Aká bola podľa Vás biskupská synoda?

Skúsenosť zo synody je pre mňa obohacujúca. Dotýkala sa bolestivých stránok rodinného života. Cez osobitné svedectvá biskupov, ale aj manželov, sme počuli aj o rodinnom živote, ktorý je v duchu viery. Synoda bola preto pre mňa veľkým osobným obohatením. Je dôležitým krokom na ceste, ktorým chce Svätý Otec František, aby cirkev prešla. Teda prehĺbiť poznanie situácie rodiny v súčasnej spoločnosti a akým spôsobom má cirkev poskytnúť svoju službu. Čo vládze a môže cirkev poskytnúť ako službu pre dobro rodín. Na synode som si mohol hlbšie uvedomiť, že cirkev stojí na živote rodiny ako najzákladnejšieho spoločenstva.

Už pred začiatkom synody boli biskupi rozdeľovaní médiami na liberálnejších a konzervatívnejších. Došlo na synode ku konfliktu medzi takýmito zoskupeniami?

Vychádzalo sa pri týchto informáciách z toho, že súperenie aké poznáme medzi vládou a opozíciou v parlamente, mohlo by sa diať aj na synode. Všetci biskupi sú zjednotení spolu s pápežom v tom, že chcú v pokore hľadať, ako chcú žiť posolstvo Evanjelia v súčasnosti. Ako ho môžu manželia, otcovia a mamy, uskutočňovať. To, že v tak veľkom spektre ľudí sú rozličné názory, tvorí bohatstvo synody. Nie sú to však názory, ktoré by boli na spôsob politického súboja jeden proti druhému. Všetkých spája horlivosť za cirkev a túžba, aby cirkev mohla poskytnúť vo svete čo najlepšie svedectvo.

Ako je potom možné, že pred týždňom zo synody vyšiel dokument, ktorý vyznel liberálnejšie, ale konečná správa bola napokon zmenená.

Synoda je veľké spektrum biskupov, kňazov a laikov, ktorí spolupracujú. Prvotný dokument bol spracovaný malou skupinou, predovšetkým biskupom Brunom Fortem. Ten spracoval sumár diskusie, kedy každý z prítomných mohol povedať štvorminútový príhovor. Nebolo jednoduché zoskupiť odznené bohatstvo do jednej správy. Samozrejme bola do nej vnesená optika toho, kto správu spracovával. Následne bola pôvodná správa rozdiskutovaná v menších jazykových skupinách. V nich sa hovorilo o správe a pripravilo sa zdokonalenie tejto správy. Výsledkom toho bola záverečná správa zo synody. Táto záverečná správa realistickejšie vystihuje stanovisko účastníkov synody.

Na synode ste vystúpili s prejavom aj vy.

Moje vystúpenie bolo zamerané na rodiny, aké sú ľudské vzťahy v nich i mimo nich. Upozornil som, že stoja na vzájomnom odpustení. Zdôraznil som, že v našej národnej mariánskej svätyni je základom vzájomné manželské odpustenie a obnovenie manželského spolužitia manželov, ktorí na pamiatku tohto vzájomného odpustenia nechali vyrezať sochu Sedembolestnej Panny Márie. V príhovore som konštatoval, že rodiny si uvedomujú, ako veľmi potrebujú mať silu k vzájomnému odpúšťaniu. Naše rodiny sú veľmi povzbudené aj keď putujú do Šaštína, kde môžeme rozmýšľať, ako je odpustenie potrebné a ako prosia o príhovor Božiu Matku Máriu, aby vládali odpustiť a dokázali prosiť o odpustenie. Aby sa mohli vzťahy v rodinách oživovať, aby sa mohli prekonávať nebezpečenstvá rozdelení v rodine, je nevyhnuté odpustenie. Tešíme sa, že Boh nám daroval mariánske pútnické miesto, na ktorého počiatku je veľký príklad odpustenia, čo je veľký príklad pre rodiny.

Aká bola reakcia na Váš prejav?

Viacerí biskupi reagovali pozitívne na to, ako je dôležité, keď si v rodinách uvedomujú ťažkosť s odpustením a prosia o silu odpúšťať. O odpúšťaní sa totiž ľahšie hovorí, ako sa uskutočňuje. Skutočne odpustiť je veľký duchovný proces, ktorý vyžaduje vnútorné obrátenie. Jedna vec je o odpustení teoretizovať a druhá k odpusteniu prísť. Ak sa naozaj k odpusteniu príde, má oživujúcu silu pre vzťahy manželov, medzi priateľmi, vo farnostiach, medzi susedmi. Keďže k tomu potrebujeme silu, biskupi reagovali, že naozaj sa za to treba modliť. Pre katolíkov je logická mariánska úcta a preto práve na mariánskych miestach sa treba o to modliť.

Je teda možné konštatovať, že Slovensko trápi, že chýba odpustenie.

To trápi všetky rodiny na celom svete. Je to problém nás všetkých. Mňa i ostatných. Otázka odpustenia patrí bytostne k životu ľudí. Oživujúce pre život rodín je prosiť o odpustenie a vedieť aj odpustiť.

Vy ste ponúkli akoby jedno z riešení. Aké konkrétne výstupy zo synody vyplývajú pre pastoráciu rodín?

Synoda prináša veľké bohatstvo podnetov. Každý biskup má štvorminútový príhovor, v ktorom musí zvoliť jednu tému a tú nejakým spôsobom spracovať. Preto synoda priniesla nesmierne veľké bohatstvo pastoračných podnetov. Na jednej strane priniesla veľké prehĺbenie toho, ako stojí pastorácia rodín na službe rodín, ktoré sú funkčné. Totiž na vzťahoch manželov, ktorí majú dobrí vzťah a ktorí vychovávajú svoje deti. Rodiny sú základom farského života. Ak sa chce vo farnosti pomáhať iným rodinám, kňaz nevyhnutne potrebuje podporu rodín, ktoré žijú svoj život a vládzu pomáhať iným. Kňaz je duchovný otec, ale aby mohol rodinám pomáhať, potrebuje rodiny, ktoré žijú a majú toľko duchovnej sily, aby vedeli počúvať aj iné rodiny s problémami, aby im vedeli poradiť ako riešia tieto problémy. To je jeden veľký rozmer. Veľký rozmer priniesla synoda aj v tom, že ukazuje sa, ako je dôležité dlhodobo sa venovať mládeži, ktorá sa pripravuje na manželstvo. Pojem lásky, odovzdania sa jeden druhému, a aj poznávania, ako sa dopĺňa muž a žena, aké je to nesmierne a nenahraditeľné obohatenie pre život ľudí. V tom musí byť mládež vychovávaná. Teraz skôr, akoby sme prežívali obdobie, kde sa chcú tieto rozdiely, táto doplnkovosť, táto komplementarita stierať. Ale v podstate to je nenahraditeľné bohatstvo. Niečo prináša muž, niečo prináša žena. Nemôžu nahradiť jeden druhého. Práve oni sú si vzájomným obohatením. K tomu treba viesť dievčatá a chlapcov, aby vedeli, aká veľká je hodnota ich identity. A ako si vzájomne potom budú v rodinách obohatením.

Synoda bola zameraná aj na problémy.

Ukazuje sa jedna vypuklá ťažkosť. Sú ľudia, ktorí sa pre nejakú príčinu rozviedli. Prípadne uzavreli nové manželstvo. Ukazuje sa, že tu stále existuje akási nesprávna schéma, podľa ktorej sú títo ľudia vylúčení z Cirkvi. Synoda ukázala, že títo ľudia nie sú vylúčení z Cirkvi. Majú svoje miesto v Cirkvi, sú pozvaní, aby prišli do farského spoločenstva, aj so svojou životnou komplikovanou situáciou. Toto je jedna z pastoračných úloh. Prelomiť takéto nespravodlivé zjednodušenie. Nie sú vylúčení, oni patria do spoločenstva. Treba vychovávať ľudí vo farnostiach, aby nedávali týmto ľuďom nejakým nespravodlivým spôsobom najavo, že do toho spoločenstva nepatria. Patria a sú súčasťou spoločenstva, trpia istou životnou situáciou, ale patria do toho spoločenstva.

Cirkev ich všeobecne asi nevylučuje, ale skôr sa vylúčia neskôr sami, pretože neznesú aké si poukazovanie prstom, že nepristupujú k sviatostiam.

Treba meniť myslenie odspodu. V tom je aj veľký podnet synody. Je čo naprávať. Práve v chápaní milosrdenstva je aj podnet Františka. Nie v povyšovaní sa nad niekým, keby bol aj v životných ťažkostiach, alebo keby bol v stave objektívneho hriechu. Nemáme právo sa nad niekoho povyšovať. Poukazovanie na tých, ktorí nejdú k sviatostiam, nezodpovedá duchu Evanjelia.

Môžu byť znovuzosobášení príkladom pre svoje deti. Je známe, že príklady tiahnu. Takíto rodičia príklad svojim deťom, aby pristupovali k sviatostiam, dať nemôžu. Čiže myslíte si, že dokážu zabezpečiť katolícku výchovu?

Som presvedčený, že dokážu zabezpečiť katolícku výchovu. Poznám manželov, z ktorých sa jeden z nich rozviedol a uzavrel nový civilný zväzok. Majú viacero detí a jedno z detí má duchovné povolanie. Už dnes je vysvätený za kňaza. Je zrejmé, že rodičia, aj svojim veľkým rešpektom, že prijímajú svoju situáciu, že neodložia modlitbu, že neodložia základný rešpekt voči Bohu, voči Ježišovi Kristovi, voči posolstvu Evanjelia, môžu vychovávať deti k rozhodnutiu pre Ježiša Krista.

Riešilo sa pred synodou, najmä v médiách, prijímanie Oltárnej sviatosti pre týchto ľudí. Poskytla synoda na to nejaké odpovede?

Téma možnosti pristupovania rozvedených a znovuzosobášených k svätému prijímaniu bola na synode prítomná. Je to téma, ktorá trápi Cirkev celé desaťročia, lebo Cirkev je stále matka, ktorá chce byť láskavá a milosrdná, ale zároveň aj pravdivá. Aj na synode sa hľadali možnosti, aby sa otvorila cesta k prijímaniu sviatostí aj pre rozvedených a znovuzosobášených. Problém spočíva v tom, že základom pre prax je Sväté písmo a teológia. Podľa toho rozvedení a znovuzosobášení nemôžu pristupovať k sviatostiam - k sviatosti zmierenia a sviatosti Oltárnej. To, že niektorí hľadajú nejaké možnosti, akým spôsobom ešte prehĺbiť ich účasť na živote Cirkvi, ukazuje aj samotný vývoj. Existuje veľká túžba, ako pomôcť týmto ľuďom. Zo synody vychádza jedno veľké vedomie a to, že to nie je o rozhodnutí pápeža, biskupa, kňaza, že to nie je o jeho dobrej a zlej vôli, ale je to o rešpekte, čo povedal Ježiš Kristus.

Hovorilo sa aj o homosexuáloch. Ako má cirkev postupovať pri ich pastorácii?

Cirkev pristupuje ku každému človeku bez toho, že by skúmala jeho sexuálnu orientáciu. V tomto zmysle má povinnosť pristupovať ku každému v jeho ľudskej dôstojnosti s ľudským rešpektom. Otázka jeho mravného života patrí do oblasti sviatosti zmierenia.

Teraz skončila dvojtýždňová diskusia, budúci rok nás čaká riadna synoda. Čo nás čaká medzitým?

Záverečná správa, ktorou bola uzavretá synoda, bude pracovný nástroj pre budúcu synodu. Nastane opäť obdobie procedúry, podľa ktorej jednotlivé biskupské konferencie sa budú zaoberať pracovnými bodmi záverečnej správy. Správa má 62 bodov, tie sa vo väčšej, či menšej miere týkajú každej krajiny. Preto biskupi, kňazi a laici budú o nej diskutovať. Týmto spôsobom sa posunie prehĺbenie chápania formulovaných problémov a možnosti ich riešení do budúcej synody.

( TK KBS, rp, jl, ml; ml ) 20141020017   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]