Vatikán 20. septembra (RV) Svätý Otec v piatok adresoval slová povzbudenia dvom tisíckam účastníkov stretnutia organizovaného Pápežskou radou na podporu novej evanjelizácie s témou „Pastorálny projekt Evangelii gaudium“. Na tomto trojdňovom medzinárodnom stretnutí v Aule Pavla VI. vo Vatikáne sa zúčastňujú biskupi a pastorační pracovníci, ktorých úlohou je rozoznávať, ako má Cirkev odpovedať na Pánovu výzvu k novej evanjelizácii. Vo štvrtok sa na ňom podelil so svedectvom o načúvaní chudobným zakladateľ spoločenstva Archa Jean Vanier. V piatok bol hlavným hosťom samotný autor exhortácie Evangelii gaudium pápež František. Po svojom príchode a privítaní zo strany predsedu Pápežskej rady na podporu novej evanjelizácie Mons. Rina Fisichellu v príhovore zdôraznil úlohu tých, ktorí sú zodpovední za pastoráciu. Je ňou neustále rozlišovanie znamení čias, a to aj uprostred náročných a zložitých situácií. Svätý Otec ďalej zdôraznil potrebu nedať sa vyľakať množstvom úloh, ani nepodľahnúť pokušeniu uzatvorenia sa do sebestačnosti a klerikalizmu, či prehnanému aktivizmu. Ako povedal, je potrebné nachádzať si čas na uzobranie a modlitbu, byť trpezlivými, pracovať vytrvalo a nečakať za to odmenu. Dôraz položil na vydávanie svedectva: „Svedectvo je počiatkom takej evanjelizácie, ktorá sa dotýka srdca a premieňa ho.“
Ďalšie príspevky na sympóziu sa zameriavajú na témy: od Evangelii nuntiandi k Evangelii gaudium, pastorácia v meste, rodina, ľudová zbožnosť, pastorálna konverzia, spiritualita evanjelizátorov, ľud ako subjekt evanjelizácie, sociálne médiá, evanjelizácia prostredníctvom krásy, kultúra stretnutia, kerygmatické ohlasovanie, katechéza, homília, dynamizmus radosti v kresťanskom živote.
*
Prinášame plné znenie príhovoru Svätého Otca:
„Drahí bratia a sestry, dobrý večer. Som rád, že sa môžem podieľať na vašom pracovnom programe a ďakujem Mons. Rinovi Fisichellovi za jeho úvod. Som tiež vďačný za tento krásny obraz života: toto je život, či nie? Ďakujem!
Pracujete v pastorácii v rôznych cirkvách sveta a zišli ste sa, aby ste spoločne uvažovali nad pastoračným projektom Evangelii gaudium. Vskutku, ja sám som napísal, že tento dokument má «programový význam a závažné dôsledky» (č. 25). A nemôže tomu byť inak, keď ide o základné poslanie Cirkvi, teda o evanjelizovanie! Existujú však momenty, keď sa táto úloha stáva naliehavejšou a naša zodpovednosť musí byť oživená.
Prichádzajú mi na myseľ predovšetkým slová z Matúšovho evanjelia, kde sa hovorí, že Ježiš, «keď videl zástupy, zľutoval sa nad nimi, lebo boli zmorené a sklesnuté ako ovce bez pastiera» (9,36). Koľkí ľudia na mnohých existenciálnych perifériách našej doby sú „zmorení a skleslí“ a čakajú na Cirkev, čakajú na nás! Ako sa k nim priblížiť? Ako sa podeliť s nimi o skúsenosti viery, Božej lásky, stretnutia s Ježišom? A toto je zodpovednosť našich komunít a našej pastorácie.
Pápež nemá za úlohu «ponúkať detailnú a komplexnú analýzu súčasnej reality» (EG 51), ale vyzýva celú Cirkev, aby zachytávala znamenia doby, ktoré nám Pán neúnavne ponúka. Koľko znamení je prítomných v našich komunitách a koľko príležitostí Pán kladie pred nás, aby sme rozpoznali jeho prítomnosť v dnešnom svete! Uprostred negatívnych skutočností, ktoré ako vždy robia viac hluku, vidíme aj veľa znamení, ktoré zdôvodňujú nádej a dávajú odvahu. Tieto znamenia, ako hovorí Gaudium et spes, musia byť opäť čítané vo svetle evanjelia (porov. č. 4 a 44): Toto je «milostivý čas» (porov. 2 Kor 6,2), toto je čas konkrétneho úsilia, je to kontext, v ktorom sme povolaní pracovať pre rast Božieho kráľovstva (porov. Jn 4,35-36).
Koľko chudoby a osamelosti vidíme, žiaľ, v dnešnom svete! Koľko ľudí prežíva veľké utrpenie a prosia Cirkev, aby bola znamením blízkosti, láskavosti, solidarity a Pánovho milosrdenstva. To je úloha, ktorá zvláštnym spôsobom prináleží tým, ktorí majú zodpovednosť za pastoráciu: biskupovi v jeho diecéze, farárovi v jeho farnosti, diakonom v službe lásky, katechétom a katechétkam v ich službe odovzdávania viery... V skratke tí, ktorí sú zapojení do rôznych oblastí pastorácie, sú povolaní, aby rozoznávali a čítali tieto znamenia čias, a aby dali na ne múdru a veľkorysú odpoveď.
Zoči-voči mnohým pastoračným potrebám, toľkým požiadavkám ľudí, ideme do rizika, že sa vyľakáme a utiahneme do seba v postoji strachu a sebaobrany. A odtiaľ pochádza pokušenie sebestačnosti a klerikalizmu, toho zakonzervovania viery do pravidiel a predpisov, ako to robili zákonníci, farizeji a učitelia v Ježišovej dobe. Budeme mať všetko jasné, všetko uhladené, ale veriaci a hľadajúci ľud bude ďalej hladovať a žízniť po Bohu. Viackrát som tiež spomenul, že Cirkev sa mi zdá byť ako poľná nemocnica: toľko zranených, toľko doráňaných ľudí... ktorí od nás očakávajú blízkosť, ktorí od nás žiadajú to, čo žiadali od Ježiša: blízkosť, osobný kontakt. A s týmto postojom zákonníkov, učiteľov zákona a farizejov nikdy nedokážeme prejaviť svedectvo blízkosti.
Je tu aj druhé slovo, ktoré ma núti uvažovať. To, keď Ježiš rozpráva o majiteľovi vinice, ktorý keď potrebuje robotníkov, vychádza z domu v rôznych časoch dňa, aby zavolal robotníkov do svojej vinice (porov. Mt 20,1-16). Nevyšiel len raz. V podobenstve Ježiš hovorí, že vyšiel najmenej päťkrát: za úsvitu, o deviatej hodine, na obed, o tretej hodine a o piatej hodine popoludní... [pápež sa smeje] Ešte máme čas, aby prišiel medzi nás, nie? [je pred piatou hodinou] Bolo ich treba veľa do vinice a tento pán strávil takmer celý čas chodením po uliciach a námestiach obce, aby hľadal pracovníkov. Premýšľajte o tých, čo boli najatí v poslednú hodinu: nikto ich nepovolal. Ktovie, ako sa mohli cítiť, že na konci dňa by nepriniesli domov nič, aby nasýtili svoje deti. Hľa, tí, ktorí sú zodpovední za pastoráciu, môžu nájsť dobrý príklad v tomto podobenstve. Vychádzať v rôznych hodinách dňa, aby sa stretli s tými, ktorí hľadajú Pána. Priblížiť sa k najzraniteľnejším a najviac znevýhodneným a podržať ich, dať im pocítiť, že sú užitoční vo vinici Pánovej, hoc i len na hodinu.
Iný aspekt: nechoďme, prosím vás, za hlasmi vábenia sirén, ktoré pozývajú k tomu, aby sme z pastorácie urobili silený rad iniciatív, bez toho, aby sme sa dotkli toho podstatného v evanjelizačnej úlohe. Neraz sa zdá, že sme viac zaujatí množením aktivít, než pozornosťou voči osobám a ich stretnutiu s Bohom. Taká pastorácia, ktorej chýba táto pozornosť, je zakaždým neplodná. Nezabúdajme robiť tak, ako Ježiš a jeho učeníci: potom, ako sa rozišli do dedín roznášať evanjeliovú zvesť, vracali sa uspokojení svojimi úspechmi; ale Ježiš ich berie bokom, na osamelé miesto, aby bol chvíľu s nimi (porov. Mk 6,31). Pastorácia bez modlitby a kontemplácie nedokáže zachytiť srdcia ľudí. Zastaví sa na povrchu a neumožní semenám Božieho slova uchytiť sa, klíčiť, rásť a priniesť úrodu (porov. Mt 13,1-23).
Viem, že všetci veľa pracujete, a preto vám chcem zanechať posledné dôležité slovo: trpezlivosť. Trpezlivosť a vytrvalosť. Božie Slovo vstúpilo s trpezlivosťou, vo chvíli vtelenia, a tak tomu bolo až po smrť na kríži. Trpezlivosť a vytrvalosť. Nemáme „čarodejnú paličku“ na všetko, ale máme dôveru v Pána, že nás sprevádza a nikdy nás neopustí. V ťažkostiach a aj v sklamaniach, ktoré sú neraz prítomné v našej pastoračnej práci, potrebujeme, aby sme neochabovali v dôvere v Pána a v modlitbe, ktorá ju podopiera. Nezabúdajme napokon, že pomoc sa nám dostáva na prvom mieste práve od tých, ktorí sa nás držia a majú v nás oporu. Robme dobro, ale bez toho, aby sme za to čakali odmenu. Rozsievajme a vydávajme svedectvo. Svedectvo je počiatkom takej evanjelizácie, ktorá sa dotýka srdca a premieňa ho. Či nie? Slová bez svedectva, to nejde, to je zbytočné. Svedectvo je tým, čo prináša a dáva platnosť slovám.
Ďakujem za vaše nasadenie! Žehnám vám a prosím vás, nezabudnite sa za mňa modliť, pretože ja musím veľa rozprávať [so smiechom]: aby som aj ja dal trošku kresťanského svedectva. Ďakujem. Pomodlime sa k Panne Márii, Matke evanjelizácie: Ave Maria...“ / Preložila: sr. Jaroslava Kochjarová CJ
