Bratislava 27. februára (TK KBS) Od útleho veku sa túžil stať kňazom. Počas totality kritizoval režim, za čo si vyslúžil oficiálny zákaz činnosti. Napriek tomu sa ďalej tajne venoval pastorácii. Samoštúdiá ho pripravili na prevzatie správy Košickej arcidiecézy. TK KBS hovorí s emeritným košickým arcibiskupom Mons. Alojzom Tkáčom, ktorý 2. marca 2014 oslávi 80 rokov života. * Hovorí sa, čože je to 50-tka. Vy má ešte o tridsať viac, aký je to pocit?
"Dávam si otázku, či som naplnil obsah modlitby pri svätom krste, ktorú prednášajú rodičia za dieťa. Táto modlitba znie: "Bože žehnaj naše dieťa, aby jeho život bol tebe na slávu, jemu na spásu, nám na radosť a svetu na osoh". Teda, nad tým teraz často rozmýšľam, či som to naplnil a v akej miere."
* Osem krížikov na chrbte, myslíte, že sa to podarilo?
"Bol som k tomu povolaný. Dostal som veľa Božích milostí, veľa Božej pomoci. Raz viac, inokedy menej som sa usiloval, ale v zásade dúfam, že som to naplnil. Ja sám seba nemôžem hodnotiť, predovšetkým to raz bude hodnotiť Boh. A neskôr historici, ktorí budú pozerať s odstupom a nadhľadom, čo som za tie roky urobil, či neurobil alebo zanedbal."
* Váš životný príbeh je zaujímavý. Vyrastali ste v kresťanskom prostredí, myšlienky na kňazstvo od útleho obdobia. Potom však prišla tvrdá totalita, čo vám dalo silu vytrvať?
"Od malička, od ôsmich - desiatich rokoch som cítil náklonnosť ku kňazstvu. Možno to bolo vtedy také chlapčenské, ale bol to podnet zo strany Boha. Napriek tým chlapčenským problémom, ktoré vždy mladým človekom kmásajú, ako napríklad v puberte, Boh má k tomu nasmeroval. Ja som o tom nikdy nepochyboval. Či to bolo v 10, 15 alebo 18 rokoch života, vždy som mal nasmerované ku kňazstvu, dokonca k misijnému povolaniu. Prišiel však rok 1950, zrušili rehole. Mal som namierené do Spoločnosti Božieho slova, ale nakoniec cesta smerovala k diecéznemu kňazovi. Je známe, že do kňazského seminára som sa dostal až na štvrtý raz - trikrát bezvýsledne, medzitým som bol na Filozofickej fakulte UK v Bratislave."
* Nebolo tam v tých tvrdých časoch nejaké zaváhanie, či cesta, po ktorej idem, je správna?
"Nie, tak to nebolo. Lebo už v tom čase som mal veľkú túžbu byť kňazom v pastorácii, vo farnostiach. Mal som víziu, že budem päť - sedem rokov ako kaplán na rozličných miestach diecézy, potom farským administrátorom a budem robiť to, čo k tomu patrí, teda katechézy, spovedanie, vysluhovanie sviatosti a ďalšie služby. Ale musím povedať, že proti mojej vôli som sa dostal na Biskupský úrad, kde som pykal, za to, čo som nerád robil vo svojej farnosti - nerád som písal farské matriky. Kto čím hreší, tým býva trestaný. Po vysviacke, primičnej svätej omši som absolvoval vojenčinu v Čechách. Po vojenčine vtedajší generálny vikár Štefan Onderko vydal dispozíciu, že má byť notárom na Biskupskom úrade, kde som strávil 20 rokov. Na začiatku som sa s tým vysporadúval tri - štyri roky, lebo som bol úradníkom. Pri tom som však spoznával vedenie diecézy. Poznal som takmer všetkých kňazov, osobne som sa s mnohými stretával. Boh to riadil. Po rokoch "mrvenia sa" som sa upokojil. V Košiciach som začal chodiť do školy, slúžil som tu sväté omše, spovedal som, prišli mládežnícke aktivity."
* Tieto aktivity vám ukázali, v akej situácii diecéza je, čo ju trápi a teší. Môžeme teda povedať, že to bol predpoklad na vaše vystúpenie na stretnutí Pacem in terris...
"Videl som, čo sa kde a ako robí. Na schôdzky tohto združenia som nechodieval. V októbri 1974 som však išiel. Predniesol som príspevok o bolestiach Cirkvi na Slovensku. Vzápätí mi zobrali štátny súhlas na vykonávanie pastorácie."
* To bola tvrdá rana, nie?
"Pýtali ste sa, či som mal nejaké zaváhanie. Povedal som, že som nikdy nezapochyboval o mojom kňazskom povolaní. Aj keď to s človekom zamáva. Ale keď išlo o to - vydať svedectvo, vedel som, čo ma čaká. Vedel som, že má čaká odobratie štátneho súhlasu. Ale neľutoval som to, neodvolal som to. Vtedajšie komunistické štruktúry mi ponúkali takú možnosť. Zrejme počítali s tým, že sa sa to dostane vonku. Pýtali sa, či to odvolám, alebo nie. Možno, keby som povedal, že to odvolávam, bol by to excces, možno by mi súhlas nechali. Ale ja som povedal jasne: "Neľutujem, neodvolávam!"
* To bolo hrdinstvo...
"Nie, nechcem povedať, že hrdinstvo. Ja som to cítil skoro ako poslanie. Keď som tu na Biskupskom úrade a videl som, čo sa robí, pokladal som to za povinnosť povedať."
* Toto poslanie sa dostalo cez rôzne médiá až do zahraničia. Aký to bol čas, byť v pastorácii bez oficiálneho súhlasu?
"Pracoval som v Štátnych lesoch a v košickom Dopravnom podniku ako vodič električky. Tajne som sa však venoval i pastorácii. A to boli najmä stretnutia s mládežou, rodinami, duchovné obnovy, púte. Bolo to veľmi pestré."
* V roku 1983 ste opäť štátny súhlas dostali a mohli ste sa vrátiť do pastorácie?
"Áno. Pýtali sa ma, kde chcem ísť. Povedal som, že tam, kde má pošle môj predstavený. Poslali ma do Červenice. To je farnosť v horách. Keď moja mama s otcom prišli, tak pozerali. A mama mi hovoria: "Ach chlapče, kde ťa to dali?" A otec povedali: "Dobre mu tu, kedz bude vojna, nič sa mu tu nestane". Tam som to využil dobre. Veľa som čítal, učil som sa reči, nemčinu, taliančinu, poľštinu. Veľa som prekladal - predovšetkým o kňazstve a katechéze. Vyšlo to len v málo exemplároch."
* Toto zázemie vás pripravilo na ďalšie služby
"Áno, a zároveň mi to veľmi dobre pôsobilo na telesný a psychický stav. Ja sa dobre cítim. Chodil som tam každý deň do lesov, na role. To mi veľmi pomohlo."
* Vek však nezastavíme, prišlo menovanie za košického biskupa, neskôr administrátora diecézy, prijatie biskupskej vysviacky, menovanie za prvého arcibiskupa metropolitu Košickej arcidiecézy. Po takmer dvadsaťročnej službe, počas ktorej bol znovuotvorený kňazský seminár, opravený Biskupský úrad, košická katedrála, nové farnosti, nové kostoly, ste sa stali emeritným arcibiskupom. Napriek "penzii" stále máte veľa práce, v čom tkvie tento záujem a radosť z práce?
"Nechcel by som prerieknuť, ale medzi nami tu na kúrii je veľmi dobrý vzťah. S otcom arcibiskupom Boberom sme sa poznali od kedy je kňazom. Keď som ja bol v Červenici, on som bol v Kecerovciach. Často sme sa stretávali. On bol rybárom, stretávali sme sa u neho na fare. Keď som sa mal rozhodnúť o generálnom vikárovi po mojej biskupskej vysviacke, tak som si vybral jeho. Po troch rokoch som ho navrhol na pomocného biskupa. Bol ním do 10. júla 2005, môžem povedať spokojne, verím, že on je so mnou spokojný a ja som s ním spokojný. Vychádzame v priateľstve, v bratskom, kňazskom duchu. Ja som zostal tu. Ale práce je veľa a druhého pomocného biskupa nemá. Napríklad, začiatkom februára boli nahlásené pastoračné aktivity v arcidiecéze, a tých je veľa – ja ich mám 65. To sú len zatiaľ nahlásené a prídu ešte ďalšie. Pomáham, kde treba."
* Zrejme teda nemáte ani čas nudiť sa?
"Nie, poviem vám perličku. Vstávam o trištvrte na päť, počúvam obe vysielania Vatikánskeho rozhlasu, medzitým dám sa do poriadku, dám si čiernu kávu, meditácia, o šiestej idem do katedrály spovedať alebo na svätú omšu, potom modlitba, potom slúžim sväté omše, a potom, mám čas na štúdium a modlitbu a samozrejme aj relax."
* Vek, ktorého ste sa dožili, vám dáva právo už z nadhľadu pozerať aj na situáciu Katolíckej cirkvi na Slovensku. Čo je povzbudzujúce pre vás, čo naopak bolestnejšie?
"Keďže chodievame na rekolekcie (mesačne 18 dekanátnych rekolekcií), momentálne pracujem - na spytovaní svedomia kňazov a biskupov. Vyšla inštrukcia z Kongregácie pre klérus a tam sú uvedené otázky spytovania svedomia. Dal som si také predsavzatie, že sa na to pozornejšie pozriem. Mám isté skúsenosti s kňazmi. Keď pozerám na to negatívne, tak má bolí, čo sa deje v sfére manželstva, rodiny, ochrany ľudského života, potraty, gender ideológia. To je to negatívno. Musíme tiež uznať, že mnohí od Cirkvi a viery odpadli. To pozitívne? Je dobre, že z roka na rok prechádzame v určitej línii jubileí. Verme, že to prinesie pozitívne výsledky."
Pripravil: Michal Lipiak
