-----------------------------------------------------------------

Svätý Otec odletel na pastoračnú návštevu Asssi ráno o siedmej. Pútnické miesto navštívil pri príležitosti slávnosti patróna Talianska sv. Františka. Helikoptéra na palube s pápežom Františkom pristála v športovom areáli rehabilitačného centra Inštitútu Serafico o pol ôsmej hodine. Privítal ho assiský biskup Mons. Domenico Sorrentino, taliansky veľvyslanec pri Svätej stolici Francesco Maria Greco, apoštolský nuncius v Taliansku Mons. Adriano Bernardini, predseda talianskeho Senátu Piero Grasso a predsedníčka regiónu Umbria Catiuscia Mariniová.

Svätý Otec sa hneď na to stretol s postihnutými a chorými deťmi inštitútu v tamojšej kaplnke. Prihovoril sa mu tam starosta Assisi Claudio Ricci a riaditeľka Inštitútu Serafico Francesca Di Maolo. Svätý Otec sa na prítomných obrátil spontánnym spôsobom, bez vopred pripraveného textu. „Na oltári si uctievame Ježišovo telo, tu sa dotýkame jeho rán“ – to bola jedna z hlavných myšlienok jeho meditácie, ktorú prinášame v plnom znení (vrátane textu, ktorý mal pôvodne pripravený):

-----------------------------------------------------------------

„Sme uprostred Ježišových rán, povedala pani [Francesca Di Maolo riaditeľka Inštitútu Serafico v privítacom príhovore – pozn. prekl.]. Povedala tiež, že tieto rany potrebujú byť vypočuté, potrebujú patričnú pozornosť. Prichádza mi na myseľ, ako Pán Ježiš kráčal spolu s dvoma zarmútenými učeníkmi. Pán Ježiš im nakoniec ukázal svoje rany, a oni ho spoznali. A potom ten chlieb, v ktorom bol on sám prítomný.

Môj brat Domenico [Mons. Domenico Sorrentino, biskup Assisi – pozn. prekl.] mi povedal, že na tomto mieste sa koná adorácia. Aj tento chlieb potrebuje, aby sme mu načúvali pretože Ježiš je prítomný a ukrytý za jednoduchosťou a tichosťou kúska chleba. A tu sa Ježiš ukrýva v týchto chlapcoch a dievčatách, v týchto deťoch, v týchto osobách. Na oltári sa klaniame Ježišovmu telu, v nich nachádzame Kristove rany. Ježiš skrytý v Eucharistii a Ježiš skrytý v týchto ranách... Potrebujú, aby sa im venovala pozornosť, vypočutie. Možno nie natoľko v novinách, v správach...

To je pozornosť, ktorá trvá jeden, dva či tri dni, potom prichádza niečo ďalšie a ďalšie. Potrebujú byť vypočutí tými, ktorí si hovoria kresťania. Kresťan sa klania Ježišovi, kresťan hľadá Ježiša, kresťan rozoznáva Ježišove rany. A dnes my všetci cítime potrebu povedať: ‚Tieto rany musia byť vypočuté!‘ No je tu ešte niečo, čo nám dáva nádej. Ježiš je prítomný v Eucharistii, tu je Ježišovo telo. A Ježiš je prítomný medzi vami: Ježišovo telo sú Ježišove rany prítomné v týchto osobách.

No je to zaujímavé: Ježiš po svojom vzkriesení bol krásny. Nemal na svojom tele podliatiny a sinky... Bol plný krásy. Chcel si zachovať iba svoje rany, a tie si odniesol do neba. Ježišove rany sú tu a sú pred Otcom v nebi. My ošetrujeme Ježišove rany tu, a on nám z neba ukazuje svoje rany a všetkým nám hovorí: „Čakám na teba!“. Nech je tak.

Nech vás všetkých žehná Pán. Nech na nás zostúpi jeho láska, nech s nami kráča, nech nám Ježiš povie, že tieto rany sú jeho ranami a nech nám pomôže prebúdzať vnímavosť, aby sme im ako kresťania načúvali.“

Nasleduje text príhovoru, ktorý Svätý Otec nepredniesol, ale zverejnil ho v písomnej podobe.

„Drahí bratia a sestry,

moju návštevu v Assisi chcem začať s vami, všetkých vás pozdravujem! Dnes je sviatok sv. Františka a ja ako biskup Ríma som si vybral jeho meno. Práve preto som tu dnes. Moja návšteva je predovšetkým púťou lásky, aby som sa pomodlil na hrobe muža, ktorý si zobliekol seba samého a obliekol si Krista a podľa Kristovho príkladu miloval všetkých, osobitne najchudobnejších a opustených, s úžasom a jednoduchosťou miloval Božie stvorenie. Pri bránach mesta Assisi sa nachádza tento inštitút, ktorý sa nazýva doslova „Anjelský“ („Serafico“), čo je prezývka sv. Františka. Založil ho veľký františkán, blahoslavený Ludovico da Casoria.

A je správne začať práve tu. Svätý František vo svojej záveti hovorí: «Pán povedal mne, bratovi Františkovi, aby som začal takto robiť pokánie: keď som bol v hriechoch, zdalo sa mi príliš trpké hľadieť na malomocných: a sám Pán ma priviedol medzi nich a bol milosrdný. A keď som sa od nich oddialil, to čo sa mi zdalo byť trpkým, sa zmenilo na sladkosť duše a tela» (FF,110).

Bohužiaľ spoločnosť je znečistená kultúrou „odpisovania“, ktorá je protikladom kultúry prijatia. A obeťami kultúry odpisovania sú predovšetkým najslabšie a najkrehkejšie osoby. V tomto dome ale vidím v činnosti kultúru prijatia. Samozrejme, ani tu nie je všetko dokonalé, ale tu sa spolupracuje na dôstojnejšom živote ľudí s vážnymi ťažkosťami. Ďakujem za tento znak lásky, ktoré nám ponúkate: toto je znak skutočnej civilizácie, ľudskej a kresťanskej! Postaviť do centra sociálnej i politickej pozornosti znevýhodnených ľudí! Niekedy sa však rodiny pri starostlivosti o nich ocitajú osamotené. Čo teda robiť? Z tohto miesta, kde je vidieť konkrétnu lásku, hovorím všetkým: znásobujme diela kultúry prijatia, diela, ktoré budú živé predovšetkým vďaka hlbokej kresťanskej láske, láske k ukrižovanému Kristovi, ku Kristovmu telu, diela, v ktorých sa spoja profesionalita, kvalifikovaná a spravodlivo odmenená práca s dobrovoľníctvom, ktoré je vzácnym pokladom.

Slúžiť s láskou a nežnosťou ľuďom, ktorí potrebujú veľa pomoci, nám pomáha rásť v ľudskosti, pretože oni sú skutočnými zdrojmi ľudskosti. Svätý František bol bohatým mladíkom, plným ideálov o sláve, ale Ježiš sa mu v osobe onoho malomocného prihovoril v tichu a zmenil ho, pomohol mu pochopiť, čo má v živote skutočnú hodnotu: nie bohatstvá, sila zbraní, pozemská sláva, ale pokora, milosrdenstvo a odpustenie.

Tu, drahí bratia a sestry, vám chcem prečítať niečo osobné, jeden z najkrajších listov aké som dostal, dar Ježišovej lásky. Napísal mi ho Nicolás, 16-ročný chlapec, ktorý je od narodenia telesne postihnutý a býva v Buenos Aires. Prečítam vám ho: „Drahý František: som Nicolás a mám 16 rokov: keďže ti nemôžem písať osobne (pretože ešte nehovorím, ani nechodím), poprosil som mojich rodičov, aby to urobili za mňa, pretože oni sú tí, čo ma poznajú najlepšie. Chcem ti porozprávať, že keď som mal šesť rokov, v mojom kolégiu, ktoré sa nazýva Aedin, páter Pablo mi udelil prvé sväté prijímanie a tento rok v novembri prijmem aj sviatosť birmovania, čo mi dáva veľkú radosť. Každú noc, odkedy si ma o to požiadal, prosím môjho anjela strážcu, ktorý sa volá Eusebio a má veľkú trpezlivosť, aby ťa ochraňoval a pomáhal ti. Buď si istý, že to robí veľmi dobre, pretože ochraňuje aj mňa a sprevádza ma každý deň! A keď nemôžem zaspať, prichádza ku mne a hrá sa so mnou!! Veľmi by sa mi páčilo prísť za tebou a vidieť ťa a prijať tvoje požehnanie i bozk: iba toto!! Posielam ti veľa pozdravov a aj naďalej prosím Eusebia, aby sa o teba staral a dával ti silu. Bozkávam ťa. NICO“.

V tomto liste, v srdci tohto chlapca je krása, láska a Božia poézia. Boh, ktorý sa zjavuje tomu, kto má jednoduché srdce, malým, pokorným, tým, ktorých často považujeme za posledných, a aj vám, drahí priatelia. Ten chlapec, keď nedokáže zaspať, hrá sa so svojim anjelom strážnym. Je to Boh, ktorý zostupuje, aby sa s ním hral.

Miestny biskup chcel, aby v kaplnke tohto inštútu bola nepretržitá eucharistická adorácia. Ten istý Ježiš, ktorého uctievame vo sviatosti, stretávame v krehkom bratovi, od ktorého sa učíme bez prekážok a komplikácií, že Boh nás miluje s jednoduchosťou srdca.

Ďakujem všetkým za toto stretnutie. Odnášam si vás so sebou, v láske a modlitbe. Ale aj vy sa modlite za mňa! Nech vás žehná Pán a Božia Matka so sv. Františkom nech vás ochraňujú.“

Po odchode z kaplnky Inštitútu Serafico sa Svätý Otec pristavil pri jednom z okien do nádvoria zaplneného ľuďmi a pozdravil ich týmito slovami:

„Dobrý deň! Pozdravujem vás. Ďakujem vám za všetko. Modlite sa za všetky deti, za chlapcov a dievčatá, za tých, ktorí sú tu, za všetkých, ktorí tu pracujú, za nich. To je veľmi pekné. Nech vás Pán žehná. Modlite sa aj za mňa! Ale vždy modlite sa vždy za, nie proti! Nech vás Pán žehná.“ /Preložili: Ľudovít Malík, Jozef Bartkovjak SJ

-----------------------------------------------------------------

Potom, ako sa spontánne prihovoril postihnutým a chorým deťom inštitútu, rovnako nečakane z okna inštitútu pozdravil veriacich, ktorí sa zišli na nádvorí a udelil im svoje požehnanie. Následne sa osobne pozdravil aj s rodičmi detí z inštitútu.

Po stretnutí s postihnutými deťmi v Inštitúte Serafico sa František vybral do kostolíka sv. Damiána, kde sa krátko po 9:00 h pomodlil pred krížom. Ježiš na tomto kríži má oči otvorené a nevykazuje známky utrpenia. Práve tu, pred týmto krížom, František z Assisi zložil svoj známy Chválospev stvorenstva.

Svätý Otec sa po modlitbe presunul na biskupský úrad, kde sa stretol s chudobnými, o ktorých sa stará miestna charita. V spontánnom príhovore, ktorý prinášame v plnom znení (vrátane textu, ktorý mal pôvodne pripravený) pripomenul úlohu Cirkvi, a teda nás všetkých, zobliecť zo seba starý odev a nasledovať Ježišovu cestu až na kríž:

-----------------------------------------------------------------

"Môj brat biskup povedal, že je to po prvýkrát za 800 rokov, že sem prichádza pápež. V týchto dňoch sa v novinách a iných médiách fantazírovalo: „Pápež tam ide Cirkev urobiť chudobnou!“ „Čoho sa Cirkev vzdá?“ „Zoblečie rúcha biskupov, kardinálov, odhalí sám seba“. Toto je dobrá príležitosť pozvať Cirkev, aby sa zriekala. Ale Cirkev, to sme my všetci. Všetci sme od krstu Cirkvou a všetci musíme kráčať Ježišovou cestou. Aj on sám prešiel cestou odriekania. Stal sa sluhom, služobníkom, dobrovoľne prijal uponíženie až po kríž. A ak chceme byť kresťanmi, neexistuje iná cesta. ‚Ale nemôžeme urobiť kresťanstvo trochu ľudskejším?‘ – hovoria – ‚bez kríža, bez Ježiša, bez zriekania sa?‘ Týmto spôsobom by sme sa stali kresťanmi ako cukrovinky, ako krásne torty, ako pekné sladkosti! Pekné, ale to nie sú opravdiví kresťania! Niekto povie: ‚Ale čoho sa má Cirkev zrieknuť?‘ Dnes sa musí zrieknuť veľmi vážneho nebezpečenstva, ktoré ohrozuje každého človeka v Cirkvi, všetkých: nebezpečenstva svetskosti. Kresťan nemôže žiť podľa ducha sveta. Svetskosť nás privádza k márnosti, arogancii, pýche. A toto je bôžik, nie Boh! Je to modla! A modlárstvo je najťažším hriechom!

Keď médiá hovoria o Cirkvi, domnievajú sa, že Cirkev, to sú kňazi, rehoľné sestry, biskupi, kardináli a pápež. Ale Cirkev, to je každý z nás, ako som už povedal. A my všetci sa musíme zbavovať tejto svetskosti, tohto ducha, ktorý je v rozpore s duchom blahoslavenstiev, v rozpore s Ježišovým duchom. Svetskosť nám škodí. Aké smutné je vidieť svetáckeho kresťana, zabezpečeného – ako sa domnieva – istotou, ktorú mu dáva viera a tiež zabezpečeného istotou, ktorú mu dáva svet. Nedá sa pokrivkávať na dve strany. Cirkev – my všetci – sa musí zbaviť svetskosti, ktorá vedie k márnivosti, pýche, ktorá je modloslužbou.

Sám Ježiš povedal: «Nemôžete slúžiť dvom pánom. Buď slúžiš Bohu, alebo slúžiš peniazom» (porov. Mt 6,24). V peniazoch je duch svetskosti: peniaze, márnivosť, pýcha... Touto cestou nemôžeme ísť... Je smutné zotierať jednou rukou to, čo píšeme druhou. Evanjelium je evanjelium! Boh je jediný! Ježiš sa stal služobníkom pre nás a duch sveta tu nemá čo hľadať.

Dnes som tu medzi vami. Mnohí z vás boli olúpení týmto zdivočelým svetom, ktorý nedáva prácu, nepomáha, ktorému nezáleží na tom, či sú vo svete deti zomierajúce od hladu, nezáleží mu na to, že mnohé rodiny nemajú čo jesť, nemôžu dôstojne prinášať domov chlieb, nezáleží mu na tom, že toľko ľudí musí utekať pred otroctvom a hladom a hľadať si slobodu útekom. Vidíme s veľkou bolesťou koľkokrát nachádzajú smrť, ako sa to stalo včera na ostrove Lampedusa. Dnešný deň je dňom náreku! Tieto veci spôsobuje duch sveta! Bolo by naozaj smiešne, keby kresťan – pravý kresťan –, kňaz, sestra, biskup, kardinál, pápež chceli ísť cestou tejto svetskosti, ktorá je vražedným postojom. Duchovná zosvetštelosť zabíja! Zabíja dušu! Zabíja ľudí! Zabíja Cirkev!

Keď František na tomto mieste urobil to gesto, že sa zobliekol, bol mladým chlapcom, nemal na to silu. Bola to Božia sila, ktorá ho k tomu podnietila, sila, ktorou nám Boh chcel pripomenúť, čo Ježiš povedal o duchu sveta, ako sa Ježiš modlil k Otcovi, aby nás Otec ochránil pred duchom sveta.

Dnes tu vyprosujeme milosť pre všetkých kresťanov, aby nám všetkým Pán dal odvahu k zriekaniu. Nie zrieknuť sa dvadsiatich lír, ale zrieknuť sa ducha sveta, ktorý je leprou, je rakovinou spoločnosti! Je to rakovinou pre Božie zjavenie! Duch sveta je nepriateľom Ježiša! Prosme Boha, aby nám všetkým dal túto milosť zriekať sa. Ďakujem!“

V závere stretnutia povedal Svätý Otec nasledujúce slová:

„Veľmi vám ďakujem za prijatie. Modlite sa za mňa, potrebujem to. Všetci! Vďaka!“

Nasleduje text vopred pripraveného príhovoru, ktorý Svätý Otec nepredniesol, ale zverejnil ho v písomnej podobe:

"Drahí bratia a sestry,

ďakujem za vaše privítanie! Toto miesto má osobitný charakter a preto som sa tu chcel pristaviť, aj keď je program dňa veľmi plný. Tu František vyzliekol zo seba všetko čo mal, pred svojím otcom, pred biskupom a pred ľuďmi z Assisi. Bolo to prorocké gesto a bol to tiež skutok modlitby, skutok lásky a odovzdania sa Otcovi, ktorý je na nebesiach.

Týmto gestom František urobil svoje rozhodnutie: rozhodnutie byť chudobným. Nie je to rozhodnutie sociologické, ideologické, je to rozhodnutie byť ako Ježiš, napodobniť ho, nasledovať ho až do krajnosti. Ježiš je Boh, ktorý sa vyzliekol zo svojej slávy. Čítame to u sv. Pavla: Kristus Ježiš, hoci má božskú prirodzenosť, vyzliekol sa zo seba samého, zriekol sa seba samého a stal sa jedným z nás, a v tomto uponížení dospel až po smrť na kríži (porov. Flp 2,6-8). Ježiš je Boh, ale narodil sa nahý, uložili ho do jasieľ, a zomrel nahý a ukrižovaný.

František sa vyzliekol zo všetkých vecí svojho svetského života, zo seba samého, aby nasledoval svojho Pána, Ježiša, aby bol ako on. Biskup Guido to gesto pochopil a okamžite sa zdvihol, objal Františka a zahalil ho svojim plášťom, a bol mu stále na pomoci a chránil ho (porov. Vita Prima, FF, 344).

Františkovo vyzlečenie sa zo šiat nám hovorí jednoducho to, čo učí evanjelium: nasledovať Ježiša znamená dať ho na prvé miesto, zrieknuť sa množstva vecí, ktoré máme a ktoré udúšajú naše srdce, zaprieť seba samých, vziať kríž a niesť ho spolu s Ježišom. Vyzliecť sa z pyšného ega a získať odstup od túžby po majetku, po peniazoch, ktoré sú bôžikom, ktorý opantáva.

Všetci sme povolaní byť chudobnými, vyzliecť sa zo seba samých. A preto sa musíme naučiť stáť pri chudobných, deliť sa s tým, komu chýba to najnutnejšie, dotknúť sa tela Kristovho! Kresťan nie je niekto, kto chudobných pretriasa svojimi ústami, nie! Je to ten, kto ich stretáva, kto im hľadí do očí, kto sa ich dotýka. Nie som tu preto, aby sa o tom písalo v novinách, ale aby som ukázal, že toto je kresťanská cesta, ktorou kráčal sv. František. Sv. Bonaventúra, keď hovorí o Františkovom zanechaní šiat, píše: «Takto teda služobník Najvyššieho Boha zostal nahý, aby nasledoval Krista nahého a ukrižovaného, predmet jeho lásky». A dodáva, že František sa takto zachránil od «stroskotania sveta» (FF 1043).

Chcel by som sa však ako pastier aj sám seba opýtať: z čoho sa má Cirkev vyzliecť?

Vyzliecť sa z každého duchovnej svetskosti, ktoré je pokušením pre všetkých; vyzliecť sa z každej činnosti, ktorá nie je pre Boha, nie je Božou; zo strachu otvoriť dvere a vyjsť v ústrety všetkým, osobitne najchudobnejším, núdznym, vzdialeným, a to bez vyčkávania; zaiste, nie aby sa stratila v stroskotaní sveta, ale aby odvážne niesla Kristovo svetlo, svetlo evanjelia, a to aj do tmy, kde nie je dobrá viditeľnosť, kde sa pritrafí aj zakopnutie; vyzliecť sa zo zdanlivej nerušenosti, ktorú dávajú štruktúry, nepochybne potrebné a dôležité, ale ktoré nikdy nesmú zatieňovať tú jedinú pravú silu, ktorá v sebe nesie: silu Božiu. On je naša sila! Vyzliecť sa z toho, čo nie je nevyhnutné, pretože kritériom je Kristus; Cirkev je Kristova! Toľko krokov sa urobilo, predovšetkým v týchto desaťročiach. Pokračujme na tejto ceste, ktorá je cestou Kristovou, cestou svätých.

Pre všetkých, aj pre našu spoločnosť, ktorá vykazuje znaky únavy, ak sa chceme zachrániť od stroskotania, je nevyhnutné nasledovať cestu chudoby, ktorá neznamená biedu – proti tej treba bojovať – ale je to schopnosť podeliť sa, byť solidárnejšími s človekom v núdzi, dôverovať viac Bohu a menej našim ľudským silám. Mons. Sorrentino pripomenul dielo solidarity biskupa Nicoliniho, ktorý pomohol stovkám Židov, keď ich ukýval v kláštoroch, a centrum tajného rozdeľovania bolo práve tu, na biskupstve. Aj toto je vyzlečenie sa, ktoré vychádza vždy z lásky, z Božieho milosrdenstva!

Na tomto mieste, ktoré sa k nám prihovára, sa chcem modliť, aby každý kresťan, Cirkev, každý muž a žena dobrej vôle dokázali vyzliecť zo seba všetko, čo nie je nepostrádateľné, aby vyšli v ústrety tomu, kto je chudobný a prosí, aby bol milovaný. Ďakujem všetkým!" /Preložili: Jaroslava Kochjarová CJ, Jozef Bartkovjak SJ

-----------------------------------------------------------------

Po stretnutí pápeža s chudobnými nasledovala súkromná návšteva kostola Santa Maria Maggiore v blízkosti biskupského paláca. Pápež František však ešte pred začatím svätej omše navštívil Baziliku sv. Františka. V súkromí navštívil kryptu s ostatkami sv. Františka a na znak úcty k svätcovi, podľa ktorého si zvolil meno, položil k jeho hrobu kyticu troch bielych ruží.

O 11:00 h na Námestí sv. Františka z Assisi Svätý Otec začal sláviť svätú omšu, a to za prítomnosti predstaviteľov cirkevného a spoločenského života Talianska, ktoré považuje sv. Františka za svojho patróna. Homíliu Svätého Otca prinášame v plnom znení:

-----------------------------------------------------------------

«Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pre múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým» (Mt 11,25).

Pokoj a dobro všetkým! Týmto františkánskym pozdravom vám ďakujem za to, že ste prišli sem na námestie, tak bohaté, čo sa týka histórie a viery, aby ste sa spoločne modlili.

Aj ja som dnes, podobne, ako mnohí pútnici, prišiel vzdať chválu Pánovi za všetko, čo sa rozhodol zjaviť jednému z tých „maličkých“, o ktorých sa hovorí v evanjeliu, a to Františkovi, synovi bohatého obchodníka z Assisi. Stretnutie s Ježišom ho viedlo k tomu, že sa zriekol pohodlného a bezstarostného života aby sa stal ženíchom „Našej Panej Chudoby“ a žil ako skutočný syn Otca, ktorý je na nebesiach. Toto Františkovo rozhodnutie predstavovalo radikálny spôsob pripodobnenia sa Kristovi, zaodením sa do šiat toho, ktorý, hoci bol bohatý, stal sa chudobným, aby nás obohatil svojou chudobou (porov. 2 Kor 8,9). V celom Františkovom živote predstavujú láska k chudobným a pripodobnenie sa Kristovi dva neoddeliteľne spojené prvky, dve strany tej istej mince.

Aké svedectvo pre nás vydáva sv. František dnes? Čo nám hovorí - nie slovami, to by bolo jednoduché - ale životom?

1. Prvá vec, o ktorej nám hovorí, zásadná skutočnosť, o ktorej nám vydáva svedectvo, je táto: byť kresťanmi znamená mať životodarný vzťah s osobou Ježiša, zaodieť sa ním a pripodobniť sa mu. Odkiaľ vychádza Františkova cesta ku Kristovi? Vychádza z pohľadu Ježiša na kríži. Nechať na sebe spočinúť jeho pohľad vo chvíli, keď za nás dáva svoj život a priťahuje nás k sebe. František túto skúsenosť zakúsil osobitným spôsobom v kostolíku sv. Damiána, keď sa modlil pred krížom, ktorý som si dnes mohol uctiť aj ja. Na tom kríži sa Ježiš nejaví ako mŕtvy, ale živý! Krv steká z jeho rán na rukách, nohách a boku, ale je to krv vyjadrujúca život. Ježiš nemá oči zatvorené, ale má ich doširoka otvorené: je to pohľad, ktorý hovorí k srdcu.

Kríž nám nehovorí o porážke, o zlyhaní; paradoxne nám hovorí o takej smrti, ktorá predstavuje život, ktorá dáva zrod životu, pretože nám hovorí o láske, pretože je stelesnenou Božou láskou, a láska neumiera, naopak, víťazí nad zlom a smrťou. Kto na sebe necháva spočinúť pohľad ukrižovaného Ježiša, zakusuje prerod, stáva sa «novým stvorením». Tu sa všetko začína: je to skúsenosť milosti, ktorá premieňa, skúsenosť toho, že sme milovaní nezaslúžene, napriek tomu, že sme hriešnici. Z tohto dôvodu František môže povedať to, čo hovorí sv. Pavol: «Ale ja sa nechcem chváliť ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista» (Gal 6,14). Obraciame sa k tebe, František, a prosíme ťa: nauč nás zotrvať pred Ukrižovaným, dovoliť mu, aby na nás uprel svoj pohľad, dovoliť mu, aby nám odpustil, aby nás pretvoril svojou láskou.

2. V evanjeliu sme počuli tieto slová: «Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom» (Mt 11,28-29).

Toto je druhá vec, o ktorej nám František vydáva svedectvo: Kto nasleduje Krista, získava skutočný pokoj, ten, ktorý nám môže dať iba on, a nie svet. Svätého Františka si spájajú mnohí s pokojom a je to správne, ale iba málo z nich ide v tomto smere do hĺbky. Aký je to pokoj, ktorý František prijal a prežíval, a ktorý nám dnes odovzdáva? Je to Kristov pokoj, ktorý sa k nám dostáva skrze najväčšiu lásku, cez lásku kríža. Pokoj, ktorý zmŕtvychvstalý Ježiš odovzdáva svojim učeníkom, keď sa zjavuje uprostred nich.

Františkánsky pokoj nie je nasladlým sentimentom. Pekne vás prosím, takýto sv. František neexistuje! Nie je ani druhom akejsi panteistickej predstavy harmónie vesmírnych energií... Ani toto nemá nič spoločné s Františkom. Opakujem, ani toto nemá nič spoločné s Františkom, je to len predstava, akú si niektorí sami vytvorili! Pokoj sv. Františka je pokojom Kristovým, a nájde ho ten, kto „vezme na seba“ jeho „jarmo“, teda jeho prikázanie: Milujte sa navzájom ako som ja miloval vás (porov. 13,34; 15,12). A toto jarmo nemožno niesť arogantne, povýšenecky, pyšne, možno ho niesť iba v tichosti a s pokorou srdca.

Obraciame sa k tebe, František, a prosíme ťa: nauč nás byť „nástrojmi pokoja“, toho pokoja, ktorý má svoj pôvod v Bohu; pokoja, ktorý nám priniesol Pán Ježiš.

3. František začína Chválospev takto: „Najvyšší, všemocný, dobrý Pane... Buď pochválený... so všetkým svojím stvorenstvom“ (FF, 1820). Takto sa začína Chválospev sv. Františka. Láskou k celému stvorenstvu, k jeho harmónii. Svätec z Assisi vydáva svedectvo o úcte ku všetkému, čo Boh stvoril a ako to stvoril, bez ničivého experimentovania so stvorenstvom. Pomáha mu rásť do väčšej krásy a do tej podoby, ako ho Boh stvoril. No predovšetkým svedčí o úcte voči všetkému a o tom, že sme povolaní chrániť človeka, ktorému patrí miesto v centre stvorenstva, tak, ako si to želal Boh, Stvoriteľ. Nie aby bol v službe bôžikov, ktorých si sami vytvárame. Harmónia a pokoj! František bol človekom harmónie a pokoja.

Z tohto Mesta pokoja opakujem s dôrazom a s mierumilovnosťou lásky: Vážme si stvorenstvo, nebuďme nástrojmi jeho ničenia! Vážme si každú ľudskú bytosť: nech utíchnu ozbrojené konflikty, ktoré krvou máčajú zem, nech zamĺknu zbrane a nech nenávisť všade prenechá miesto láske, urážka odpusteniu a

nesvornosť jednote. Počujeme volanie tých, ktorí plačú, trpia a umierajú z dôvodu násilia, terorizmu či vojen, vo Svätej zemi, tak veľmi milovanej svätým Františkom, v Sýrii, na Blízkom východe, v celom svete.

Obraciame sa k tebe, František, a prosíme ťa: vypros nám od Boha ten dar, aby v tomto našom svete bola harmónia a pokoj, úcta k stvorenstvu!

Na záver nemôžem zabudnúť na to, že Taliansko dnes oslavuje sv. Františka ako svojho patróna. Blahoprajem všetkým Talianom, prostredníctvom predsedu vlády, ktorý je tu dnes prítomný. Vyjadruje to tiež tradičné gesto odovzdania daru oleja do votívnej lampy, ktoré tento rok pripadlo práve na región Umbria. Modlime sa za taliansky národ, aby každý konal vždy pre spoločné dobro a viac hľadel na to, čo spája, než na to, čo rozdeľuje.

Prednesiem teraz slová modlitby sv. Františka za Assisi, za Taliansko a za celý svet: «Prosím ťa, ó Pane Ježišu Kriste, Otec milosrdenstva, aby si nehľadel na našu nevďačnosť, ale vždy mal na pamäti prehojné zľutovanie, ktoré si tomuto mestu preukázal, aby bolo vždy miestom a príbytkom tých, ktorí ťa skutočne poznajú a velebia tvoje požehnané a preslávne meno na veky vekov. Amen» (Zrkadlo dokonalosti, 124: FF, 1824). /Preložili: Mária Fábryová, Jozef Bartkovjak SJ

-----------------------------------------------------------------

Po svätej omši pápež František opäť navštívil charitatívne centrum, v ktorom sa o 13:00 h spoločne naobedoval s chudobnými. K stolu zasadol s 55 mužmi a ženami. Poobede nasledovala návšteva miestnej pustovne Eremo dei Carceri, ktorá sa nachádza nad Assisi na svahu hory Subasio. Svätý Otec v súkromí zavítal aj do cely sv. Františka, kde sa pomodlil.

Následne sa autom presunul do Katedrály sv. Rufína, ktorá uchováva krstiteľnicu, ktorá sa spája s krstom svätého Františka a svätej Kláry. Na tomto mieste sa o 15.30 pápež stretol s kňazmi, zasvätenými a členmi pastoračných rád diecézy. V mene prítomných ho privítal arcibiskup Domenico Sorrentino, assiský biskup. Svätý Otec v príhovore, ktorý prinášame v plnom znení, zdôraznil význam pastoračných rád a poukázal na tri aspekty: načúvať Božiemu slovu, kráčať spolu a ohlasovať aj na perifériách:

-----------------------------------------------------------------

"Drahí bratia a sestry diecézneho spoločenstva, pekné popoludnie!

Ďakujem vám za vaše prijatie, kňazi, rehoľníci, rehoľníčky, laici zaangažovaní v pastoračných radách! Aké nevyhnutné sú pastoračné rady! Biskup nemôže viesť diecézu bez pastoračných rád, farár nemôže viesť farnosť bez pastoračnej rady. Toto je zásadne dôležité! [potlesk] Sme v katedrále. Tu sa uchováva krstiteľnica, kde boli pokrstení svätý František a svätá Klára, v tom čase bola táto krstiteľnica v kostole Panny Márie. Spomienka na krst je stále dôležitá! Krst je naše zrodenie ako detí Matky Cirkvi. Chcel by som vám položiť otázku: Kto z vás pozná dátum svojho krstu? Len niekoľkí... Takže máte domácu úlohu. Mama, otec, povedz mi: Kedy som bol pokrstený? Je to dôležité, pretože je to deň nášho narodenia ako Božích detí.

Jeden Duch, jeden krst, v rôznorodosti chariziem a služieb. Aký veľký dar je byť Cirkvou, patriť k Božiemu ľudu! Všetci sme Božím ľudom. V súlade, v jednote rozdielností, čo je dielom Svätého Ducha, pretože Duch Svätý je súlad a vytvára súlad. Je to jeho dar a musíme byť otvorení jeho prijatiu.

Biskup je strážcom tohto súladu. Biskup je strážcom tohto daru harmónie v rozmanitosti. Z tohto dôvodu pápež Benedikt XVI. chcel, aby pastoračná činnosť v pápežských františkánskych bazilikách bola začlenená do diecéznej. Pretože on musí vytvárať súlad, je to jeho úloha, jeho povinnosť a jeho povolanie. On má na to špeciálny dar. Som rád, že kráčate správne touto cestou, v prospech všetkých, v pokojnej spolupráci a povzbudzujem vás, aby ste pokračovali. Pastoračná návšteva, ktorá sa skončila nedávno, a diecézna synoda, na ktorú sa pripravujete, sú intenzívne okamihy vzrastu tejto Cirkvi, ktorú Boh požehnal zvláštnym spôsobom. Cirkev rastie, ale nie vďaka obracaniu iných na vieru: nie, nie! Cirkev sa nerozširuje vďaka prozelytizmu. Cirkev rastie pre príťažlivosť, príťažlivosť svedectva, ktoré každý z nás vydáva Božiemu ľudu. [potlesk]

Teraz by som chcel stručne poukázať na niektoré aspekty života vášho spoločenstva. Nechcem povedať niečo nové, ale utvrdiť vás v tom najdôležitejšom, čo charakterizuje životnú cestu vašej diecézy.

1. Prvou vecou je načúvať Božiemu slovu. Cirkev je toto: je spoločenstvo – to povedal biskup. Je spoločenstvom, ktoré s vierou a láskou počúva Pána, ktorý hovorí. Pastoračný plán, ktorý spolu žijete, zdôrazňuje práve tento základný rozmer. Je to Božie slovo, čo vzbudzuje, vyživuje a regeneruje vieru. Je to Božie slovo, ktoré sa dotýka sŕdc a obracia ich k Bohu a k jeho logike, ktorá je taká odlišná od našej. Je to Božie slovo, ktoré neustále obnovuje naše komunity... Myslím, že všetci sa môžeme trochu polepšiť v tomto ohľade. Stať sa viac poslucháčmi Božieho slova, aby sme boli menej bohatí na naše slová a viac obohatení jeho slovami. [potlesk]

Myslím na kňaza, ktorý má úlohu kázať. Ako môže kázať, ak predtým neotvoril svoje srdce, nepočúval v tichu Božie slovo? Preč s tými nekonečnými, nudnými homíliami, [potlesk] z ktorých sa nedá ničomu rozumieť! Toto je pre vás?

Myslím na otca a mamu, ktorí sú prvými pedagógmi. Ako môžu vychovávať, ak ich svedomie nie je osvietené Božím slovom, ak sa ich spôsob myslenia a konania neriadi týmto slovom? Aký príklad môžu dať svojim deťom? Toto je dôležité, pretože potom sa otec a mama žalujú: ‚Tento syn...‘ Ale čo ty? Aké svedectvo si mu dal? Ako si s ním hovoril? Cez Božie slovo, alebo cez slovo z televíznych novín? [potlesk] Otec a matka musia hovoriť Božie slovo!

A myslím na katechétov, na všetkých vychovávateľov. Ak ich srdce nie je rozohrievané Slovom, ako môžu rozohriať srdcia druhých, detí, mládeže, dospelých? Nestačí čítať Sväté písmo, musíme načúvať Ježišovi, ktorý v ňom hovorí. Je to skutočne Ježiš, kto hovorí cez Sväté písmo. Musíme byť anténami, ktoré prijímajú, sú naladené na Božie slovo, aby sme mohli byť anténami, ktoré vysielajú! Prijímame a vysielame. A je to Duch Boží, ktorý udržiava živosť Svätého písma, umožňuje pochopiť ho do hĺbky, v jeho pravom a plnom zmysle! Položme si otázku, ako jednu z otázok pred blížiacou sa synodou: Aké miesto má Božie slovo v mojom živote, v živote každého dňa? Som naladený na Boha, alebo na množstvo slov o móde alebo o mne samom? Je to otázka, ktorú si musí položiť každý z nás.

2. Druhý aspekt je kráčať. Je to jedno zo slov, ktoré rád používam, keď hovorím o kresťanovi a o Cirkvi. Ale pre vás má zvláštny význam. Začínate diecéznu synodu a

synoda znamená kráčať spolu. Myslím, že toto môže byť naozaj najkrajšia skúsenosť, akú môžeme zažiť: patriť k jednému ľudu na ceste, na ceste dejinami spolu so svojím Pánom, ktorý kráča uprostred nás! Nie sme izolovaní, nekráčame sami, sme súčasťou jediného Kristovho stáda a on kráča spolu s nami.

Tu stále myslím na vás kňazov, a dovoľte mi, aby som sa zaradil medzi vás. Čo by mohlo byť pre nás krajšie, ako kráčať s naším ľudom? Je to pekné! Keď si myslím na tých farárov, ktorí poznali svojich ľudí z farnosti po mene a chodievali ich vyhľadať, [potlesk] tak ako mi to aj jeden povedal: „Poznám aj mená psov v každej rodine!“ Ešte aj to meno psa poznali. Aké pekné to bolo, všakže? Čo môže byť krajšie? Často to opakujem: Kráčajme s naším ľudom, niekedy vpredu, niekedy uprostred, niekedy vzadu. [potlesk] Vpredu, aby sme spoločenstvo viedli, uprostred na povzbudenie a podporu, vzadu, aby sme ho udržali pohromade, aby nikto nezostal veľmi, veľmi vzadu, aby ho udržali pohromade a tiež z iného dôvodu: Lebo ľudia majú ‚cit‘! Zmysel pre nachádzanie nových ciest pre napredovanie, majú ‚cit pre vieru‘ – ‚sensus fidei‘, ako hovoria teológovia. Čo môže byť krajšie? A na synode musíme mať aj to, čo hovorí Svätý Duch laikom, Božiemu ľudu, všetkým.

Ale najdôležitejšie je kráčať spolu, pracovať spolu, pomáhať si navzájom, žiadať o prepáčenie, uznať vlastné chyby a prosiť o odpustenie, ale tiež prijať ospravedlnenie ostatných a odpustiť – aké je to dôležité! Občas myslím na manželstvá, ktoré sa po mnohých rokoch rozpadajú. ‚Nerozumieme si, vzdialili sme sa‘ Možno nevedeli poprosiť načas o prepáčenie. Možno nevedeli včas odpustiť. Novomanželom stále dávam túto radu: Hádajte sa, koľko chcete. Ak lietajú taniere, nech si lietajú. Ale nikdy neukončite deň bez zmierenia! Nikdy! [potlesk] Ak sa manželstvá naučia povedať ‚Prepáč, bol som unavený‘, alebo prejaviť malé gesto pokoja a každý deň začínať život odznovu, toto je také malé pekné tajomstvo, ako predchádzať tým bolestným rozlukám. Aké je dôležité kráčať spolu bez náhlenia sa dopredu, bez nostalgie za minulosťou. A počas putovania sa spolu rozprávame a takto sa navzájom spoznávame, rastieme ako rodina. Tu sa pýtajme sami seba: Ako kráčame? Ako napreduje život našej diecézy? Kráčame pospolu? A čo robím ja pre to, aby diecéza naozaj kráčala pospolu? Nechcel by som tu otvárať tému klebetenia, ale vy viete, že klebety vždy rozdeľujú, či nie? [potlesk]

3. Teda počúvať a kráčať; a tretí aspekt je misionársky: ohlasovať až po periférie.

Aj toto som zobral z vašich pastoračných projektov. Váš biskup mi o nich nedávno hovoril. Chcem to však zdôrazniť aj preto, lebo ide o prvok, ktorý som intenzívne prežíval v Buenos Aires: dôležitosť vyjsť druhým v ústrety, na periférie, ktorými sú miesta, ale nadovšetko osoby v osobitných životných situáciách. Je to prípad diecézy, ktorú som mal predtým, Buenos Aires: tou perifériou, ktorá mi spôsobovala veľkú bolesť bolo, že som nachádzal v rodinách strednej vrstvy deti, ktoré nevedeli urobiť znak kríža. Toto je periféria, či nie? Pýtam sa vás: Sú tu v tejto diecéze deti, ktoré sa nevedia prežehnať? Pouvažujte nad tým. Toto sú skutočné existenciálne periférie, kde chýba Boh.

V prvom zmysle slova sú perifériou tejto diecézy tie jej oblasti, ktorým hrozí, že sa dostanú na okraj, mimo centra pozornosti. Ale sú to aj ľudia, ľudské osudy, poznačené skutočným nezáujmom a pohŕdaním. Sú to ľudia, ktorí sú možno fyzicky blízko „centra“, ale duchovne sú vzdialení.

Nebojte sa vychádzať von, v ústrety týmto ľuďom a týmto situáciám. Nenechajte sa zablokovať predsudkami, zvyklosťami, strnulosťou v myslení alebo v pastorácii, známym ‚vždy sa to robilo takto!‘ Na periférie však môžeme ísť jedine vtedy, ak nesieme Božie slovo vo svojom srdci a ak kráčame s Cirkvou, ako svätý František. Inak prinášame sami seba a nie Božie slovo, a to nie je dobré, to nikomu nepomôže! Nie my zachraňujeme svet, je to naozaj Pán, ktorý ho zachraňuje!

Takže, milí priatelia, nedal som vám nové recepty. Nemám ich a neverte tým, ktorí hovoria, že ich majú. Neexistujú. Ale všimol som si na putovaní vašej cirkvi krásne a dôležité aspekty, ktoré je potrebné rozvíjať a v ktorých vás chcem utvrdiť. Počúvať Slovo, bratsky spoločne kráčať, ohlasovať evanjelium na perifériách! Pán nech vám žehná, Panna Mária nech vás ochraňuje a sv. František nech vám všetkým pomáha, aby ste prežívali radosť z toho, že ste učeníkmi Pána! Ďakujem." /Preložila: sr. Jaroslava Kochjarová CJ

-----------------------------------------------------------------

Záverečnému apoštolskému požehnaniu predchádzala spoločná modlitba za priebeh synody, na ktorú sa diecéza pripravuje. Neformálnym a veľmi spontánnym ukončením stretnutia bolo blahoželanie Svätému Otcovi k meninám, osobné pozdravy a prejavy sympatií.

Po tomto stretnutí nasledovala návšteva Baziliky sv. Kláry. Svätý Otec si najprv v krypte uctil neporušené telo svätice, potom sa v bočnej kaplnke modlil pred krížom sv. Damiána. Ide o známu ikonu osláveného Krista z kostola sv. Damiána. Z tohto kríža Pán prehovoril k sv. Františkovi, aby „opravil jeho dom“.

Svätý Otec tu pozdravil aj miestnu komunitu klauzúrnych sestier klarisiek. Poďakoval sa im za modlitby za Cirkev a v spontánnom príhovore sestrám dal dôraz na dve veci: kontempláciu a komunitu. Pred odchodom im pripomenul, aby sa nezabudli modliť aj za neho.

Svätý Otec okolo 17:00 h opäť nastúpil do auta, pri Bazilike Panny Márie anjelskej (Santa Maria delli Angeli) ho už nadšene očakávali mladí regiónu Umbria, ktorí sa na túto chvíľu pripravovali celodenným programom.

Pápež ešte pred stretnutím s nimi navštívil malý kostolík zvaný Porciunkula (kúsoček) vnútri baziliky. Považuje sa za kolísku rádu. Na tomto mieste našiel 25-ročný František svoje povolanie, tu vzniklo prvé bratstvo, tu sa začala i cesta povolania sv. Kláry.

Po tichej modlitbe na týchto miestach nasledovalo živé a spontánne stretnutie Svätého Otca s mládežou na námestí pred bazilikou. Uviedol ho arcibiskup Spoleta-Norcie Mons. Renato Boccardo a niekoľkí zástupcovia mladých predložili Svätému Otcovi svoje otázky, týkajúce sa životných povolaní, evanjelizácie, prinášania Ježišovho posolstva ostatným. Odpovedal na štyri otázky, ktoré mu vopred zaslali:

-----------------------------------------------------------------

"Drahí mladí z Umbrie, dobrý večer!

Ďakujem vám, že ste sem prišli, ďakujem vám za túto slávnosť! A rovnako vám ďakujem za vaše otázky, ktoré sú veľmi dôležité.

Teší ma, že prvú otázku predložil mladý pár. Je to pekné svedectvo! Dvaja mladí, ktorí si už vybrali, ktorí sa s radosťou a odvahou rozhodli založiť si rodinu. Je to tak, je naozaj pravda, že budovať si rodinu si vyžaduje odvahu! Vaša otázka, milí mladomanželia, sa spája s otázkou povolania. Čo je to manželstvo? Je to skutočné a osobitné povolanie, ako je aj kňazstvo a rehoľný život. Dvaja kresťania, ktorí sa zoberú, rozoznali v ich príbehu lásky pozvanie od Pána, poslanie vytvoriť z dvoch, muža a ženy, jedno telo, jeden život. Sviatosť manželstva zahalí túto lásku Božou milosťou, upevní ju v samotnom Bohu. S týmto darom, s touto istotou povolania, možno bezpečne vykročiť, nebáť sa ničoho, za jej pomoci možno spoločne čeliť všetkému!

Spomeňme si teraz na našich rodičov, našich starých rodičov a prastarých rodičov: zosobášili sa v podmienkach oveľa jednoduchších, ako sú tie naše, niektorí v čase vojny alebo krátko po vojne; niektorí emigrovali, podobne, ako aj moji rodičia. Kde nachádzali silu? Nachádzali ju v istote, že Pán je s nimi, že rodinu Boh požehnáva skrze sviatosť manželstva a že požehnané je aj poslanie rodiny privádzať na svet deti a vychovávať ich. S týmito istotami zvládali aj tie najťažšie životné skúšky. Tieto istoty boli síce jednoduché, ale pravdivé, vytvárali podporné stĺpy pre ich lásku. Ich život nebol ľahký, sprevádzali ho problémy, mnoho problémov. Ale tieto jednoduché istoty im pomáhali napredovať. Podarilo sa im vytvoriť peknú rodinu, darovať život a vychovať deti.

Drahí priatelia, takýto morálny a duchovný základ je potrebný pre budovanie dobra, ktoré takto dokáže pevne obstáť! Dnes už viac tento základ negarantujú rodiny a spoločenské tradície. Naopak, spoločnosť, do ktorej ste sa narodili, uprednostňuje právo jednotlivca pred právom rodiny; vzťahy, ktoré trvajú len dovtedy, kým sa neobjavia ťažkosti, a preto sa o vzťahoch párov, o manželských a rodinných vzťahoch často hovorí povrchným a zavádzajúcim spôsobom. Stačí sledovať niektoré televízne programy, a hneď pobadáme tento hodnotový systém! Koľkokrát si duchovní pastieri, a aj ja som sa s tým viackrát stretol, po otázke párom, ktoré sa chcú zosobášiť: „Viete, že manželstvo je na celý život?“, vypočujú takúto odpoveď: „Jaj, no my sa veľmi ľúbime, ale... ostaneme spolu pokiaľ bude trvať naša láska. Keď sa vytratí, každý sa poberie svojou stranou.“ Toto je egoizmus: keď nič necítim, seknem s manželstvom a zabudnem na to, že je to „jedno telo“, ktoré nemožno rozdeliť. Zosobášiť sa predstavuje riziko, je to riskantné! To čo nás ohrozuje, je egoizmus, pretože v každom z nás sa ukrýva rozpoltená osobnosť. Jedna nám hovorí: „Som slobodný a ide mi o toto...“ Druhá nám zase hovorí: „Ja, mne, so mnou, pre mňa...“ Egoizmus, ktorý sa zakaždým točí okolo seba a nevie sa otvoriť ostatným. Ďalší problém predstavuje táto kultúra provizória, podľa ktorej sa zdá, akoby nič nebolo definitívne. Všetko je provizórne. Ako som to už spomenul, „len pokiaľ trvá láska.“ Raz som počul jedného seminaristu, veľmi šikovného, ako povedal: „Chcem sa stať kňazom, ale len na desať rokov. Potom si to ešte premyslím.“ Toto je kultúra provizória! Ježiš nás predsa nezachránil provizórne, zachránil nás navždy, definitívne!

Avšak Duch Svätý vždy dáva zrod novým odpovediam vzhľadom na nové potreby! A tak v Cirkvi vzrástla ponuka príprav pre snúbencov, kurzov prípravy na manželstvo, skupinky mladých párov vo farnostiach, rodinné hnutia... Tieto sú obrovským bohatstvom! Sú oporným bodom pre každého: pre mladých, ktorí hľadajú; pre páry nachádzajúce sa v kríze; pre rodičov, ktorí sa trápia pre svoje deti a naopak. Všetkým nám pomáhajú! Sú tu ďalej tiež rozličné spôsoby prijatia, ako pestúnska starostlivosť, adopcia, domovy náhradných rodín rôznych typov... Fantázia - dovolím si použiť toto slovo - fantázia Ducha Svätého nepozná hraníc, je ale tiež veľmi konkrétna! Chcel by som vám preto povedať, aby ste sa nebáli urobiť v živote definitívne rozhodnutia, aby ste mali strach ich urobiť. Koľkokrát som si vypočul matky, ktoré mi hovorili: „Otče, mám tridsaťročného syna a on nie a nie sa oženiť: neviem, čo mám robiť. Má krásnu snúbenicu, ale je nerozhodný.“ - „Ale pani, tak mu jednoducho prestaňte žehliť košele!“ – Tak je to! Nemajte strach urobiť definitívne rozhodnutia, ktorým je aj manželstvo: prehlbujte vašu lásku, rešpektujte jej načasovanie a jej prejavy, modlite sa a pripravte sa dobre, ale majte tiež dôveru, že Pán vás nikdy neopustí! Nechajte ho vojsť do vášho domu ako člena rodiny, on vám bude vždy oporou.

Rodina je povolanie, ktoré Boh vpísal do prirodzenosti muža a ženy, ale je tu aj ďalšie povolanie, ktoré ho dopĺňa: povolanie k celibátu a k panenstvu pre nebeské kráľovstvo. Je to povolanie, ktorým žil aj samotný Ježiš. Ako ho rozpoznať? Ako ho nasledovať? Toto je v poradí tretia otázka, ktorú ste mi položili. Niektorí z vás si možno teraz hovoria, aký je ten biskup šikovný! Položili sme mu otázky a on už má pripravené všetky odpovede, dokonca napísané! - Dostal som tieto otázky niekoľko dní vopred, preto sú mi už známe. Odpoviem vám prostredníctvom dvoch základných prvkov, ako rozpoznať toto povolanie ku kňazstvu alebo k zasvätenému životu: modliť sa a kráčať v Cirkvi. Tieto dve veci patria k sebe, sú navzájom prepojené. Na začiatku každého povolania k zasvätenému životu je vždy silné zakúsenie Boha, skúsenosť, na ktorú sa nezabúda, ktorú si zapamätáme na celý život! Skúsenosť, akú mal aj František. Nedá sa s tým však nejako kalkulovať alebo si to naplánovať. Boh má pre nás vždy prekvapenia!

Je to Boh, kto povoláva. Je ale dôležité, aby sme udržiavali každodenný vzťah s ním, načúvali mu v tichosti pred svätostánkom i v našom vnútri, zhovárali sa s ním a pristupovaním k sviatostiam. Mať takýto rodinný vzťah s Pánom, to je akoby sme mali vždy otvorené okno nášho života, aby nám mohol dal počuť svoj hlas, to, čo od nás žiada. Bolo by pekné vypočuť si takéto niečo od vás, vypočuť si tu prítomných kňazov, rehoľné sestry... Bolo by to nádherné, pretože každý príbeh je jedinečný, ale všetky vychádzajú zo stretnutia, ktoré dáva osvietenie do hĺbky, ktoré sa dotýka nášho srdca a zahŕňa celého človeka: city, intelekt, zmysly, všetko. Vzťah s Bohom sa netýka len časti nás samých, týka sa všetkého. Je to láska taká veľká, taká krásna a taká opravdivá, že si zasluhuje všetko a zaslúži si všetku našu dôveru. Je tu ešte jedna vec, ktorú by som chcel jasne zdôrazniť, zvlášť v dnešný deň: panenstvo pre Božie kráľovstvo neznamená vysloviť „nie“. Znamená vysloviť „áno“! Samozrejme, obsahuje aj vzdanie sa manželského zväzku a vlastnej rodiny, ale jeho základ tvorí to „áno“, ktoré je odpoveďou na Kristovo absolútne „áno“ voči nám. A toto „áno“ nás robí plodnými.

Tu v Assisi však nie sú potrebné slová! Je tu František, je tu Klára, oni rozprávajú! Ich charizma sa aj naďalej prihovára mnohým mladým na celom svete: chlapcom a dievčatám, ktorí zanechávajú všetko, aby nasledovali Ježiša na ceste evanjelia.

Evanjelium. Chcel by som použiť slovo „evanjelium“ ako odpoveď na ďalšie dve otázky, ktoré ste mi položili, a teda na druhú a štvrtú. Jedna sa týka angažovanosti v sociálnej oblasti v tomto čase krízy, ktorá ohrozuje nádej, a ďalšia sa týka evanjelizácie, prinášania Ježišovo posolstva ďalším. Pýtali ste sa ma: Čo môžeme urobiť my? Ako môžeme prispieť v tomto smere?

Tu v Assisi, v blízkosti Porciunkuly, sa mi zdá akoby som počul hlas sv. Františka, ktorý nám opakuje: „Evanjelium, evanjelium!“. Hovorí to aj mne, vlastne, v prvom rade mne. Hovorí mi: „Pápež František, buď služobníkom evanjelia!“ Ak sa mi nepodarí byť služobníkom evanjelia, môj život nebude stáť za nič!

Ale evanjelium, drahí priatelia, nie je len o náboženstve, je o človeku, o celom človeku, hovorí o svete, spoločnosti, ľudskej civilizácii. Evanjelium je posolstvom Božej spásy pre ľudstvo. Keď však hovoríme o „spásonosnom posolstve“, nie je to iba akýsi rečnícky zvrat, nie sú to iba jednoduché či prázdne slová, ktorých je dnes tak veľa! Ľudstvo naozaj potrebuje spásu! Každodenne to vidíme, keď listujeme noviny alebo počúvame správy v televízii; ale vidíme to aj okolo nás, v ľuďoch, situáciách... a vidíme to aj na nás samých! Každý z nás potrebuje, aby bol spasený! Sami to nedokážeme, potrebujeme spásu! Spásu pred čím? Pred zlom. Zlo pôsobí, robí si svoju prácu. Ale zlo nie je neprekonateľné a kresťan zoči-voči zlu rezignuje. A vy, mladí, chcete rezignovať pred zlom, neprávosťami, ťažkosťami? Tak chcete alebo nechcete? [Mladí odpovedajú: Nie!] Tak potom dobre, to sa mi páči. Našim tajomstvom je, že Boh je väčší ako zlo, a toto naozaj platí: Boh je nekonečná láska, milosrdenstvo, ktoré nepozná hraníc, a táto Láska premohla zlo až do koreňa Ježišovou smrťou a vzkriesením. Toto je evanjelium, toto je tá Dobrá zvesť: Božia láska zvíťazila! Kristus zomrel na kríži za naše hriechy a vstal z mŕtvych. S ním dokážeme bojovať so zlom a každý deň nad ním víťaziť. Veríme tomu, či nie? [Mladí odpovedajú: Áno!] Toto „áno“ však musíte uplatňovať aj v živote! Ak verím, že Ježiš premohol zlo a spasil ma, musím Ježiša nasledovať, musím ísť Ježišovou cestou po celý život.

A tak evanjelium, toto spásonosné posolstvo, má dva ciele, ktoré sú navzájom prepojené. Prvým je prebudiť vieru, a toto je evanjelizácia. Druhým je meniť svet podľa Božieho plánu, a toto je pôsobenie kresťanov na spoločnosť. Nie sú to však dve navzájom oddelené veci, sú jediným poslaním: prinášanie evanjelia dosvedčovaného naším životom premieňa svet! Toto je tá cesta: prinášať evanjelium svedectvom nášho života.

Pozrime sa na Františka: on konal obe tieto veci mocou jediného evanjelia. František priniesol rast viery, obnovil Cirkev; a zároveň obnovil spoločnosť, urobil ju bratskejšou, ale vždy vďaka evanjeliu, vydávaním svedectva. Viete, čo raz František povedal svojim spolubratom? „Vždy ohlasujte evanjelium, a ak to bude nutné, tak aj slovami!“ - Ale ako? Dá sa ohlasovať evanjelium bez slov? - Áno, dá. Vydávaním svedectva! Najprv svedectvo, potom slová! Ale vždy je potrebné svedectvo!

Mladí z Umbrie: robte tak aj vy! Dnes vám v mene sv. Františka hovorím: Nemám zlato, ani striebro, ale niečo oveľa cennejšie, Ježišovo evanjelium. Vykročte s odvahou! S evanjeliom v srdci a

v rukách, buďte svedkami viery vaším životom. Prinášajte Krista do vašich domovov, ohlasujte ho medzi vašimi priateľmi, prijímajte ho a slúžte mu v chudobných. Prinášajte Umbrii posolstvo života, pokoja a nádeje! Vy to dokážete!“

Svätý Otec sa potom s mladými pomodlil Otče náš a udelil im svoje požehnanie. Pri rozlúčke nezabudol pripomenúť:

„Prosím vás, modlite sa za mňa!“ /Preložila: Mária Fábryová

-----------------------------------------------------------------

Krátko po 19:00 h sa Svätý Otec s mladými Umbrie rozlúčil a posledným miestom, kam dnes v rámci návštevy Assisi spolu s ôsmimi kardinálmi zavítal, bola mariánska svätyňa v Rivotorte, ktorú spravujú bratia františkáni. Do Rivotorta , vzdialeného od Assisi asi 3 km, sa František s prvými bratmi presťahoval, keď ich už bolo dvanásť. Usadili sa v opustenej stodole. Tu spísal stručnú regulu, zloženú väčšinou z citátov Svätého písma. Spolu s bratmi sa vydal do Ríma žiadať pápeža o schválenie toho bratstva s právom hlásať evanjelium. Svätý Otec si tu pozrel jednoduchú skalnú pustovňu, ktorú kedysi obýval sv. František.

Po celodennom bohatom programe sa na športový areál rehabilitačného centra prišli pápežovi Františkovi za pastoračnú návštevu poďakovať náboženskí a politickí predstaviteľmi regiónu a množstvo nadšených veriacich.

Zdroj: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu

( TK KBS, RV mf, jb, jak; ml ) 20131004047   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]