Bratislava 24. marca (TK KBS) "Čo môžeme urobiť pre šírenie kultúry života" je názov medzinárodnej konferencie, ktorú dnes zorganizovala v Bratislave Konferencia biskupov Slovenska (KBS). Vystúpili na nej hostia z Vatikánu, Španielska a Chorvátska. Hlavným rečníkom bol generálny sekretár Biskupskej synody v Ríme, taliansky kardinál Lorenzo Baldisseri. Konferenciu otvoril predseda KBS Mons. Stanislav Zvolenský, bratislavský arcibiskup metropolita. Jeho príhovor prinášame v plnom znení. Príhovory ostatných hostí bude možné nájsť v zborníku, ktorý vydá v budúcnosti KBS. *
Vaša Eminencia, generálny sekretár biskupskej synody,
Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky,
Vážený pán podpredseda Národnej rady Slovenskej republiky,
Vaša Excelencia, apoštolský nuncius,
Vaše Excelencie, vážení hostia, dámy a páni, bratia a sestry,
je pre mňa veľkou cťou privítať vás v mene Konferencie biskupov Slovenska na medzinárodnej konferencii pod názvom „Čo môžeme urobiť pre šírenie kultúry života.“ Osobitne chcem medzi nami privítať vzácneho hosťa, generálneho sekretára biskupskej synody, kardinála Lorenza Baldisseriho. Je to už po štvrtý krát, čo sa pod gesciou Konferencie biskupov Slovenska uskutočňuje jarná konferencia, na ktorej diskutujeme aj za účasti zahraničných hostí o dôležitých kultúrnych a pastoračných témach. V tomto roku sa toto podujatie koná deň pred sviatkom Zvestovania Pána, pred 25. marcom, ktorý sa na Slovensku spája tradične s dvoma významnými udalosťami. V roku 1988 sa v Bratislave uskutočnila sviečková manifestácia, ktorá bola prejavom veľkej túžby po slobode. Sviatok Zvestovania Pána je však spojený aj s druhou, už novodobou tradíciou, Dňom počatého dieťaťa. Slovensko totiž patrí, žiaľ, medzi krajiny, kde legislatíva už desaťročia umožňuje usmrcovať nenarodené deti. V tento deň chceme vyjadriť, že ľudský život treba chrániť už od počatia a rovnako pomáhať ženám, ktoré sa ocitnú v núdzi, aby sa k tomuto zúfalému kroku nikdy nemuseli odhodlať.
Táto konferencia sa koná v roku, v ktorom si pripomíname 20. výročie promulgácie encykliky dnes už svätého Jána Pavla II. Evangelium vitae a zároveň sme v období medzi dvoma synodami, ktorých hlavnou témou je rodina. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že pre Katolícku cirkev v Európe sa stali dôležitými mnohé iné témy ako kultúra života. Pontifikát Svätého Otca Františka totiž oprávnene možno vnímať ako hľadanie cesty k ľuďom dobrej vôle, ktorí v rozličnej miere hľadajú cestu do Božieho kráľovstva, ale nateraz vo viacerých oblastiach nezdieľajú evanjeliový pohľad na človeka a svet. Určite treba so všetkou vážnosťou vnímať pastoračné podnety Svätého Otca, ktoré sú osobitne zdôraznené predovšetkým v jeho exhortácii Evangelii gaudium a mnohých jeho príhovoroch.
Na druhej strane by sme sa stále mali usilovať žiť v pravde a nevzdávať sa jej ohlasovania aj v sekularizovanej Európe. Nemali by sme sa zmieriť s kultúrnou matricou posledných desaťročí, ktorej výsledkom je strata vplyvu evanjelia na milióny Európanov. Zmena kultúry je sprevádzaná nielen všadeprítomným agnosticizmom, ale aj nástupom rozličných nových ideológií, ktoré - inšpirované predovšetkým marxizmom - sa stále viac stávajú súčasťou nielen univerzitného priestoru, politiky, ale rovnako prenikajú do životného štýlu obyvateľov Európy.
Pozorovanie aktuálnej spoločenskej situácie v kontexte témy kultúry života, ako ju načrtol Ján Pavol II., nás môže priviesť ku dvom konštatovaniam. To prvé vychádza z rozšíreného a najmä žitého agnosticizmu. Vo väčšine európskych krajín, ktoré majú kresťanské korene, sú už roky súčasťou právneho systému zákony, ktoré sú zjavne proti ochrane ľudského života od počatia po prirodzenú smrť a proti rodine, ktorú tvoria v manželstve muž a žena. A hoci sú tieto zákony platné už roky, až na pár výnimiek, nevyvolávajú nijaký odpor, ba ani vášne. Vlastne spoločnosť sa s nimi zmierila a už takmer nikoho nezaujímajú. Interrupčné zákony sú prejavom barbarstva, ale kto sa už len dnes usiluje, aby sa zmenili? Pre koľko politických strán v Európe je ochrana života od počatia po prirodzenú smrť reálnou politickou témou, ktorú nielen deklarujú, ale podnikajú aj konkrétne kroky s cieľom potraty aspoň obmedziť? Vyzerá to tak, že téma kultúry života nie je populárna. Aj mnohým kresťanom sa zdá, že sa o témach, ktoré sú s ňou spojené, hovorí príliš na úkor iných dôležitých oblastí.
Druhé konštatovanie je charakteristické pre tých, ktorí ešte nie sú voči všetkému ľahostajní a zmeny si všímajú. Pri pozorovaní diania v európskych krajinách a európskych inštitúciách sa nemožno ubrániť dojmu, že sa hranice neustále posúvajú. Ľudská osoba a jej dôstojnosť sú vždy obeťami týchto zmien. Dnes už nehovoríme len o interrupciách, ale aj o eutanázii, či surogátnom materstve. V prípade párov rovnakého pohlavia sa už nepíše len o registrovaných partnerstvách, ale aj o adopciách, manželstvách či umelom oplodnení. Ak sme vyzvaní ku šíreniu kultúry života, je rovnako legitímne vo všetkých týchto prípadoch hovoriť o kultúre smrti. Ak sa takýmto drastickým spôsobom posúvajú hranice, je nevyhnutné aj vo verejnom živote používať primerané prostriedky, aby sme upozorňovali na hrozby a senzibilizovali verejnú mienku. Bolo by veľkou chybou zostať nečinní v situácii šírenia ideológie rodovej rovnosti a ideologického konceptu nediskriminácie.
Napriek týmto ťažkostiam sme pozvaní k šíreniu kultúry života. Svätý Otec František často hovorí, že Cirkev by sa mala stať poľnou nemocnicou. V tomto výstižnom obraze vidíme Cirkev ako miesto, otvorené pre všetkých, ktorí sú zranení. Zvlášť to platí pre tých, ktorí sa nachádzajú v zložitej osobnej či rodinnej situácii. Evanjelium je dobrou zvesťou pre všetkých. Láska k blížnemu by nám však nemala brániť hovoriť pravdu. Nie je ľahké naučiť sa Ježišovmu postoju nenávidieť hriech, ale milovať hriešnika. Je to však jediná reálna cesta, ako vytrvať v pravde a zároveň prejaviť úctu a lásku voči každému človeku. Žijeme v sekularizovanom svete, v ktorom sú pre mnohých náboženské postoje nezrozumiteľné. Pritom evanjelium života obsahuje toľko sily a Božej moci! Stojíme tak pred úlohou ponúknuť evanjelium našim súčasníkom. Možno sa v istom zmysle podobáme stále viac na apoštolov, ktorí sa vydali do vtedajšieho pohanského sveta svedčiť o Ježišovi. Naše poslanie je rovnaké. Dosvedčovať svojim spôsobom života, že Ježiš, ktorý za nás zomrel a vstal z mŕtvych, nás vyslobodil z otroctva hriechu a smrti.
Buďme si však vedomí, že ohlasovanie kultúry života nie je možné bez toho, aby sme otvorene pomenovali, čo nezodpovedá duchu evanjelia. Budúcnosť evanjelizácie závisí aj od našej schopnosti brániť život od počatia po prirodzenú smrť a manželstvo ako zväzok muža a ženy. V atmosfére našej kultúrnej situácie, zvlášť pri hrozbe šírenia rodovej ideológie, sa stávajú ešte viac naliehavými výchova detí a mládeže, formácia kandidátov na kňazstvo a zasvätený život či formácia kresťanov, ktorí chcú pôsobiť vo verejnom živote.
Zdá sa, že pre šírenie kultúry života sme povolaní uskutočniť tri kroky: ohlasovať pravdu o človeku našim súčasníkom; aktívne sa brániť pred ideológiami, ktoré ohrozujú ľudský život, manželstvo a rodinu; a nakoniec sústrediť sa na formáciu, aby v spoločnosti pribúdalo tých, ktorí budú žiť evanjeliové hodnoty.
Želám nám všetkým, aby sme aj na tomto jedinečnom podujatí objavili impulzy, ktoré budú pre náš ďalší život inšpiráciou, aby sme každý na svojom mieste mohli prispieť ku šíreniu kultúry života.
Ďakujem vám za pozornosť.
