Gal 6,2)» (Ev. gaudium, 67). Túžba po jednote predpokladá jemnú a potešujúcu radosť z evanjelizácie, presvedčenie, že vlastníme nesmierne dobro, ktoré komunikujeme a ktoré sa komunikovaním upevňuje, a ktokoľvek zažije túto skúsenosť, nadobúda väčšiu citlivosť pre potreby druhých (porov. Ev. gaudium, 9).

Preto je nutné bojovať za začlenenie na všetkých úrovniach - bojovať za začlenenie na všetkých úrovniach! - vyhýbať sa sebectvu a podporovať komunikáciu a dialóg, povzbudzujúc k spolupráci. Je potrebné, aby sme sa srdcom zverili spoločníkovi na ceste bez strachu a nedôvery. «Zveriť sa druhému, to si vyžaduje kus umenia, pretože aj samotný pokoj je umenie» (Ev. gaudium, 244), a je nemysliteľné, že by jednota zažiarila vtedy, keď nás duchovné svetáctvo stavia do vojny proti sebe, do neplodnej honby po moci, prestíži, pôžitku, či ekonomickom zabezpečení. A toto na úkor chudobných, najviac vylúčených, najbezbrannejších, tých, ktorí nestrácajú vlastnú dôstojnosť napriek tomu, že dostávajú údery každý jeden deň.

Táto jednota je už sama osebe misionárskou činnosťou, «aby svet uveril». Evanjelizácia nespočíva v robení prozelytizmu: prozelytizmus je karikatúrou evanjelizácie! Ale evanjelizovať znamená priťahovať, vďaka nášmu svedectvu, tých, ktorí sa odcudzili, znamená pokorne sa priblížiť k tým, ktorí sa cítia vzdialení od Boha a od Cirkvi, priblížiť sa k tým, ktorí sa cítia byť súdení a už vopred odsúdení tými, čo sa cítia dokonalými a čistými! Priblížiť sa k tým, ktorí sú ustráchaní či ľahostajní, aby sme im mohli povedať: «Pán povoláva aj teba, aby si bol súčasťou jeho ľudu, a robí to s veľkou úctou a láskou!» (Ev. gaudium, 113). Pretože náš Boh nás rešpektuje dokonca aj v našej nízkosti a v našom hriechu. Aká pokora a aký rešpekt je v opise tohto Pánovho volania v texte Apokalypsy: „Pozri, som pri dverách a volám ťa. Budeš chcieť otvoriť?“ Nie silou, nerozbíja zámok, jednoducho, dotýka sa zvončeka, jemne klope a čaká: toto je náš Boh!

Poslanie Cirkvi ako sviatosti spásy ide v súlade s jej identitou ľudu na ceste, s povolaním začleniť do jej putovania všetky národy zeme. Čím intenzívnejšie bude spoločenstvo medzi nami, tým viac to prospeje poslaniu (porov. Ján Pavol II., Pastores gregis, 22). Uvedenie Cirkvi do stavu misie od nás vyžaduje obnovenie spoločenstva, čiže nejde tu iba o nejakú činnosť smerom von... sme misionármi aj smerom dovnútra, tak ako sme misionármi smerom von, prejavujúc sa «ako matka, ktorá vychádza v ústrety, ako dom vľúdneho prijatia, ako permanentná škola misionárskeho spoločenstva» (Dokument z Aparecídy, 370).

Tento Ježišov sen je možný, pretože nás posvätil; «pre nich sa ja sám posväcujem», hovorí, «aby boli aj oni posvätení v pravde» (Jn 17,19). Duchovný život evanjelizátora sa rodí z tejto tak hlbokej pravdy, ktorú si nemožno zameniť s nejakými náboženskými momentmi, ktoré dávajú určité povznesenie, úľavu. Spiritualita azda tak rozšírená... Ježiš nás posväcuje, aby nás podnietil k osobnému stretnutiu s ním, ako osoba s osobou; k stretnutiu, ktoré živí stretnutie s inými, angažovanosť vo svete a zápal pre evanjelizáciu (porov. Ev. gaudium, 78).

Dôvernosť s Bohom, pre nás nepochopiteľná, sa nám zjavuje prostredníctvom obrazov, ktoré nám hovoria o spoločenstve, komunikácii, darovaní a láske. Preto jednota, o ktorú nás žiada Ježiš, nie je uniformita, ale «príťažlivá harmónia rozličných foriem» (Ev. gaudium, 117). Nesmierne bohatstvo rozličnosti, mnohorakosti, ktorá privádza všetko k jednote zakaždým, keď si pripomíname onen Zelený štvrtok, nás vzďaľuje od pokušení unifikačných ponúk, ktoré majú bližšie k diktatúram, ideológiám a sektárstvam. Ježišova ponuka je konkrétna. Je konkrétna, nespočíva na ideách. Je konkrétna: „Choď a rob podobne“, hovorí tomu, ktorí sa ho opýtal: „Kto je tvoj blížny?“, keď najprv vyrozpráva podobenstvo o Dobrom Samaritánovi: „Choď a rob podobne“.

Ježišova ponuka nie je ani zosúladenie vecí podľa nášho meradla, ktorému určujeme podmienky my sami, vyberáme si, koho chceme zapojiť a ostaných vylučujeme. Táto elitárska religiozita nie je tou Ježišovou. Ježiš sa modlí za to, aby sme tvorili súčasť jednej veľkej rodiny, v ktorej je Boh naším Otcom, my všetci sme bratmi. Nikto nie je vylúčený, a toto sa nezakladá na tom, že máme rovnaké preferencie, rovnaké starosti a rovnaké talenty. Sme bratia, pretože Boh nás z lásky stvoril a určil nás, čisto zo svojej iniciatívy, aby sme boli jeho deťmi (porov. Ef 1,5). Sme bratia, pretože «Boh poslal do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: ‚Abba, Otče!‘» (Gal 4,6). Sme bratia, pretože, ospravedlnení krvou Krista Ježiša (porov. Rim 5,9), sme prešli zo smrti do života a stali sme sa «spoludedičmi» prisľúbenia (porov. Gal 3,26-29; Rim 8,17). Toto je spása, ktorú Boh uskutočňuje a ktorú Cirkev radostne ohlasuje: byť súčasťou toho «my», ktoré prichádza až k Božiemu «my».

Náš výkrik na tomto mieste, ktoré pripomína ten prvý výkrik slobody, je takto aktualizovaním výkriku sv. Pavla: «Beda mi, keby som evanjelium nehlásal!» (1 Kor 9,16). Je tak nutný a naliehavý, ako boli vtedajšie túžby po nezávislosti. Podobne fascinuje, má rovnaký plameň, ktorý priťahuje. Bratia, majte Ježišovo cítenie (zmýšľanie): Buďte svedectvom bratského spoločenstva, ktoré bude žiariť!

A aké pekné by bolo, keby všetci mohli obdivovať, ako sa staráme jeden o druhého, ako si vzájomne dodávame odvahu a ako sa sprevádzame. Sebadarovanie je to, čo vytvára základ medziosobného vzťahu, ktorý nevzniká dávaním «vecí», ale dávaním seba samého. V akomkoľvek darovaní sa ponúka vlastná osoba. «Darovať sa» znamená nechať v sebe pôsobiť celú moc lásky, ktorou je Boží Duch, a tak sa otvoriť jeho tvorivej sile. A toto predovšetkým v tých najnáročnejších momentoch, ako ten Ježišov svätý štvrtok, keď vedel, ako sa pripravujú zrady a intrigy, ale sa daroval, daroval sa nám samým so svojím plánom spásy. Sebadarovaním človek nanovo nachádza seba samého a svoju pravú identitu ako Božie dieťa, podobné Otcovi, a v spojení s ním, darcom života, ako brat Ježiša, o ktorom vydáva svedectvo. Toto znamená evanjelizovať, toto je naša revolúcia, pretože naša viera je vždy revolučná, toto je náš najhlbší a neprestajný výkrik.

-----------------------------------------------------------------

Preložila: Slovenská redakcia VR

( TK KBS, RV; ml ) 20150707037   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]