Ako prvá hovorila 19-ročná Chiara, dievča pripútané na vozíček, ktorú práve čaká maturita. Tlmočila túžbu mladých milovať a byť milovaní, ako však poznamenala, často zažívajú sklamanie v láske. Otázku položila takto: „V čom je veľkosť Ježišovej lásky? Ako môžeme zažiť jeho lásku?“

Potom prišla na rad 27-ročná Sára. Je nadšenkyňou pre divadlo, nemôže si však napriek všetkej snahe nájsť zamestnanie. V ťažkostiach našla oporu v druhých ľuďoch. V mene mladých, ktorí nemali šťastie ukončiť štúdiá a tých, ktorým sa nepodarilo nájsť zamestnanie, sa pápeža opýtala: „Mnohí sa cítia beznádejne nútení vzdať sa plánov, sú sklamaní a rezignujú pred životom. Ako sa nenechať odradiť a ako nachádzať vieru a silu zápasiť?“

Do tretice prehovoril 26-ročný Luigi, študent stavebného inžinierstva. Spolu s priateľmi je zapojený v projekte „vysunutého oratória“ v snahe zachytiť mladých aj mimo okruhu farnosti, na tých miestach, kde sa stretávajú. Ako povedal, pri ohlasovaní evanjeliovej radosti týmto mladým neraz zakusujú ťažkosti. Luigi sa na Svätého Otca obrátil takto: „Môžete nám pomôcť nájsť spôsob, ako dať najavo naše veľké priateľstvo s Ježišom a jeho ‚najväčšiu lásku‘ ku každému?“

Pápež František mladým odpovedal spontánnymi slovami. Mal pre nich pripravené aj stručné odpovede na papieri, ktorý im na záver odovzdal na prečítanie. Nasleduje obsah spontánneho príhovoru Svätého Otca:

Odpovede Svätého Otca na otázky mladých

„Vďaka Chiare, Sáre a Luigimu. Vďaka, pretože otázky sa dotýkajú témy troch slov z Jánovho evanjelia, ktoré sme počuli: láska, život, priatelia. Tri slová, ktoré sa v Jánovom texte prelínajú, a jedno vysvetľuje druhé: nedá sa hovoriť o živote v evanjeliu bez toho, aby sme hovorili o láske - ak hovoríme o pravom živote - , a nedá sa hovoriť o láske bez tejto premeny zo sluhov na priateľov. Tieto tri slová sú také dôležité pre život, a všetky majú spoločný koreň: chuť žiť. Dovolím si tu pripomenúť slová blahoslaveného Pier Giorgia Frassatiho, mládenca ako vy: «Žiť, nie živoriť!». Žiť!

Viete, že je nepekné vidieť mladého človeka, ktorý je «zabrzdený», ktorý žije, ale žije ako - dovoľte mi to slovo - ako rastlinka: robí veci, ale jeho život nie je životom, ktorý sa hýbe, ale je stojatý. Keby ste vedeli, aký smútok v srdci mám kvôli mladým, ktorí odchádzajú do dôchodku ako dvadsiatnici! Áno, tak rýchlo zostarli... Preto, keď sa Chiara pýtala na lásku: to, čo bráni mladému človeku odísť do dôchodku je chuť milovať, túžba dať všetko najkrajšie, čo človek vlastní, a to najkrajšie, čo má Boh, pretože definícia, ktorú podáva Ján o Bohu je, že «Boh je láska». A keď mladý človek miluje, žije, rastie a nejde do dôchodku. Rastie, rastie, rastie a dáva.

Čo je však láska? «Je to telenovela, otče? To, čo vidíme v telerománoch?». Niektorí si myslia, že azda toto je láska. Rozprávať o láske je veľmi pekné, možno vysloviť krásne, nádherné, pekné veci. No láska má dve jednotky miery, v ktorých sa pohybuje, a ak mladý človek nemá tieto dve jednotky miery, tieto dve dimenzie lásky, nie je to láska. Najsamprv, láska je viac v skutkoch ako v slovách: láska je konkrétna. Saleziánskej rodine som pred dvoma hodinami rozprával o konkrétnosti ich povolania... a vidím, že sa cítia byť mladí, pretože sú tu vpredu! Cítia sa mladí! Nie je to láska, keď sa iba povie: «Milujem ťa, milujem všetkých ľudí». Nie. Čo robíš pre lásku? Láska sa dáva. Myslite na to, že Boh začal hovoriť o láske, keď sa ujal svojho ľudu, keď si ho vyvolil a uzavrel s ním zmluvu, keď ho zachránil, mnohokrát mu odpustil - koľká Božia trpezlivosť! -, urobil toľko prejavov lásky, skutkov lásky. A druhý rozmer, druhá jednotka miery, okolo ktorej sa láska točí, je, že láska sa neprestajne komunikuje, to jest, láska počúva a odpovedá, láska sa tvorí v dialógu, v spoločenstve: komunikuje sa. Láska nie je hluchá ani nemá, komunikuje sa. Tieto dve dimenzie sú veľmi potrebné pre porozumenie toho, čo je láska, že nie je chvíľkovou romantickou sentimentálnosťou alebo historkou, nie, je konkrétna, spočíva v skutkoch. A komunikuje sa, v dialógu a to neprestajne.

Takto Chiara, odpoviem na tvoju otázku: «Často sa cítime sklamaní práve v láske. V čom spočíva veľkosť Ježišovej lásky? Ako môžeme zakúsiť jeho lásku?». A teraz viem, že ste dobrí a dovolíte mi hovoriť úprimne. Nechcel by som zo seba robiť moralistu, ale chcel by som vysloviť slovo, ktoré sa nie vždy páči, je nepopulárne. Aj pápež musí niekedy riskovať, aby povedal pravdu o veciach. Láska je v skutkoch, v komunikovaní, ale láska je veľmi úctivá voči ľuďom, nevyužíva ich, a teda, láska je čistá. A vám mladým v tomto svete, v tomto hedonistickom svete, vo svete, ktorý propaguje jedine pôžitky, užívanie si života, zariadenie si pohodlného života, hovorím: Buďte čistí.

Buďte čistí! My všetci sme v živote prešli chvíľami, v ktorých je táto čnosť veľmi náročná, ale je to práve cesta rýdzej lásky, lásky, ktorá vie darovať život, ktorá sa neusiluje o to, aby využila toho druhého pre vlastné potešenie. Je to láska, ktorá považuje za posvätný život inej osoby: rešpektujem ťa, nechcem ťa použiť, nechcem ťa použiť. Nie je to ľahké. Všetci poznáme ťažkosti pri prekonávaní tejto príliš ľahkej a pôžitkárskej koncepcie lásky. Odpusťte mi, že hovorím niečo, čo ste neočakávali, ale žiadam vás: namáhajte sa, aby ste lásku prežívali čisto.

Z toho vyvodíme jeden dôsledok: ak je láska ohľaduplná, ak spočíva v skutkoch, ak je v komunikovaní, láska sa obetuje pre druhých. Pozrite na lásku rodičov, toľkých mám a toľkých otcov, ktorí prichádzajú do práce unavení, lebo sa v noci nevyspali, pretože sa starali o vlastné choré dieťa, toto je láska! Toto je rešpekt. Toto nie je užívanie si. Toto je - prejdime k ďalšiemu kľúčovému slovu - je to služba. Láska je služba. Je službou druhým. Keď Ježiš, po umývaní nôh, vysvetlil toto gesto apoštolom, učil, že sme stvorení preto, aby sme slúžili jeden druhému, a ak poviem, že milujem a neslúžim druhému, nepomáham mu, neumožňujem mu napredovať, neobetujem sa preňho, toto nie je láska.

Priniesli ste kríž [pozn. Kríž Svetových dní mládeže]: je znamením lásky. Tieto dejiny Božej lásky spojenej so skutkami a dialógom, s rešpektom, odpustením, s trpezlivosťou počas toľkých dejinných storočí s jeho ľudom, vrcholia tam: jeho Syn na kríži, najväčšia služba, ktorou je dať život, obetovať sa, pomáhať druhým. Nie je ľahké hovoriť o láske, nie je ľahké žiť lásku. Verím, že touto odpoveďou, Chiara, som ti bol nejako nápomocný v súvislosti s otázkami, ktoré si mi položila. Neviem, no dúfam, že budú užitočné.“

Na otázku Sáry, ktorá sa pýtala, ako sa v živote nenechať odradiť a nestratiť nádej do budúcnosti, Svätý Otec konštatoval, že „často dýchame atmosféru nedôvery voči životu.“ Ľudia si neraz kladú otázku: „Stojí za to žiť tento život?“ Vojny, ktoré sú vo svete, táto akoby rozkúskovaná tretia svetová vojna, robí otázku naliehavou. „Možno mať dôveru v tých, čo vo svete vládnu?“ Keď človek ide vo voľbách dať hlas nejakému kandidátovi, môže mať dôveru, že nebude tým, kto vyvolá vojnu? Pápež František pokračoval:

„Ak vkladáš dôveru jedine v ľudí, prehral si. Núti ma to premýšľať nad jedným: nad ľuďmi, riadiacimi pracovníkmi, podnikateľmi, ktorí o sebe hovoria, že sú kresťania, a vyrábajú zbrane! Toto vyvoláva nedôveru: Hovoria o sebe, že sú kresťania! – Nie, nie, otče, ja zbrane nevyrábam, len mám svoje úspory, svoje investície v továrňach na zbrane. – Áno? A prečo? – Pretože výnosy sú trochu vyššie... – A aj dvojtvárnosť je dnes bežnou mincou: jedna vec sa hovorí a druhá sa robí. Pokrytectvo...“

Svätý Otec aj konkrétne spomenul tri veľké tragédie ľudstva, ktoré sa udiali v minulom storočí ako dôsledok takého pokrytectva: genocídu Arménov v roku 1915, neskôr tragédiu holokaustu – Shoah, a napokon pracovné tábory - lágre v sovietskom Rusku.

„Tu je to pokrytectvo rozprávať o mieri a vyrábať zbrane, ba ešte viac, predávať zbrane jednému, ktorý je vo vojne s tým druhým, a aj tomu druhému, ktorý je vo vojne s týmto!“

Ďalej Svätý Otec spomenul kultúru vyraďovania ako jeden zo zdrojov nedôvery voči životu: „To, čo sa nedá ekonomicky využiť, sa vyraďuje.“ Vyraďujú sa deti, starci, mládež... A prečo?

„Všetko sa to deje kvôli peniazom. V španielčine máme jedno príslovie: Za peniaze aj opica zatancuje. A tak, ako sa dá v tejto kultúre vyraďovania mať dôveru v život?“ Kultúra vyraďovania nie je naklonená mladým ľuďom, uviedol pápež František: „Mladý človek, ktorý nemôže študovať, ktorý nemá prácu, ktorý sa hanbí za to, že necíti dôstojne, lebo nemá prácu, nezarába si na živobytie. Koľkokrát títo mladí upadnú do závislostí? Koľkokrát si siahnu na život?“

Mnohí z týchto mladých odchádzajú dokonca bojovať po boku teroristov, preto, ako povedal Svätý Otec, „aby robili aspoň niečo pre nejaký ideál.“

„Preto nás Ježiš vyzýval, aby sme nevkladali našu istotu do bohatstva a do svetskej moci. A ako môžem mať dôveru v život? Ako môžem žiť život, ktorý ma nesklame, ktorý nebude životom ničenia, ktorý nebude vyraďovať ľudí? Ako žiť život tak, aby ma nesklamal?“

Pápež František pokračoval v odpovedi obrátiac sa k Luigimu. Pripomenul, že jeho otázka súvisela s projektom vzájomného delenia sa, prepojenia, budovania a pokračoval:

„Ak sa zaangažuješ v nejakom projekte rozvoja a pomoci - myslime na deti z ulice, migrantov a tých, ktorí to potrebujú, a nie iba tak, že im zabezpečíš jedlo na jeden-dva dni, ale že im umožníš rozvinúť sa aj prostredníctvom vzdelania, kontaktu s radosťou oratórií, i mnohým ďalšími vecami, takými, čo ľudsky budujú, potom sa pocit nedôvery voči životu vzdiali, zmizne. Čo musím pre to urobiť? Neodísť privčas do dôchodku: konať, pracovať. A poviem jedno slovo: ísť proti prúdu. Ísť proti prúdu. Pre vás mladých, ktorí prežívate túto ekonomickú, a aj kultúrnu situáciu, hedonistickú a konzumistickú, s hodnotami ako mydlové bubliny; s týmito ‚hodnotami‛ sa nedá napredovať. Robte veci, ktoré budujú, hoci aj malé, ale také, ktoré nás zjednocujú navzájom a s našimi ideálmi: toto je najlepší protiliek na nedôveru voči životu, proti tejto kultúre, ktorá ti ponúka iba pôžitky: užívanie si, mať peniaze a nad iným sa nezamýšľať.“

Ako pozitívny príklad odvážneho postoja „proti prúdu“ pápež spomenul zážitok z minulého leta:

„Minulé leto som dostal návštevu, v jedno augustové popoludnie - Rím bol ako vymretý - zatelefonovala mi istá skupina chlapcov a dievčat, ktorá táborila v rôznych talianskych mestách a prišli za mnou. Povedal som im, aby prišli - chudáci, boli celí špinaví, unavení..., ale radostní, pretože urobili niečo ‚proti prúdu‛!“

Na záver stretnutia s mládežou v Turíne Svätý Otec znovu pripomenul slová Pier Giorgia Frassatiho: „Ak chcete v živote vykonať niečo dobré, žite a neživorte! Žite!“ Pripomenul, že práve severotaliansky Piemont je bohatý na osobnosti, ktoré sú vzorom:

„V tejto zemi – a toto som už povedal aj saleziánskej rodine - boli na konci osemnásteho storočia tie najhoršie podmienky pre rast mládeže: naplno sa rozmáhalo slobodomurárstvo, ani Cirkev nemohla nič vykonať, boli tu antiklerikáli, boli tu i satanisti... Bola to jedna z najtmavších chvíľ a jedno z najhorších miest v dejinách Talianska. Ak si však chcete doma urobiť dobrú domácu úlohu, choďte a zistite, koľkí svätí a sväté sa zrodili v tom čase! Prečo? Pretože si uvedomili, že musia ísť proti prúdu vzhľadom na tú kultúru, na vtedajší spôsob života. Ide o realitu, prežívanie reality.“

Po poďakovaní za prítomnosť a otázky mladých pápež František zopakoval:

„Vždy láska, život, priatelia. No tieto slová sa dajú žiť iba vo vychádzaní: vždy vyjsť, aby sme niečo priniesli. Ak zostaneš stáť, nič v živote nevykonáš a zničíš si ho.“

Pred odchodom z námestia Vittorio Veneto Svätý Otec ešte odovzdal mladým v písomnej forme pôvodne plánovaný príhovor, ktorý mal pre nich pripravený.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

( TK KBS, RV; pz ) 20150622044   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]