Vatikán 26. mája (RV) Svätý Otec František poskytol ďalší rozsiahly rozhovor, tentoraz zameraný hlavne na to, čo to znamená byť pápežom. Na túto tému hovoril pre argentínsky denník „La Voz del Pueblo“. Pápež obšírne hovorí o svojom vzťahu s ľuďmi, o jeho láske k chudobným, ako trávi dni, aké sú jeho nádeje a obavy. „Rád by som šiel na pizzu,“ vtipkuje s novinárom Juanom Berrettom, „vždy som bol chodec,“ a to je niečo, „čo mi chýba“. V syntéze prinášame odpovede na niektoré naznačené otázky.„Prečo vždy hovoríte: Modlite sa za mňa?“ - „Pretože to potrebujem. Potrebujem, aby som bol podopieraný modlitbou ľudí. Je to vnútorná nutnosť.“ Aj toto bola jedna z otázok rozhovoru, ktorý sa konal v Dome sv. Marty v rodinnej atmosfére plnej doteraz nezverejnených príbehov z osobného života pápeža „pochádzajúceho z konca sveta“. Jorge Mario Bergoglio zopakoval, že mu nikdy nenapadlo byť zvoleným na Petrov stolec a s humorom pripomenul, že pri poslednom konkláve mu britská stávková kancelária dávala len 46. miesto. Súčasne, však zdôrazňuje, že „život rehoľníka, jezuitu, sa mení podľa potreby“ a že bol zvolený v úplnej odovzdanosti Bohu: „modliaci sa pokojne ruženec,“ počas sčítania hlasov, ktoré akoby trvalo celú večnosť.
Pápež František potom reaguje na otázku o svojom výnimočnom vzťahu s ľuďmi, najmä o „magnetizme, ktorý vytvára v ľuďoch“. „Neviem celkom, prečo sa to deje,“ hovorí. Pripúšťa však, že „je to, ako keby ľudia pochopili, čo chcem povedať“. „Snažím sa byť konkrétny“ - pokračuje - „a to, čomu hovoríte magnetizmus, niektorí kardináli mi hovoria, že má do činenia s tým, že ľudia mi rozumejú.“ Okrem toho, ako dodáva, byť s ľuďmi mu „robí dobre“: Je to akoby „sa môj život zjednocoval s ľuďmi,“ a ja „psychologicky nemôžem žiť“ bez nich.
Pápež priznáva, ktoré sú tie veci, za ktorými sa mu cnie v porovnaní s rokmi, keď bol v Argentíne: „Vyjsť von na ulicu, ísť a chodiť po uliciach.“ Alebo - dodáva so smiechom - „ísť do pizzerie a dať si pizzu“. „Ale je možné objednať ju a nechať si ju priniesť do Vatikánu,“ hovorí novinár. „Áno“ - odpovedá pápež -, „ale to nie je to isté. Je pekné ísť tam. Vždy som bol chodcom. Už ako kardinála ma fascinovalo chodiť po uliciach“, ale tiež v metre; „mesto ma fascinuje, som mešťanom celou dušou.“
Jedného dňa, prezrádza, „som sadol do auta s vodičom a zabudol som zavrieť okno“ a „stal sa trapas“, bol som „na sedadle vedľa vodiča“ a „ľudia nedovolili, aby sa auto pohlo“, pretože si uvedomili, že je tam pápež. Je pravda, priznáva, že „mám povesť nedisciplinovaného, protokol veľmi nedodržiavam, je podľa mňa chladný“, ale keď sú „oficiálne záležitosti“, držím sa ho úplne.
Novinár argentínskeho denníka La Voz del Pueblo sa ďalej pýta pápeža, či môže spať napriek toľkému vypätiu, súvisiacemu s jeho rolou. „Mám taký hlboký spánok, že si ľahnem do postele a zaspím“– odpovedá. „Spím šesť hodín, obvykle o deviatej idem do izby a čítam si takmer do desiatej, keď mi začne slziť jedno oko, zhasnem svetlo a spím až do 4. hodiny ráno, keď sa prebudím sám, na moje biologické hodiny.“ Dodáva však: „Potrebujem siestu“. Musím spať 40 minút až hodinu. Priznáva, že to cíti, keď nemôže mať siestu. A na okraj dodáva, že teraz číta sv. Silvana z hory Athos, veľkého duchovného majstra.
Niekoľkokrát v homíliách a príhovoroch pápež hovoril o dôležitosti schopnosti plakať. V rozhovore hovorí, že plače premýšľajúc o „ľudských drámach“ a zvlášť spomína utrpenie detí. Keď vidím tieto tvory – hovorí – pýtam sa Pána: „Prečo ony, a nie ja?“ Svätý Otec František sa v rozhovore tiež netají svojím pohnutím vždy, keď navštívi väzenie, pretože si myslí, že „nikto z nás si nemôže byť istý, že by nikdy nespáchal trestný čin“ a napokon „skončil vo väzení“. V súvislosti s väzňami sa pápež pýta, „pretože oni nemali možnosť“, ktorú mal on, že „nerobil nič, za čo by sa dostal do väzenia“, a to ho privádza k „vnútornému plaču“. Avšak dodáva: „Neplačem na verejnosti“, „stalo sa mi dvakrát, že som bol na hranici, ale zastavil som sa v čas“. Raz pripomínajúc „prenasledovanie kresťanov v Iraku, mysliac na deti.“ „Prečo nechce, aby ho videli plakať?“ – pýta sa novinár Juan Berretta. „Neviem, zdá sa mi, že by sa malo ísť vpred“, odpovedal Svätý Otec.
František hovorí, že je „odvážlivec“ čo do charakteru, a preto sa „všeobecne nebojí“. Pokiaľ ide o nebezpečenstvo útokov, spolieha sa na to, že „je v rukách Božích“, ale opakovane priznáva, že „fyzickej bolesti“ sa bojí. „Z toho mám veľký strach“ - úprimne priznáva. „Niežeby som sa bál injekcie, lebo radšej nebudem mať problémy s fyzickou bolesťou.“ Pápež potom hovorí o tlakoch, týkajúcich sa jeho služby. „V tejto chvíli, čo je pre mňa námahou, je intenzita práce. Mám veľmi rýchle tempo práce, je to syndróm konca školského roka, ktorý sa končí v júni.“
A potom sa pridá tisíc vecí a problémov; „existujú problémy, že ťa vystavia paľbe kvôli tomu, čo povieš, alebo nepovieš... médiá niekedy zoberú jedno slovo a vytrhnú ho z kontextu“. Na margo Argentíny ďalej povedal, že nesleduje viac politický vývoj svojej krajiny, ktorú s trochou horkosti nazýva „krajinou mnohých možností a mnohých stratených príležitostí“.
„Ste rád, že vás nazývajú pápežom chudobných?“– pýta sa novinár. Svätý Otec odpovedá: „Chudoba je v samom srdci evanjelia. Ježiš prišiel kázať chudobným, keď odstránite chudobu z evanjelia, nepochopí sa nič.“ A hovorí, že najhorším zlom v dnešnom svete sú: „chudoba, korupcia, obchodovanie s ľuďmi“.
Napokon poznamenáva, že „odstránenie chudoby“ možno považovať za utópiu, ale „utópie nás posúvajú dopredu“ a bolo by smutné, keby mladý človek nemal ideály. Svätý Otec František vymenúva teda tri body, ktoré by sme mali všetci mať na zreteli pri konfrontovaní sa s problémami života: „pamäť, schopnosť vidieť prítomnosť, ideály v nasmerovaní na budúcnosť“. Nakoniec na otázku, ako by chcel byť zapísaný v pamäti ľudí, odpovedal jednoducho: „Ako človek, ktorý sa usiloval robiť dobre, nemám iný nárok.“
