V rámci európskeho kontinentu v minulom roku ďalej navštívil 25. novembra európske inštitúcie v Štrasburgu a 29. – 30. novembra Istanbul v európskej časti Turecka. Sarajevo už v minulosti hostilo pápeža, keď ho pred 18 rokmi navštívil sv. Ján Pavol II. na svojej 75. apoštolskej ceste 12. – 13. apríla 1997. Slovanský pápež Sarajevo navštívil aj po druhý raz pri svojej 101. apoštolskej ceste 22. júna 2003.

Lietadlo spoločnosti Alitalia s pápežom a sprievodom, ktoré z Ríma odletelo o pol ôsmej ráno, pristálo krátko pred deviatou na Medzinárodnom letisku v Sarajeve. Počas letu telegramom pozdravil prezidentov Talianska a Chorvátska. Svätého Otca na letisku v Sarajeve pred nastúpenou čestnou jednotkou privítal chorvátsky člen prezídia Dragan Čović, arcibiskup Sarajeva kardinál Vinko Puljić a apoštolský nuncius Mons. Luigi Pezzuto. Červený koberec lemoval dlhý zástup detí reprezentujúcich etniká a náboženské skupiny krajiny (Bosniakov, Srbov a Chorvátov, moslimov, pravoslávnych, katolíkov a židov), oblečených v tradičných krojoch. Pápež František každému z detí podal ruku. Po privítaní sa nakrátko presunul do VIP sály letiska na krátky rozhovor s členom prezídia Draganom Čovićom.

Prvým bodom programu návštevy Sarajeva po privítaní na letisku bola zdvorilostná návšteva členov Prezídia republiky. Počas pápežovho presunu ulicami mesta bolo počuť znieť zvony kostolov. Zaujímavosťou je, že až 80% tohto takmer 900- tisícového mesta tvoria obyvatelia moslimského vierovyznania (Bosniaci), 11% tvoria Srbi (pravoslávni) a necelých 7% tvoria katolíci (Chorváti).

Krátko pred desiatou pápež dorazil pred prezidentský palác, kde ho na červenom koberci pred nastúpenou vojenskou jednotkou privítali všetci traja členovia rotujúceho prezídia, striedajúci sa na prezidentskom poste každých osem mesiacov. Momentálne je na poste srbský člen prezídia Mladan Ivanić. Po odznení štátnych hymien a zvítaní sa delegácií sa Svätý Otec presunul do vnútra prezidentského paláca, kde najprv pri súkromnom stretnutí krátko pozdravil rodinných príslušníkov členov prezídia a vymenil si s nimi dary. Darom pápeža Františka bola mozaika kupoly Chrámu sv. Petra z pohľadu od Vatikánskych záhrad. V sále prezidentského paláca nasledovalo stretnutie so štátnymi predstaviteľmi Bosny a Hercegoviny, na ktorom boli prítomní aj biskupi, niektorí náboženskí predstavitelia a diplomatický zbor krajiny. Po úvodnom pozdrave službukonajúceho člena prezídia Mladana Ivanića sa prihovoril pápež František. Celé stretnutie bolo simultánne prekladané do taliančiny a chorvátčiny.

Pri stretnutí pápeža Františka so štátnymi predstaviteľmi Bosny a Hercegoviny v prezidentskom paláci sa prítomným prihovoril službukonajúci člen prezídia, Srb Mladan Ivanić. Po tom, ako krátko predstavil krajinu osobitného multietnického a náboženského rázu, oslovil Svätého otca ako „hlavu Katolíckej cirkvi, ktorá má v Bosne a Hercegovine spolu s Pravoslávnou srbskou cirkvou, islamskou komunitou, ako aj so židovskou komunitou hlboké historické korene“. Ako povedal, táto krajina bola symbolom porozumenia a lásky medzi rozličnými národmi a náboženstvami, no zároveň aj symbolom hlbokého rozdelenia, bojov a utrpenia. Vzhľadom k budúcnosti dodal: „Veríme, že čas nedorozumení, netolerancie a rozdelení je už navždy za nami. Dúfame, že sme sa poučili z nedávnej minulosti a že je pred nami nová doba, čas porozumenia a zmierenia, čas spolupráce. Už sme v mnohom pokročili, žiaľ netreba však zanedbávať skutočnosť, že dnes ešte nedošlo k plnej rovnosti všetkých občanov v každej časti tejto krajiny a preto musíme všetci spoločne pracovať s veľkým nasadením.“

Mladan Ivanić tiež spomenul úsilie krajiny o budovanie dobrých vzťahov so susednými krajinami, s ktorými je podľa jeho slov odhodlaná pracovať na odstránení nacionalizmov a na rastúcej dôvere a spolupráci, a to aj v prospech ekonomického rozvoja regiónu. Službukonajúci člen prezídia zároveň vyjadril túžbu Bosny a Hercegoviny o pápežovu podporu pri jej snahe o začlenenie sa do Európskej únie, keď povedal: „Myšlienka spoločenstva, solidarity a tolerancie sú v základoch Európskej únie a ona je domom, kde každý jej občan môže žiť pokojne. Dúfam, že dvere Európskej únie sú otvorené pre všetky krajiny juhovýchodu Európy, ktoré prostredníctvom základných reforiem v procese integrácie túžia stať sa jej členmi s rovnakými právami a povinnosťami. Svätosť, očakávame Vašu úprimnú a plnú podporu na tejto našej ceste.“

Bosna a Hercegovina podľa slov jej službukonajúceho člena prezídia medzi prvými krajinami regiónu prijala zákon o slobode cirkví a náboženských spoločenstiev, pričom každá z nich má možnosť regulovať svoj stav prostredníctvom uzatvárania medzinárodných zmlúv. Takéto zmluvy krajina uzavrela so Svätou stolicou, ako aj s Pravoslávnou srbskou cirkvou v Belehrade.

Svätý Otec zdôraznil potrebu spolupráce, dialógu a solidarity pri budovaní pokoja v krajine, pričom sa odvolal na obraz jednoty a radosti detí rozličných etník, ktoré ho dnes prišli privítať na letisko.

*

Prinášame plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka, ktorý predniesol v Prezidentskom paláci v Sarajeve pri stretnutí s predstaviteľmi politického a spoločenského života Bosny a Hercegoviny.

Vážení členovia Prezídia Bosny a Hercegoviny, pán prezident vo výkone funkcie, členovia diplomatického zboru, drahí bratia a sestry!

Srdečne ďakujem členom Prezídia Bosny a Hercegoviny za zdvorilé prijatie, a zvlášť za vrelý pozdrav, ktorý mi v mene všetkých adresoval pán prezident vo výkone funkcie Mladen Ivanić. Je pre mňa dôvodom k radosti, že sa ocitám v tomto meste, ktoré si mnoho vytrpelo pre krvavé konflikty minulého storočia, no ktoré sa nanovo stalo miestom dialógu a pokojného spolunažívania. Prešlo od kultúry konfliktu, vojny, k vytváraniu kultúry stretnutia.

Sarajevo a Bosna a Hercegovina majú pre Európu i pre celý svet zvláštny význam. Už po stáročia sú na tomto území prítomné komunity, ktoré vyznávajú rozličné náboženstvá a prináležia rôznym etnikám a kultúram. Každá z nich je bohatá na svoje osobitné charakteristiky a hrdá na svoje špecifické tradície, bez toho, že by to počas dlhej doby bránilo nastoleniu vzájomných vzťahov priateľstva a srdečnosti.

Aj samotné architektonické usporiadanie Sarajeva nesie viditeľné a trvácne stopy tejto skutočnosti, keďže v jeho urbanistickej štruktúre sa týčia v neveľkej vzdialenosti od seba synagógy, kostoly i mešity, a to až natoľko, že sa mestu dostalo označenie „Jeruzalem Európy“. Ono je v podstate križovatkou kultúr, národov a náboženstiev; a takýto status si vyžaduje budovať stále nové mosty a udržiavať i obnovovať tie existujúce, aby sa zaistila pružná, bezpečná a kultivovaná komunikácia.

Potrebujeme komunikovať, odhaľovať bohatstvo každého, doceňovať to, čo nás zjednocuje a pozerať sa na rozdielnosti ako na možnosti rastu v úcte voči všetkým. Je nevyhnutný trpezlivý dialóg založený na dôvere, tak aby jednotlivci, rodiny a komunity mohli odovzdávať hodnoty vlastnej kultúry a tiež prijímať dobro pochádzajúce zo skúseností tých druhých.

Takýmto spôsobom sa i tie najvážnejšie rany z nedávnej minulosti môžu zaceliť a je možné pozerať do budúcnosti s nádejou a s duchom oslobodeným od každej obavy a nevraživosti čeliť problémom, ktorým je vystavená každá občianska spoločnosť.

Prišiel som ako pútnik pokoja a dialógu, osemnásť rokov po historickej návšteve sv. Jána Pavla II., ktorá sa udiala menej ako dva roky po podpísaní Daytonskej mierovej zmluvy. Som rád, že môžem vidieť dosiahnuté pokroky, za ktoré sa patrí ďakovať Pánovi a mnohým osobám dobrej vôle. Je však dôležité neuspokojiť sa len s tým, čo sa doteraz podarilo dosiahnuť, ale snažiť sa uskutočniť ďalšie kroky na upevnenie dôvery a vytváranie príležitostí na zlepšovanie vzájomného poznávania a úcty. Na napomáhanie toho je zásadne dôležitá blízkosť – blízkosť – a spolupráca Medzinárodného spoločenstva, osobitne Európskej únie, i všetkých krajín a organizácií prítomných a pôsobiacich na území Bosny a Hercegoviny.

Bosna a Hercegovina je vskutku integrálnou súčasťou Európy. Jej úspechy i jej drámy sa v plnej miere radia medzi úspechy a drámy európskych dejín a súčasne sú i vážnym mementom vynakladať všemožné úsilie, aby sa rozbehnuté mierové procesy stávali stále pevnejšími a nezvratnými.

V tejto krajine mier a svornosť medzi Chorvátmi, Srbmi a Bosniakmi, iniciatívy zamierené na ich ďalšie posilňovanie, ako i srdečné a bratské vzťahy medzi moslimami, židmi, kresťanmi a ďalšími náboženskými menšinami svojím významom ďaleko prekračujú jej hranice. Všetko toto totiž dosvedčuje celému svetu, že spolupráca medzi rôznymi etnikami a náboženstvami so zreteľom na spoločné dobro je možná, že pluralizmus kultúr a tradícií môže existovať a dať vznik originálnym a účinným riešeniam na existujúce problémy, že i tie najhlbšie rany sa môžu zahojiť krokmi, ktoré očisťujú pamäť a dávajú nádej do budúcnosti.

Dnes som videl túto nádej v tých deťoch, ktoré som pozdravil na letisku – moslimovia, pravoslávni, židia, katolíci i ďalšie menšiny – všetky spolu, radostné! Toto je nádej! Vsaďme na to.

Všetci sa potrebujeme úspešne vzoprieť barbarstvu tých, čo by si chceli z každej rozdielnosti vytvárať príležitosť a zámienku na páchanie stále brutálnejšieho násilia; potrebujeme uznať základné hodnoty spoločnej ľudskosti, hodnoty v mene ktorých je možné a povinné spolupracovať, budovať a viesť dialóg, odpúšťať a rásť, umožňujúc tak, aby sa uprostred rôznorodosti hlasov sformoval jeden ušľachtilý a harmonický spev, a nie fanatické jačanie z nenávisti.

Politici sú vo svojej zodpovednosti povolaní k vznešenej úlohe byť prvými služobníkmi ich komunít takým konaním, ktoré bude na prvom mieste chrániť základné práva ľudskej osoby, medzi ktorými sa vyníma právo na náboženskú slobodu. Takto bude možné s konkrétnym úsilím vybudovať pokojamilovnejšiu a spravodlivejšiu spoločnosť, a za pomoci každého jej člena rozbehnúť riešenia na viaceré problémy každodenného života ľudu.

Na to, aby sa tak stalo, je nevyhnutná skutočná rovnosť všetkých občanov pred zákonom a pri jeho napĺňaní, bez ohľadu na ich etnickú, náboženskú či geografickú príslušnosť: takto sa všetci bez rozdielu budú cítiť v plnej miere účastní na verejnom živote, a požívajúc rovnaké práva budú môcť aktívne prispievať svojím osobitným prínosom k spoločnému dobru.

Ctení páni a dámy,

Katolícka cirkev sa podieľa cez modlitbu a aktivitu svojich veriacich i svojich inštitúcií na diele materiálnej i morálnej obnovy Bosny a Hercegoviny, zdieľajúc tak radosti i starosti, túžiac usilovne dosvedčovať svoju osobitnú blízkosť voči chudobným a núdznym, k čomu ju pobáda učenie a príklad jej božského Učiteľa, Ježiša.

Svätá stolica sa teší z toho, čo sa na tejto ceste podarilo v ostatných rokoch vykonať a uisťuje o svojom angažovanom záujme podporovať spoluprácu, dialóg a solidaritu, uvedomuje si, že mier a vzájomné načúvanie v usporiadanom občianskom spolunažívaní sú nevyhnutnými podmienkami pre opravdivý a trvácny rozvoj. Veľmi žičí tomu, aby Bosna a Hercegovina, za prispenia všetkých, po tom ako sa čierne búrkové mračná konečne vzdialili, mohla pokračovať na začatej ceste, aby tak po mrazivej zime prekvitala jar. A tu vidno kvitnúť jar.

S týmito úmyslami vyprosujem od Najvyššieho pokoj a prosperitu pre Sarajevo a celú Bosnu a Hercegovinu. Ďakujem.

*

Po skončení stretnutia Svätý Otec pred budovou paláca vypustil z klietky niekoľko bielych holubíc – symbol pokoja, ktorý je aj v motte apoštolskej cesty: „Pokoj vám!“ V otvorenom papamobile sa potom presunul na 2 km vzdialený štadión Koševo, pričom cestou bozkával deti, ktoré mu členovia ochranky prinášali k autu. V uliciach mesta ho vítali nadšení veriaci až po 60-tisícový štadión zaplnený do posledného miesta.

Svätý Otec po príchode na olympijský štadión Koševo prechádzal papamobilom pomedzi veriacich chrániacich sa pred páliacim slnkom bielymi papierovými šiltovkami. V roku 1997 tu slávil Eucharistiu aj pápež Ján Pavol II. Krátko po jedenástej hodine už pápež František za zvuku zvona a za spevu obrovského zboru sprevádzaného orchestrom vystúpil na žlto-biele pódium k oltáru. Zaujímavosťou je, že bohato vyrezávané drevené sedadlo, na ktorom počas svätej omše sedel Svätý Otec zhotovil špeciálne pre túto príležitosť moslimský remeselník so synom.

Svätá omša za pokoj a spravodlivosť bola slávená v latinčine a chorvátčine, v bielej liturgickej farbe. Po tom, ako diakon spievanou formou predniesol blahoslavenstvá z Matúšovho evanjelia sa Svätý Otec prihovoril 65-tisícovému zhromaždeniu v homílii, sústredenú na otázky vojny a mieru vo svetle Kristových slov: «Blahoslavení tí, čo šíria pokoj». Príhovor bol po odstavcoch prekladaný do chorvátčiny.

*

Prinášame plné znenie homílie Svätého Otca Františka, prednesenej pri slávení svätej omše na štadióne Koševo v Sarajeve za účasti 65-tisíc veriacich z Bosny a Hercegoviny a blízkych krajín:

Drahí bratia a sestry,

v biblických čítaniach, ktoré sme si vypočuli, viackrát zaznelo slovo „pokoj“. Vynikajúce prorocké slovo! Pokoj je Božím snom, je Božím plánom pre ľudstvo, pre dejiny, spolu s celým stvorením. A je to plán, ktorý sa neustále stretáva s opozíciou zo strany človeka a zo strany Zlého. Aj v našej dobe sa túžba po pokoji a úsilie o jeho vybudovanie zrážajú s faktom, že vo svete prebiehajú početné ozbrojené konflikty. Je to istý druh tretej svetovej vojny, ktorá sa bojuje „po kúskoch“, a v kontexte globálnej komunikácie sa vníma atmosféra vojny.

Sú tu ľudia, ktorí chcú túto atmosféru vytvárať a úmyselne podnecovať, osobitne tí, ktorí sa snažia o zrážku rozličných kultúr a civilizácií, ale tiež aj tí, ktorí špekulujú s vojnami, aby predávali zbrane. Ale vojna znamená deti, ženy a starcov v utečeneckých táboroch; znamená násilné presídľovanie; znamená zničené domy, cesty a továrne; znamená to predovšetkým množstvo zmarených životov. Vy to dobre poznáte, pretože ste to zakúsili práve tu: koľko utrpenia, koľko ničenia, koľko bolesti! Dnes, drahí bratia a sestry, sa znova dvíha z tohto mesta výkrik Božieho ľudu a všetkých mužov a žien dobrej vôle: nikdy viac vojnu!

Uprostred tejto atmosféry vojny, ako slnečný lúč, ktorý prechádza oblakmi, zaznieva Ježišovo slovo v evanjeliu: «Blahoslavení tí, čo šíria [vytvárajú] pokoj» (Mt 5,9). Je to výzva, ktorá je stále aktuálna a platí pre každú generáciu. Nehovorí «Blahoslavení tí, čo hlásajú pokoj»: všetci sú schopní ho hlásať, a to aj pokryteckým spôsobom, alebo dokonca klamstvom. Nie. Hovorí: „Blahoslavení tí, čo šíria [vytvárajú] pokoj“, teda tí, ktorí ho vytvárajú. Vytvárať pokoj je dômyselná umelecká práca: vyžaduje si zápal, trpezlivosť, skúsenosť a vytrvalosť. Blahoslavení sú tí, ktorí zasievajú pokoj svojimi každodennými činmi, postojmi a skutkami služby, bratstva, dialógu, milosrdenstva... Áno, týchto «budú nazývať Božími synmi», pretože Boh zasieva pokoj vždy a všade. V plnosti časov zasial do sveta svojho Syna, aby sme mali pokoj! Vytvárať pokoj je prácou, ktorú musíme konať každý deň, krok za krokom, neúnavne.

A ako sa vytvára, ako sa buduje pokoj? Pripomenul nám to zásadným spôsobom prorok Izaiáš: «Účinkom pravdy bude pokoj [Konať spravodlivo prinesie pokoj]» (32,17). Výrok „Opus iustitiae pax“, podľa verzie Vulgáty, sa stal slávnym mottom, ktoré si rovnako prorocky zvolil pápež Pius XII. Pokoj je dielom spravodlivosti. Aj tu: nie je to akási spravodlivosť vyhlasovaná, teoretická, naplánovaná... ale spravodlivosť uskutočňovaná a žitá. A Nový zákon nás učí, že plným uskutočnením spravodlivosti je milovať svojho blížneho ako seba samého (porov. Mt 22,39; Rim 13,9). Keď sa s Božou milosťou riadime týmto prikázaním, ako sa menia veci! Pretože sa meníme my! Tá osoba, ten národ, v ktorých som videl nepriateľov, majú v skutočnosti tú istú moju tvár, moje srdce, moju dušu. Máme toho istého Otca na nebesiach. Teda skutočnou spravodlivosťou je robiť tej osobe, tomu národu to, čo by som chcel, aby robili mne, môjmu národu (porov. Mt 7,12).

Svätý Pavol nám v druhom čítaní ukázal, ktoré postoje sú potrebné na konanie pokoja: „Oblečte si hlboké milosrdenstvo, láskavosť, pokoru, miernosť a trpezlivosť. Znášajte sa navzájom a odpúšťajte si, ak by mal niekto niečo proti druhému. Ako Pán odpustil vám, tak aj vy!“ (3,12-13).

Toto sú postoje, aby sme sa stali „umeleckými tvorcami“ pokoja v každodennom živote, tam kde žijeme. Nenahovárajme si ale, že toto závisí iba od nás! Upadli by sme tak do iluzórneho moralizovania. Pokoj je Božím darom, nie v magickom zmysle, ale preto, lebo On svojim Duchom môže vtlačiť tieto postoje do našich sŕdc a nášho tela, a tak z nás urobiť skutočné nástroje svojho pokoja. A idúc do hĺbky apoštol hovorí, že pokoj je Božím darom, pretože je ovocím jeho zmierenia s nami. Iba prijatím zmierenia s Bohom sa človek môže sa stať tvorcom pokoja.

Drahí bratia a sestry, dnes spoločne prosíme Pána, na príhovor Panny Márie, o milosť mať jednoduché srdce, milosť trpezlivosti, milosť zápasiť a pracovať pre spravodlivosť, byť milosrdní, pracovať pre pokoj, rozsievať pokoj, a nie vojnu a nezhody. Toto je cesta, ktorá robí šťastnými a blahoslavenými.

*

Medzi veriacimi, ktorí predniesli prosby, boli aj vojak a policajt. Obetné dary priniesli Svätému Otcovi k oltáru mladí ľudia v tradičných miestnych krojoch. Ešte pred záverečným požehnaním poďakoval pápežovi arcibiskup Sarajeva kardinál Vinko Puljić. Po skončení slávenia sa Svätý Otec presunul do sídla apoštolskej nunciatúry, kde absolvoval obed a súkromné stretnutie so šiestimi členmi miestnej konferencie biskupov.

Popoludní o šestnástej sa pápež František v papamobile presunul do miestnej katedrály zasvätenej Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, aby sa tam stretol s kňazmi, zasvätenými osobami a seminaristami. Cestu ku katedrále lemoval jasajúci ľud. Po privítaní rektorom katedrály sa Svätý Otec v tichu pristavil pri hrobe Božieho služobníka Mons. Jozefa Stadlera, prvého arcibiskupa Sarajeva, ktorý dal katedrálu vystavať.

Stretnutie s rehoľníkmi prebiehalo v radostnej a modlitebnej atmosfére. Po úvodných spevoch a pozdrave arcibiskupa Sarajeva kardinála Puljića si Svätý Otec vypočul tri otriasajúce svedectvá o znášaní prenasledovania pre vieru počas vojny v 90. rokoch. Kňaz Zvonimir, ktorý bol počas balkánskeho vojnového konfliktu väznený a mučný, na následky čoho momentálne trpí sklerózou miltiplex.

Po jeho dojímavom svedectve, pri ktorom vyslovil odpustenie, dostal slovo brat Jozo, františkánsky kňaz, ktorý spolu so svojimi farníkmi prežil štyri mesiace v neľudských podmienkach srbského zajateckého tábora. Ako povedal, keď si znášajúc týranie sám žiadal čím skôr zomrieť, dostalo sa mu prejavu ľudskosti od moslimky, ktorá mu priniesla jedlo.

Sestra Ľubica z Kongregácie Dcér Božskej Lásky vydala svedectvo o tom, ako stála na prahu smrti, keď ju cudzí bojovníci pôvodom z Blízkeho východu v zajatí nútili k zneucteniu ruženca a k odpadu od viery. Dôveru v Boha si zachovala aj vďaka duchovnej podpore zo strany kňaza, s ktorým bola spolu uväznená a tiež vytrvalej modlitbe a pôstoch jej rehoľnej komunity, o ktorej sa neskôr dozvedela po prepustení.

Liturgia slova pokračovala čítaniami z knihy proroka Izaiáša (32,15-20) a z Prvého Petrovho listu (2,18-15), po ktorých sa prihovoril Svätý Otec. V spontánnej reakcii na svedectvá, ktoré odzneli, zdôraznil dôležitosť uchovávať spoločnú pamäť mučeníkov ako dôležité dedičstvo Cirkvi, a to plne v duchu odpustenia a bez akejkoľvek túžby po odplate. Hovoril aj o dôležitosti uvedomovať si význam prejavov milosrdenstva z radov ľudí, od ktorých by to azda nikto nečakal, ako o tom hovorili tri svedectvá. Svätý Otec okrem iného povedal:

„Svedectvá hovoria samy za seba. A toto je pamäť vášho ľudu! Národ, ktorý zabúda na svoju pamäť, nemá žiadnu budúcnosť. Toto je pamäť vašich otcov a matiek vo viere: tu hovorili len traja ľudia, ale za nimi je mnoho, mnoho ľudí, ktorí rovnako trpeli.

Drahí bratia a sestry, nemáte právo zabudnúť na svoju históriu. Nie kvôli pomste, ale pre budovanie pokoja. Nie preto, aby sme hľadeli na [týchto svedkov] ako na niečo zvláštne, ale aby sme milovali, ako oni milovali. Vo vašej krvi, vo vašom povolaní je krv týchto troch mučeníkov. A je tu krv a je tu povolanie mnohých rehoľníčok, mnohých kňazov, mnohých seminaristov. Autor Listu Hebrejom nám hovorí: Pamätajte na vašich predkov, ktorí vám odovzdali vieru. Títo [pápež ukazuje na prítomných svedkov] vám odovzdali vieru; títo vám odovzdali, ako sa žije viera. Sám Pavol hovorí: «Nezabudni na Ježiša Krista», prvého mučeníka. A títo šli v Ježišových stopách.“

Pripravený text príhovoru odovzdal miestnej cirkvi prostredníctvom kardinála Puljića.

*

Prinášame text príhovoru Svätého Otca Františka kňazom, zasväteným osobám a seminaristom, ktorý v textovej podobe odovzdal počas stretnutia 6. júna 2015 v Katedrále Božského Srdca v Sarajeve miestnemu arcibiskupovi. Namiesto tohto príhovoru pápež František spontánne reagoval na svedectvá kňazov a rehoľníkov, ktoré odzneli v úvodnej časti stretnutia.

Drahí bratia a sestry,

obraciam sa na všetkých vás so svojím vrúcnym pozdravom a rozširujem ho aj na vašich chorých a starších spolubratov a spolusestry, ktorí tu nemôžu tu byť, no sú s nami duchovne. Ďakujem kardinálovi Puljićovi za jeho slová, ako aj sestre Ljubici, otcovi Zvonimirovi a bratovi Jozovi za ich svedectvá. Ďakujem všetkým za službu, ktorú konáte pre evanjelium a pre Cirkev. Prišiel som do vašej krajiny ako pútnik pokoja a dialógu, aby som utvrdil a povzbudil bratov vo viere, a osobitne vás, povolaných pracovať „na plný čas“ v Pánovej vinici. On nám hovorí: «Hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta» (Mt 28,20). Toto je istota, ktorá vlieva útechu a nádej, osobitne vo chvíľach, ktoré sú v službe ťažké. Myslím na utrpenia a na skúšky - minulé i súčasné - vašich kresťanských spoločenstiev. Aj napriek životu v tomto kontexte, vy ste sa nevzdali, odolali ste, usilujúc sa čeliť ťažkostiam osobným, spoločenským a pastoračným s neúnavným duchom služby. Nech vás Pán odmení!

Predstavujem si, že situácia počtom menšinovej Katolíckej cirkvi vo vašej krajine, a tiež aj neúspechy v službe vás niekedy nútia cítiť sa ako Ježišovi učeníci v onej chvíli, keď aj napriek celonočnej námahe nič neulovili (porov. Lk 5,5). No práve v tých chvíľach, ak sa zverujeme Pánovi, pociťujeme silu jeho Slova, moc jeho Ducha, ktorý v nás obnovuje dôveru a nádej. Plodnosť našej služby závisí predovšetkým od viery; viery v Kristovu lásku, od ktorej nás nikdy nič nebude môcť odlúčiť, ako to prehlasuje apoštol Pavol (porov. Rim 8,35-39), ktorý sa skúškam dobre rozumel! A aj bratstvo nás podporuje a povzbudzuje. Bratstvo medzi kňazmi, medzi rehoľníkmi, medzi zasvätenými laikmi, medzi seminaristami, bratstvo medzi všetkými nami, ktorých Pán povolal zanechať všetko, aby sme ho nasledovali, nám dáva radosť a útechu a robí účinnejšou našu prácu. My sme svedkovia bratstva!

«Dávajte si pozor na seba a na celé stádo» (Sk 20,28). Táto výzva sv. Pavla uvedená v Skutkoch apoštolov nám pripomína, že ak chceme pomáhať iným stať sa svätými, nemáme zanedbávať seba samých, čiže naše vlastné posväcovanie sa. A naopak, oddanosť vernému Božiemu ľudu, ponorenie sa do jeho života, a predovšetkým blízkosť chudobným a maličkým, nám pomáha rásť v pripodobňovaní sa Kristovi. Starostlivosť o svoju osobnú cestu a pastoračná láska k ľuďom idú vždy ruka v ruke a navzájom sa obohacujú. Nikdy sa nemajú oddeľovať.

Čo znamená pre kňaza, či pre zasvätenú osobu dnes, tu v Bosne a Hercegovine, slúžiť Božiemu stádu? Myslím, že to znamená uskutočňovať pastoráciu nádeje, chrániac ovce, ktoré sú v ovčinci, avšak aj vychádzajúc hľadať tých, čo očakávajú Dobrú novinu a sami nevedia nájsť či znovuobjaviť cestu vedúcu k Ježišovi. Stretávať ľudí tam, kde žijú, aj tú časť stáda, ktorá sa nachádza mimo ohrady, ďaleko, niekedy ešte bez poznania Ježiša Krista. Starať sa o formáciu katolíkov vo viere a v kresťanskom živote. Povzbudzovať veriacich laikov, aby boli protagonistami evanjelizačnej misie Cirkvi. Takže vás povzbudzujem, aby ste dbali o rast katolíckych spoločenstiev, ktoré sú otvorené a „vychádzajú von“, schopné prijatia a stretnutia a odvážne vo vydávaní evanjeliového svedectva.

Kňaz či zasvätený je povolaný prežívať úzkosti a nádeje svojho ľudu; konať v konkrétnych kontextoch svojej doby, častokrát charakterizovaných napätiami, spormi, nedôverou, neistotou a chudobou. Zoči-voči tým najbolestivejším situáciám prosme Boha o srdce, ktoré je schopné pohnutia, o schopnosť empatie. Neexistuje lepšie svedectvo ako byť nablízku v materiálnych a duchovných potrebách ľudí. Je to úloha nás biskupov, kňazov a rehoľníkov, dať ľuďom cítiť blízkosť Boha, jeho ruku, ktorá utešuje a uzdravuje; pristúpiť k ranám a slzám nášho ľudu; neúnavne otvárať srdce a vystierať ruku k tým, ktorí nás prosia o pomoc, ako aj k tým, čo nás o ňu možno za zahanbenia neprosia, no veľmi je potrebujú. Tu túžim vyjadriť moju uznanie rehoľným sestrám za to všetko, čo s veľkodušnosťou robia a osobitne za ich vernú a starostlivú prítomnosť.

Drahí kňazi, rehoľníci a rehoľníčky, povzbudzujem vás, aby ste s radosťou napredovali vo vašej pastoračnej službe, ktorej plodnosť určuje viera a milosť, ale aj svedectvo pokorného života vzdialeného od svetských záujmov. Prosím vás, neupadnite do pokušenia stať sa istým druhom elity uzavretej do seba. Veľkodušné a jasné svedectvo kňazov a rehoľníkov predstavuje príklad a pozvanie pre seminaristov a pre tých, ktorých Pán volá slúžiť mu. Stojac po boku mladých, pozývajúc ich zdieľať niektoré skúsenosti služby a modlitby, pomáhate im odhaľovať Kristovu lásku, ako aj to, aby sa otvorili Pánovmu volaniu. Veriaci laici nech vo vás môžu vidieť tú vernú a štedrú lásku, ktorú Kristus zanechal svojim učeníkom ako testament.

A pár slov osobitne pre vás, drahí seminaristi. Medzi toľkými krásnymi svedectvami zasvätených z vašej krajiny si pripomíname Božieho služobníka Petara Barbarića. On zjednocuje Hercegovinu, kde sa narodil, a Bosnu, kde zložil sľuby, ako aj všetkých klerikov, ako diecéznych tak aj rehoľných. Tento mladý kandidát kňazstva, so svojím životom plným čností, nech je pre všetkých veľkým príkladom.

Panna Mária je vždy po našom boku, ako starostlivá matka. Ona je prvá učeníčka Pána, ako aj príklad života oddaného jemu a bratom. Keď sa nachádzame v ťažkostiach alebo keď nás zastihne situácia v ktorej zakusujeme všetku našu bezmocnosť, obracajme sa k nej so synovskou dôverou. Ona nám vždy vraví, tak ako na svadbe v Káne: «Urobte všetko, čo vám povie!» (Jn 2,5). Učí nás načúvať Ježišovi a nasledovať jeho slovo, a to s vierou! Toto je jej tajomstvo, ktoré nám chce ako matka odovzdať: viera, tá pravá viera, ktorej stačí aj odrobinka na premiestnenie hôr!

S týmto dôveryplným odovzdaním sa môžeme Pánovi slúžiť s radosťou a byť všade zasievačmi nádeje. Uisťujem vás, že na vás pamätám v modlitbe a zo srdca žehnám vás všetkých a vaše spoločenstvá. Prosím vás, nezabudnite sa za mňa modliť.

*

Súčasťou stretnutia v katedrále bola aj vzájomná výmena darov. Svätý Otec daroval omšový kalich a od kardinála prijal obraz Panny Márie. Po modlitbe Otčenáš a záverečnom požehnaní sa pápež František presunul do Medzinárodného františkánskeho študentského centra sídliaceho v sídle Bosnianskej provincie Menších bratov františkánov. Tu prebiehalo ekumenické a medzináboženské stretnutie za účasti predstaviteľov islamu, pravoslávia, katolíkov a židov Bosny a Hercegoviny. Zástupca každej náboženskej komunity predniesol krátky pozdrav.

*

Prinášame plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka predneseného na ekumenickom a medzináboženskom stretnutí za účasti hlavných predstaviteľov náboženských komunít pravoslávia, islamu, katolíkov a judaizmu v Bosne a Hercegovine. Stretnutie sa uskutočnilo v priestoroch Medzinárodného františkánskeho študentského centra.

Drahí bratia a sestry,

teším sa z účasti na tomto stretnutí, ktoré zjednocuje predstaviteľov náboženských vierovyznaní prítomných v Bosne a Hercegovine. Zo srdca pozdravujem každého z vás i vaše spoločenstvá a ďakujem zvlášť za láskavé prejavy úcty a predložené úvahy. A po tom, ako som si ich vypočul, vám môžem povedať, že mi dobre padli!

Dnešné stretnutie je znamením spoločnej túžby po bratstve a pokoji; je svedectvom o priateľstve, ktoré budujete roky a ktoré už žijete v každodennom spolunažívaní a spolupráci. Už byť tu prítomným je „posolstvom“ toho dialógu, o ktorý sa usilujeme a pre ktorý pracujeme.

Zvlášť by som chcel pripomenúť - ako ovocie tejto túžby po stretnutí a po dialógu - zriadenie v roku 1997 miestnej Rady pre medzináboženský dialóg, ktorá zhromažďuje moslimov, kresťanov a židov. Teším sa z diela, ktoré Rada rozvíja podporovaním rôznych aktivít dialógu, koordinovaním spoločných iniciatív a kontaktom so štátnymi autoritami. Vaša práca je veľmi cenná v tomto regióne a zvlášť v Sarajeve, križovatke národov a kultúr, kde rozmanitosť predstavuje na jednej strane veľký zdroj, ktorý umožnil sociálny, kultúrny a duchovný rozvoj tohto regiónu, na druhej strane sa však stala pohnútkou bolestných roztržiek a krvavých vojen.

Nie je náhoda, že zrodenie Rady pre medzináboženský dialóg a iné dôležité iniciatívy v medzináboženskej a ekumenickej oblasti sa odohrali na konci vojny, ako odpoveď na požiadavku zmierenia a vzhľadom na potrebu znovu vybudovať spoločnosť rozjatrenú konfliktom. Medzináboženský dialóg je totiž, rovnako tu ako v každej inej časti sveta, neodmysliteľnou podmienkou pre pokoj, a preto je povinnosťou pre všetkých veriacich (porov. Evangelii gaudium, 250).

Medzináboženský dialóg, ešte skôr ako sa stane diskusiou na vznešené témy viery, je «rozhovorom o ľudskom živote» (tamtiež). V ňom sa vzájomne delíme o každodennosť života v jej konkrétnosti, s radosťami a bolesťami, námahami a nádejami; preberáme na seba spoločné zodpovednosti; navrhujeme lepšiu budúcnosť pre všetkých. Učíme sa žiť spolu, poznať sa prijímať sa v príslušných odlišnostiach, slobodne, takí, akí sme. V dialógu sa rozpoznáva a rozvíja duchovná pospolitosť, ktorá zjednocuje a pomáha podporovať morálne hodnoty, veľké morálne hodnoty, spravodlivosť, slobodu a pokoj. Dialóg je školou ľudskosti a činiteľom jednoty, ktorý pomáha budovať spoločnosť založenú na tolerancii a vzájomnej úcte.

Z tohto dôvodu sa medzináboženský dialóg nemôže ohraničiť len na niekoľkých, iba na zodpovedných predstaviteľov náboženských spoločenstiev, ale mal by sa rozšíriť, nakoľko je to možné, na všetkých veriacich, zaangažujúc tak rozličné sféry občianskej spoločnosti. Zvláštnu pozornosť si v tomto zmysle zasluhujú mladí, povolaní budovať budúcnosť tejto krajiny. Predsa len je vždy dobré pripomínať, že dialóg, na to aby bol opravdivý a účinný, predpokladá vyzretú totožnosť: bez vyzretej totožnosti je dialóg neužitočný a škodlivý. Toto hovorím mysliac na mladých, ale platí to pre všetkých.

Úprimne oceňujem to, čo ste urobili doposiaľ a povzbudzujem vás v tomto vašom úsilí o pokoj, ktorého ste vy, ako náboženskí vodcovia, prvými strážcami tu v Bosne a Hercegovine. Uisťujem vás, že Katolícka cirkev bude naďalej v plnej miere podporou a zaručuje svoju kompletnú disponibilitu.

Všetci sme si vedomí, že nás ešte čaká dlhá cesta. Nenechajme sa však odradiť ťažkosťami a vytrvalo pokračujme na ceste odpustenia a zmierenia. Zatiaľ čo si správne pripomíname minulosť, aj preto, aby sme si vzali poučenie z histórie, vystríhajme sa horekovaniu a obviňovaniam, ale nechajme sa očistiť Bohom, ktorý nám darúva prítomnosť i budúcnosť: on je naša budúcnosť, on je náš definitívny zdroj pokoja.

Toto mesto, ktoré sa v nedávnej minulosti stalo symbolom vojny a jej skazy, tento Jeruzalem Európy, dnes, so svojou pestrosťou národov, kultúr a náboženstiev, sa môže stať nanovo znamením jednoty, miestom, kde rozmanitosť nepredstavuje ohrozenie, ale obohatenie a príležitosť na spoločný rast. Vo svete, žiaľ ešte stále trýznenom spormi, sa táto krajina môže stať posolstvom: dosvedčiť, že je možné žiť jeden vedľa druhého, v rozmanitosti, ale v spoločnej ľudskosti, budujúc spoločne budúcnosť pokoja a bratstva. Dá sa žiť vytváraním pokoja!

Som vďačný vám všetkým za vašu prítomnosť a za modlitby, ktoré dobrotivo obetujete za moju službu. Z mojej strany vás uisťujem, že sa budem rovnako modliť za vás, za vaše komunity, a zo srdca to urobím. Pán nech nás všetkých požehnáva.

Teraz všetkých pozývam k tejto modlitbe k Večnému, k Jedinému a Pravému, Živému Bohu, k Milosrdnému:

Všemohúci a večný Bože, dobrý a milosrdný Otče, Stvoriteľ neba i zeme, všetkých vecí, viditeľných i neviditeľných; Boh Abraháma, Boh Izáka, Boh Jakuba, Kráľ a Pán minulosti, prítomnosti a budúcnosti; jediný sudca všetkých ľudí, ktorý odmeňuješ svojich veriacich večnou slávou!

My, potomkovia Abraháma podľa viery v teba, jediného Boha, židia, kresťania a moslimovia, pokorne stojíme pred tebou a s dôverou ťa prosíme za túto krajinu, Bosnu a Hercegovinu, aby tu mohli prebývať v pokoji a zhode veriaci muži i ženy rôznych náboženstiev, národov a kultúr. Prosíme Ťa, Otče, aby to nastalo vo všetkých krajinách sveta!

V každom z nás posilni vieru a nádej, vzájomnú úctu a úprimnú lásku ku všetkým našim bratom a sestrám. Daj, aby sme sa s odvahou usilovali budovať sociálnu spravodlivosť, byť ľuďmi dobrej vôle, plnými vzájomného pochopenia a odpustenia, trpezlivými tvorcami dialógu a pokoja.

Všetky naše myšlienky, slová a skutky nech sú v zhode s tvojou svätou vôľou. Všetko nech je to na tvoju česť a tvoju slávu a pre našu spásu. Chvála ti a sláva naveky, náš Bože! Amen.

*

„Ste kvetmi jari po vojne“ - takto označil Svätý Otec mladých Bosny a Hercegoviny pri svojom poslednom verejnom stretnutí počas návštevy Sarajeva. V Diecéznom centre Jána Pavla II. na periférii mesta, ktoré mimochodom slúži všetkým, bez ohľadu na vierovyznanie, ho očakávalo asi 800 mladých hudbou, spevmi, tancom a skandovaním „Papa Franjo”. Po privítacích slovách Mons. Marka Semrena, pomocného biskupa Diecézy Banja Luka, ktorý je v rámci konferencie zodpovedný za pastoráciu mládeže, sa dvaja zástupcovia - chlapec, ktorý našiel vieru práve v Centre Jána Pavla II. a jedna členka Pravoslávnej srbskej cirkvi - podelili so svojimi svedectvami. Svätý Otec následne opäť pripravený príhovor odložil a vyhradený čas venoval spontánnemu rozhovoru, odpovediam na otázky.

Prvá sa týkala sledovania televíznych programov. Hovoril o osobnej voľbe, o sile prepnúť kanál, tak ako za jeho čias on odhodil knihu, ktorá nebola dobrá. Hovoril však tiež o zodpovednosti televíznych centier za programy, ktoré vyrábajú. Majú to byť programy, ktoré nám osožia, budujú ľudskú dôstojnosť, pomáhajú podporovať pravé hodnoty, pripravujú nás pre život. „Kto hľadá v televízii a na internete škaredé programy, stráca dôstojnosť“- poznamenal. Odpovede Svätého Otca mladí spontánne prerušovali potleskom. Hovoril o prežívaní lásky a radosti a kládol im na srdce, aby chceli byť „my”, nie „oni a ja“, iba takýto pohľad na druhých podľa jeho slov znamená „vytvárať pokoj“. „Nikdy nebudujte múry, iba mosty!“ - vyzval dôrazne svojich vnímavých poslucháčov.

S bolesťou konštatoval, že mocní tohto sveta pekne hovoria o pokoji, no na druhej strane predávajú zbrane a šíria nepokoj. Preto nabádal prítomných k čestnosti, integrite v tom, čo si myslia, hovoria a konajú. V tejto súvislosti vyslovil svoje očakávania, ktoré má od tejto generácie mladých: nie pokrytectvo, ale čestnosť a bratstvo.

*

Prinášame plný text príhovoru pápeža Františka, ktorý odovzdal mladým na papieri pri stretnutí v Diecéznom mládežníckom centre Jána Pavla II. v Sarajeve:

Drahá mládež,

veľmi som túžil po tomto stretnutí s vami, mladými Bosny a Hercegoviny a okolitých krajín. Každého jedného z vás srdečne zdravím. To, že sa teraz ocitám v budove „Centra“ venovaného sv. Jánovi Pavlovi II., mi nedá zabudnúť na to, čo všetko urobil pre mládež stretávajúc sa s ňou a povzbudzujúc ju v každom kúte sveta. Do jeho príhovoru zverujem každého jedného z vás, ako i všetky iniciatívy, ktoré katolícka Cirkev vo vašej krajine podniká, aby tak dosvedčovala svoju blízkosť a svoju dôveru k mladým. Všetci kráčajme spoločne!

Poznám neistoty i nádeje, ktoré si nosíte vo svojich srdciach. Pripomenuli nám ich biskup Mons. Marko Semren i vaši zástupcovia, Darko s Nadeždou. Zvlášť zdieľam to želanie, aby sa novým generáciám zabezpečili reálne perspektívy dôstojnej budúcnosti v tejto krajine, aby sa tak vyhlo smutnému fenoménu vysťahovalectva. V tomto smere sú inštitúcie pozvané rozbehnúť vhodné i odvážné stratégie, ktoré by napomáhali mladým ľuďom v realizácii ich legitímnych ašpirácií; takto budú schopní efektívne prispievať k budovaniu a rastu krajiny. Cirkev môže zo svojej strany napomôcť vhodnými pastoračnými plánmi, zameranými na formovanie občianskeho a morálneho povedomia mládeže a pomáhať jej tak stať sa jedným z protagonistov života spoločnosti. Túto úlohu už Cirkev koná, a to zvlášť skrze cennú činnosť katolíckych škôl, ktoré sú právom otvorené nielen katolíckym študentom, ale i študentom iných kresťanských vyznaní a iných náboženstiev. Predsa však sa Cirkev vždy musí cítiť povolaná odvážiť sa urobiť ešte viac, vychádzajúc z evanjelia a podnecovaná Duchom Svätým, ktorý pretvára osoby, spoločnosť i samotnú Cirkev.

Aj vám mladým prislúcha rozhodujúca úloha čeliť výzvam tejto našej doby. Zaiste, ide o výzvy týkajúce sa materiálnych potrieb, no oveľa skôr sa týkajú ľudskej vízie. Spolu s ekonomickými problémami, ťažkosťami s nájdením si práce a následnou neistotou do budúcnosti sa totiž objavuje i kríza morálnych hodnôt a strata zmyslu života. Stojac pred takouto kritickou situáciou by niekto mohol podľahnúť pokušeniu k úteku, úniku, uzavrieť sa v postoji egoistickej izolácie, utiekať sa k alkoholu, drogám, k ideológiám hlásajúcim nenávisť a násilie. Sú to skutočnosti, ktoré dobre poznám, pretože sú žiaľ prítomné i v meste Buenos Aires, odkiaľ pochádzam. Preto vás povzbudzujem, aby ste sa nenechali prevalcovať ťažkosťami, ale aby ste bez strachu prejavili silu, ktorá pochádza z toho, že ste ľuďmi a kresťanmi, zárodkami spoločnosti spravodlivejšej, bratskejšej, pohostinnejšej a pokojamilovnejšej. Vy, mladí, spoločne s Kristom, ste silou Cirkvi a spoločnosti. Ak sa ním necháte stvárňovať, ak sa otvoríte dialógu s ním v modlitbe, v čítaní a meditovaní evanjelia, stanete sa prorokmi a svedkami nádeje!

K tejto misii ste povolaní: zachrániť nádej, ku ktorej vás pohýna vaša vlastná realita, že ste osobami otvorenými pre život; nádej, ktorú máte na to, aby ste prekonali aktuálnu situáciu a pre budúcnosť pripravili sociálnu a ľudskú atmosféru, ktorá bude priaznivejšia než je tá terajšia; nádej na život vo svete, ktorý bude bratskejší, spravodlivejší a pokojamilovnejší; úprimnejší a viac zodpovedajúci človeku. Želám vám, aby ste si stále viac uvedomovali, že ste synmi tejto zeme, ktorá vás zrodila a ktorá si vyžaduje, aby bola milovaná a aby sa jej pomohlo v jej novom budovaní, duchovnom i sociálnom raste, a to i vďaka nenahraditeľnému prispeniu vašimi nápadmi a vašou prácou. Zvíťaziť nad každým náznakom pesimizmu si vyžaduje odvahu s radosťou a nasadením sa vložiť do budovania spoločnosti prijímajúcej a rešpektujúcej všetky rozdielnosti a zameranej na civilizáciu lásky. Tento štýl života vám zosobňuje veľký svedok, ktorý vám je ozaj blízky: blahoslavený Ivan Merz. Sv. Ján Pavol II. ho vyhlásil za blahoslaveného v Banja Luke. Nech je vždy vaším ochrancom a vaším vzorom!

Kresťanská viera nás učí, že sme povolaní k večnosti, sme povolaní byť Božími deťmi a bratmi v Kristovi (porov. 1 Jn 3,1), byť tvorcami bratskosti v láske ku Kristovi. Som potešený z úsilia o ekumenický a medzináboženský dialóg, ktorý ste vy, mladí katolíci a pravoslávni podnikli aj so zapojením sa mladých z moslimského prostredia. V tejto dôležitej aktivite zohráva významnú úlohu práve toto „Mládežnícke centrum sv. Jána Pavla II.“, a to aktivitami zameranými na vzájomné poznávanie sa a solidaritu, na napomáhanie pokojného spolunažívania príslušníkov rôznych etník a náboženských vyznaní. Povzbudzujem vás s dôverou pokračovať v tomto diele zaangažovaním sa v spoločných projektoch s konkrétnymi prejavmi blízkosti a pomoci voči tým najchudobnejším a najnúdznejším.

Drahá mládež, vaša radostná prítomnosť, váš smäd po pravde a vysokých ideáloch sú znakmi nádeje! Mladosť totiž nie je pasivitou, ale húževnatým úsilím dosiahnuť dôležité méty v živote, i keď to niečo stojí; neznamená zatvárať si oči pred ťažkosťami, ale odmietnuť kompromisy a priemernosť; nie je ani vyhýbavosťou ani únikom, ale úsilím o solidárnosť voči všetkým, obzvlášť voči tým najslabším. Cirkev s vami ráta a chce naďalej rátať s vami ako veľkorysými a schopnými tých najlepších rozletov a najšľachetnejších obiet. Z tohto dôvodu vás vaši duchovní pastieri a ja spolu s nimi vyzývame, aby ste sa neizolovali, ale boli vždy medzi sebou spojení, aby ste sa tešili z nádhery bratstva a boli účinnejší vo vašej činnosti.

Z toho ako sa máte navzájom radi a ako sa angažujete nech všetci rozpoznajú, že ste kresťania: mladí kresťania Bosny a Hercegoviny! Bez strachu, bez utekania pred realitou, otvorení Kristovi a bratom. Ste živou časťou veľkého ľudu, ktorým je Cirkev: univerzálneho ľudu, v ktorom môžu všetky národy a kultúry prijímať Božie požehnanie a nájsť cestu pokoja. V tomto ľude je každý jeden z vás povolaný nasledovať Krista a dať život pre Boha a pre bratov, a to cestou, ktorú vám Pán ukáže, ba lepšie povedané, ktorú vám ukazuje! Už dnes, teraz, vás Pán volá: chcete mu odpovedať? Nebojte sa. Nie sme sami! Sme vždy s nebeským Otcom, s Ježišom, naším Bratom a Pánom, s Duchom Svätým; a máme Cirkev a Máriu za matku. Nech vás Panna Mária ochraňuje a nech vám vždy vyprosuje radosť a odvahu svedčiť o evanjeliu.

Všetkým vám žehnám a prosím vás, modlite sa za mňa.

*

Búrlivým potleskom mladí odmenili slová Svätého Otca na rozlúčku: „Mir vama”– „Pokoj vám“. „Prosím Pána, aby vás všetkých požehnával a prosím, modlite sa za mňa,“ dodal a za úlohu dal všetkým „budovať pokoj, ktorý prináša radosť“. Aj mladým, ktorí čakali vonku pred Diecéznym centrom zanechal odkaz: „Mir vama. Pokoj medzi všetkými. Moslimami, židmi, pravoslávnymi. Všetci sme bratmi v jedinom Bohu!” Po týchto slovách a prosbe o modlitbu sa odobral na letisko.

Zdroj: Slovenská redakcia VR

( TK KBS, RV, ml; pz ) 20150606001   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]