Južná Kórea 15. augusta (RV) Prinášame plné znenie príhovoru Svätého Otca na stretnutí s mládežou Ázie v Solmoe: *
Drahí mladí priatelia,
«Dobre je nám tu!» (Mt 17,4). Myslím, že tieto slová vyslovil sv. Peter na hore Tábor, keď sa ocitol v prítomnosti Ježiša premeneného v sláve. Je naozaj dobre aj nám, spoločne, tu vo svätyni kórejských mučeníkov, v ktorých sa Pánova sláva zjavila na úsvite života Cirkvi v tejto krajine. V tomto veľkom zhromaždení, ktoré v sebe vedno spája mladých kresťanov z celej Ázie, môžeme určitým spôsobom preciťovať slávu Ježiša, prítomného uprostred nás, prítomného vo svojej Cirkvi, ktorá zahŕňa každý národ, jazyk a ľud, prítomného v moci svojho Ducha Svätého, ktorý robí všetky veci nové, omladzuje ich a oživuje.
Ďakujem vám za vaše vrelé prijatie, veľmi, veľmi vrelé! A ďakujem za dar vášho entuziazmu, za piesne plné radosti, svedectvá viery a nádherné vyjadrenia rôznorodosti a bohatstva vašich rozličných kultúr. Osobitným spôsobom ďakujem trojici mladých, Mai, Jánovi a Maríne, ktorí sa so mnou podelili o vaše nádeje, ťažkosti a obavy. Pozorne som si ich vypočul a budem ich mať na mysli. Ďakujem biskupovi Lazarovi You Heung-sikovi za jeho úvodné slová a všetkých vás zo srdca pozdravujem.
Dnes popoludní by som sa chcel spolu s vami zamyslieť nad jedným z aspektov témy týchto Šiestych dní ázijskej mládeže: «Sláva mučeníkov žiari nad tebou». Ako dal Pán zažiariť svojej sláve v hrdinskom svedectve týchto mučeníkov, tak isto si želá, aby jeho sláva zažiarila vo vašom živote a prostredníctvom vás chce prežiariť život tohto rozľahlého kontinentu. Dnes Kristus klope na dvere vášho srdca, môjho srdca. Volá vás i mňa, aby sme vstali, aby sme boli plne pozorní a bdelí a videli veci, ktoré sú v tomto živote skutočne dôležité. A ešte viac, on od vás i od mňa žiada, aby sme vykročili na cesty a ulice tohto sveta a klopali na dvere srdca tých druhých, pozývajúc ich, aby ho prijali do svojho života.
Toto veľké stretnutie mladých Ázie nám rovnako umožňuje všimnúť si niečo, k čomu je povolaná samotná Cirkev, aby sa takou stala vo večnom Božom pláne. Spolu s mladými zovšadiaľ, chcete sa nasadiť za budovanie sveta, v ktorom všetci spoločne nažívajú v mieri a priateľstve, prekonávajúc bariéry, zaceľujúc rozdelenia, odmietajúc násilie a predsudky. A presne toto pre nás chce Boh, kvôli nám samým. Cirkev je zárodkom jednoty pre celú ľudskú rodinu. V Kristovi sú všetky národy a každý ľud povolaní do jednoty, ktorá neničí rôznorodosť, ale ju uznáva, harmonizuje a obohacuje.
Aký vzdialený sa zdá byť duch sveta od tejto obdivuhodnej vízie a od tohto plánu! Koľkokrát sa zdá, že zrnká pokoja a nádeje, ktoré sa usilujeme zasiať, sú udusené krovím egoizmu, nevraživosti a nespravodlivosti, nie iba okolo nás, ale aj v našich vlastných srdciach. Znepokojujú nás rastúce rozdiely medzi bohatými a chudobnými v našich krajinách. Pozorujeme prejavy idolatrie bohatstva, moci a pôžitkov, ktoré si v životoch ľudí vyberajú vysokú daň. Blízko nás, mnohí naši priatelia a súčasníci, hoci sú obklopení nesmiernym materiálnym bohatstvom, trpia duchovnou chudobou, osamelosťou a tichým zúfalstvom. Zdá sa takmer, akoby sa Boh stiahol zo scény. Je to akoby sa po celom svete rozpínala akási duchovná púšť. Zasahuje i mladých, oberá ich o nádej, a v mnohých prípadoch dokonca i o samotný život.
A jednako, toto je svet, v ktorom ste povolaní ísť svedčiť o evanjeliu nádeje, o evanjeliu Ježiša Krista a o prísľube jeho Kráľovstva. Toto bola tvoja otázka, Marína. Budeme o tom hovoriť. V podobenstvách nám Ježiš hovorí, že Kráľovstvo vstupuje do sveta nenápadne, potichu, no s istotou sa rozvíja všade, kde je prijaté do srdca otvoreného jeho posolstvu nádeje a spásy. Evanjelium nás učí, že Ježišov Duch môže priniesť nový život do srdca každého človeka a môže premeniť každú situáciu, aj takú, v ktorej sa zdá, že už niet nádeje. Ježiš môže zmeniť, dokáže zmeniť každú situáciu! Toto je posolstvo, o ktoré ste povolaní podeliť sa s vašimi rovesníkmi v škole, na pracoviskách, vo vašich rodinách, na univerzitách a vo vašich spoločenstvách. A keďže Ježiš vstal z mŕtvych, vieme, že on má «slová večného života» (Jn 6,68) a jeho Slovo má moc dotknúť sa každého srdca, premôcť zlo dobrom, zmeniť a vykúpiť svet.
Drahí mladí priatelia, v týchto našich časoch Pán počíta s vami! On s vami ráta! On vstúpil do vašich sŕdc v deň vášho krstu, dal vám svojho Ducha v deň vašej birmovky, neprestajne vás posilňuje svojou prítomnosťou v Eucharistii tak, že môžete byť jeho svedkami pred svetom. Ste pripravení povedať «áno»? Ste pripravení? Nie ste unavení? [...] Naozaj? [...] Môj drahý priateľ mi včera povedal, že sa nemôžem mladým prihovárať z papiera. Musíš hovoriť, osloviť mladých spontánne, zo srdca. Mám však veľký problém: moja angličtina je slabá [...] Áno! Áno! Ale ak si to želáte, môžem povedať niekoľko vecí spontánne. Nie ste unavení? [...] Môžem pokračovať? [...] Ale urobím tak v taliančine. Preložíte to? Ďakujem! Tak ideme!
Mocne sa ma dotklo to, čo povedala Marína, o jej konflikte, rozpore, v jej živote. Ako to urobiť? Vybrať sa cestou zasväteného života, rehoľného života, alebo študovať a dosiahnuť lepšiu schopnosť pomáhať druhým.
Je to zdanlivý konflikt, zdanlivý rozpor, pretože, keď Pán volá, povoláva vždy konať dobro v prospech druhých, či už v rehoľnom živote, v zasvätenom živote, v živote laika ako otca či matky rodiny. Cieľ je však ten istý: chváliť Boha a konať dobro pre druhých. Čo má urobiť Marína a mnohí z vás, ktorí si kladú tú istú otázku? Aj ja som si ju kládol pred časom: akú cestu si zvoliť? Ty si však nemáš vyberať nijakú cestu! Cestu musí vybrať Pán! Ježiš ju vybral! Ty ho máš počúvať a pýtať sa: Pane, čo mám urobiť?
Toto je modlitba, ktorú sa má modliť mladý človek: «Pane, čo chceš odo mňa?». A s modlitbou a s radou niekoľkých pravých priateľov – laikov, kňazov, sestier, biskupov, pápežov; aj pápež môže dať dobrú radu – s pomocou týchto všetkých objaviť cestu, ktorú chce Pán pre mňa.
Modlime sa spoločne! Zopakuj po kórejsky: Pane, čo chceš od môjho života? Trikrát. Modlime sa!
Som presvedčený, že Pán vás vypočuje. Aj teba, Marína, istotne. Vďaka za tvoje svedectvo. ... Prepáč mi, zmýlil som si meno! Túto otázku položila Mai, nie Marína. ... Mai hovorila o inej veci: o mučeníkoch, svätých, o svedkoch. A prihovárala sa k nám s trochou bolesti, s trochou smútku, že v jej zemi, v Kambodži, ešte nie sú svätí, ale dúfajme... Svätí sú tu a toľkí! Ale Cirkev ešte neuznala, nevyhlásila za blahoslaveného a nekanonizovala žiadneho z nich. No ja ti za to veľmi ďakujem, Mai. Sľubujem ti, že sa tým budem zaoberať, keď sa vrátim domov, porozprávam sa o týchto veciach s tým, kto má tieto veci na starosti, je to jeden vynikajúci človek a volá sa Angelo – dobrý človek je ten Angelo – a požiadam ho, aby preskúmal túto vec, aby sa mohla pohnúť dopredu. Vďaka! Veľká vďaka!
Je načase skončiť. Ste unavení? [...] Ešte chvíľu?
Poďme teraz k Maríne. Marína položila dve otázky, alebo, ani nie otázky, skôr dve reflexie a jednu otázku o šťastí. Povedala nám: naozaj, šťastie sa nedá kúpiť, a ak si kúpiš šťastie, po chvíli zistíš, že to šťastie sa kamsi stratilo. Kupované šťastie nemá trvácnosť. Iba šťastie z lásky je to, ktoré trvá.
A cesta lásky je jednoduchá: miluj Boha, miluj blížneho, tvojho brata, toho, ktorý je blízko teba, toho, ktorý potrebuje lásku a potrebuje toľko vecí. «Ale otče, ako mám vedieť, či milujem Boha?». Jednoducho. Ak miluješ blížneho, ak neprechovávaš nenávisť, ak nenávisť neprebýva v tvojom srdci, miluješ Boha. Toto je istý dôkaz.
A potom Marína položila jednu otázku – ktorej rozumiem – bolestnú otázku, a ďakujem jej za to, že tak urobila: o rozdelení medzi bratmi v Kóreách. Sú azda dve Kórey? Nie, je iba jedna, ale je rozdelená. Rodina je rozdelená. A táto bolesť... Ako napomôcť, aby sa táto rodina zjednotila? Poviem dve veci: najprv pôjde o radu a potom o nádej.
Najprv rada: modliť sa, modliť sa za našich bratov na severe. «Pane, sme jedna rodina, pomôž nám, dopomôž nám k jednote, ty to môžeš urobiť, nech tu už nie sú ani víťazi, ani porazení, ale jedna rodina, nech sú tu iba bratia». Teraz vás pozývam, aby sme sa spoločne pomodlili, po preklade tlmočníka, za jednotu oboch Kóreí.
V tichu sa modlime...
A teraz, nádej. Aká je to nádej? Je mnoho nádejí, avšak je tu jedna nádherná nádej: jedna Kórea, jedna rodina. Vy rozprávate jednou rečou, rečou rodiny; ste bratia, keď hovoríte tým istým jazykom. Keď Jozefovi bratia odišli do Egypta, aby nakúpili jedlo, pretože boli hladní, mali síce peniaze, ale nemali čo jesť. Išli tam nakúpiť. Išli, aby nakúpili jedlo, a našli brata. Ako to? Tak, že Jozef si všimol, že hovorili tým istým jazykom. Pomyslite si na vašich bratov na severe; hovoria tým istým jazykom a keď sa v rodine hovorí rovnakou rečou, je tu i ľudská nádej.
Pred chvíľou sme videli niečo pekné, príbeh o márnotratnom synovi, ktorý odišiel, premárnil peniaze, všetko, zradil svojho otca, rodinu, zradil všetko. A v istej chvíli, z núdze, avšak s hlbokým zahanbením, sa rozhodol vrátiť. A rozmýšľa, ako požiada svojho otca o odpustenie. Pomyslel si: «Otče, zhrešil som, narobil som zlo, a chcem byť jedným z tvojich nádenníkov, a nie tvojím synom», a iné pekné veci.
Evanjelium nám však hovorí, že otec ho už z diaľky videl. A prečo ho videl? Pretože denne vystupoval na terasu vyzerať, či sa syn nevracia. A objal ho; nenechal ho hovoriť, nedal mu vysloviť tie slová a ani požiadať o odpustenie ho nenechal, a pripravil oslavu. Nachystal oslavu. A toto je oslava, ktorá sa páči Bohu: keď sa vraciame domov, vraciame sa k nemu. «Ale, otče, veď ja som hriešnik, hriešnica». No tým lepšie, očakáva ťa! Ešte lepšie, pripraví oslavu! Pretože sám Ježiš nám hovorí, že v nebi je väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý sa vracia, ako nad sto spravodlivými, ktorí ostávajú doma.
Nik z nás nevie, čo nás v živote čaká. A vy mladí sa pýtate: «Čo ma čaká?» Môžeme porobiť nepekné, nízke veci, ale prosím vás, nezúfajte, pretože je tu Otec, ktorý nás očakáva! Treba sa vrátiť! Vrátiť sa! To je to slovo. Prísť naspäť! Vrátiť sa domov, kde ma očakáva Otec. A ak som veľký hriešnik, pripraví veľkú oslavu. A vás, kňazov, prosím, aby ste objali hriešnikov a boli milosrdní.
A toto zakusovať je nádherné! Napĺňa ma to šťastím, pretože viem, že Boh sa nikdy neunaví v odpúšťaní, nikdy sa neunaví v čakaní na nás.
Napísal som tri podnety, o tomto som však už hovoril (...): modlitba, Eucharistia a práca pre iných, pre chudobných, skutky pre druhých.
Teraz je už pre mňa čas ísť. Budem veľmi rád, ak vás počas týchto dní uvidím a budem sa môcť s vami ešte porozprávať, keď sa zhromaždíme na nedeľnej svätej omši. Poďakujme sa teda Pánovi za dary, ktoré nám udelil počas týchto spoločne strávených chvíľ a poprosme ho o silu, aby sme boli vernými a radostnými svedkami, vernými a radostnými svedkami jeho lásky v celej Ázii i po celom svete.
Mária, naša Matka, nech vás ochraňuje a udržiava vás vždy blízko Ježiša, svojho Syna. Nech vás z neba neustále sprevádza aj sv. Ján Pavol II., iniciátor svetových dní mládeže. S veľkou láskou vám udeľujem svoje požehnanie.
A prosím, modlite sa za mňa, nezabudnite na to, modliť sa za mňa! Veľmi vám ďakujem!
Preložila: sr. Agnes Jenčíková CJ
