Na letiskách ešte stále sú osobné vozidlá, ktoré jazdia pred pristávajúcimi lietadlami s nápisom: „Follow me!“ Nasleduj ma, poď za mnou. Ísť za niekým, je vec dôvery. Len dieťa vie dôverovať bez výhrad. Po skúsenostiach, čiže po sklamaniach, je ťažko naprosto niekomu dôverovať. Človek je náchylný dôverovať len sebe, spoliehať sa na seba. Ale presviedča sa, že aj on je nespoľahlivý. Sklamanie patrí k životu. Je to nutná a zdravá skúsenosť. Sklamať sa v druhých, ale aj sám v sebe, presvedčiť sa, že nie som dosť múdry, nevidím dosť ďaleko, že ja sám nie som spoľahlivý, to je nevyhnutná skúsenosť na to, aby človek začal dôverovať Bohu. Aby išiel za Kristom bez výhrad, aby sa spoľahol na neho.

„Poď,“ volá Ten, ktorý na teba stále čaká, „poď ku mne, ty unavený a obťažený a ja ťa občerstvím“. Ježiš posilňuje a povoláva, my ho nasledujeme. Nasledovať Krista však znamená, že sme postupne uvádzaní do tajomstva jeho poslania a do tajomstva jeho osoby. “Keď chce niekto za mnou ísť, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma” (Mt 16, 24p). Nasledovať Ježiša neznamená len priľnúť k jeho mravnému a duchovnému učeniu, ale zdieľať jeho osud, to znamená, stať sa služobníkom. Pojem „služobník“, ten kto slúži, je v súčasnej kultúre považovaný za menejcenného. V dejinách spásy je služobníkom ten, ktorého povoláva Boh, aby vykonával osobitnú činnosť týkajúcu sa vykúpenia. Služobník si je vedomý, že všetko, čo má, dostal, a preto sa cíti byť aj povolaný to všetko dať do služby ostatným. Povolanie do služby je vždy tajomným spôsobom aj povolaním byť osobne účastným na službe spásy, i keď táto môže byť náročná a strastiplná.

Prajem vám, aby ste vedeli počúvať Boží hlas, ktorý vás volá do služby. Slúžiť je úplne prirodzené povolanie, lebo ľudská bytosť je prirodzene služobníkom, keďže nie je pánom vlastného života a zároveň závislá od rôznych služieb tých druhých. Slúžiť je prejavom oslobodenia sa od presadzovania vlastného ja, prejavom zodpovednosti za druhého. Skutkami, ktoré sa javia ako malé, no oživené úprimnou láskou sú v skutočnosti veľké, možno slúžiť všetkým. „Ak mi niekto slúži, nech ma nasleduje!“ (Jn 12, 26). Nemajte strach prijať túto výzvu. Určite sa stretnete s ťažkosťami a budete musieť priniesť obety, ale budete šťastní, že môžete slúžiť, a budete svedčiť o radosti, ktorú svet nemôže dať. Budete živými fakľami nekonečnej a večnej lásky, spoznáte duchovné bohatstvá kňazstva, ktoré je Božím darom a tajomstvom.

Veľký súčasný evanjelizátor, redemptorista P. Tom Forest, to vyjadril slovami: „Choďte naplnení Božou láskou ako aj láskou k blížnym, naplnení vierou, nádejou, láskou a odvahou i zápalom, nadšením. Bude vás vždy sprevádzať znamenie kríža. A to si vyžaduje ducha obety. Nebojte sa, Kristus ide s vami!“

Noste v sebe:

• Radosť, že ste stretli Ježiša Krista

• Túžbu vždy viac ho spoznávať v Písme a stretávať sa s Ním v Eucharistii

• Ochotu ohlasovať evanjelium spásy blížnym dneška – robte to prirodzene a otvorene, osobne a úprimne, ale hlavne s modlitbou osobnou i spoločnou.

Benedikt XVI.: Nemôžete nasledovať Ježiša sami. Kto podľahne pokušeniu kráčať „na vlastnú päsť“, alebo žiť vieru podľa individualistickej mentality, ktorá prevláda v spoločnosti, riskuje, že Ježiša Krista nikdy nestretne, alebo skončí nasledovaním jeho falošného obrazu.

Prežívame Rok viery. Opäť nás povzbudzuje pápež Benedikt XVI., aby sme prehlbovali svoju vieru a mali lásku k Cirkvi. Mať vieru znamená oprieť sa o vieru tvojich bratov a aby tvoja viera slúžila rovnakým spôsobom ako podpora pre vieru ostatných. Prosím vás, milujte tú Cirkev, ktorá vás splodila vo viere, ktorá vám pomohla lepšie poznať Krista, ktorá vám pomohla objaviť krásu jeho lásky. Základom pre rast vášho priateľstva s Kristom je nevyhnutné spoznať dôležitosť vášho radostného začlenenia sa do farností, komunít a hnutí. Pomáha vám k tomu aj každá nedeľná účasť na Eucharistii a časté zastavenie sa pri sviatosti zmierenia. Posilňovať vás bude aj zveľaďovanie modlitby i meditácie nad Božím slovom. Z tohto priateľstva s Ježišom sa zrodí aj impulz, ktorý vás povedie vydať svedectvo viery v najrozličnejších prostrediach, vrátane tých, kde vieru odmietajú, alebo sú k nej ľahostajní. Nie je možné stretnúť Krista a neumožniť ho spoznať ďalším. Teda nenechajte si Krista iba pre vás samých! Odovzdajte iným radosť vašej viery. Svet potrebuje svedectvo vašej viery, určite potrebuje Boha. Vaša prítomnosť je nádherným dôkazom plodnosti Kristovho poverenia, ktoré dal Cirkvi: „Choďte do celého sveta a ohlasujte evanjelium každému stvoreniu“ (Mk 16,15). Aj vás čaká výnimočná úloha byť Kristovými učeníkmi a misionármi v ďalších krajinách, kde je množstvo mladých, ktorí túžia po veľkých veciach a cítia vo svojich srdciach túžbu po autentickejších hodnotách, nenechajú sa oklamať falošnými sľubmi životného štýlu bez Boha.

Blahoslavený Ján Pavol II. v posynodálnej apoštolskej exhortácií Ecclesia in Europa (49) napísal: “Európa potrebuje hodnoverných poslov viery, ktorých životy žiaria v spoločenstve s krížom a vzkriesením Krista krásou evanjelia. Viac ako kedykoľvek predtým je dnes v každom kresťanovi potrebné vzbudiť misionárske povedomie – aby evanjelizujúce svedectvo dostalo oporu a nové impulzy realizovať ho novým životom v Kriastovi“.

Svedectvo = po latinsky martyria, v slovenčine sa užívajú dva výrazy: svedok ¬aj mučeník. Často nám kríž naháňa strach, pretože sa zdá byť negovaním života. V skutočnosti je to naopak! Kríž je vyjadrením súhlasného „áno“ zo strany Boha človeku, vyjadrením jeho najväčšej lásky a tiež zdrojom, z ktorého pramení večný život.

Dvadsaťročná Méabh Carlin zo severného Írska bola ešte pred dvoma rokmi vášnivou baletkou a účastníčkou SDM v Madride. Dnes – telesne ťažko postihnutá – rozpráva o svojej viere mladým ľuďom. Mladá, optimistická a spoločensky založená učiteľka veľmi túžila získať hlbší a živší vzťah k Ježišovi. Jej túžba sa splnila, no celkom nečakaným spôsobom. V lete 2011 cestovala s jednou pútnickou skupinou do Madridu na svetové stretnutie mládeže, aby získala živší vzťah k Ježišovi. Ulice Madridu boli úplne zaplavené mladými. Ako typická učiteľka si vzala za úlohu previesť svojich priateľov bezpečne cez cestu. Už bola v treťom pruhu, keď sa zrazu pozrela naľavo. Zbadala ako práve jej smerom veľkou rýchlosťou sa približoval nejaký taxík a zrazu si uvedomila, že už neubrzdí. Méabh spomína: „Keď zavriem oči, dokážem opäť prežiť nasledujúcich šesť sekúnd. Taxík ma zachytil, urobila som vo vzduchu salto a myslela som na to, že hlava mi nesmie dopadnúť na cestu ako prvá. Nebola som pripravená zomrieť. Bleskurýchle som sa obrátila o 180 stupňov, čo ma zachránilo predtým, aby som dopadla hlavou. Vedci to pripisujú zemskej príťažlivosti. Ja to pripisujem Bohu. Šmýkala som sa krížom cez dva jazdné pruhy a podarilo sa mi dostať k okraju cesty, kde ma zachytil niekto úplne neznámy. Keď som sa prebrala, stálo okolo mňa množstvo pútnikov, medzi nimi aj niekoľko mojich priateľov a všetci mi pomáhali, ako len mohli. Aj keď som mala veľké bolesti a takmer som nedokázala na nič myslieť, videla som v tvárach týchto ľudí Boha. Po sérií bolestivých vyšetrení v nemocnici ma priviezli na jednotku intenzívnej starostlivosti. Tam som ležala šesť dlhých hodín, neschopná komunikovať so španielskym lekárom a zdravotnými sestrami, celkom zmätená, sama a plná strachu. Nebola som si istá, či budem žiť, alebo či zomriem, a chcela som zavolať mojej rodine, aby som im povedala, že ich milujem. Nevedela som, čo mám robiť a tak som zavrela oči a modlila som sa. Dlho som sa nevedela sústrediť čo i len na jednu modlitbu Otčenáša, no prosila som Boha, aby bol pri mne. Aj keď som tu ležala v šoku, celkom sama, cítila som jeho prítomnosť a to, ako ma počas týchto ťažkých hodín utešoval. Dôverovala som mu, že aj keby som mala zomrieť, je to Božia vôľa – a tak som sa upokojila.“

Méabh pevne verí, že všetko, čo sa deje, má zmysel, že naše utrpenie je len úlomkom jedného väčšieho a lepšieho obrazu. Jej cesta nebola a nie je ľahká. Vyskytlo sa na nej mnoho prekážok. Keď sa vrátila domov, musela zmeniť štýl svojho života a privykať si na mnohé veci, aby sa prispôsobila svojmu postihnutiu. Jedna z jej obľúbených svätých je blahoslavená Matka Tereza z Kalkaty. Jej slová: Buď verný v maličkostiach, pretože v tom spočíva tvoja sila a Nemôžeme robiť všetky veľké veci, ale môžeme robiť malé veci s veľkou láskou.

Méabh hovorí, že aj keby mohla, nechcela by na svojom živote nič zmeniť, pretože pochopila, že iba cez utrpenie dokážeme objaviť krásu kríža. Často vnímame utrpenie ako niečo negatívne, ale ako sa hovorí “bez dažďa, nemožno vnímať dúhu”. Veľmi jej pomáhajú slová sv. Kataríny Sienskej: Buď tým, čím ťa Boh chce mať, a zapáliš svet.

Keď raz ležala skľúčená v nemocnici, dostala pohľadnicu od jednej priateľky, ktorá jej ďakuje, že prijala svoj stav, svoje postihnutie, svoje polámané kosti, lebo sa stala útechou a povzbudením pre druhých. Jedna pani, ktorá stratila manžela, vo svojom smútku, jej povedala: Bola som smutná a nevedela som ako žiť ďalej. Ale po tvojom svedectve, mám znova nádej. Na tebe vidím, že v Božej sile možno aj v bezvýchodiskovej situácii znova budovať nový život a byť šťastným. Vďaka!

Kríž sa pre ňu stal darom aj poslaním, z ktorého druhí čerpajú nádej a silu. Dáva nám príklad, čo znamená nehľadieť v utrpení na seba, ale dávať, čo môžeme dať.

Pán Ježiš aj nás vyzýva: „Choďte a učte!“ Pripravme sa na túto misiu, na toto poslanie modlitbou, životom s Bohom a štúdiom tak, ako sa pripravovali naši vierozvestovia a slovanskí apoštoli svätý Cyril a Metod. Ježiš pripomína svoju moc a sľubuje svojim verným všetkých dôb, že ich neopustí ani vtedy, keby sa im to jednotlivo niekedy tak aj zdalo. A hovorí všetkým svojim súčasným i budúcim nasledovníkom jednoducho a jasne, čo majú robiť: „Choďte a získavajte mi učeníkov zo všetkých národov“. Ako neuveriteľne sa to v priebehu dvoch tisícročí už splnilo. Koľko miliónov ľudí sa skutočne stalo Ježišovými nasledovníkmi.

Preto nasleduje poslanie. Ľudia všetkých národov a všetkých čias sa majú stať jeho učeníkmi vierou, krstom, životom podľa Ježišových prikázaní a predovšetkým dôslednou vzájomnou láskou. Ježiš, ktorý žije božským životom a je už pre ľudí spravidla neviditeľný, bude so svojimi učeníkmi neprestajne. Posiela nás neustále: „Choďte a získavajte mi učeníkov zo všetkých národov“. Získavajte tých, s ktorými bývate alebo sa stretávate. V každodenných situáciách majú zbadať našu úprimnosť, radosť, pracovitosť, zodpovednosť s akou si plníme svoje povinnosti, že to robíme ako jeho učeníci, jeho nasledovníci. Dokonca aj obvyklé formy zdvorilosti – pozdravy, srdečnosť a duch služby, ktoré sa pre mnohých zdajú len vecou konvencie a vonkajšku, by v nás mali byť ovocím lásky a vyjadrením skutočného záujmu o druhých.

Ale úloha „získavať učeníkov zo všetkých národov“ alebo „získať za učeníkov všetky národy“, ešte ani zďaleka nie je splnená. A nie je naplnené ani to zachovávanie všetkého, čo nám Ježiš prikázal. Pápež Ján Pavol II. to vyjadril v posynodálnom apoštolskom liste Christifideles laici: „Nová evanjelizácia sa zameriava nielen na jednotlivcov, ale na celé časti obyvateľstva v ich rozličných situáciách, prostrediach a kultúrach. Má za cieľ vytváranie zrelých spoločenstiev. V nich môže viera vyjadriť a uskutočniť svoj plný pôvodný význam ako osobné odovzdanie sa Kristovi a jeho Evanjeliu, ako sviatostné stretnutie a spoločenstvo s Ním, ako v láske a v službe uskutočnená existencia“.

Ísť a získavať nových učeníkov si vyžaduje vydať sa na cestu, čiže putovať. Putovanie je vlastné dejinám ľudstva. Kde je človek, tam sa vydáva na cestu, je homo viator. Prichádza na tento svet, ale nemôže na ňom zostať. Je nasmerovaný na cieľ, ktorý často nepozná, hoci je konečným cieľom každej existencie. Pôvodný význam termínu viator znamená, že každý človek ako pútnik je v pohybe, prechádza cez “polia” alebo cez “hranice”. V jednom i druhom prípade sa naznačuje, že ide o cudzinca, ktorý je na ceste k cieľu. Týmto sa líši od blúdiaceho, pre ktorého nijaký cieľ nie je pevný, pretože sa potuluje bez toho, žeby vedel, čo hľadá a kam smeruje.

Putovanie bolo vždy významnou udalosťou v živote veriacich, lebo pripomínalo osobnú cestu veriaceho po stopách Vykupiteľa a jeho Matky Márie. Chápalo sa aj ako cvičenie sa v činnej askéze, v ľútosti nad ľudskými slabosťami, bolo spojené s vyznávaním hriechov vo sviatosti zmierenia a prijímaním Eucharistie, ako prejav trvalej bdelosti nad vlastnou krehkosťou a vo vnútornej príprave na obnovu srdca. Prostredníctvom bdenia, pôstu a modlitby pútnik napreduje na ceste kresťanskej dokonalosti a snaží sa s pomocou Božej milosti dospieť „k zrelosti muža, k miere plného Kristovho veku“ (Ef 4, 13). V Kristovi nachádza plný význam aj putovanie. Veď on zostupuje “od Boha”, aby sa stal “telom” (porov. Jn 1, 2-14) a aby sa vydal na cestu človeka. Vo vtelení “je to Boh, ktorý prichádza osobne, aby rozprával človeku o sebe a aby mu ukázal cestu, po ktorej je možné ho dosiahnuť”. Kristus je cesta, po ktorej kráča každý človek, a je brána, keď ňou prejde človek – naňho Boh myslel a miloval ho od večnosti – môže sa ocitnúť ako zmierený syn, ktorému bolo všetko odpustené, v náručí a srdci Otca.

Putovanie chce každému z nás znovu pripomenúť, že sme na ceste. Zabudnúť na tento rozmer by znamenalo stratiť zmysel a mieru vlastného človečenstva a nakoniec sa uzavrieť v kruhu, v ktorom ilúzia nesmrteľnosti by ho predčasne priviedla do hrobu bez toho, žeby si to človek uvedomil. Všetci sme stále na ceste všade tam, kde sa nachádzame. Je to cesta, ktorá je pre niektorých hľadaním pravdy, pre druhých úzkostlivou túžbou po vnútornom pokoji, pre iných zasa stretnutím s Bohom. Človek nemôže žiť bez hľadania pravdy o sebe samom; pravdy, ktorá vedie k otvoreniu horizontov a k smerovaniu k niečomu väčšiemu, ako je len hmota, nie preto, aby sme unikali z reality, ale aby sme ju prežívali spôsobom, ktorý by bol pravdivejší a naplnený zmyslom a nádejou. Myslím, že toto charakterizuje aj náš život. Veľké otázky, ktoré nosíme v sebe ako napríklad: Kto sme? Odkiaľ pochádzame? Pre koho žijeme? Sú tým najlepším dôkazom transcendencie ľudskej bytosti a našej schopnosti nezastaviť sa na povrchu veci. Práve takto – hľadiac na seba samých s pravdou, odvahou, intuíciou krásy ale i nestálosťou života – prichádzame k tomu neuspokojeniu a nepokoju, ktorý žiadna konkrétna vec nedokáže upokojiť.

Spisovateľ Max Rössler píše: Prechádzajúc okolo kníhkupectva som zbadal nápis: „Vždy na teba niekto čaká“, ale nič som si pri tom nemyslel. Až o niekoľko domov ďalej sa mi nápis znovu vybavil: „Vždy na teba niekto čaká“. Neviem, či to bol názov románu alebo zväzku básní, ani neviem, kto tú knihu napísal. Ale pre mňa bola tá veta ako kvet, ktorý sa pomaly a žiarivo rozvíja, ako plameň sviece, ktorý ticho a statočne vzdoruje tme: vždy na teba niekto čaká. Ideš životom – toľkých ľudí si už stretol, možno s tebou išli aj kus cesty, ale potom vás život rozdelil. Už si prežil aj hodiny osamelosti a bezútešnosti a predsa kráčaš ďalej, krok za krokom, lebo vieš, že vždy na teba niekto čaká, má ťa rád, dôveruje ti a znovu ťa posiela, aby si všetkým mohol povedať, že Boh je Láska.

“Ak mi niekto chce slúžiť, nech ma nasleduje; a kde budem ja, tam bude aj môj služobník” (Jn 12, 26).

Popoludní navštívili viacerí pútnici známu sochu Ježiša Krista na hore Corcovado. Podvečer sa odobrali na pláž Copcabana, kde bude prebiehať večerná modlitba krížovej cesty, ktorú povedie Svätý Otec.

Z Rio de Janeiro Jozef Kováčik

( TK KBS, jk; jk ) 20130726014   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]