Sme na konci biskupskej synody o rodine, ktorá je však iba prvou časťou, pretože na budúci rok sa bude konať riadna synoda o rodine, takže nejaké veľké očakávania od tejto mimoriadnej synody ani neboli. Je to taká prípravná fáza. Samozrejme, že sa očakávali určité strety. Vnímali sme univerzálnosť Katolícke cirkvi, pretože z každého kúta sveta tam zazneli veci, ktoré sa týkajú rodiny, ako vlastne rodina žije. Viacerí synodálni otcovia podčiarkli dôraz na život podľa viery, lebo vlastne všetky problémy vznikajú, keď viera slabne, keď sa nežije autenticky podľa viery. Potom prichádzajú všetky problémy, pokušenia, slabosti. Žiaľ, dosť sa dával dôraz, alebo sa niektorí synodálni otcovia dotýkali extrémnych situácií, či už druhého manželstva po rozpade prvého alebo homosexuálnych zväzkov, atď. Mnohí sme podčiarkli to, že treba vyzdvihnúť rodinu, ktorá žije podľa svojej charizmy, podľa Božej vôle a že máme povzbudiť tieto prirodzené rodinné zväzky a upevniť dobro v kresťanských rodinách. Samozrejme, že Cirkev má otvorenú náruč pre všetkých, aj pre tých, ktorí padli, ktorí zhrešili. Má otvorenú náruč podľa toho Augustínovho, že hriech odsudzujme, ale hriešnika milujeme.

Čo môže táto prvá časť synody naznačiť pre ďalšiu časť, ktorá bude na budúci rok?

Takých vážnych momentov bolo iste veľmi veľa, ale viacerí synodálni otcovia podčiarkli, že vyšlo dosť veľa materiálov od Druhého vatikánskeho koncilu, ktoré sa týkajú rodiny a boli odporúčané, aby sa znova čítali, študovali, aby sa im venovali biskupi a kňazi v jednotlivých diecézach.

Čoho ste sa dotkli vo Vašom príspevku?

V Prešovskej archieparchii sme prežívali celý tento rok a prežívame stále ako Rok rodiny. Tak som chcel trošku povzbudiť, podeliť sa s tým ako ho prežívame. Na začiatku som vydal pastiersky list, posvätil som ikonu Svätej rodiny a jej 360 kópií sa rozišlo po jednotlivých farnostiach – máme 166 farnosti –, aby mohli prejsť našimi rodinami. Takže mnoho pekných vecí vyšlo na povrch. Chcem povedať o jednej veci, ktorá je takým jasným plodom prežívania Roku rodiny – je to Akatist požehnania rodín. Je plodom jednej kňazskej rodiny. Na základe Svätého písma vytiahli všetky manželské dvojice a k tomu vytvorili prosby a systém akatistu. Dal som dovolenie na jeho vytlačenie. Potom vyšiel aj v rusínskom jazyku a vytlačili sme aj 1000 kusov v talianskom jazyku. Samozrejme, že som to doniesol tu na synodu a podaroval Svätému Otcovi a všetkým synodálnym otcom.

Gréckokatolícka cirkev je výnimočná tým, že aj kňazi majú svoje rodiny. Ako vnímate Vy situáciu rodiny vo Vašej arhieparchii?

Viacerí synodálni otcovia sa ma osobne pýtali, či povolenie, ktoré sa tak akosi očakáva do budúcnosti, že by aj Katolícka cirkev západného obradu mala dovolenie svätiť ženatých mužov na kňazov, že či to vyrieši problém. Povedal som: Asi nie celkom, pretože tu sú dve povolania – povolanie ku kňazstvu a povolanie k manželstvu. A ja vidím u mojich kňazov, že ich to stojí nemalé úsilie. A najmä, keď sú na takých slabých farnostiach, aby uživili svoju rodinu, aby dali všetko, čo ako otcovia rodín majú dať rodine a potom, aby slúžili aj veriacim naplno ako je potrebné. Nie je to také jednoduché, ale dá sa to skĺbiť. Práve vyšší arcibiskup Ševčuk toto podčiarkol, že my môžeme z praxe povedať aj o tom, ako prežívajú naše kňazské rodiny charizmu rodinného života. Je to otázka veľmi široká, komplikovaná. Musím povedať, že sa mi, žiaľ, dve kňazské rodiny rozpadli a veľmi ma to bolí a trápi. Dnes to, čo sa tlačí na rodinu zvonku, sa dotýka aj kňazských rodín. Obstáť v tomto a vyvážene žiť si vyžaduje veľké úsilie, veľkú námahu, a samozrejme aj veľkú disponovanosť zo strany manželky, ktorá musí naplno chápať obetu kňaza a to, že on je vlastne pre všetkých, ale aj pre vlastnú rodinu, lenže iste v obmedzenom čase a priestore.

Aké očakávania alebo nádeje vkladáte do tohto Roka rodiny? Čo by bolo tým najlepším výsledkom?

Mám takú túžbu, aby sa v našich rodinách začalo znova spoločne modliť. Spoločná modlitba rodičov s deťmi. V našej rodine počas mojej mladosti som zažil, že sme sa spoločne modlili a bolo to takým veľmi dobrým príkladom pre mňa osobne. Keď sme začínali nejakú prácu na poli, najprv sme sa pomodlili, otec požehnal, a keď sme z poľa odchádzali, takisto. Bolo to čosi také silne, boli sme prepojení duchovne so životom. Myslím, že ťažkosti, ktoré dnes doliehajú na rodiny sa dajú riešiť iba na základe Božieho požehnania a pevnej silnej viery. Spoločnou modlitbou, meditovať a prosiť o to, aby sme dostali dostatok svetla a sily ako riešiť jednotlivé záležitosti, jednotlivé problémy v každej rodine. Teda spoločná modlitba v rodine večer, spoločné čítanie Svätého písma, modlitba vlastnými slovami, atď. Toto čakám, očakávam od tohto Roka rodiny v Prešovskej archieparchii pre naše rodiny.

Niektorí hovoria, že by sa dalo pomôcť rodinám, ktoré sa ocitli v situácii kolapsu, zjednodušením, zrýchlením právneho procesu, ktorý by dokázal neplatnosť tých manželstiev, ktoré v skutočnosti ani neboli platne uzavreté. Vo Vašej archieparchii je situácia zložitá v tom, že sa musí dlho čakať alebo ako to vyzerá?

Myslím si, že v každom biskupstve je s tým dosť problémov, pretože to skutočne vyžaduje dôsledné preštudovanie platnosti, či neplatnosti manželstva. Máme na to dosť málo kvalifikovaných ľudí, ale samozrejme robíme všetko pre to, aby boli, študujú, atď. Poviem Vám úprimne, že som niekedy taký trošku rozčarovaný, že podpisujem dosť veľa anulácií manželstiev a mám s tým akýsi vnútorný problém. Predsa čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje. Ale iste, keď boli zanedbané niektoré veci alebo neboli objavené na začiatku a sú zneplatňujúcimi, tak potom samozrejme, že treba takéto zväzky uvoľniť a dovoliť stránke, ktorá je v takej situácii nevinne, aby mohla uzatvoriť platné manželstvo. No nie je to jednoduchá záležitosť. Bojím sa, keby to malo byť iba na mne, na biskupoch, že biskup to má rozhodnúť. Nič iné by som asi nerobil, iba študoval tie kauzy. Iste, môže prísť k určitému zjednodušeniu procesu, ale je to tak delikátna záležitosť, že tu ani nepredpokladám, že by sa v tomto smere udiali nejaké veľké veci, nejaké veľké zjednodušenia. Nebolo by to zo strany Cirkvi asi správne.

Záver, vyvrcholenie bude predstavovať slávnosť na Námestí sv. Petra blahorečením pápeža Pavla VI.

V prvom rade budem ďakoval Pánu Bohu za túto synodu a za to, že pápež Pavol VI. bude blahorečený, pretože som ho vnímal ako toho, ktorý dosť veľa trpel, najmä po koncile, keď sa určité veci nie celkom správne interpretovali, keď bol – dá sa povedať – dosť veľký úbytok kňazov. On to prežíval dosť ťažko a bolestne. Teda som vďačný, že Cirkev ho dvíha na oltár. Som vďačný za túto synodu, pretože iste prináša určité svetlo do problematiky rodiny, aj keď sa neočakávajú nejaké finálne dokumenty, ale očakáva sa určité usmernenie pre biskupov, pre kňazov, ale aj pre veriacich ako by sme počas tohto roka do riadnej synody mali meditovať alebo postupovať, študovať, viesť svojich veriacich. Ja som si urobil aj sám vlastné závery, dosť veľa záverov a chcem ich aplikovať po svojom návrate do Prešova. Som vďačný Pánu Bohu za túto synodu, za stretnutia a za to všetko, čo som počul, čo vyšlo na povrch. Som vďačný za všetkých tých, ktorí sa modlili za nás synodálnych otcov, pretože viem, že celé Slovensko – ale nielen Slovensko – aj celý svet bol zjednotený. Toto je pekné, že ľudia sa zjednocujú v dobrom. Vďaka Bohu za všetky modlitby, vďaka za to, že ste nás doprevádzali svojimi obetami.

Zdroj: VR SK

( TK KBS, RV, jb, ľp; ml ) 20141021020   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]