Bratislava 6. októbra (TK KBS) Predseda Konferencie biskupov Slovenska Mons. Stanislav Zvolenský celebroval slávnostnú svätú omšu na záver Plenárneho zasadnutia Rady európskych biskupských konferencií (CCEE). V Katedrále sv. Martina sa prihovoril hosťom i veriacim v homílii, ktorú prinášame v plnom znení. Eminencie, Excelencie, drahí bratia a sestry.
V piatok otcovia kardináli a biskupi, predsedovia európskych biskupských konferencii, osobitnou modlitbou zverili Európu našim vierozvestom svätému Cyrilovi a Metodovi. V modlitbe zverenia sme prosili, aby sa naši slovanskí apoštoli prihovárali za všetkých obyvateľov nášho kontinentu.
A teraz máme možnosť ako spoločenstvo bratov a sestier z celej Európy sláviť svätú omšu a uvažovať nad Božím slovom zo Svätého Písma. V dnešnom úryvku z evanjelia sv. Lukáša sme počuli, ako učeníci požiadali Pána Ježiša: „Daj nám väčšiu vieru!“ (Lk 17,5)
Prosba učeníkov je aj nám pochopiteľná a blízka. Prosia o silnejšiu vieru. Hovoríme o viere ako o životom postoji, ktorým uznávame, že Boh jestvuje a že Božie slová sú pravdivé. Veríme v Boha a veríme Bohu. Zároveň aj zo skúsenosti veriacich ľudí, ako nám ich predstavuje Sväté Písmo, je zrejmé, že vieru môžeme síce pokladať za schopnosť človeka, ale schopnosť veriť má svoj pôvod v Božom pôsobení v ľudskom srdci, a preto priznávame jednoducho: Viera je Boží dar (porov. Katechizmus katolíckej Cirkvi 153).
Každý z nás si želá, aby jeho osobná viera bola silnejšia. My sa k učeníkom ochotne pripájame, aj my chceme, aby Pán pomohol našej malej viere, aby sme prekonali pochybnosti, aby naša viera bola silnejšia, aby náš životný postoj zodpovedal viac dôstojnosti človeka, ktorý je Božím synom alebo Božou dcérou.
V tejto súvislosti, keďže slávime svätú omšu aj z úcty k našim vierozvestcom, si môžeme všimnúť motiváciu a životný postoj, ktorý stál na počiatku pozvania svätých Cyrila a Metoda na naše územie. V druhej polovici 9. storočia pôsobili na našom území misionári zo západnej Európy, kresťanstvo nebolo celkom neznáme, ale zároveň sa pociťovali zreteľné nedostatky v evanjelizácii. V roku 862 sa knieža Rastislav rozhodol požiadať o pomoc byzantského cisára. V knihe Život Konštantína – Cyrila čítame: „Lebo Rastislav, moravské knieža, keď dostal vnukutie od Boha, poradil sa s kniežatami svojimi a s Moravanmi a vyslal posolstvo k cisárovi Michalovi, ktoré hovorilo: Keďže náš ľud pohanstvo odvrhol a kresťanského zákona sa drží a nemáme učiteľa takého, čo by nám v našej reči pravú vieru kresťanskú vysvetlil, aby aj iné kraje, keď to uvidia, nás napodobnili. Pošli nám teda biskupa a učiteľa takého. Lebo od vás na všetky strany vždy dobrý zákon vychádza.“ (Život Konštantína – Cyrila, XIV.)
Vysvetľovanie pravej kresťanskej viery v reči, ktorej rozumie ľud, vytvorilo vynikajúci predpoklad na rozšírenie, prehĺbenie viery, vytvorilo podmienky, aby sa svedomie a srdcia ľudí mohli otvoriť ešte viac pre vzťah s Bohom. Rozhodnutie požiadať cisára Michala o biskupa a učiteľa, ktoré viedlo k príchodu svätých Cyrila a Metoda na naše územie, bolo rozhodnutie, ktoré vyjadrovalo, že naši predkovia „urobili, čo vládali urobiť“ a tak svojím spôsobom predniesli prosbu o silnejšiu vieru.
Keď o rozhodnutí kniežaťa Rastislava číta človek, ktorý si predsavzal hodnotiť celú situáciu len v pohľade pozemského života, nevyhnutne príde k interpretácii, že knieža Rastislav sledoval politické záujmy a že chcel posilniť svoje postavenie voči okolitým panovníkom. S odstupom toľkých storočí nie je možné rekonštruovať motiváciu kniežaťa Rastislava úplne, ale jedno je zrejmé: ak by bol urobil rozhodnutie ako svetský predstaviteľ, ako predstaviteľ určitej politickej štruktúry len z čisto svetských dôvodov, aj tak jeho rozhodnutie prispelo k náboženskému, kultúrnemu a spoločenskému rozvoju jeho krajiny. Rastislavovo rozhodnutie vytvorilo predpoklady pre vynikajúci rozvoj pravej kresťanskej viery medzi našimi predkami. A dnes túto vieru opatrujeme ako vzácne dedičstvo.
Rozhodnutie kniežaťa Rastislava nám dáva príležitosť, aby sme zvažovali jeho osobné vnútorné motivácie a aby sme konštatovali jeho historicky dokázateľné pozitívne dôsledky. Ale už samotné uvažovanie nad týmito okruhmi otázok zahrnuto vyjadruje, že chápeme Rastislavovo rozhodnutie ako rozhodnutie panovníka, predstaviteľa svetskej moci, ktoré umožňuje náboženskej spoločnosti, Cirkvi, aby rozšírila a prehĺbila svoju činnosť pre dobro celej spoločnosti. Našou súčasnou modernou terminológiou môžeme povedať, že Rastislav ako politický predstaviteľ umožnil uskutočnenie náboženskej slobody.
Predsedovia biskupských konferencií, ktorí sa zišli tu u nás v Bratislave, na svoje výročné plenárne zasadnutie sa zaoberali tiež aktuálnymi otázkami vzťahu politických štruktúr, čiže štátu, voči náboženskej spoločnosti, Cirkvi v európskych štátoch. Jedným z princípov katolíckej náuky vo vzťahu Cirkvi a štátu je oddelenie svetskej politickej moci a svetských politických štruktúr od duchovnej náboženskej moci a náboženských štruktúr (porov. Benedikt XVI., Deus caritas est, 28), aby svetská spoločnosť a náboženská spoločnosť boli vo svojom priestore autonómne a rešpektovali vzájomne slobodu tej druhej. Oddelenie a vzájomné rešpektovanie slobody sú predpokladom zdravého a účinného spolužitia svetských štrutktúr a Cirkvi. Náboženská sloboda má pre Cirkev veľký význam, ale aj sloboda by bola pre Cirkev málo užitočná, ak by vo vnútri Cirkvi chýbala sila k svedectvu viery.
Práve preto je nám blízka prosba učeníkov: Pane, daj nám väčšiu vieru. Pán Ježiš reagoval na prosbu svojich učeníkov viacerými poučeniami. Jedným z poučení bola aj veta: Keby ste mali vieru ako horčičné zrnko a povedali by ste tejto moruši: ‚Vytrhni sa aj s koreňom a presaď sa do mora,‘ poslúchla by vás. (porov. Lk 17,6) Pán Ježiš častejšie používal príklad horčičného semienka. Poukazoval na to, že podľa ľudských meradiel vzhľad horčičného semienka je skromný, nedáva veľkú nádej, lebo horčičné zrnko je veľmi malé v porovnaní s inými. Ale na druhej strane poukázal Pán Ježiš na neočakávanú vnútornú silu tohto semienka, lebo on sám povedal, že môže z neho vyrásť veľká rastlina, priamo strom, na ktorom môžu hniezdiť vtáky (porov. Lk 13,19)
Aká by to mala byť viera podobná horčičnému semienku? Viera podobná horčičnému semienku je postoj človeka, ktorý podľa ľudských meradiel je veľmi skromný, slabý a krehký, lebo je to postoj človeka, ktorý sa nespolieha na prvom mieste na svoje sily, ale spolieha sa na Božiu moc. Postoj viery v Boha a dôvery Bohu podľa ľudských meradiel vyzerá krehko a slabo. A predsa tento postoj má silu znázornenú obrazom horčičného semienka.
A tak sa môžeme obrátiť na Pána ešte raz s prosbou: Posilni našu vieru. Pomôž nám, aby sme mali postoj podobný skromnosti horčičného zrnka, aby sme mali vieru, ktorá je úplnou dôverou v Božiu moc. Amen.
