Svätosť, milovaní bratia biskupi, drahí bratia a sestry,

v tejto Bazilike, na ktorú každý kresťan hľadí s hlbokou úctou, vrcholí púť, ktorú konám spoločne s mojím milovaným bratom v Kristovi, Jeho Svätosťou Bartolomejom. Vykonávame ju po stopách našich ctihodných predchodcov, pápeža Pavla VI. a patriarchu Atenagora, ktorí s odvahou a poslušnosťou voči Duchu Svätému uskutočnili pred päťdesiatimi rokmi vo svätom meste Jeruzaleme historické stretnutie medzi rímskym biskupom a konštantínopolským patriarchom. Srdečne pozdravujem vás všetkých tu prítomných. Osobitne vrúcne ďakujem za umožnenie tohto okamihu Jeho Blaženosti Teofilovi, ktorý nás privítal vrelými slovami, ako aj Jeho Blaženosti Nourhanovi Manoogianovi a dôstojnému pátrovi Pierbattistovi Pizzaballovi.

Je to mimoriadna milosť, že sme sa tu zhromaždili v modlitbe. Prázdny hrob, ten nový hrob umiestnený v záhrade, kde Jozef z Arimatey úctivo uložil Ježišovo telo, je miestom, odkiaľ vychádza zvesť o zmŕtvychvstaní: «Vy sa nebojte! Viem, že hľadáte Ježiša, ktorý bol ukrižovaný. Niet ho tu, lebo vstal, ako povedal. Poďte, pozrite si miesto, kde ležal. A rýchlo choďte povedať jeho učeníkom: „Vstal z mŕtvych“» (Mt 28, 5-7). Táto zvesť podložená svedectvom tých, ktorým sa zjavil vzkriesený Pán, je srdcom kresťanského posolstva podávaného verne z pokolenia na pokolenie, ako od počiatku potvrdzuje apoštol Pavol: «Odovzdal som vám predovšetkým to, čo som aj ja prijal: že Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem, že bol pochovaný a že bol tretieho dňa vzkriesený podľa Písem» (1 Kor 15, 3-4). Toto je základ viery, ktorá nás zjednocuje, vďaka ktorej spoločne vyznávame, že Ježiš Kristus, jednorodený Syn Otca a náš jediný Pán «trpel za vlády Poncia Piláta, bol ukrižovaný, umrel a bol pochovaný, zostúpil k zosnulým, tretieho dňa vstal z mŕtvych» (Apoštolské vyznanie viery). Každý z nás, každý pokrstený v Kristovi, je duchovne vzkriesený z tohto hrobu, pretože všetci sme boli v krste reálne začlenení do Prvorodeného zo všetkého stvorenia, spolu s ním pochovaní, aby sme s ním boli vzkriesení a mohli žiť novým životom (porov. Rim 6,4).

Prijmime osobitnú milosť tejto chvíle. Zotrvajme v nábožnom rozjímaní pri prázdnom hrobe, aby sme znovu objavili veľkosť nášho kresťanského povolania. Sme mužmi a ženami vzkriesenia, a nie smrti. Učme sa z tohto miesta, ako prežívať náš život, námahy našich cirkví a celého sveta vo svetle veľkonočného rána. Každá rana, každé utrpenie, všetky bolesti vzal na svoje vlastné plecia Dobrý pastier, ktorý obetoval seba samého a svojou obetou nám otvoril vstup do večného života. Jeho otvorené rany sú ako priechod, cez ktorý sa na svet vylieva prúd jeho milosrdenstva. Nedajme si ukradnúť základ našej nádeje, ktorým je práve toto: Christos anesti! Neochudobňujme svet o radostnú zvesť o zmŕtvychvstaní! A nebuďme hluchí k mocnej výzve k jednote, ktorá zaznieva práve z tohto miesta v slovách toho, ktorý, ako Vzkriesený, nás všetkých oslovuje: «moji bratia» (porov. Mt 28,10; Jn 20,17).

Isteže nemôžeme poprieť rozdelenia, ktoré ešte existujú medzi nami, Ježišovými učeníkmi. Toto posvätné miesto nám umožňuje s ešte väčším utrpením precítiť túto drámu. Predsa však, päťdesiat rokov od objatia tých dvoch ctihodných otcov, uznajme s vďačnosťou a obnoveným úžasom, ako bolo možné na podnet Ducha Svätého, uskutočniť naozaj dôležité kroky smerom k jednote. Uvedomujeme si, že treba prejsť ešte inú cestu, aby sme dosiahli plnosť spoločenstva, ktorá by sa mohla prejaviť aj v účasti na tom istom eucharistickom stole, a ktorú si vrúcne želáme. Avšak odlišnosti nás nemajú vyľakať, nemôžu nás vyľakať a ochromiť našu cestu. Musíme veriť, že ako bol kameň odvalený od hrobu, tak môžu byť odstránené všetky prekážky, ktoré ešte bránia plnému spoločenstvu medzi nami. Bude to milosť zmŕtvychvstania, ktorej predchuť môžeme vnímať už dnes. Zakaždým, keď sa navzájom žiadame o odpustenie za hriechy spáchané voči iným kresťanom a vždy, keď máme odvahu dať i prijať toto odpustenie, okusujeme skúsenosť vzkriesenia! Zakaždým, keď prekonáme staré predsudky a máme odvahu vytvárať nové bratské vzťahy, vyznávame, že Kristus naozaj vstal z mŕtvych! Zakaždým, keď pri uvažovaní nad budúcnosťou Cirkvi vychádzame z jej povolania k jednote, žiari svetlo veľkonočného rána!

V tomto ohľade by som rád obnovil už mojimi predchodcami vyslovené želanie udržiavať dialóg so všetkými bratmi v Kristovi za účelom nájdenia takej formy vykonávania úradu vlastného rímskemu biskupovi, ktorá by sa v súlade s jeho poslaním otvorila novej situácii a mohla sa stať v aktuálnom kontexte službou lásky a spoločenstva, uznanou zo strany všetkých (porov. Ján Pavol II.: Ut unum sint, 95-96).

Kým ako pútnici zotrvávame na týchto posvätných miestach, naša myseľ sa v modlitbe obracia na celú oblasť Blízkeho východu, žiaľ, tak často poznačovanú násilím a konfliktami. A nezabúdajme v našej modlitbe na toľkých iných mužov a ženy, ktorí v rôznych častiach planéty trpia z dôvodu vojny, chudoby, hladu, podobne ako mnohí prenasledovaní kresťania pre svoju vieru v zmŕtvychvstalého Pána. Keď sa kresťania rôznych vyznaní spoločne ocitajú v utrpení, jedni vedľa druhých, a keď si vzájomne preukazujú pomoc s bratskou láskou, vtedy sa uskutočňuje ekumenizmus utrpenia, realizuje sa ekumenizmus krvi, ktorý má osobitnú účinnosť nielen v kontexte, v ktorom sa prežíva, ale vďaka spoločenstvu svätých aj pre celú Cirkev. tí, čo z nenávisti voči viere zabíjajú, prenasledujú kresťanov, nepýtajú sa, či sú pravoslávni, alebo sú katolíci: sú kresťania! Kresťanská krv je tá istá!

Svätosť, milovaný brat, všetci najdrahší bratia, odložme bokom rozpaky, ktoré sme zdedili z minulosti a otvorme naše srdce pôsobeniu Ducha Svätého, Duchu lásky (porov. Rim 5,5), aby sme kráčali spoločne poslaní v ústrety požehnanému dňu nášho znovuobnoveného plného spoločenstva. Na tejto ceste sa cítime byť podporovaní modlitbou, ktorú sám Ježiš v tomto meste v predvečer svojho utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania predniesol Otcovi za svojich učeníkov, a ktorú si neúnavne s pokorou osvojujeme, «Aby boli jedno..., aby svet uveril» (Jn 17,21). A keď nás diskusia urobí pesimistickými, málo odvážnymi, malomyseľnými, choďme všetci pod plášť Svätej Božej Matky. Keď sú v kresťanskej duši duchovné nepokoje, len pod plášťom Svätej Božej Matky nájdem pokoj. Nech nám ona pomáha na tejto ceste.

Preložila: Agnes Jenčíková CJ

( TK KBS, RV aj; ml ) 20140525008   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]