Caserta 29. júla (TK KBS) Svätý Otec František sa pri návšteve svojho dlhoročného priateľa pastora Giovanniho Traettina 28. júla 2014 v Caserte. V priestore novostavby kostola bolo prítomných cez dvesto veriacich. Pápež František predniesol spontánne slová, ktorými nadviazal na úvodnú reč pastora Traettina. Reagoval na jednotlivé pastorove myšlienky, z ktorých možno spomenúť ústredný význam Ježišovej osoby pre kresťana, dôraz na Kristovo vtelenie, chápanie pravdy ako stretnutia, bolestné skúsenosti s nepriateľskými postojmi medzi kresťanmi v období rokov 1935-1955 a napokon víziu zmierenia spočívajúceho v Ježišovej živej prítomnosti v kresťanoch. Svätý Otec vo svojom príhovore poukázal na biblický obraz rozdelenia a zmierenia bratov z príbehu knihy Genezis o Jozefovi a jeho bratoch. V príhovore sa zároveň ospravedlnil za účasť katolíkov na akciách zameraných proti evanjelikom. Na záver sa spoločne so Svätým Otcom pomodlili modlitbu Otčenáš. Prinášame plné znenie jeho príhovoru:
„Dobrý deň, bratia a sestry.
Môj brat, pastor Giovanni začal hovoriť o centre nášho života: byť v Ježišovej prítomnosti. A potom povedal „kráčať“ v Ježišovej prítomnosti. A toto bolo prvým prikázaním, ktoré Boh dal svojmu ľudu, nášmu otcovi Abrahámovi: «Choď, kráčaj v mojej prítomnosti a buď dokonalý» (Gn 17,1). A potom ľud kráčal: niekedy v prítomnosti Pána, mnohokrát nie v prítomnosti Pána. Rozhodol sa pre modly, bôžikov... Ale Pán má trpezlivosť. Má trpezlivosť s ľudom, ktorý kráča. Nechápem kresťana, ktorý je nehybný! Takému kresťanovi, ktorý nekráča, nerozumiem. Kresťan musí kráčať! Sú kresťania, ktorí kráčajú, ale nie v Ježišovej prítomnosti: je potrebné modliť sa za týchto bratov. Aj za nás, keď v istých chvíľach kráčame nie v prítomnosti Ježiša, pretože aj my sme všetci hriešnikmi, všetci! Ak niekto nie je hriešnik, ruku hore... Kráčať v Ježišovej prítomnosti.
Nehybní kresťania, toto nerobí dobrotu, pretože to, čo je nehybné, čo nekráča, sa kazí. Tak ako stojatá voda, ktorá sa spomedzi vôd prvá pokazí, tá voda, ktorá netečie. Sú kresťania, ktorí si pletú kráčanie s „krúžením“. Nie sú kráčajúci, ale blúdiaci a potulujú sa životom sem a tam. Sú v labyrinte a tam blúdia, blúdia... Chýba im smelosť (parresia), odvaha ísť vpred; chýba im nádej. Kresťania bez nádeje sa životom krútia dokola, nie sú schopní ísť vpred. Máme istotu iba keď kráčame v prítomnosti Pána Ježiša. On nás osvecuje, on nám dáva svojho Ducha, aby sme kráčali dobre.
Myslím na Abrahámovho vnuka Jakuba. Bol spokojný tam kde bol, so svojimi synmi. No v jednom momente nastal hladomor a povedal svojim synom, svojim jedenástim synom, z ktorých desiati boli zodpovední za zradu, keď predali brata: „Choďte do Egypta, kráčajte a tam nakúpte potraviny, pretože máme peniaze, ale nemáme jedlo. Vezmite peniaze a kúpte ho tam, kde hovoria, že ho majú. A títo sa dali na cestu: miesto toho, aby našli jedlo, našli brata! A toto je nádherné!
Keď sa kráča v Božej prítomnosti, vtedy sa prichádza k tomuto bratstvu. Keď sa však zastavíme, príliš pozeráme jeden po druhom, vtedy sa vstupuje na inú cestu, nepeknú. Na cestu ohovárania. A začína sa: „A ty, vari nevieš?“ „Nie, ja o tebe neviem. Poznám iných, tam a tam.“ „Ja som Pavlov“, „Ja som Apollov“, „Ja Petrov“... A takto začínajú, takto sa od prvej chvíle začalo rozdelenie v Cirkvi. A nie je to Duch Svätý, kto robí rozdelenie! Robí niečo, čo sa na to dosť ponáša, ale nie je to rozdelenie. Nie je to Pán Ježiš, ktorý robí rozdelenie! Ten, kto robí rozdelenie, je práve onen Závistník, kráľ závisti, otec závisti: ten rozsievač kúkoľa, Satan. Ten sa zamiešava do komunít a robí rozdelenia, zakaždým! Od prvého momentu, od prvej chvíle kresťanstva bolo v kresťanskom spoločenstve toto pokušenie. „Ja patrím k tomu“, „Ja k onomu“, „Nie! Ja som cirkev, ty si sekta“ ... A tak ten, kto z toho ťaží, je on, otec rozdelenia. Nie Pán Ježiš, ktorý sa modlil za jednotu (Jn 17), modlil sa!
Čo robí Duch Svätý? Povedal som, že robí niečo iné, o čom sa azda možno domnievať, že je to rozdelenie, ale nie je ním. Duch Svätý robí rozmanitosť v Cirkvi. Prvý list Korinťanom, 12. kapitola. On vytvára rozmanitosť! A vskutku, táto rozmanitosť je taká bohatá, taká krásna. Ale potom, ten istý Duch Svätý robí jednotu, a tak je Cirkev jedna v rozmanitosti. A aby som použil jedno krásne vyjadrenie istého evanjelika, ktorého mám veľmi rád, je „rozmanitosťou zmierenou“ Duchom Svätým. On koná oboje: tvorí rozmanitosť chariziem a potom vytvára harmóniu chariziem. Preto prví teológovia Cirkvi, prví otcovia – hovorím o 3. a 4. storočí – vravievali: „Duch Svätý je harmónia“, pretože on vytvára túto harmonickú jednotu v rozmanitosti.
Sme v epoche globalizácie a uvažujeme, čo znamená globalizácia a čo by znamenala jednota v Cirkvi: azda nejaká guľová plocha, kde sú všetky body rovnako vzdialené od stredu, všetky rovnaké? Nie! Toto je uniformita. A Duch Svätý nevytvára uniformitu! Akú predstavu môžeme nájsť? Predstavme si mnohosten: mnohosten je jednotou, ale so všetkými časťami odlišnými. Každá z nich má svoju osobitosť, svoju charizmu. Toto je jednota v rozmanitosti. Touto cestou my kresťania vytvárame to, čo teologickou rečou nazývame ekumenizmus: usilujeme sa dosiahnuť, aby bola táto rozmanitosť viac zharmonizovaná Duchom Svätým a stala sa jednotou. Usilujeme sa kráčať v Božej prítomnosti, aby sme boli dokonalí, usilujeme sa ísť hľadať výživu, ktorú potrebujeme, aby sme našli brata. Toto je naša cesta, toto je naša kresťanská krása. Hovorím o tom, čo môj milovaný brat povedal na začiatku.
Potom hovoril o inej veci, o Pánovom vtelení. Apoštol Ján je jasný: Kto hovorí, že Slovo neprišlo v tele, nie je z Boha! Je od diabla (porov. 1 Jn 4,2-3). Nie je náš, je to nepriateľ! Pretože prvá heréza – medzi nami používame toto slovo – bola tá, ktorú Apoštol odsudzuje: že Slovo neprišlo v tele. Nie! Vtelenie Slova je základom: je to Ježiš Kristus! Boh a človek, Syn Boží a Syn človeka, pravý Boh a pravý človek. A takto to pochopili prví kresťania a museli veľmi, veľmi veľa bojovať o zachovanie týchto právd: Pán je Boh a človek; Pán Ježiš je vtelený Boh. Je to tajomstvo Kristovho tela: nemožno pochopiť lásku k blížnemu, nepochopíme lásku k bratovi, ak nepochopíme toto tajomstvo Vtelenia. Milujem brata, lebo aj on je Kristus, je ako Kristus, je Kristovým telom. Milujem chudobného, vdovu, otroka, toho, kto je vo väzení... Spomeňme si na „protokol“, podľa ktorého budeme súdení: Matúš 25. Miluje všetkých týchto, pretože títo, ktorí trpia, sú Kristovým telom, a nám, ktorí sme na tejto ceste jednoty osoží dotýkať sa Kristovho tela. Ísť na periférie, práve tam, kde sú toľké potreby, alebo – povedzme to lepšie – kde sú toľkí núdzni, toľkí núdzni... Aj trpiaci núdzou po Bohu, vyhladnutí – ale nie po chlebe, chleba majú nadostač – po Bohu! Ísť tam povedať túto pravdu: Ježiš Kristus je Pán a on ťa zachraňuje. Ale vždy ísť a dotknúť sa Kristovho tela! Nemožno ohlasovať nejaké čisto intelektuálne evanjelium: evanjelium je pravda, ale je aj láska a je aj krása! A toto je radosť evanjelia: Toto je práve tá evanjeliová radosť.
Na tejto ceste sme spravili veľakrát to isté, čo Jozefovi bratia, keď nás rozdelili žiarlivosť a závisť. Oni najprv dospeli k tomu, že chceli brata zabiť – Rubenovi sa podarilo ho zachrániť – a potom k tomu, že ho predali. Aj brat Giovanni hovoril o tej smutnej histórii. O tej smutnej histórii, v ktorej bolo zo strany niektorých evanjelium prežívané ako istá pravda, pričom bez povšimnutia zostával fakt, že za týmto postojom sa skrývajú mrzké skutočnosti, ktoré nemajú nič spoločné s Pánom, jedno odporné pokušenie rozdelenia. Tá smutná história, v ktorej sa tiež robilo to, čo urobili Jozefovi bratia: udávanie, zákony týchto ľudí s vyjadrením: „je to proti čistote rasy“... A tieto zákony boli odsúhlasené pokrstenými! Niektorí z tých, ktorí zaviedli tento zákon a niektorí z tých, ktorí prenasledovali, udávali pentekostálnych kresťanov, že sú „entuziasti“ a skoro „blázni“, že poškodzujú rasu, niektorí z nich boli katolíci! Ja som pastierom katolíkov: prosím vás o odpustenie za toto! Prosím vás o odpustenie za tých bratov a sestry katolíkov, ktorí nepochopili a ktorí boli pokúšaní diablom a urobili to isté, čo Jozefovi bratia. Prosím Pána, aby nám dal milosť uznať si to a odpustiť. Ďakujem!
Potom brat Giovanni povedal jednu vec, ku ktorej sa plne hlásim: pravda je stretnutie, stretnutie medzi osobami. Pravda nie je z laboratória, je zo života, keď hľadáme Ježiša, aby sme ho našli. Ale najkrajšie a najväčšie tajomstvo je to, že keď my nájdeme Ježiša, zistíme, že on nás hľadal už prv, že on nás už prv našiel, pretože on prichádza pred nami! Páči sa mi španielske vyjadrenie „primerea“. Toto španielske slovo znamená, že Pán nás predchádza a vždy nás očakáva. Je pred nami. A myslím, že Izaiáš alebo Jeremiáš – nie som si istý – hovorí, že Pán je ako kvet mandľovníka, ktorý na jar prvý zakvitá. A Pán nás očakáva! Je to z Jeremiáša? Áno! Je prvý, čo zjari zakvitá, je vždy prvý.
Toto stretnutie je krásne. Toto stretnutie nás napĺňa radosťou, nadšením. Myslime na to stretnutie prvých učeníkov, Andreja a Jána. Keď Ján Krstiteľ hovorí: «Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriechy sveta» a oni nasledujú Ježiša, zostávajú s ním celé popoludnie. Potom, keď odchádzajú, keď sa vracajú domov, nehovoria: «vypočuli sme si rabína», ale «našli sme Mesiáša!» Boli nadšencami. Niektorí sa tomu smiali... Pomyslime na tú vetu: «Môže prísť z Nazareta niečo dobré?» Neverili. Ale oni sa stretli! Je to stretnutie, ktoré premieňa, z toho stretnutia vychádza všetko. Toto je cesta kresťanskej svätosti: každý deň hľadať Ježiša, aby sme ho našli, a každý deň sa nechať hľadať Ježišom a dať sa ním stretnúť.
My sme na tejto ceste jednoty, medzi bratmi. Niekto bude udivený: „Ale, pápež išiel k evanjelikom?“ - Išiel navštíviť priateľov! Áno! Pretože - a toto čo poviem, je pravda – sú to oni, ktorí ma ako prví prišli navštíviť v Buenos Aires. A tu je svedok: Jorge Himitian môže porozprávať tú históriu, kedy prišli a nadviazali kontakt. A takto sa začalo toto priateľstvo, táto blízkosť medzi pastormi v Buenos Aires a dnes tu. Veľmi vám ďakujem. Prosím vás o modlitbu za mňa, potrebujem ju... aspoň aby som nebol veľmi zlý [smiech]. Ďakujem!"
Preložil: Jozef Bartkovjak SJ
