1. Príchod a stretnutie s diplomatmi a politickými predstaviteľmi

2. Slávnostná svätá omša na námestí Matky Terezy v Tirane

3. Medzináboženské stretnutie s hlavnými predstaviteľmi náboženstiev

4. Slávenie vešpier s s kňazmi a zasvätenými osobami v Tirane

5. Stretnutie s deťmi a pracovníkmi charitatívneho centra Betánia

ad 1. Pápež František ráno o 7.30 odletel z rímskeho letiska Fiumicino na svoju štvrtú apoštolskú cestu smerujúcu do Albánska. Počas letu sa prihovoril prítomným novinárom. Lietadlo na palube so Svätým Otcom pristálo na letisku v Tirane krátko pred 9. hodinou. Pred nastúpenou čestnou gardou pápeža Františka privítali predstavitelia Cirkvi, medzi nimi arcibiskup Skadaru-Pultu a predseda Konferencie biskupov Albánska Mons. Angelo Massafra OFM, arcibiskup Tirany Mons. Rrok Mirdita, apoštolský nuncius v Albánsku Mons. Ramiro Moliner Inglès, ako aj štátni predstavitelia krajiny na čele s albánskym premiérom Edim Ramom.

Po tom, ako Svätému Otcovi deti odovzdali kyticu kvetov, nasledovalo krátke stretnutie s premiérom v hosťovskej sále letiska a výmena darov. Z letiska sa potom pápež František presunul do Prezidentského paláca. Pred ním ho pivítal albánsky prezident Bujar Nishani. Po vojenskej pocte a zaznení hymien nasledoval zápis do tzv. „Zlatej knihy“ a predstavenie členov delegácií. Prezident spolu so svojou rodinou prijal hosťa na zdvorilostnej návšteve, pri ktorej si odovzdali dary. Pápež František odovzdal hlave štátu faksimile najstaršej albánskej knihy, tzv. Buzukusovho misála z roku 1555, ktorého originál sa uchováva vo vatikánskom archíve.

Privítací ceremoniál potom pokračoval stretnutím s čelnými predstaviteľmi krajiny za účasti diplomatického zboru a náboženských predstaviteľov Albánska v sále pomenovanej po národnom hrdinovi Skanderbegovi. Prezident Bujar Nishani vo svojom príhovore vyjadril pápežovi Františkovi svoju vďaku: „Vaša Svätosť, ďakujeme, že ste si nás zvolili ako prvých v Európe“. Pripomenul mnohonáboženský charakter krajiny, v ktorej nažívajú v zhode katolíci, pravoslávni, ako aj väčšinoví moslimovia, zložení zo sunitov a bektašov. Ako povedal, Albánsko ako laický štát si zachováva svoju národnú identitu rešpektujúc osobitosti všetkých náboženských zložiek a v krajine prakticky nejestvuje extrémizmus. Prezident Nishani sa ďalej sústredil na nezastupiteľné miesto kresťanstva v albánskej histórii, literatúre a kultúre ako takej.

Ako povedal, posledné slová mnohých mučeníkov boli: „Nech žije Albánsko, nech žije pápež“. Pripomenul kresťanské osobnosti, ku ktorým sa krajina hlási: „Sme ľud Matky Terezy“, povedal a z ďalších spomenul Juraja Kastriota Skanderbega, obrancu katolíckej viery v 15. storočí a tiež pápeža albánskeho pôvodu Klementa XI. Albaniho zo začiatku 18. storočia. Vyslovil uznanie Svätej stolici za jej zástoj v osobe pápeža Benedikta XV., ktorý dopomohol k uchovaniu územnej integrity Albánska bezprostredne po I. svetovej vojne. Na základe vlastnej skúsenosti poďakoval za významnú službu, ktorú pre krajinu vykonal Vatikánsky rozhlas v období totality svojím prinášaním hlasu pápeža Jána Pavla II., ktorý napokon aj osobne navštívil Albánsko v roku 1993.

Potom sa priamo obrátil ku svojmu hosťovi: „Albánsko vo Vás vidí veľkú osobnosť pre celé ľudstvo, drahého priateľa.“ Pripomenul miestnu tradíciu pohostinnosti: „Albánsky dom patrí Bohu a hosťovi. Dnes je teda dvojnásobne Váš.“ Napokon sa poďakoval Svätej stolici za jej podporu Albánska v rámci európskej integrácie.

Potom nasledoval príhovor pápeža Františka. Prítomným sa prihovoril v taliančine:

"Osobitne sa teším z jednej zo šťastných charakteristík Albánska, ktorú treba udržiavať s najväčšou starostlivosťou a pozornosťou: myslím na pokojné spolužitie a spoluprácu medzi príslušníkmi rozličných náboženstiev. Klíma vzájomného rešpektu a dôvery medzi katolíkmi, pravoslávnymi a moslimami je vzácnou hodnotou pre krajinu a osobitne zaváži v tejto dobe, keď zo strany extrémistických skupín dochádza k prekrúcaniu opravdivého zmyslu náboženstva a ku skresľovaniu a účelovému využívaniu rozdielov medzi jednotlivými vyznaniami, vytvárajúc z nich nebezpečný faktor konfliktu a násilia, namiesto toho, aby naopak boli príležitosťou pre otvorený a úctivý dialóg, ako aj pre spoločné uvažovanie nad tým, čo znamená veriť v Boha a riadiť sa jeho zákonom," povedal pápež František.

* *

Plné znenie príhovoru Svätého Otca:

„Pán prezident,

pán ministerský predseda,

ctení členovia diplomatického zboru,

Excelencie, dámy a páni,

Som veľmi šťastný, že tu môžem byť s vami, v šľachetnej albánskej krajine, zemi hrdinov, ktorí obetovali život za nezávislosť krajiny, a zemi mučeníkov, ktorí dosvedčili svoju vieru v ťažkých časoch prenasledovania. Ďakujem vám za pozvanie navštíviť vašu vlasť, nazývanú „zem orlov“, a ďakujem za vaše slávnostné prijatie.

Prešlo už takmer štvrť storočia, odkedy Albánsko znovu nastúpilo náročnú, ale fascinujúcu cestu slobody. Táto umožnila albánskej spoločnosti naštartovať proces materiálnej i duchovnej rekonštrukcie, rozhýbať množstvo energie a iniciatív, umožnila otvoriť sa spolupráci a vzájomnej výmene so susednými krajinami Balkánu a Stredomoria, s krajinami Európy a celého sveta. Znovuzískaná sloboda vám umožnila hľadieť do budúcnosti s dôverou a nádejou, rozbehnúť nové projekty a znovunadviazať priateľské vzťahy s blízkymi či vzdialenými národmi.

Rešpektovanie ľudských práv, medzi ktorými vystupuje do popredia náboženská sloboda a sloboda myslenia, je totiž vstupnou podmienkou pre samotný spoločenský a ekonomický rozvoj krajiny. Keď sa rešpektuje dôstojnosť človeka a keď sú uznané a garantované jeho práva, rozkvitajú aj kreatívnosť a vzájomnosť a človek môže rozvíjať mnohé iniciatívy v prospech spoločného dobra.

Osobitne sa teším z jednej zo šťastných charakteristík Albánska, ktorú treba udržiavať s najväčšou starostlivosťou a pozornosťou: myslím na pokojné spolužitie a spoluprácu medzi príslušníkmi rozličných náboženstiev. Klíma vzájomného rešpektu a dôvery medzi katolíkmi, pravoslávnymi a moslimami je vzácnou hodnotou pre krajinu a osobitne zaváži v tejto dobe, keď zo strany extrémistických skupín dochádza k prekrúcaniu opravdivého zmyslu náboženstva a ku skresľovaniu a účelovému využívaniu rozdielov medzi jednotlivými vyznaniami, vytvárajúc z nich nebezpečný faktor konfliktu a násilia, namiesto toho, aby naopak boli príležitosťou pre otvorený a úctivý dialóg, ako aj pre spoločné uvažovanie nad tým, čo znamená veriť v Boha a riadiť sa jeho zákonom.

Nikto nech si nemyslí, že si z Boha možno robiť štít a pritom páchať skutky násilia a útlaku. Nikto nech neberie náboženstvo za zámienku pre svoje činy proti dôstojnosti človeka a jeho základným právam, na prvom mieste právu na život a na náboženskú slobodu všetkých.

Prípad Albánska nám však ukazuje, že pokojné a plodné spolužitie medzi osobami a spoločenstvami patriacimi k rôznym náboženstvám je nielen želateľné, ale aj konkrétne možné a dosiahnuteľné. Pokojné spolužitie medzi rôznymi náboženskými spoločenstvami je totiž neoceniteľným prínosom pre pokoj a pre harmonický rozvoj národa. Je hodnotou, ktorú treba chrániť a zveľaďovať každý deň, a to výchovou k rešpektovaniu rozdielov a špecifických totožností otvorených dialógu a spolupráci pre dobro všetkých, rozvíjaním vzájomného poznania a úcty. Je to dar, ktorý treba stále vyprosovať od Pána v modlitbe. Kiež Albánsko stále pokračuje touto cestou, stanúc sa pre mnohé krajiny príkladom, ktorým sa možno inšpirovať!

Pán prezident, po zime izolácie a prenasledovania prišla konečne jar slobody. Cez slobodné voľby a nové inštitucionálne štruktúry sa upevnil demokratický pluralizmus, čo podporilo aj oživenie ekonomickej činnosti. Mnohí, zvlášť zo začiatku, sa pri hľadaní práce a lepších životných podmienok stali vysťahovalcami a prispievajú svojím spôsobom k napredovaniu albánskej spoločnosti. Mnohí ďalší objavili dôvody zotrvať v krajine a budovať ju zvnútra. Námahy a obety všetkých spoločne prispeli k všeobecnému zlepšeniu podmienok.

Katolícka cirkev sa mohla zo svojej strany opäť vrátiť k normálnej existencii, znovuzriadením svojej hierarchie a nadviazaním na dlhú tradíciu. Vybudovali a rekonštruovali sa miesta kultu, medzi ktorými sa vyníma Svätyňa Matky dobrej rady v Skadare, boli založené školy a významné vzdelávacie a sociálne centrá, ktoré sú k dispozícii všetkým obyvateľom. Prítomnosť Cirkvi a jej činnosť sa teda právom vníma nie iba ako služba katolíckemu spoločenstvu, ale celému národu.

Blahoslavená Matka Tereza spolu s mučeníkmi, ktorí hrdinsky dosvedčili svoju vieru – patrí im naše najvyššie uznanie a naša modlitba – sa v nebi zaiste radujú z úsilia ľudí dobrej vôle o nový rozkvet spoločnosti a Cirkvi v Albánsku.

Teraz sa však objavujú nové výzvy, na ktoré treba odpovedať. Vo svete, ktorý sa uberá k ekonomickej a kultúrnej globalizácii, je potrebné všemožne sa usilovať, aby rast a rozvoj boli k dispozícii všetkým, a nie len časti populácie. A navyše, rozvoj nebude opravdivý, pokiaľ nebude aj udržateľný a spravodlivý, čiže ak nebude mať na zreteli práva chudobných a rešpektovanie životného prostredia. Je nevyhnutné, aby globalizácii trhov zodpovedala globalizácia solidarity. K ekonomickému rastu sa musí pridružiť zásadné rešpektovanie stvorenstva. Spolu s právami jednotlivcov je potrebné chrániť aj práva medzičlánkov medzi jednotlivcom a štátom, na prvom mieste rodiny. Albánsko dnes môže týmto výzvam čeliť v kontexte slobody a stability, ktoré je potrebné upevňovať a ktoré sú dobrým prísľubom pre budúcnosť.

Ďakujem vám srdečne za vaše šľachetné prijatie, a tak ako to urobil Ján Pavol II. v apríli 1993, vyprosujem pre Albánsko ochranu Panny Márie, Matky dobrej rady, zverujúc jej nádeje celého albánskeho ľudu. Nech Boh vyleje na Albánsko svoju milosť a svoje požehnanie.“ / Preložili: Zuzana Klimanová, Jozef Bartkovjak SJ

* *

ad 2. Program apoštolskej návštevy pokračoval slávením Eucharistie na námestí Matky Terezy v centre Tirany. Z prezidentského paláca v Tirane sa Svätý Otec odobral v otvorenom papamobile, ktorý sa používa i na Námestí sv. Petra počas generálnych audiencií, smerom k Námestiu Matky Terezy, vzdialenému asi 800 metrov. Pozdravoval tisícky ľudí, nielen katolíkov, ktorí lemovali ulice, vyzdobené portrétmi albánskych mučeníkov, a srdečne vítali pápeža. Pri príchode do sakristie primátor mesta Lulzim Xhelal Basha odovzdal pápežovi symbolické kľúče od mesta.

Krátko po jedenástej hodine slávnostný liturgický sprievod pristupoval k vyvýšenému pódiu s oltárom, postavenému pred priečelím bývalého kráľovského paláca. Na bielom pozadí sa vynímal jednoduchý drevený kríž. Po odznení vstupného spevu pápež František znamením kríža začal slávenie Eucharistie v latinskom a albánskom jazyku. Koncelebrovali arcibiskup Tirany Mons. Rrok Mirdita a predseda Konferencie biskupov Albánska Mons. Angelo Massafra OFM, viacerí biskupi a kňazi, za účasti niekoľko desiatok tisíc ľudí, ktorí zaplnili Námestie Matky Terezy. Prítomní boli na ňom dnes dopoludnia aj zástupcovia iných náboženstiev.

Pápežským ceremonárom pri tomto slávení bol Slovák d. p. Ján Dubina. Charakter úkonu kajúcnosti posilnil krátky dážď. Čítania z Knihy Exodus (19,3.4b-6a.7-8), z Listu Rimanom (15,14-21) a z Evanjelia podľa Lukáša (10,1-9.17-20) boli prednášané v albánčine. Homíliu Svätého Otca po jej odznení predniesol v preklade don Davide Djudjaj, niekdajší vedúci Albánskej redakcie Vatikánskeho rozhlasu.

Svätý Otec v homílii okrem iného povedal: „Dnes som prišiel, aby som vám poďakoval za vaše svedectvo. Prišiel som vás povzbudiť, aby nádej vo vás a okolo vás rástla. (...) V duchu spoločenstva medzi biskupmi, kňazmi, zasvätenými osobami a veriacimi laikmi vás povzbudzujem, aby ste dali rozlet pastoračnej činnosti, ktorá predstavuje službu, a pokračovali v hľadaní nových foriem prítomnosti vo vnútri spoločnosti. Osobitne sa obraciam na mladých: mnoho mladých som videl cestou... Albánsko je mladé... Tam, kde je mladosť, je aj nádej.“

* *

Plné znenie homílie Svätého Otca:

„Evanjelium, ktoré sme si vypočuli nám hovorí, že okrem dvanástich apoštolov Ježiš povoláva ďalších sedemdesiatich dvoch učeníkov a posiela ich do dedín a miest ohlasovať Nebeské kráľovstvo (porov. Lk 10,1-9.17-20). On prišiel na svet priniesť Božiu lásku a chce ju šíriť prostredníctvom spoločenstva a bratstva. Preto rýchlo formuje spoločenstvo učeníkov, misionárske spoločenstvo, a pripravuje ho na misiu, na to, aby „išlo“. Metóda misie je jednoduchá: učeníci idú do domov a ich ohlasovanie sa začína pozdravom veľkého významu: «Pokoj tomuto domu!» (Lk 10, 5). Nie je to však len pozdrav, je to aj dar pokoja. Prichádzajúc dnes medzi vás, drahí albánski bratia a sestry, na tomto námestí venovanom pokornej a veľkej dcére tejto zeme, Matke Tereze z Kalkaty, vám chcem tento pozdrav zopakovať: pokoj vašim domom, pokoj vašim srdciam, pokoj vášmu národu! Pokoj!

V misii sedemdesiatich dvoch učeníkov sa odráža misionárska skúsenosť kresťanského spoločenstva všetkých čias: zmŕtvychvstalý a živý Pán posiela nielen dvanástich, ale celú Cirkev, posiela každého pokrsteného ohlasovať evanjelium všetkým ľuďom. V priebehu storočí ohlasovanie pokoja prinášané Ježišovými poslami nie vždy bolo prijaté, dvere sa neraz zatvorili. Aj dvere vašej krajiny boli v nedávnej minulosti zavreté, boli uzamknuté reťazou zákazov a predpisov systému, ktorý popieral Boha a znemožňoval náboženskú slobodu. Tí čo mali strach z pravdy a slobody, robili všetko pre to, aby vyhostili Boha z ľudského srdca a aby vylúčili Krista a Cirkev z histórie vašej krajiny, aj keď táto bola medzi prvými, ktoré prijali svetlo evanjelia. V druhom čítaní (Rim 15,14-21) sme práve počuli zmienku o Ilýrii, ktorá v časoch apoštola Pavla zahŕňala aj oblasť dnešného Albánska.

Premýšľajúc o tých desiatkach rokov ukrutného utrpenia a tvrdých prenasledovaní katolíkov, pravoslávnych a moslimov, môžeme povedať, že Albánsko bolo krajinou mučeníkov. Mnohí biskupi, kňazi, rehoľníci, veriaci laici, predstavitelia iných náboženstiev, zaplatili životom za svoju vernosť. Nechýbali skúšky veľkej odvahy a statočnosti vo vyznaní viery. Koľkí kresťania sa neohli pod hrozbami, ale bez otáľania pokračovali nastúpenou cestou! V duchu sa prenášam k múru cintorína v Skadare, symbolickému miestu mučenia katolíkov, kde sa vykonávali popravy zastrelením, a s dojatím tam kladiem kvet modlitby ako aj vďačnú a

nehynúcu spomienku. Pán stál pri vás, drahí bratia a sestry, aby vás podopieral. On vás viedol a utešoval a nakoniec vás niesol na orlích krídlach, tak ako to kedysi urobil so starobylým ľudom Izraela, ako sme to počuli v prvom čítaní (porov. Ex 19,3.4b-6a.7-8). Orol, znázornený na zástave vašej krajiny, nech vám pripomína zmysel nádeje, klásť vždy dôveru v Boha, ktorý nikdy nesklame, ale vždy je po našom boku, najmä v ťažkých časoch.

Dnes sú dvere Albánska opäť otvorené a dozrieva obdobie nového protagonizmu všetkých členov Božieho ľudu: každý pokrstený má miesto a úlohu, ktorú má v Cirkvi a v spoločnosti vykonávať. Každý nech sa cíti povolaný veľkodušne sa usilovať o ohlasovanie evanjelia, svedčiť o láske, posilňovať putá solidarity pre šírenie spravodlivejších a bratskejších životných podmienok pre všetkých. Dnes som prišiel, aby som vám poďakoval za vaše svedectvo. A prišiel som vás aj povzbudiť, aby nádej vo vás a okolo vás rástla. Nezabudnite na orla. Orol nezabúda na svoje hniezdo, no lieta vysoko. Vzlietnite vysoko! Smerujte k výšinám! Prišiel som zapojiť nové generácie, vytrvalo vás posilňovať Božím slovom otvárajúc vaše srdcia Kristovi, Bohu, evanjeliu, pre stretnutie s Bohom, pre vaše vzájomné stretnutie - tak, ako to robíte, čím vydávate svedectvo celej Európe.

V duchu spoločenstva medzi biskupmi, kňazmi, zasvätenými osobami a veriacimi laikmi vás povzbudzujem, aby ste dali rozlet pastoračnej činnosti, ktorá predstavuje službu, a pokračovali v hľadaní nových foriem prítomnosti vo vnútri spoločnosti. Osobitne sa obraciam na mladých. A bolo ich mnoho na ceste z letiska, aj tu! Toto je mladý národ. Veľmi mladý. Tam, kde je mladosť, je aj nádej. Načúvajte Bohu, adorujte Boha a milujte sa navzájom ako ľud, ako bratia.

Cirkev, ktorá žiješ v tejto albánskej zemi, vďaka za tvoj príklad vernosti. - Nezabudnite na hniezdo, na vašu dávnu históriu, ani na skúšky, nezabudnite na rany, ale nemstite sa. Pokračujte v snahe o nádej vo veľkú budúcnosť. - Mnohí tvoji synovia a dcéry trpeli, a to až po obetu života. Ich svedectvo nech podopiera vaše terajšie i budúce kroky na ceste lásky, na ceste slobody, na ceste spravodlivosti a predovšetkým na ceste pokoja. Nech je tak.“ / Preložila: Zuzana Klimanová

* *

Po vyznaní viery a modlitbách veriacich, ktoré boli prednášané opäť v albánčine, pokračovala liturgia Eucharistie obvyklým spôsobom. Pred modlitbou Anjel Pána – v závere slávenia – sa pápež v krátkom príhovore obrátil na mladých Albánčanov a povzbudil ich, aby jasne povedali ‚nie‘ modle peňazí a podľa vzoru svojich predkov veľkodušne napomáhali budovaniu lepšej budúcnosti krajiny a sveta.

* *

Plné znenie príhovoru pred modlitbou Anjel Pána:

„Drahí bratia a sestry, pred ukončením tejto slávnosti by som chcel pozdraviť všetkých vás, ktorí pochádzate z Albánska a susedných krajín. Ďakujem vám za vašu prítomnosť a za svedectvo vašej viery. [potlesk]

Osobitným spôsobom sa obraciam na vás, mladí! [potlesk] Hovorí sa, že Albánsko je najmladšou krajinou Európy. Preto sa obraciam na vás! Pozývam vás postaviť svoj život na Ježišovi Kristovi, na Bohu. Kto stavia na Bohu, stavia na skale, pretože on je vždy verný, aj keď nám chýba vernosť (porov. 2 Tim 2,13). Ježiš nás pozná lepšie ako ktokoľvek iný. Keď robíme chyby, neodsúdi nás, ale hovorí: «Choď a odteraz už nehreš!» (Jn 8,11). Milí mladí priatelia, ste novou generáciou, novou generáciou Albánska, budúcnosťou vlasti. Kiežby ste v sile evanjelia a podľa príkladu vašich predkov, vašich mučeníkov vedeli povedať ‚nie‘ modlárstvu peňazí, ‚nie‘ falošnej individualistickej slobode, ‚nie‘ závislostiam a násiliu a namiesto toho hovorili ‚áno‘ kultúre stretnutia a solidarity, ‚áno‘ kráse neoddeliteľnej od dobra a pravdy, ‚áno‘ životu strávenému s veľkým duchom, ale vernosťou v malých veciach. Tak vybudujete lepšie Albánsko a lepší svet, po stopách vašich predkov, aj tých, ktorí teraz vedú Albánsko vpred.

Teraz sa obráťme na panenskú Matku, ktorú si uctievate najmä s titulom ‚Naša Pani dobrej rady‘. V duchu sa odoberám do jej svätyne v Skadare, vám takej drahej, a zverujem jej celú Cirkev v Albánsku a celý albánsky ľud, zvlášť rodiny, deti a staršie osoby, ktoré sú živou pamäťou národa. Panna Mária nech vás sprevádza na ceste «spolu s Bohom k nádeji, ktorá nikdy nesklame».“ [Anjel Pána... ] / Preložila: sr. Jaroslava Kochjarová CJ

* *

Následne sa Svätému Otcovi poďakoval arcibiskup Tirany Mons. Rrok Mirdita. Vyjadril v mene prítomných blízkosť a vďačnosť za prítomnosť a slová Svätého Otca. Poukázal na to, že minulosť ich naučila vnímať náboženské rozdiely nie ako obmedzenia, ale ako obohatenie. Ako povedal, v období prechodu a zmätku sa cirkev v Albánsku, podporovaná univerzálnou Cirkvou, čo veľmi potrebovala po dlhom prenasledovaní, snažila svedčiť o evanjeliu cez pokornú a vernú službu tým najbiednejším, v dialógu s inými náboženstvami a spoločnosťou ako celkom.

„Cirkev sa snažila zostať blízko jednoduchým a krásnym ľuďom tejto krajiny a môže s istotou dosvedčiť, že náš malý a ušľachtilý ľud, tak dlho neznámy vďaka historickým okolnostiam a absurdnej izolácii, nie je hrozbou, ale veľkým zdrojom pre náš región a pre náš kontinent. Podľa vzoru mnohých našich mučeníkov, verných Bohu a bratom až na smrť, a podľa vzoru dcéry nášho drahého národa Gonxhe Bojaxhiovej, známej po celom svete ako Matka Tereza z Kalkaty, sme hľadali Kristovu tvár za každou ľudskou tvárou. Samozrejme, že nie sme zďaleka dokonalou cirkvou. Potrebujeme, aby nás Svätý Otec, pápež František, viedol, posilnil vo viere, usmernil a povzbudil. Potrebujeme vás, Vaša Svätosť, vaše slová a váš štýl, vaše jasné svedectvo ako odpovedať na požiadavky kresťanského života a vaše upokojujúce ohlasovanie Božieho milosrdenstva. Potrebujeme všetko, čo veľkoryso ponúkate Cirkvi a svetu od prvého večera, keď ste sa objavili na Námestí svätého Petra ako nový rímsky biskup, nástupca hlavy apoštolov.“

Následným požehnaním Svätého Otca sa svätá omša na Námestí Matky Terezy v Tirane skončila. Nasledovalo stretnutie biskupa Ríma s albánskymi biskupmi pri spoločnom obede v sídle apoštolskej nunciatúry.

ad 3. Program jednodňovej návštevy pokračoval popoludní medzináboženským stretnutím s hlavnými predstaviteľmi náboženstiev, prítomných na území Albánska: sunitských moslimov, súfistických moslimov „bektašov“, katolíkov, pravoslávnych, evanjelikov a židov. Stretnutie sa uskutočnilo na pôde Katolíckej univerzity „Našej Panej dobrej rady“ v Tirane.

* *

Plné znenie príhovoru Svätého Otca:

„Drahí priatelia, mám naozaj radosť z tohto stretnutia, ktoré združuje zástupcov hlavných vierovyznaní prítomných v Albánsku. S hlbokou úctou zdravím každého z vás a komunity, ktoré zastupujete. A úprimne ďakujem Mons. Massafrovi za jeho slová na predstavenie a uvedenie. Je dôležité, že ste tu spolu. Je to znamenie dialógu, ktorý žijete každý deň a snažíte sa budovať medzi vami vzťahy bratstva a spolupráce, pre dobro celej spoločnosti.

Albánsko bolo smutným svedkom toho, aké násilia a drámy môže spôsobiť nútené vylúčenie Boha z osobného a komunitného života. Keď sa v mene ideológie chce vylúčiť Boh zo spoločnosti, skončí sa to uctievaním modiel a čoskoro človek stráca sám seba, jeho dôstojnosť je pošliapavaná, jeho práva porušované. Vy dobre viete, k akej brutalite môže viesť popieranie slobody svedomia a náboženskej slobody, a ako tieto zranenia vedú k radikálne zbedačenému ľudstvu, pretože pozbavuje nádeje a vzťahu k ideálom.

Zmeny, ku ktorým došlo začiatkom 90. rokov minulého storočia, mali pozitívny vplyv aj na vytvorenie podmienok pre skutočnú náboženskú slobodu. To umožnilo každej komunite oživiť tradície, ktoré neboli nikdy uhasené, a to napriek tvrdému prenasledovaniu, a dovolilo všetkým ponúknuť, vychádzajúc zo svojho vlastného náboženského presvedčenia, pozitívny príspevok k morálnej a následne i k ekonomickej obnove krajiny.

Skutočne, ako prehlásil sv. Ján Pavol II. počas svojej historickej návštevy Albánska v roku 1993, «náboženská sloboda [...] je vzácnym darom od Boha nielen pre tých, ktorí majú milosť viery, je darom pre všetkých, pretože je základnou zárukou každého iného prejavu slobody. [...] Nič nám tak ako viera nepripomína, že keď máme jediného Stvoriteľa, všetci sme bratia! Náboženská sloboda je hrádzou proti všetkým formám totality a rozhodujúcim prínosom k ľudskému bratstvu» (Posolstvo pre albánsky národ, 25. apríla 1993).

Avšak hneď musíme dodať: «Pravá náboženská sloboda sa vymaňuje z pokušení neznášanlivosti a sektárstva a podporuje stanovisko úcty a konštruktívneho dialógu» (tamtiež). Nemôžeme si nevšimnúť, akým veľmi zákerným nepriateľom je netolerancia voči príslušníkom odlišného náboženstva, ako sa to dnes žiaľ prejavuje v rôznych oblastiach sveta. Ako veriaci musíme byť obzvlášť pozorní, aby sa náboženstvo a etika, ktoré s presvedčením žijeme a so zanietením ich dosvedčujeme, vždy prejavovali v postojoch hodných toho mystéria, ktoré si chcú ctiť, a aby sme rozhodne zamietali ako nepravé, pretože nie sú dôstojné ani Boha, ani človeka, všetky tie formy, ktoré predstavujú prekrútené využívanie náboženstva. Pravé náboženstvo je zdrojom pokoja a nie násilia! Nikto nemôže používať meno Boha na páchanie násilia! Zabíjať v mene Boha je veľká svätokrádež! Diskriminovať v mene Boha je nehumánne.

Z tohto pohľadu náboženská sloboda nie je takým právom, ktoré by mohol garantovať len samotný platný právny systém, i keď aj to je nevyhnutné. Je spoločným priestorom - takým ako tento -, prostredím rešpektu a spolupráce, ktoré musí byť vytvorené za účasti všetkých, vrátane tých, ktorí nemajú žiadne náboženské presvedčenie. Dovolím si poukázať na dva prístupy, ktoré môžu byť zvlášť cenné najmä pri podporovaní tejto základnej slobody.

Prvým z nich je vidieť v každom mužovi a v každej žene, a to aj v tých, ktorí nepatria k

našej náboženskej tradícii, nie súperov, o to menej nepriateľov, ale bratov a sestry. Kto si je istý svojím presvedčením, nepotrebuje sa presadzovať, vyvíjať tlak na ostatných. Vie, že pravda má svoju vlastnú vyžarujúcu silu. Všetci sme, koniec koncov, pútnici na tejto zemi a na tejto ceste nášho putovania, kým túžime po pravde a večnosti, nežijeme ako autonómne a sebestačné subjekty, a to ani ako jednotlivci ani ako skupiny – národné, kultúrne alebo náboženské, ale závisíme jedni od druhých, sme zverení do vzájomnej starostlivosti o seba. Každá náboženská tradícia zo svojej podstaty musí byť schopná zodpovedať za existenciu toho druhého.

Druhým prístupom je zaangažovanie sa v prospech všeobecného dobra. Vždy keď vernosť vlastnej náboženskej tradícii dá vzklíčiť presvedčivejšej, veľkorysejšej, nezištnejšej službe celej spoločnosti, tu sa autenticky žije a rozvíja sloboda náboženského vyznania. Tá sa potom javí nielen ako priestor autonómie, oprávnene dožadovanej, ale ako potenciál, ktorý obohacuje ľudskú rodinu svojím progresívnym praktizovaním. Sme viac v službe druhým a sme viac slobodní!

Rozhliadnite sa okolo seba: Koľko je potrieb chudobných, ako ešte musia naše spoločnosti hľadať cesty smerom k väčšej sociálnej spravodlivosti, smerom k inkluzívnemu hospodárskemu rozvoju! Ako ľudská myseľ potrebuje, aby nestrácala zo zreteľa hlbší zmysel životných skúseností a

obnovovala nádej! V týchto oblastiach pôsobenia, môžu muži a

ženy, inšpirovaní hodnotami vlastných náboženských tradícií, ponúknuť svoj významný, dokonca nenahraditeľný prínos. To je obzvlášť úrodná pôda pre medzináboženský dialóg.

A potom by som chcel spomenúť jednu vec, ktorá je vždy ako prízrak: relativizmus, „všetko je relatívne“. V tejto súvislosti je potrebné mať na pamäti jasný princíp: Nemožno viesť dialóg, ak sa nevychádza z vlastnej identity. Bez identity nemôže existovať dialóg. Bol by to klamný dialóg, dialóg vo

vzduchu, ktorý nie je na nič. Každý z nás má svoju vlastnú náboženskú identitu, je jej verný. Ale Boh vie, ako posunúť dejiny dopredu. Vychádzajme každý zo svojej vlastnej identity, nepredstierajme, že máme inú, pretože to neosoží, nepomáha, a je to relativizmus. To, čo nás spája, je cesta životom, ochota na základe vlastnej identity konať dobro našim bratom a sestrám. Robiť dobro! A tak ako bratia kráčajme spolu. Každý z nás ponúka druhému svedectvo o svojej identite a

vedie dialóg s druhým. Potom môže dialóg ísť ďalej k teologickým otázkam, ale čo je dôležitejšie a krajšie, je kráčať spolu, bez zrady svojej identity, bez jej maskovania, bez pretvárky. Rád o tom takto premýšľam.

Drahí priatelia, povzbudzujem vás, aby ste udržiavali a rozvíjali tradíciu dobrých vzťahov medzi náboženskými komunitami v Albánsku, a cítili sa byť jednotní v službe svojej milovanej krajine. S trochou zmyslu pre humor sa dá povedať, že sa to tu zdá byť ako futbalový tím: katolíci proti všetkým ostatným; ale všetci spoločne, pre dobro vlasti a ľudstva! Naďalej buďte – pre vašu krajinu, a nielen pre ňu – znamením toho, že je možné mať srdečné vzťahy a

je možná plodná spolupráca medzi ľuďmi rôznych náboženstiev. A prosím vás o láskavosť: modlite sa za mňa. Aj ja to potrebujem, veľmi to potrebujem. Ďakujem.“ / Preložila: sr. Jaroslava Kochjarová CJ

* *

ad 4. Po stretnutí s predstaviteľmi náboženstiev sa Svätý Otec (približne o 17. hodine) presunul do novovybudovanej katedrály v Tirane, aby sa spoločne s kňazmi a zasvätenými osobami pomodlil vešpery. Celkovo bolo prítomných sedem albánskych biskupov, 150 kňazov, 400 rehoľníkov a rehoľníc, ako aj seminaristov a členov laických hnutí. Zaplnená katedrála prijala pápeža Františka s vrúcnym jasotom a potleskom. Najprv za všetkých prítomných Svätého Otca pozdravil arcibiskup Tirany Mons. Rrok Mirdita. Svätý Otec katedrále venoval kalich. Ešte pred samotnou modlitbou vešpier zazneli príbehy dvoch svedkov prenasledovania:

Don Emest Simoni (Troshani), 84-ročný diecézny kňaz, bol komunistickým režimom odsúdený na smrť zastrelením a neskôr po zmene rozsudku strávil 27 rokov, až do pádu režimu, v koncentračných a pracovných táboroch. Vo svojom svedectve opisuje prenasledovanie, ako aj to, ako musel svoje teologické štúdiá ukončiť tajne, lebo jeho profesori boli postrieľaní. Opisuje tiež muky väzenia a pracovných táborov. Vyjadril tiež vďačnosť za to, že po páde režimu mohol slobodne slúžiť Božiemu ľudu, a to najmä napomáhajúc zmiereniu v srdciach ľudí, ktorí túžili po pomste a žili v nenávisti.

Osemdestiatpäťročná sestra stigmatínka Marije Kaletaová v skratke rozpovedala svoj životný príbeh a najmä tŕnistú cestu svojho povolania v časoch prenasledovania. Príkladom jej bol strýko don Ndoc Suma, kňaz, ako aj priateľka a spolusestra Maria Tuciová, ktorí sa nachádzajú na zozname 40 mučeníkov pripravujúcich sa na proces kanonizácie. Sestra Marje v časoch prenasledovania tajne krstila deti veriacich, umierajúcim a chorým tajne prinášala Eucharistiu. Svätému Otcovi rozpovedala príbeh, ako ju raz na ceste manželka komunistu tajne poprosila o krst dieťaťa a keďže nebolo inej možnosti, použila na to vodu z kanálu nabratú v topánke.

Pápež František evidentne dojatý životnými príbehmi objal a pobozkal oboch svedkov prenasledovania. Počas vešpier s rehoľníkmi sa spontánne rozhodol neprečítať pripravenú homíliu, ktorú nakoniec prítomným odovzdal v písomnej podobe, ale prihovoril sa spontánne za pomoci tlmočníka.

* *

Plné znenie príhovoru pri slávení vešpier:

„Drahí bratia a sestry!

Je pre mňa veľkou radosťou, že sa s vami môžem stretnúť vo vašej milovanej domovine; vzdávam za to vďaky Bohu a vám ďakujem za vaše prijatie! Tu uprostred vás môžem lepšie vyjadriť moju blízkosť vášmu evanjelizačnému úsiliu.

Odkedy sa vaša krajina oslobodila spod diktatúry, cirkevné komunity sa opäť uviedli do chodu a zorganizovali sa k pastoračnej činnosti, hľadiac s nádejou do budúcnosti. Moje uznanie zvlášť smeruje k tým pastierom, ktorí zaplatili drahú cenu za svoju vernosť Kristovi a za rozhodnutie zostať zjednotení s Petrovým nástupcom. Odvážne sa zachovali v ťažkostiach a skúškach! Sú ešte medzi nami kňazi a rehoľníci, čo zažili skúsenosť väzenia a prenasledovania, tak ako táto sestra a tento brat, ktorí nám vyrozprávali svoj príbeh. Vrúcne vás objímam a chválim Boha za vaše verné svedectvo, ktoré je povzbudením pre celú Cirkev, aby s radosťou pokračovala v ohlasovaní evanjelia.

Stavajúc na hodnote takejto skúsenosti môže Cirkev v Albánsku rásť vo svojej misijnosti a apoštolskej odvahe. Poznám a oceňujem nasadenie, s akým čelíte novým formám „diktatúry“, ktoré hrozia zotročením jednotlivcov i komunít. Ak sa ateistický režim snažil udusiť vieru, tak tieto diktatúry môžu ešte rafinovanejšie udusiť kresťanskú lásku. Mám tu na mysli individualizmus, rivalitu a nenávistné konfrontácie: ide o svetskú mentalitu, ktorá dokáže nakaziť aj kresťanskú komunitu. Netreba sa ale nechať týmito ťažkosťami odradiť; nemajte strach ďalej kráčať Pánovou cestou. On je vždy po vašom boku, udeľuje vám svoju milosť a pomáha vám, aby ste jeden druhého podržali, prijímali sa navzájom takí, akí ste, s pochopením a milosrdne, a aby ste zušľachťovali bratské spoločenstvo.

Evanjelizácia je účinnejšou, keď sa uskutočňuje jednomyseľne a úprimnou spoluprácou medzi rozličnými cirkevnými zložkami a medzi misionármi a miestnym duchovenstvom: toto si vyžaduje odvahu vo vyhľadávaní foriem spoločnej práce a vzájomnej pomoci v oblastiach katechézy, katolíckeho vzdelávania, ako aj v oblasti ľudského pozdvihnutia a charity. V týchto oblastiach je rovnako cenný aj prínos cirkevných hnutí, ktoré vedia projektovať a pracovať v jednote s Pastiermi a tiež medzi sebou navzájom. A to je to, čo vidím tu: biskupi, kňazi, rehoľníci a laici – jedna Cirkev, ktorá túži kráčať v bratstve a jednote.

Keď sa láska ku Kristovi postaví nad všetko ostatné, aj nad oprávnené osobitné požiadavky, potom sa staneme schopnými vyjsť zo seba samých, z našich osobných a skupinových malicherností, a ísť smerom k Ježišovi, ktorý nám prichádza v ústrety v našich bratoch a sestrách; jeho rany sú ešte aj dnes stále viditeľné na tele mnohých mužov a žien, trpiacich hladom a smädom, ponižovaných, ktorí sú vo väzení či v nemocnici. Iba tak, že sa citlivo dotkneme týchto rán a budeme ich liečiť, je možné žiť evanjelium do hĺbky a uctievať Boha, ktorý žije uprostred nás.

Je tak veľa problémov, s ktorými sa každodenne stretávate! Tie vás vyzývajú so zanietením sa pohrúžiť do veľkorysej apoštolskej práce. Avšak, všetci vieme, že sami nič nezmôžeme. «Ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú» (Ž 127,1). Toto povedomie nás volá k tomu, aby sme každý deň dali Pánovi patričný priestor, venovali mu čas, otvorili mu srdce, aby mohol konať v našom živote a v našej misii. To, čo Pán sľubuje za dôverujúcu a vytrvalú modlitbu, prekonáva všetko, čo si len môžeme predstaviť (porov. Lk 11,11-12): okrem toho, o čo prosíme, nám Pán udelí aj Ducha Svätého. Uprostred tých najnaliehavejších a najťažších úloh sa kontemplatívny rozmer nášho života stáva nevyhnutným. Čím viac nás naša misia volá ísť až k existenčným perifériám, tým viac naše srdce cíti vnútornú potrebu zjednotenia sa s Kristovým srdcom, plným milosrdenstva a lásky.

A mysliac na to, že kňazov a zasvätených ešte nie je nadostač, Pán Ježiš opakuje dnes aj nám: «Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu.» (Mt 9,37-38) Netreba zabudnúť na to, že táto modlitba vychádza z pozorovania: vychádza z pohľadu Ježiša, ktorý vidí veľkú žatvu. Máme aj my takýto pohľad? Dokážeme rozoznať hojnosť plodov, ktorým dala rast Božia milosť, a množstvo práce, ktorú je potrebné ešte urobiť na Pánovom poli? Práve z pohľadu na Božie pole naplneného vierou sa rodí modlitba, každodenné naliehavé dovolávanie sa u Pána po kňazských a rehoľných povolaniach. Drahí seminaristi, postulanti a novici, vy ste ovocím tejto modlitby Božieho ľudu, ktorá vždy predchádzala a sprevádza vašu osobnú odpoveď. Cirkev v Albánsku potrebuje váš entuziazmus a vašu veľkodušnosť. Čas, ktorý teraz venujete solídnej spirituálnej, teologickej, komunitárnej a pastorálnej formácii, bude neskôr zhodnotený vo vašej adekvátnej službe Božiemu ľudu. Ľudia hľadajú viac svedkov, ako učiteľov. Pokorných svedkov Božieho milosrdenstva a nežnosti, kňazov a rehoľníkov pripodobnených Ježišovi Dobrému Pastierovi, schopných tlmočiť Kristovu lásku všetkým.

Spoločne s vami a s celým albánskym ľudom chcem vzdať Bohu vďaku za všetkých misionárov a misionárky, ktorých činnosť bola pre znovuzrodenie sa Cirkvi v Albánsku rozhodujúcou a ktorá má svoje opodstatnenie ešte aj dnes. Títo misionári významne prispeli k upevneniu duchovného dedičstva, ku ktorého zachovaniu prispeli biskupi, kňazi, zasvätené osoby a albánski laici v podmienkach najtvrdších skúšok a súžení. Pripomeňme si ohromnú prácu, ktorú vykonali náboženské inštitúty pre obnovenie katolíckeho vzdelávania: toto úsilie si zasluhuje uznanie a podporu.

Drahí bratia a sestry, nenechajte sa odradiť ťažkosťami; idúc v stopách vašich otcov, buďte vytrvalí vo vydávaní svedectva o Kristovi a kráčajte «spoločne s Bohom, smerom k nádeji, ktorá nikdy nesklame». Buďte si istí, že na tejto vašej ceste vás sprevádza a podporuje celá Cirkev. Zo srdca vám ďakujem za toto stretnutie a zverujem každého z vás a vaše spoločenstvá, projekty a nádeje svätej Božej Matke. Zo srdca vám žehnám a prosím vás: modlite sa za mňa.“ / Preložila: Martina Korytiaková

* *

ad 5. Posledným bodom programu návštevy pápeža Františka v Albánsku bolo stretnutie s deťmi a pracovníkmi charitatívneho centra Betánia a iných podobných zariadení. V kostole sv. Antona Paduánskeho, patriacom k centru, si Svätý Otec vypočul pozdrav riaditeľky miestnej pobočky Betánie Moniky Bologneovej, ktorá prečítala odkaz 68-ročnej zakladateľky združenia Betánia Antonietty Vitaleovej z Talianska. Predstavila mu v ňom činnosť centier, ktoré doteraz podali pomocnú ruku viac než sto deťom žijúcim v podmienkach extrémnej chudoby.

Nasledovalo svedectvo mladého Mirjana Pavla, ktorý vyrástol v tomto zariadení a teraz sám pracuje v talianskej sieti centier Betánia. Mirjan hovoril o tom, ako sa po rozvode rodičov jeho matka kvôli veľkej biede nebola schopná oňho postarať, ani za pomoci príbuzných. A tak sa ocitol v centre Betánia, pričom túto skutočnosť považuje za „zázrak“, ktorý zmenil jeho život. V centre sa mu dostalo lásky, pozornosti, spoznal Ježiša a bol pokrstený menom Pavol.

Svätý Otec v následnom príhovore hovoril o dobrote, o sebadarovaní: „Tajomstvo úspešnej existencie spočíva naopak v milovaní a v sebadarovaní z lásky. Tak nachádzame silu k „radostnému sebaobetovaniu“ a aj to najvymáhajúcejšie úsilie sa stane najväčšou radosťou. Definitívne rozhodnutia tak už viac nevyvolávajú strach, ale ukazujú sa v ich pravom svetle, ako spôsob plnej realizácie vlastnej slobody.“

Centru Betánia, nachádzajúcemu sa asi 30km od Tirany, pápež František daroval sochu sv. Antona Paduánskeho. Pri východe z kostola pápeža Františka za zvuku piesní očakával dav veriacich, postihnuté osoby a deti žijúce v tomto charitatívnom zariadení. Svätý Otec sa s nimi osobne pozdravil. Následne sa odobral na letisko Matky Terezy v Tirane, kde sa pápež František s Albánskom rozlúčil. Do Ríma sa má vrátiť približne o 21:30 h.

Zdroj: RV SK

( TK KBS, RV jb, zk, jak, mk; ml ) 20140921002   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]