Jeruzalem 25. mája (RV) Prinášame príhovor Jeho Svätosti, ekumenického patriarchu Bartolomeja I. pri ekumenickej slávnosti v Bazilike Svätého hrobu v Jeruzaleme 25. mája 2014 v plnom znení: «Vy sa nebojte! Viem, že hľadáte Ježiša, ktorý bol ukrižovaný. Niet ho tu, lebo vstal, ako povedal. Poďte, pozrite si miesto, kde ležal.» (Mt 28,5-6)
Vaša Svätosť a milovaný brat v Kristovi,Vaša Blaženosť patriarcha Svätého mesta Jeruzalem, najmilovanejší brat a koncelebrant v Pánovi, Vaše Eminencie, Vaše Excelencie a veľavážení predstavitelia cirkví a kresťanských vierovyznaní,
ctení bratia a sestry,
s bázňou, pohnutím a úctou sa tu dnes nachádzame pred «miestom, kde spočíval Pán», pred oživujúcim hrobom, z ktorého vytryskol život, a vzdávame vďaky milosrdnému Bohu za to, že nás – svojich nehodných služobníkov – učinil hodnými toho najvyššieho požehnania: že môžeme byť pútnikmi na mieste, kde sa odhalilo tajomstvo spásy sveta. «Aké hrozné je toto miesto! Tu je naozaj dom Boží a tu je brána do neba!» (Gn 28,17).
Prišli sme sem, tak ako žena prinášajúca myrhu v prvý deň týždňa «pozrieť hrob» (Mt 28,1), a rovnako ako tie ženy, aj my počujeme anjelovo zvolanie: «Nebojte sa!» Odstráňte z vašich sŕdc všetok strach, nebuďte v rozpakoch, nezúfajte. Tento hrob vyžaruje posolstvá odvahy, nádeje a života.
Prvým a najväčším posolstvom vyvierajúcim z tohto prázdneho hrobu je, že smrť – tento náš «posledný nepriateľ» (porov. 1 Kor 15,26), zdroj každého strachu a každého utrpenia – bola porazená; smrť už viac nemá posledné slovo v našom živote. Bola porazená láskou; tým, ktorý dobrovoľne podstúpil smrť z lásky k iným. Každá smrť pre lásku, z lásky k druhým, sa premieňa na život, na pravý život. «Kristus vstal z mŕtvych, smrťou premohol smrť a tým, ktorí odpočívali v hroboch, daroval život».
A preto, smrti sa netreba báť; netreba mať strach ani zo zla, v akejkoľvek podobe by sa objavilo v našom živote. Kristov kríž prevzal na seba všetky šípy zla: nenávisť, násilie, nespravodlivosť, bolesť, ponižovanie – akékoľvek utrpenie ľudí chudobných, zraniteľných, utláčaných, zneužívaných, vytisnutých na okraj či akokoľvek sužovaných v tomto svete. Nech je preto jasné: ktokoľvek – ako to bolo v prípade Krista – je ukrižovaný v tomto živote, uvidí, že po kríži bude nasledovať vzkriesenie. Nenávisť, násilie a nespravodlivosť nemajú budúcnosť, tá naopak patrí spravodlivosti, láske a životu. Pre tento cieľ by sa preto malo pracovať všetkými dostupnými prostriedkami, prostriedkami lásky, viery a nádeje.
Je tu však aj iné posolstvo šíriace sa z tohto ctihodného hrobu, v prítomnosti ktorého sme sa tu dnes zišli. Je ním odkaz, že dejiny nemožno naprogramovať, a že posledné slovo neprináleží človeku, ale Bohu. Nadarmo postavila svetská moc stráže k tomuto hrobu. Zbytočne sa uzatvoril vchod obrovským kameňom, aby ho nikto nemohol odvaliť. Podobne zbytočné sú dlhodobé stratégie svetskej moci, a ak sa lepšie pozrieme, zistíme, že vo vzťahu k Božiemu súdu a
jeho vôli je všetko dočasné. Akékoľvek úsilie zo strany súčasného ľudstva vymodelovať si autonómne a bez Boha svoju budúcnosť je čírou domýšľavosťou.
Nakoniec, tento svätý hrob nás pozýva zahnať aj iný, v našej modernej dobe azda najrozšírenejší druh strachu, to znamená strach z odlišného, líšiaceho sa od nás, strach z každého, kto vyznáva inú vieru, je iného náboženstva či vierovyznania. V mnohých našich dnešných spoločnostiach zostávajú stále rozšírené rasové či iné podoby diskriminácie. Je však ešte závažnejšie, že tieto často prenikajú až do náboženského života osôb. Náboženský fanatizmus už ohrozuje mier v mnohých oblastiach zemegule, kde samotný dar života je obetovaný na oltári náboženskej nenávisti. Tvárou v tvár tejto situácii je posolstvo, vychádzajúce zo životodarného hrobu naliehavé a jasné: milovať druhého, milovať ho s jeho odlišnosťami, milovať tých, čo sú inej viery a vierovyznania. Milovať ich ako bratov a sestry. Nenávisť privádza k smrti, zatiaľ čo láska «vyháňa strach» (1 Jn 4,15) a vedie k životu.
Vaša Svätosť, drahí bratia a sestry, pred päťdesiatimi rokmi dve veľké vedúce osobnosti Cirkvi, pápež Pavol VI. a ekumenický patriarcha Atenagoras, vyhnali strach, zahnali od seba preč strach, ktorý prevládal počas jedného tisícročia; strach, ktorý tieto dve cirkvi – západnú a východnú – držal v oddelení jednu od druhej, ba niekedy až v zaujímaní opozície jedných voči druhým. Keď však obaja prišli na toto sväté miesto, premenili strach na lásku. A tak sme tu s Jeho Svätosťou pápežom Františkom a ako ich nástupcovia nasledujeme ich stopy a vzdávame úctu ich heroickej iniciatíve. Vzájomne sa v láske objímeme, aby sme pokračovali na púti smerom k plnému spoločenstvu v láske a pravde (porov. Ef 4,15), aby «svet uveril» (Jn 17,21), pretože nijaká iná cesta nevedie k životu, jedine cesta lásky, zmierenia, pravého pokoja a vernosti Pravde.
Toto je tá púť, ktorú sú všetci kresťania povolaní nasledovať v ich vzájomných vzťahoch – nech už prináležia k akejkoľvek Cirkvi či vierovyznaniu –, aby tak dali príklad celému svetu. Cesta môže byť dlhá a namáhavá; zaiste sa niekomu môže neraz zdať ako slepá ulička. Avšak táto cesta je jedinou, ktorá vedie k naplneniu Pánovej vôle: aby «všetci boli jedno» (Jn 17,21). Táto Božia vôľa otvorila cestu, ktorou prešiel vodca našej viery, náš Pán Ježiš Kristus, ukrižovaný a na tomto mieste zmŕtvychvstalý. Jemu patrí sláva a moc, v jednote s Otcom a Duchom Svätým, po všetky veky vekov. Amen.
«Milovaní, milujme sa navzájom, lebo láska je z Boha» (1 Jn 4,7).
Preložila: Martina Korytiaková
