Vatikán 24. júna (RV) Pri generálnej audiencii v stredu 24. júna Svätý Otec pokračoval v cykle katechéz o rodine, pričom sa sústredil na zranenia, ktoré na duši dieťaťa zanechávajú pokrivené a zlyhávajúce vzťahy rodičov. Upozornil, ako často sa trestuhodne zabúda na dušu dieťaťa. Harmonický vývoj detí má byť pre manželov motívom pre zodpovedné skvalitňovanie vzájomného vzťahu, zdôraznil Svätý Otec. Hovoril aj o odôvodnenosti separácie v závažných prípadoch, s cieľom uchrániť slabších a ohrozených členov pred násilím a inými formami zla.Na Námestí sv. Petra boli prítomné aj skupiny slovenských pútnikov: z Košíc, Prešova a okolia, osobitne z farnosti Lemešany, a tiež väčšia skupina zo Západného Slovenska.
Katechéze predchádzali slová Ježišovej vážnej výstrahy z Matúšovho evanjelia: «Pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a ponorili ho do morskej hlbiny» (Mt 18,6).
Plné znenie katechézy Svätého Otca Františka
Drahí bratia a sestry, dobrý deň! V uplynulých katechézach sme hovorili o rodine, ktorá zažíva krehkosti ľudského rozpoloženia, chudobu, chorobu, smrť. Dnes sa zasa zamyslíme nad ranami, ktoré sa otvárajú v samom vnútri rodinného spolunažívania. To znamená vtedy, keď sa v samotnej rodine deje zlo. To je to najhoršie!
Dobre vieme, že v dejinách žiadnej z rodín nechýbajú momenty, v ktorých je intimita najdrahších citov urážaná správaním sa jej členov. Slová a skutky - aj zanedbanie konania dobra! -, ktoré namiesto toho, aby vyjadrili lásku, spreneverujú sa jej, či ešte horšie, zabíjajú ju. Keď sa tieto rany, ktoré sú ešte schopné uzdravenia, prehliadajú, zhoršujú sa: premieňajú sa na aroganciu, nevraživosť, pohŕdanie. A v takom štádiu sa môžu stať hlbokými tržnými ranami, ktoré rozdelia manžela a manželku a vedú k vyhľadávaniu pochopenia, podpory a potechy všade inde. Často však tieto «podpory» nemyslia na dobro rodiny! Vyprázdnenie manželskej lásky vnáša trpkosť do vzťahov. A často sa rozpad vzťahu «zosypáva» na deti.
Deti. Chcel by sa trochu zastaviť pri tomto bode. Napriek našej zdanlivo vyspelej citlivosti a všetkým našim vycibreným psychologickým analýzam, sa pýtam, či sme sa nestali znecitlivenými aj voči ranám detskej duše. Čím väčšia je snaha o vynáhradu prostredníctvom darčekov a dobrôt, tým viac sa stráca cit pre najbolestnejšie a najhlbšie zranenia duše. Veľa hovoríme o poruchách správania, o psychickom zdraví, o blahu dieťaťa, o pocitoch úzkosti rodičov i detí... No vieme ešte, čo je to rana na duši? Pociťujeme ťarchu tej hory, ktorá gniavi dušu dieťaťa v rodinách, v ktorých je zlé zaobchádzanie a ubližovanie, až po rozbitie puta manželskej vernosti? Akú váhu má v našich rozhodnutiach – a v pomýlených rozhodnutiach, napríklad – akú váhu má duša detí? Keď dospelí stratia hlavu, keď každý myslí iba na seba samého, keď si otec a mama ubližujú, duša dieťaťa veľmi trpí, zakúša pocit zúfalstva. A tieto zranenia poznačujú na celý život.
V rodine je všetko vzájomne prepojené: keď je jej duša v nejakom bode zranená, táto infekcia nakazí všetkých. A keď muž a žena, ktorí sa zaviazali, že budú «jedno telo» a vytvoria rodinu, myslia posadnuto na vlastné požiadavky slobody a potešenia, táto deformácia hlboko narúša srdce a život detí. Ako často sa deti schovávajú, aby sa vyplakali osamote... Toto musíme jasne pochopiť. Manžel a manželka sú jedno telo. A ich ratolesti sú telo z ich tela. Ak si pomyslíme na tvrdosť, s akou Ježiš varuje dospelých, aby nepohoršovali maličkých – počuli sme tento úsek evanjelia (porov. Mt 18,6) – môžeme lepšie porozumieť jeho slovu o vážnej zodpovednosti chrániť manželský zväzok, ktorý dáva počiatok ľudskej rodine (porov. Mt 19,6-9). Keď sa muž a žena stali jedným telom, všetky zranenia a všetky opustenia zo strany otca či mamy sa zarezávajú do živého tela detí.
Je pravda, z druhej strany, že sú prípady, v ktorých je odlúčenie nevyhnutné. Niekedy sa môže stať priam morálne nevyhnutným, keď ide o ochranu slabšieho manželského partnera alebo malých detí pred veľmi ťažkými ranami, zapríčinenými útlakom a násilím, ponižovaním a zneužívaním, odcudzením sa a ľahostajnosťou.
Nechýbajú vďaka Bohu takí, ktorí držaní vierou a láskou k deťom svedčia o svojej vernosti voči zväzku, v ktorý verili, akokoľvek sa zdá nemožným ho oživiť. Nie všetci odlúčení však cítia toto povolanie. Nie všetci rozpoznajú vo svojom osamotení výzvu, ktorou sa Pán na nich obracia. Vôkol nás nachádzame rozličné rodiny v takzvaných neregulárnych situáciách – mne sa toto slovo nepáči – a kladieme si veľa otáznikov. Ako im pomôcť? Ako ich sprevádzať? Ako ich sprevádzať, aby sa deti nestali rukojemníkmi otca alebo mamy? Prosme Pána o veľkú vieru, aby sme hľadeli na realitu Božím pohľadom; a o veľkú lásku, aby sme pristupovali k ľuďom s jeho milosrdným srdcom.
(Preklad: Slovenská redakcia VR)
