-----------------------------------------------------------------

„V žalme sme prednášali: «Spievajte Pánovi pieseň novú, lebo vykonal veci zázračné». (Ž 97,1).

Dnes stojíme pred jedným z Pánových divov: Mária! Tvor jednoduchý a slabý ako my, vyvolená za Matku Boha, Matku svojho Stvoriteľa. Práve pri pohľade na Máriu, vo svetle čítaní, ktoré sme počuli, chcem uvažovať spolu s vami nad troma skutočnosťami. Prvá: Boh nás prekvapuje, druhá: Boh od nás žiada vernosť, tretia: Boh je našou silou.

1. Po prvé: Boh nás prekvapuje. Príbeh Námana, veliteľa vojska kráľa Aramu, je jedinečný: aby sa uzdravil z malomocenstva, obracia sa na Božieho proroka Elizeja, ktorý nevykonáva magické rituály, ani od neho nežiada mimoriadne veci, ale iba to, aby dôveroval Bohu a ponoril sa do vody rieky; nie však niektorej z

veľkých riek Damasku, ale do malej rieky Jordán. Je to žiadosť, ktorá Námana uvádza do zmätku, a tiež do prekvapenia: aký to môže byť Boh, čo žiada niečo také prosté? Chce sa vrátiť späť, no potom vykročí, ponorí sa do Jordánu a hneď ozdravie (porov. 2 Kr 5,1-14). Hľa, Boh nás prekvapuje. Je to práve v chudobe, v slabosti, v prostote, kde sa nám ukazuje a dáva nám svoju lásku, ktorá nás zachraňuje, uzdravuje a dáva nám silu. Žiada iba aby sme sa riadili jeho slovom a dôverovali mu.

Toto je skúsenosť Panny Márie: pri anjelovom zvestovaní neskrýva svoj údiv. Je to úžas z toho, keď vidí, že Boh si na to, aby sa stal človekom, vyvolil práve ju, jednoduchú dievčinu z Nazareta, ktorá nežije v mocných a bohatých palácoch, ktorá nepreukázala mimoriadne výkony, ale je otvorená Bohu, vie mu dôverovať, aj keď nie všetkému rozumie: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1,38). To je jej odpoveď. Boh nás stále prekvapuje, rúca naše schémy, robí otáznymi naše projekty a hovorí nám: dôveruj mi, nemaj strach, nechaj sa prekvapiť, vyjdi zo seba a nasleduj ma!

Dnes sa všetci sami seba spytujme, či máme strach z toho, čo by od nás Boh mohol žiadať alebo z toho, o čo nás žiada. Nechávam sa Bohom prekvapiť, tak ako to urobila Mária, alebo sa uzatváram do mojich istôt, istôt materiálnych, intelektuálnych, ideologických, do istôt mojich plánov? Dovolím Bohu, aby naozaj vstúpil do môjho života? Ako mu odpovedám?

2. V úryvku od sv. Pavla, ktorý sme si vypočuli, sa apoštol obracia na učeníka Timoteja a vraví mu: pamätaj na Ježiša Krista, ak s ním vytrváme, s ním budeme aj kraľovať (porov. 2 Tim 2,8-13). Toto je druhý bod: pamätať stále na Krista, mať Ježiša Krista v pamäti, a toto znamená vytrvať vo viere. Boh nás prekvapuje svojou láskou, ale žiada vernosť v jeho nasledovaní. My sa môžeme stať „nevernými“, on však nie. On je „ten, ktorý je verný“ a od nás žiada rovnakú vernosť. Spomeňme si, koľkokrát sme sa pre niečo nadchli, pre nejakú iniciatívu, pre nejaké podujatie, ale potom, keď prišli prvé problémy, zutekali sme z boja. A toto sa žiaľ stáva aj v zásadných životných rozhodnutiach, akým je aj manželstvo. Je to náročné vytrvať, byť vernými v urobených rozhodnutiach, v záväzkoch, ktoré sme na seba vzali. Často je človeku ľahké povedať „áno“, ale potom nedokáže toto „áno“ opakovať každý deň. Nedokáže byť verným.

Mária povedala Bohu svoje „áno“, a to „áno“ zatriaslo jej jednoduchým životom v Nazarete, avšak toto „áno“ nebolo v jej živote jediným, naopak, bolo len prvým z mnohých tých „áno“, ktoré vyslovovala vo svojom srdci vo chvíľach radosti, ale aj v tých bolestných, a tieto všetky vyvrcholili v jej „áno“ pod krížom. Dnes sú tu toľké matky; uvažujte, kam až siahala Máriina vernosť voči Bohu: vidieť vlastného syna na kríži. Žena verná, vzpriamená, utrápená vo svojom vnútri, ale verná a silná.

A ja sa pýtam: som kresťanom len „na chvíľu“ alebo som kresťanom vždy? Kultúra provizórnosti, relativizmu, preniká aj do života viery. Boh od nás žiada vernosť, každý deň, v každodenných záležitostiach, a dodáva, že aj keď mu koľkokrát nie sme verní, on je stále verný a vo svojom milosrdenstve sa nikdy neunaví v tom, aby nás svojou pomocnou rukou dvíhal, aby nás povzbudil pokračovať v ceste, navrátiť sa k nemu a zveriť sa mu s našou slabosťou, aby nám daroval svoju silu. A toto je cesta definitívna: ísť vždy s Pánom, aj v našich slabostiach, aj v našich hriechoch. Nikdy nechoďme cestou provizória. Toto nás zabíja. Viera je definitívna vernosť, tak ako tá Máriina.

3. Posledný bod: Boh je naša sila. Myslím na desiatich malomocných z evanjelia, ktorých Ježiš uzdravil. Idú mu v ústrety, zastavia sa a kričia. «Ježiš, učiteľ, zľutuj sa nad nami!» (Lk 17,13). Sú chorí, potrebujú byť milovaní, nadobudnúť silu, a hľadajú niekoho, kto by ich uzdravil. A Ježiš odpovedá tak, že ich všetkých oslobodzuje od ich choroby. Je však zarážajúce vidieť, že len jediný z nich sa vracia, aby mocným hlasom chválil Boha a aby sa mu poďakoval. Sám Ježiš si to všíma: desiati kričali, aby sa im dostalo uzdravenie, no iba jeden sa vrátil, aby nahlas zakričal Bohu svoje „ďakujem“ a aby uznal, že on je naša sila. - Vedieť sa poďakovať, vedieť chváliť za všetko, čo Pán pre nás koná.

Pozrime na Máriu: prvým gestom, ktoré koná po Zvestovaní, je prejav lásky k vekom pokročilej príbuznej Alžbete; a prvé slová, ktoré hovorí, sú: «Velebí moja duša Pána», čo je spev chvály a poďakovania Bohu nielen za to, čo vykonal v nej, ale za všetky jeho činy v celých dejinách spásy. Všetko je jeho dar. Ak dokážeme chápať, že všetko je Boží dar, aké šťastie je v našom srdci! Všetko je jeho dar. On je naša sila! Poďakovať sa je také ľahké, a predsa také ťažké! Koľkokrát si poďakujeme v rodine? Je to jedno z kľúčových slov spolunažívania. „Prosím“, „prepáč“, „ďakujem“: ak sa v nejakej rodine tieto slová používajú, rodina napreduje. „Prosím“, „odpusť mi“, „ďakujem“. Ako často v rodine hovoríme „ďakujem“? Ako často sa poďakujeme tomu, kto nám pomáha, kto nám stojí nablízku, kto nás sprevádza životom? Často to všetko považujeme za samozrejmosť! A toto sa deje aj vo voči Bohu. Je ľahké ísť si od Pána niečo pýtať, ale ísť a poďakovať mu? - „Nuž, to mi nenapadne...“

Pokračujúc v eucharistii vzývajme Máriin príhovor, nech nám pomôže, aby sme sa nezdráhali nechať Bohom prekvapiť, aby sme mu boli každodenne verní, aby sme ho chválili a ďakovali mu, pretože on je naša sila. Amen.“

Preložil: Jozef Bartkovjak SJ

-----------------------------------------------------------------

V závere dopoludňajšej eucharistie potom Svätý Otec predstúpil pred sošku Fatimskej Panny Márie a predniesol nasledujúcu modlitbu:

Preblahoslavená Panna Mária Fatimská,

s obnovenou vďačnosťou za tvoju materinskú prítomnosť

pripájame svoj hlas k hlasu všetkých generácií,

ktoré ťa volajú blahoslavenou.

Oslavujeme v tebe veľké diela Boha,

ktorý sa vo svojom milosrdenstve neúnavne skláňa

k ľudstvu, sužovanému zlom a zranenému hriechom,

aby ho uzdravil a spasil.

Prijmi s materskou dobrotivosťou

tento zverujúci úkon, ktorý dnes konáme s dôverou

pred týmto tvojím obrazom, ktorý je nám taký drahý.

Sme si istí, že každý z nás je vzácny tvojim očiam

a že ti nie je cudzie nič z toho, čo prebýva v našich srdciach.

Dávame na sebe spočinúť tvojmu blaživému pohľadu

a prijímame potešujúce pohladenie tvojho úsmevu.

Opatruj náš život vo svojom náručí:

žehnaj a posilňuj každú túžbu po dobre,

oživuj a sýť vieru,

dodávaj silu a svetlo nádeji,

vzbudzuj a roznecuj lásku,

veď nás všetkých po ceste svätosti.

Nauč nás svojej prednostnej láske

voči maličkým a chudobným,

voči odstrčeným a trpiacim,

voči hriešnikom a v srdci zblúdeným,

zhromaždi všetkých pod svoju ochranu

a všetkých odovzdaj tvojmu milovanému Synovi,

nášmu Pánovi, Ježišovi.

Amen.

Preložil: Jozef Bartkovjak SJ

-----------------------------------------------------------------

Potom v krátkom pozdrave, ktorý prinášame v plnom znení, pred poludňajšou modlitbou Anjel Pána poďakoval veriacim za ich účasť a pripomenul dnešnú beatifikáciu 522 mučeníkov z dôb prenasledovania Cirkvi v 30. rokoch 20. storočia v Španielsku. Beatifikácia sa konala v Tqarragone a pápež nahral pre účastníkov tamojšej liturgie videoposolstvo, ktoré bolo premietnutné na začiatku.

„Drahí bratia a sestry, dnes v Tarragone v Španielsku vyhlásia za blahoslavených zhruba päťsto mučeníkov, zabitých pre ich vieru počas španielskej občianskej vojny v 30-tych rokoch minulého storočia. Oslavujme Pána za týchto jeho odvážnych svedkov a na ich príhovor ho prosme, aby oslobodil svet od každého násilia.

Ďakujem všetkým vám, ktorí ste sa v hojnom počte zišli z Ríma, z Talianska a z mnohých kútov sveta na túto slávnosť viery, venovanú Márii, našej Matke. Zo srdca zdravím skupinu Panamčanov, ktorí sú dnes v Ríme a zverujem ich pod ochranu Našej Panej z Antiguy, nebeskej patrónky tohto milovaného národa. Pozdravujem deti z Medzinárodného orchestra za pokoj „Piccole Impronte“ a Národné združenie invalidov a postihnutých pracovnými úrazmi. Zdravím mladých z Ríma, ktorí sa v uplynulých dňoch vložili do misie „Gesù al centro“ (Ježiš v našom strede): buďte vždy misionármi evanjelia, každý deň a na každom mieste! A ochotne posielam pozdrav aj tým, čo sú vo väzbe vo väznici v Castrovillari.“

Preložil: Jozef Bartkovjak SJ

-----------------------------------------------------------------

Svätý Otec sa potom spolu s veriacimi pomodlil modlitbu Anjel Pána a všetkým udelil apoštolské ožehnanie. Následne osobne pozdravil veriacich v predných radoch a potom z otvoreného džípu požehnal pútnikov na námestí aj na ulici Via della Conciliazione vedúcej do Vatikánu.

-----------------------------------------------------------------

Soška Fatimskej Panny Márie na dva dni výnimočne opustila portugalské pútnické miesto, aby sa stala symbolom jednej z posledných iniciatív Roku viery - Dňa mariánskej úcty. Prvou zastávkou sa stal bývalý klauzúrny kláštor Mater Ecclesiae vo Vatikánskych záhradách, súčasné bydlisko emeritného pápeža. Benedikt XVI. pred soškou zotrval v osobnej modlitbe. Potom ju pred Domom sv. Marty pozdravil Svätý Otec František. Popoludní prechádzala Námestím sv. Petra procesia mariánskych združení s čestným sprievodom Švajčiarskej gardy, ktoré sošku priniesli až na pápežské pódium pred Vatikánsku baziliku. Svätý Otec František po úvodnej modlitbe a siedmich zastaveniach Via Matris - Bolestnej cesty Matky Božej - predniesol svoju meditáciu, v ktorej sa zameral na charakteristické prvky Máriinej viery. Prinášame ju v plnom znení:

-----------------------------------------------------------------

„Drahí bratia a sestry, toto stretnutie v rámci Roka viery je venované Panne Márii, Matke Kristovej a Matke Cirkvi, našej Matke. Jej socha, prinesená z Fatimy, nám pomáha cítiť jej prítomnosť medzi nami. Je to skutočnosť: Mária nás vždy privádza k Ježišovi. Je to žena viery, pravá veriaca. Môžeme sa pýtať: aká bola Máriina viera?

1. Prvým prvkom jej viery je toto: viera Márie rozväzuje uzol hriechu (porov. Lumen gentium, 56). Čo to znamená? Konciloví otcovia si vypožičali výraz sv. Ireneja, ktorý hovorí: «Uzol neposlušnosti Evy bol rozviazaný poslušnosťou Márie. Čo Eva svojou neverou zviazala, Panna Mária svojou vierou rozviazala» (Adversus Haereses III, 22, 4). Toto je uzol neposlušnosti, uzol nevery. Keď dieťa neposlúcha matku alebo otca, mohli by sme povedať, že tvorí malý uzlík. To sa stáva, keď si dieťa uvedomuje, čo robí, a to najmä v prípade klamstva. V tej chvíli nedôveruje svojej matke a otcovi. Vy viete, ako často sa to stáva! Potom je potrebné vzťah s rodičmi očistiť a naozaj sa žiada ospravedlnenie, aby sa obnovila harmónia a dôvera. Niečo podobné sa deje v našom vzťahu s Bohom. Keď ho nepočúvame, nehľadáme jeho vôľu, konáme konkrétne kroky, ktoré ukazujú na nedostatok dôvery v neho – a to je hriech –,v našom vnútri sa vytvára akoby uzol. A tieto uzly nás oberajú o pokoj a veselosť. Sú nebezpečné, pretože viaceré uzly môžu vytvoriť zauzlenie, ktoré je vždy bolestivé a stále ťažšie sa rozmotáva.

Božiemu milosrdenstvu, ako vieme, nič nie je nemožné! Aj tie najzamotanejšie uzly sa rozväzujú jeho milosťou. A Mária, ktorá svojím «áno» otvorila dvere Bohu, aby rozviazal uzol dávnej neposlušnosti, je matkou, ktorá nás trpezlivo a láskavo privádza k Bohu, aby ako milosrdný Otec rozviazal uzly, ktoré sú na našej duši. Každý z nás ich má niekoľko a môžeme sa sami seba opýtať: Aké uzly sú na mojom živote?

‚Otče, tie moje sa nedajú rozmotať!‘ Ale, to je omyl! Všetky uzly srdca, všetky uzla svedomia môžu byť rozmotané. Prosím Máriu, aby mi pomohla dôverovať v Božie milosrdenstvo, aby som sa dokázal zmeniť? Ona, žena viery, nám istotne povie: „Choď za Pánom. On ti rozumie.“ A ona, Matka, nás berie za ruku a privádza do náručia milosrdného Otca.

2. Druhý prvok: Máriina viera dáva Ježišovi ľudské telo. Koncil hovorí: «Pre svoju vieru a poslušnosť, zatienená Duchom Svätým, porodila na zemi, bez styku s mužom, samého Otcovho Syna» (Lumen gentium, 63). Toto je bod, ktorý cirkevní otcovia veľmi zdôrazňovali: Mária počala Ježiša vo viere a potom v tele, keď povedala «áno» posolstvu, s ktorým sa Boh obrátil na ňu skrze anjela. Čo to znamená? Že Boh sa nechcel stať človekom ignorujúc našu slobodu, chcel prejsť slobodným súhlasom Panny Márie, a to prostredníctvom jej «áno». Opýtal sa jej: «Si ochotná?» A ona povedala: «Áno.»

Ale to, čo sa stalo v panenskej matke jedinečným spôsobom, deje sa na duchovnej úrovni aj v nás, keď prijímame Božie slovo s dobrým a úprimným srdcom a žijeme podľa neho. Deje sa to, akoby si Boh vzal naše telo, prichádza žiť v nás, aby prebýval v tých, ktorí ho milujú a zachovávajú jeho slovo. Nie je ľahké pochopiť to, ale je ľahké pocítiť to v srdci. Myslíme si, že inkarnácia Ježiša je len faktom minulosti, ktorý sa nás osobne netýka? Veriť v Ježiša znamená ponúknuť mu naše telo, s pokorou a odvahou Márie, aby mohol aj naďalej žiť medzi ľuďmi. Znamená to ponúkať naše ruky, aby hladili malých a chudobných, naše nohy, aby kráčali v ústrety bratom, naše ramená na podporu tých, ktorí sú slabí, aby pracovali na vinici Pánovej. Našu myseľ, aby uvažovala a robila plány vo svetle evanjelia, a predovšetkým ponúknuť naše srdce, aby milovalo a rozhodovalo v súlade s Božou vôľou. Toto všetko pochádza vďaka pôsobeniu Ducha svätého. Sme takto Božími nástrojmi, aby Ježiš pôsobil vo svete skrze nás.

3. A posledným prvkom je Máriina viera ako cesta. Koncil potvrdzuje, že Mária «napredovala na ceste viery» (Lumen gentium, 58). Preto nás predchádza na tejto púti, sprevádza nás a podporuje nás. V akom zmysle bola Máriina viera cestou? V tom zmysle, že celý jej život bol nasledovaním jej Syna: On, Ježiš, je cesta! Napredovať vo viere, postupovať na tejto duchovnej púti, ktorou je viera, nie je nič iné ako nasledovať Ježiša, načúvať mu a nechať sa viesť jeho slovom, vidieť, ako sa správa a kráčať po jeho stopách, s jemu vlastnými pocitmi a postojmi. A aké sú pocity a postoje Ježiša?

Pokora, milosrdenstvo, blízkosť, ale tiež rázne odmietnutie pokrytectva, falošnosti, modlárstva. Ježišova cesta je cesta lásky, vernej až do konca, až k obeti života, je to cesta kríža. Preto cesta viery vedie cez kríž. Panna Mária to pochopila hneď na začiatku, keď Herodes chcel zabiť novorodeného Ježiša. Ale potom sa tento kríž stal ťažším, keď bol Ježiš opovrhovaný. Mária bola stále s Ježišom, nasledovala Ježiša uprostred ľudu a počúvala znevažovania a nenávistné reči tých, ktorí Pána nemali v láske. Tento kríž ona niesla! Takže Máriina viera čelila nepochopeniu a pohŕdaniu. Keď prišla Ježišova hodina, teda hodina jeho utrpenia, vtedy bola Máriina viera plamienkom v noci, plamienkom v úplnej tme.

V noci Bielej soboty Mária bdela. Jej plamienok, malý, ale jasný, svietil až do úsvitu vzkriesenia. A keď prišla zvesť, že hrob je prázdny, jej srdce zaplnila radosť z viery, kresťanskej viery v smrť a

vzkriesenie Ježiša Krista. Pretože viera nás vždy vedie k radosti a Mária je Matkou radosti, učí nás kráčať touto cestou radosti a prežívať radosť! Toto je vrcholný bod, táto radosť, toto stretnutie Ježiša a

Márie. Predstavme si, ako sa odohralo... Toto stretnutie je kulminujúcim bodom na ceste viery Panny Márie a celej Cirkvi. Ako je to s našou vierou? Udržiavame jej plameň ako Mária, aj v ťažkých chvíľach, chvíľach temnoty? Pocítil som radosť z viery?

V dnešný večer, Matka, ti ďakujeme za tvoju vieru, vieru silnej a pokornej ženy, a obnovujeme našu odovzdanosť do Tvojej ochrany, Matka našej viery. Amen.“ / Preložila: sr. Jaroslava Kochjarová CJ

-----------------------------------------------------------------

Po ukončení modlitby na Svätopeterskom námestí bola soška prenesená na rímske pútnicke miesto Panny Márie Božskej lásky k modlitbe ruženca, ktorá prebiehala v spojení s ďalšími mariánskymi svätyňami z celého sveta - nazaretskou Bazilikou Zvestovania, poľskou Čenstochovou, brazílskou Aparecidou, francúzskymi Lurdami či belgickým mestom Banneux. Pútnikov pozdravil vo zvláštnom videoposolstve, ktoré prinášame v plnom znení, aj Svätý Otec František:

"Drahí bratia a sestry,

pozdravujem všetkých pútnikov prítomných vo svätyni Divino Amore a všetkých tých, ktorú sú s nimi spojení v mariánskych svätyniach v Lurdoch, Nazarete, Lujáne, Vailankanni, Guadalupe, Akite, Nairobi, Benneuxe, Čenstochovej a v Marian Valley.

V tento večer sa s vami spájam v modlitbe svätého ruženca a pri eucharistickej adorácii pod zrakom Panny Márie.

Pohľad! Aký je dôležitý! Koľko len vecí je možné povedať pohľadom! Náklonnosť, povzbudenie, súcit, lásku, ale tiež výčitky, závisť, pýchu, či nenávisť. Pohľad niekedy prezradí viac ako slová alebo dokonca to, čo slovami nedokážeme alebo si netrúfame povedať.

Na koho upiera pohľad Panna Mária? Hľadí na nás všetkých, na každého z nás. A ako na nás hľadí? Ako Matka, s nehou, milosrdenstvom a láskou. Práve takto hľadela na svojho syna Ježiša v každej chvíli jeho života, v radostných, naplnených svetlom, v bolestných aj slávnostných, ako o nich rozjímame v tajomstvách svätého ruženca, v jednoduchosti s láskou.

Keď sme unavení, bez odvahy, zdrvení problémami, obráťme zrak na Máriu, vnímajme jej pohľad, ktorý nášmu srdcu hovorí: „Odvahu, synu, som tu ja, ktorá je ti oporou!“ Panna Mária nás pozná dobre, je to predsa mama, vie veľmi dobre, aké sú naše radosti a naše ťažkosti, naše nádeje i sklamania. Keď pociťujeme ťarchu našich slabostí, hriechov, pozdvihnime svoj zrak k Márii, ktorá sa takto prihovára nášmu srdcu: „Vstaň a choď k môjmu synovi Ježišovi, u neho nájdeš prijatie, milosrdenstvo a novú silu pokračovať v ceste.“

Máriin pohľad sa však neupiera iba na nás. Pod krížom, keď jej Ježiš zveruje apoštola Jána a s ním aj nás všetkých slovami „Žena, hľa tvoj syn“ (Jn 19,26), je Máriin pohľad upriamený na Ježiša. Mária nám opakuje slová zo svadby v Káne: „Urobte všetko, čo vám povie“ (Jn 2,5). Mária ukazuje na Ježiša, pozýva nás, aby sme svedčili o Ježišovi, vedie nás vždy k svojmu Synovi Ježišovi, pretože iba v ňom je spása, iba on môže premeniť vodu osamelosti, ťažkostí i hriechu na víno stretnutia, radosti, odpustenia. Iba on.

„Blahoslavená si, pretože si uverila!“ Mária je blahoslavená pre svoju vieru v Boha, pre svoju vieru, pretože pohľad jej srdca bol vždy upriamený na Boha, na Božieho Syna, ktorého nosila v lone, a nad ktorým rozjímala pod krížom. V adorácii Najsvätejšej sviatosti nám Mária hovorí: „Pozri sa na môjho Syna Ježiša, upri na neho svoj pohľad, počúvaj ho, hovor s ním. On na teba hľadí s láskou. Nemaj strach! Naučí ťa nasledovať ho, aby si o ňom svedčil veľkými aj malými skutkami tvojho života, vo vzťahoch v rodine, v práci i vo chvíľach slávnostných; naučí ťa vyjsť zo seba a hľadieť na druhých s láskou tak ako On, ktorý ťa miloval a miluje nie iba slovami, ale aj skutkami!“

Ó, Mária, zhliadni na nás pohľadom Matky, veď nás k tvojmu Synovi, daj, aby sme neboli len kresťanmi „z vitríny“, ale takými, ktorí sú ochotní „zašpiniť si ruky“ a spolu s tvojím Synom Ježišom budovať jeho Kráľovstvo lásky, radosti a pokoja."/ Preložila: Mária Fábryová

Dni mariánskej úcty ukončila dnešná - nedeľná liturgia s pápežom Františkom.

( TK KBS, RV jb; ml ) 20131013005   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]