Svätý Otec prijal pozvanie biskupa diecézy Mons. Nunzia Galantina, ktorého pred časom menoval za generálneho sekretára Talianskej biskupskej konferencie. Pri oznámení jeho menovania pápež František požiadal veriacich diecézy o prepáčenie, že im týmto menovaním berie ich obľúbeného biskupa. Na to reagovali organizátori návštevy výberom motta, ktoré znie: „Prichádzam poprosiť o prepáčenie“.

Kalábria je región na juhu Talianska, ktorý sa napriek turistickej atraktívnosti považuje za perifériu s mnohými ekonomickými a sociálnymi problémami, z ktorých mnohé sú spojené so skrytou činnosťou mafie nazývanej ´Ndrangheta. Svätý Otec František si príznačne zvolil za prvý bod svojej návštevy stretnutie s väzňami.

-----------------------------------------------------------------

Po prílete vrtuľníka okolo 9.00 hodine Svätého Otca pozdravili miestni obyvatelia, ktorí mu vyšli v ústrety na miesto pristátia v blízkosti väznice v Castrovillari. Ide o relatívne modernú väznicu, fungujúcu od r. 1995, kde si vykonáva trest okolo 250 odsúdených, mužov i žien. Skutočnosť, že oficiálny údaj o kapacite väznice hovorí o 128 miestach, svedčí o stave prehustenosti v talianskych väzniciach.

-----------------------------------------------------------------

Plné znenie príhovoru pápeža Františka pri stretnutí s väzňami v Castrovillari:

"Drahé sestry a bratia,

prvým gestom mojej pastoračnej návštevy je stretnutie s vami v tomto Ústave výkonu trestu v Castrovillari. Týmto spôsobom by som chcel vyjadriť moju blízkosť ako pápeža, ako aj blízkosť Cirkvi každému mužovi a každej žene, ktorí sa nachádzajú vo väzení, v akejkoľvek časti sveta. Ježiš povedal: «Bol som vo väzení a prišli ste ku mne» (Mt 25,36).

V úvahách o väzňoch sa často zdôrazňuje téma rešpektovania základných ľudských práv a požiadavka primeraných podmienok pre výkon trestu. Tento aspekt politiky väzenskej správy má bezpochyby zásadný charakter a musí sa mu venovať vysoká pozornosť. No táto perspektíva nie je ešte dostatočná, ak ju nesprevádza a nedoplní do úplnosti konkrétne úsilie inštitúcií smerujúce k efektívnemu znovuzačleneniu osoby do spoločnosti (porov. Benedikt XVI., Príhovor účastníkom 17. konferencie riaditeľov väzenských správy Rady Európy, 22. novembra 2012). Ak sa zanedbá tento cieľ, výkon trestu sa degraduje len na úroveň nástroja trestu a spoločenskej sankcie, čo poškodzuje ako jednotlivca, tak aj spoločnosť. Boh toto s nami nerobí. Keď nám Boh odpustí, sprevádza nás a pomáha nám na ceste. Vždy. Aj v malých veciach. Keď sa ideme spovedať, Pán nám hovorí: „Ja ti odpúšťam. Ale teraz poď so mnou.“ A pomáha nám znovu pokračovať v ceste. Nikdy neodsudzuje. Nikdy nezostáva len pri odpustení, ale odpúšťa a zároveň aj sprevádza. Keďže sme krehkí, musíme opäť prísť na spoveď, my všetci. Ale on sa neunaví. Vždy nás vezme za ruku. Toto je láska Boha a my ho musíme napodobňovať! Spoločnosť ho musí napodobňovať. Treba ísť touto cestou.

Na druhej strane, skutočné a plné znovuzaradenie sa človeka nenastáva ako zakončenie čisto ľudského procesu. K tejto ceste patrí aj stretnutie sa s Bohom, schopnosť nechať sa vystaviť pohľadu Boha, ktorý nás miluje. Je ťažšie nechať na sebe spočinúť pohľad Boha, než hľadieť na Boha. Je ťažšie nechať sa navštíviť Bohom než Boha navštíviť, lebo je v nás vždy niečo, čo kladie odpor. Ale on ťa čaká, hľadí na nás, On nás vždy hľadá. Toto je Boh, ktorý nás miluje, ktorý je schopný nám porozumieť a schopný odpustiť nám naše pochybenia. Pán vždy odpúšťa, vždy sprevádza, vždy chápe; na nás zostáva, aby sme sa nechali zahrnúť porozumením, nechali si odpustiť, nechali sa sprevádzať.

Želám každému z vás, nech tento čas nie je strateným časom, ale aby bol pre vás vzácnym časom vyprosovania a obdržania tejto milosti od Boha. Týmto prispejete predovšetkým k zlepšeniu vás samotných, ale zároveň aj k zlepšeniu spoločenstva, lebo, ako v dobrom, tak aj v zlom, naše skutky vplývajú na druhých a na celú ľudskú rodinu.

Osobitnú láskyplnú spomienku venujem v tejto chvíli vašim rodinným príslušníkom, nech vám Pán dá, aby ste ich mohli znovu objať v láske a pokoji. A nakoniec ešte povzbudenie všetkým tým, ktorí pracujú v tomto ústave: vedúcim, príslušníkom väzenskej stráže, ako aj celému personálu. Zo srdca vás všetkých žehnám a zverujem vás pod ochranu Panny Márie, našej Matky. A prosím vás, modlite sa za mňa, lebo aj ja mám svoje pochybenia a musím robiť pokánie. Ďakujem."

-----------------------------------------------------------------

Po stretnutí s väzňami sa Svätý Otec presunul priamo do Cassano all´Ionio. Vítal ho radostný dav ľudí lemujúci celú trasu, ktorou prechádzal v otvorenom džípe. Druhým bodom pápežovho programu bola návšteva Hospicu sv. Jozefa Moscatiho, kde strávil čas s pacientmi v terminálnom štádiu chorôb a pozdravil aj personál zariadenia, ktoré bolo prvým tohto druhu v Kalábrii.

-----------------------------------------------------------------

O dvanástej sa potom pápež František v miestnej Katedrále Narodenia Panny Márie stretol s kňazmi diecézy. Po srdečných privítacích slovách diecézneho biskupa Mons. Nunzia Galantina sa takmer hodinové stretnutie odohrávalo v bratskej atmosfére. Svätý Otec sa rozhodol viesť s kňazmi spontánny dialóg, a tak bez prípravy odpovedal na ich otázky.

Pripravený príhovor im odovzdal v písomnej podobe. Z katedrály potom smeroval do miestneho seminára, kde sa naobedoval spolu s chudobnými ľuďmi a mladými bývalými narkomanmi. Pri stole boli aj niektorí z radov takzvaných nových chudobných, napr. človek, ktorý už rok a pol čaká na výplatu.

-----------------------------------------------------------------

Plné znenie príhovoru pápeža Františka pri stretnutí s kňazmi:

"Drahí kňazi,

ďakujem vám za vaše prijatie! Veľmi som túžil po tomto stretnutí s vami, ktorí denne nesiete bremeno práce vo farnosti.

Chcel by som sa s vami najprv podeliť o radosť z toho, že sme kňazmi. Je to vždy nové prekvapenie z toho, že sme boli povolaní, a to povolaní Pánom Ježišom. Povolaní nasledovať ho, byť s ním, aby sme mohli ísť k

druhým a priniesť im ho, jeho slovo, jeho odpustenie... Pre človeka neexistuje nič krajšie než toto, nie je tak? Keď sme my kňazi pred svätostánkom a pozastavíme sa tam na chvíľku v tichu, potom znovu cítime Ježišov pohľad smerujúci k nám a tento pohľad nás obnovuje, oživuje...

Iste, niekedy nie je ľahké zotrvať pred Pánom; nie je to ľahké, lebo sa zaoberáme mnohými vecami, mnohými osobami... A niekedy to nie je ľahké, lebo cítime istú nechuť, Ježišov pohľad nás tak trochu znepokojuje, vyvoláva v nás tiež krízu... Ale toto nám prospieva! V tichu modlitby nám Ježiš dáva vidieť, či pracujeme ako dobrí pracovníci, alebo či sme sa naopak možno nestali tak trochu „zamestnancami“; či sme „kanálmi“ otvorenými, štedrými, cez ktoré bohato preteká jeho láska a milosť, alebo či naopak staviame do centra seba samých a tak namiesto toho, aby sme boli „kanálmi“, stávame sa „tienidlami“, ktoré nenapomáhajú stretnutiu sa s Pánom, so svetlom a silou evanjelia.

Druhou vecou, o ktorú sa túžim s vami podeliť je krása bratstva: krása toho, že sme spoločne kňazmi, že nasledujeme Pána nie osamote, nie po jednom, ale spoločne, aj keď vo veľkej rôznorodosti darov a osobností; toto práve obohacuje kňazské spoločenstvo, táto rozmanitosť pôvodu, veku, talentov... A to všetko prežívané v spoločenstve, v bratstve.

Ani toto nie je ľahké, nie je to okamžité, ani samozrejmé. Predovšetkým pre to, lebo aj my kňazi sme ponorení do subjektivistickej kultúry dneška, do tejto kultúry, ktorá vyvyšuje „ja“ až do tej miery, že z neho robí modlu. A tiež kvôli určitému pastoračnému individualizmu, ktorý je žiaľ v našich diecézach rozšírený. Preto na toto musíme reagovať urobením rozhodnutia pre bratstvo. Zámerne hovorím o „rozhodnutí“. Nemôže to byť len vec ponechaná na náhodu či priaznivé okolnosti... Nie, je to voľba, ktorá zodpovedá realite, ktorá je naším základom, zodpovedá daru, ktorý sme prijali, ale ktorý je vždy treba prijať a pestovať: spoločenstvo v Kristovi v kňazskom spoločenstve, okolo biskupa. Toto spoločenstvo si vyžaduje, aby sme ho žili hľadajúc konkrétne formy prispôsobené časom a miestnej situácii, ale vždy v apoštolskej perspektíve, s misionárskym štýlom, bratstvom a prostotou života. Keď Ježiš hovorí: «Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať» (Jn 13,35), hovorí to zaiste všetkým, ale predovšetkým to hovorí Dvanástim, tým, ktorých si povolal, aby ho nasledovali viac zblízka.

Radosť z toho, že sme kňazmi a krása z bratstva. Toto sú dve veci, ktoré som cítil ako najdôležitejšie mysliac na vás. Naznačím už len jednu poslednú vec: povzbudzujem vás vo vašej práci s rodinami a pre rodiny. Je to práca, ktorú od nás Pán osobitne požaduje v tomto čase, ktorý je ťažkým či už pre rodinu ako inštitúciu, ako aj pre rodiny samotné, a to kvôli kríze. Ale práve v ťažkých časoch Boh dáva pocítiť svoju blízkosť, svoju milosť, prorockú silu svojho Slova. A my sme povolaní byť svedkami, prostredníkmi tejto blízkosti rodinám a tejto prorockej sily pre rodinu.

Drahí bratia, ďakujem vám. A poďme vpred, vedení spoločnou láskou k Pánovi a k matke Cirkvi. Panna Mária nech vás ochraňuje a sprevádza. Zostávame spojení v modlitbe. Ďakujem!"

-----------------------------------------------------------------

Svätý Otec po obede navštívil seniorov v zariadení opatrovateľskej služby. Pred štvrtou popoludní už zavítal na nížinu Sibari v blízkosti mora. V týchto miestach sa kedysi rozprestierala starobylá grécka kolónia z doby antického Veľkého Grécka. Na oltári postavenom na pódiu pod otvoreným nebom pápež František slávil svätú omšu zo slávnosti Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi.

Po evanjeliu, ktoré predniesol gréckokatolícky diakon v spievanej forme po grécky, sa Svätý Otec prihovoril v homílii. Položil dôraz na dva prvky: klaňanie sa Bohu a kráčanie za Ježišom. Ako kresťania sa klaniame Ježišovi v Eucharistii a nasledujeme ho, kráčame za ním. Upozornil pritom na vážne nebezpečenstvo, že ak sa neklaniame Bohu, staneme sa uctievačmi zla.

Prinášame vybrané časti homílie:

„Keď sa neklaniame Bohu, Pánovi, stávame sa uctievačmi zla, tak ako sú nimi tí, ktorí žijú zločinnosťou a násilím. Vaša zem, taká krásna, pozná znaky a následky tohto hriechu. Ndrangheta je toto: adorácia zla a opovrhnutie spoločným dobrom. Toto zlo je treba poraziť. Je potrebné ho vyhnať. Treba mu povedať «nie». Cirkev, ktorá sa tak veľmi angažuje vo výchove svedomia, sa musí stále viac usilovať, aby dobro mohlo prevládnuť. Žiadajú nás o to naše deti. Dožadujú sa toho naši mladí, ktorí potrebujú nádej. Na to, aby sme mohli odpovedať na tieto požiadavky, nám viera môže pomôcť. Tí, ktorí vo svojom živote idú touto zlou cestou, cestou zla, ako sú mafiáni, nie sú v spoločenstve s Bohom. Sú exkomunikovaní! Dnes to vyznávame s pohľadom upretým na Božie Telo, na Sviatosť oltárnu, a v tejto viere sa zriekame Satana a všetkých jeho vábení. Zriekame sa bôžikov peňazí, márnej slávy, pýchy, moci, násilia. My kresťania nechceme uctievať nikoho a nič v tomto svete okrem Ježiša Krista, ktorý je prítomný v Najsvätejšej Eucharistii. Možno, že nie vždy si do hĺbky uvedomujeme, čo to znamená, aké následky má, alebo by malo mať toto naše vyznanie viery.

Táto naša viera v skutočnú prítomnosť Ježiša Krista, pravého Boha a pravého človeka, v premenenom chlebe a víne, je autentická, ak sa my usilujeme kráčať za ním a s ním. Adorovať a kráčať. Ľud, ktorý adoruje a kráča. Kráčať s ním a za ním a snažiť sa uviesť do praxe jeho prikázanie, ktoré dal svojim učeníkom práve pri poslednej večeri: «Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás» (Jn 13,34). Ľud, ktorý uctieva Boha v Eucharistii, je ľud, ktorý kráča v láske. Klaňajme sa Bohu v Eucharistii, kráčajme s Bohom v bratskej láske.

Dnes ako biskup Ríma som tu, aby som vás utvrdil nielen vo viere, ale aj v láske, sprevádzal a podporil vás na vašej ceste s Ježišom - Láskou. Chcem vyjadriť svoju podporu biskupovi, kňazom a diakonom tejto cirkvi, a tiež Eparchii Lungro, bohatej na svoju grécko-byzantskú tradíciu. Ale rozširujem ju na všetkých, na všetkých pastierov a veriacich Cirkvi v Kalábrii, odvážne zaangažovanej na evanjelizácii a do podporovania životného štýlu a iniciatív, ktoré dávajú do centra potreby chudobných a tých posledných. A rozširujem ho tiež na predstaviteľov spoločnosti, ktorí sa snažia žiť politickú a administratívnu angažovanosť v prospech toho, čím je, službou spoločnému dobru.

Povzbudzujem všetkých vás, aby ste boli svedkami konkrétnej solidarity s bratmi, a to najmä s tými, ktorí najviac potrebujú spravodlivosť, nádej a nehu. Ježišova nežnosť, eucharistická nežnosť: táto tak veľmi delikátna, veľmi bratská, veľmi čistá láska. Vďaka Bohu existuje veľa znamení nádeje vo vašich rodinách, farnostiach, združeniach, cirkevných hnutiach. Pán Ježiš nikdy neprestáva inšpirovať svoj putujúci ľud k dobročinným skutkom! Jedným konkrétnym znamením nádeje je projekt „Policoro“ pre mladých ľudí, ktorí sa chcú zapojiť do vytvárania pracovných príležitostí pre seba a pre iných. Milí mladí priatelia, nenechajte sa ukradnúť nádej! Povedal som to veľakrát a opakujem to znovu: ‚nenechajte si ukradnúť nádej.‘ Uctievajúc Ježiša vo svojich srdciach a zotrvávaním v ňom budete odporovať zlu, nespravodlivosti a násiliu silou dobra, pravdy a krásy.

To, čo som povedal mladým, hovorím všetkým: ak budete adorovať Krista a kráčať za ním a s ním, vaša diecézna cirkev a vaše farnosti budú rásť vo viere a láske, v radosti z evanjelizácie. Budete cirkvou, v ktorej otcovia, matky, kňazi, rehoľníci, katechéti, deti, starí, mladí kráčajú vedľa seba, podporujú sa, pomáhajú si, majú sa radi ako bratia, a to najmä vo chvíľach ťažkostí.“

-----------------------------------------------------------------

Po skončení svätej omše sa pápež vydal na spiatočnú cestu do Vatikánu, kam sa dopravil vrtuľníkom okolo pol ôsmej večer.

( TK KBS, RV jb, zk, jak; ml ) 20140621003   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]