Rio de Janeiro, 25.7. – Vo štvrtok pokračoval program na WYD2013 v Rio de Janeiro katechézami v jazykoch pútnikov. Druhú katechézu v slovenčine predniesol Mons. Tomáš Galis. Témou bolo motto „Byť Kristovými učeníkmi“. Prinášame pracovný text katechézy v plnej verzii.Kto je učiteľ? Učiteľ, Majster je ten, kto vyučuje Zákon, kto učí cestu k životu. Učitelia Zákona odovzdávali iba ľudské tradície. Ježiš ako Učiteľ je Božia Múdrosť, ktorá sa stala telom. Je to sám Boh, ktorého počúvame. Kristus sa stal učiteľom, učiac svojich učeníkov prijímať slovo Boha Otca. Všetci sa môžeme stať jeho učeníkmi.
Kto je učeník? V Skutkoch apoštolov (6, 1n) pomenovanie “učeník” postupne označuje každého veriaceho, bez ohľadu na to, či poznal Ježiša za jeho pozemského života alebo nie. Nie sú rozhodujúce intelektuálne alebo morálne vlohy, rozhodujúca je výzva, v ktorej má iniciatívu Ježiša a v pozadí za ním Otec, ktorý “dáva” Ježišovi jeho učeníkov. Ježiš povie: “Nasleduj ma!” Sloveso “nasledovať” vždy vyjadruje privinutie sa k Ježišovej osobe. Nasledovať znamená formovať svoje správanie podľa jeho správania, počúvať jeho poučenia a prispôsobovať svoj život životu Spasiteľovmu. Ježišov učeník sa pripútava nie na určitú náuku, ale na osobu; nemôže opustiť toho, ktorý je pre neho od tej chvíle viac ako otec a matka.
Učeníctvo je vzťah, má teda svoju dynamiku. Má svoj počiatok, často spojený s milosťou obrátenia, ale neobmedzuje sa iba na nejaký okamžik, aj keby bol výnimočný. Je to stály dialóg dvoch osôb, jedinečná história vzájomnej lásky, ktorá sa uskutočňuje celý život. Jeho cieľom je čo najdôvernejšie spojenie s Bohom v láske, pripodobnenie sa Kristovi až k dosiahnutiu Krista v nás (porov. Ef 4,13).
P. Vojtěch Kodet hovorí o učeníctve, že učeník je síce povolaný a odpovedá Kristovi osobne, sám za seba, nenasleduje ho však sám, nie je na život sám. Od počiatku svojho pôsobenia Ježiš vytvára spoločenstvo tých, ktorí mu uverili, a toto spoločenstvo sa prostredníctvom Eucharistie stáva niečím omnoho významnejším. Keď nám idú niektorí blížni na nervy, mohlo by sa zdať, že spoločenstvo alebo Cirkev sú len ťažkosťami navyše. Je však veľkým darom, ak nemusíme po ceste viery a služby Božiemu kráľovstvu kráčať sami.
K tomu, aby sme boli schopní zakúšať Boha v ľudskom tele a vnímať jeho vôľu, potrebujeme dar Ducha. Ježiš sľúbil Ducha apoštolom a tiež ho v plnosti zoslal a zosiela na všetkých, ktorí o neho prosia (porov. Lk 11,13). Bez Ducha Svätého by sme žili v stálom pokušení náboženského formalizmu. Duch nás uvádza do plnej pravdy (porov. Jn 16,13) a tiež nám sprostredkováva skutočný život.
K učeníctvu pochopiteľne patria chvíle, ktoré človek trávi s Bohom sám, chvíle, v ktorých mu zveruje, čo ho trápi, a počúva jeho slovo. Bez vzájomného odovzdávania sa žiadny vzťah nerastie, preto pokiaľ sa nemodlím, nerastie ani môj vzťah s Bohom... Životný štýl Ježišovho učeníka sa rodí vo chvíli, keď sa začneme vo všetkom pýtať živého Boha, čo sa mu páči, a začneme ho počúvať srdcom. Čítať Božie slovo a podľa neho utvárať svoj život. Podstatou učeníctva je naša ochota učiť sa, meniť zmýšľanie v škole svojho Majstra. Nepochopenie medzi Bohom a ľuďmi prechádza celou históriou a netýka sa iba neveriacich ľudí. Spomeňme si na prvých učeníkov. Peter, ktorý nemohol pochopiť, že Pán bude musieť prejsť utrpením (porov. Mt 16,23). Alebo keď Ježiš hovorí o svojom zámere stať sa chlebom života – vtedy ho dokonca väčšina vtedajších učeníkov opustila (porov. Jn 6, 66). Inokedy Pán povedal: „Poďme inde“, práve keď sa všetko darilo a ľudia ho ochotne počúvali. Nerozumeli, prečo by mali odchádzať, keď boli konečne prijatí a bolo im tam dobre. Nie je ľahké byť človekom, ktorý chce počúvať a nechať sa viesť, ktorý sa denne pýta: Pane, čo sa ti páči? Ale je to jediná cesta a jediný spôsob, ako žiť kresťanstvo naplno.
V evanjeliovom rozprávaní sv. Marek zdôrazňuje, že „Ježiš naňho pozrel s láskou“ (porov. Mk 10, 21). V Pánovom pohľade sa nachádza stredobod tohto výnimočného stretnutia i celej kresťanskej skúsenosti. V kresťanstve totiž nejde v prvom rade o morálku, ale o skúsenosť s Ježišom Kristom, ktorý miluje nás osobne, mladých či starých, chudobných či bohatých; miluje nás, aj keď sa mu obrátime chrbtom.
Keď pápež Ján Pavol II. komentuje túto scénu, obracajúc sa na vás, mladých dodáva: „Želám vám, aby ste zakúsili tento pohľad. Želám vám, aby ste zakúsili pravdu, že on, Kristus, pozerá na vás s láskou“ (Parati semper, 7). S láskou, ktorá sa na kríži prejavila v takej plnosti a celistvosti, že sv. Pavol užasnutý zvolá: „Miluje ma a vydal seba samého za mňa“ (Gal 2, 20). Pápež Ján Pavol II. ďalej píše, že toto vedomie, že „Otec nás od večnosti miluje vo svojom Synovi, že Kristus vždy miluje každého z nás, sa stáva pevným oporným bodom pre celú našu ľudskú existenciu“ (Parati semper, 7) a umožňuje nám prekonať všetky skúšky: odhalenie vlastných hriechov, utrpenie, malomyseľnosť. V tejto láske sa nachádza zdroj celého kresťanského života a hlavný dôvod na evanjelizáciu: ak sme skutočne stretli Ježiša, nemôžeme totiž konať inak, ako svedčiť o ňom pred tými, ktorých pohľady sa s ním ešte nestretli.
Pri stretnutí s Kristom nejde o priľnutie k nejakej doktríne alebo filozofii, ale to, čo on vám ponúka, je podiel na jeho vlastnom živote. Tomu mladíkovi, ktorý sa ho pýtal čo má robiť, aby obsiahol večný život, Ježiš odpovedá tým, že ho pozýva, aby sa odpútal od svojho bohatstva a dodáva: „...príď a nasleduj ma!“ (Mk 10, 21). Kristove slová ukazujú, že váš život nachádza zmysel v mystériu Boha, ktorý je Láska! Čím by bol náš život bez lásky? Boh sa stará o človeka od okamihu stvorenia až po koniec časov, keď privedie k plnosti svoj plán spásy. Vo vzkriesenom Pánovi máme istotu našej nádeje. Sám Kristus je našou nádejou, je definitívnym slovom vysloveným nad našimi dejinami.
Tento príbeh veľmi názorne ukazuje, akú veľkú pozornosť venuje Ježiš vám mladým ľuďom, vašim očakávaniam, vašim nádejam, a ukazuje tiež, aká veľká je jeho túžba stretnúť sa s vami osobne a začať rozhovor s každým z vás. Kristus prerušil svoju cestu, aby odpovedal na mladíkovu otázku, a tak ukázal, že je plne k dispozícii tomuto mladému človeku, ktorého viedla vrúcna túžba hovoriť s „dobrým Učiteľom“, aby sa od neho naučil, ako kráčať cestou života a začali „vlastný rozhovor s Kristom, rozhovor, ktorý má pre mladého človeka základný a podstatný význam“ (Parati semper, 2).
Nebojme sa čeliť ťažkým situáciám, kritickým okamihom a skúškam života, pretože Pán je s vami! Povzbudzujem vás k tomu, aby ste rástli v priateľstve s ním skrze časté čítanie evanjelia ako i celého Svätého písma, skrze vernú účasť na Eucharistii, skrze úsilie o budovanie cirkevného spoločenstva a s pomocou dobrého duchovného vodcu. Pretvorení Duchom Svätým môžete zakúsiť skutočnú slobodu, ktorá je takou vtedy, keď je nasmerovaná k dobru. Týmto spôsobom váš život – oživovaný neustálym hľadaním Pánovej tváre a úprimnou vôľou darovať seba samého – bude pre mnohých vašich rovesníkov jasným a výrečným znakom, že túžba po plnosti sa realizuje v stretnutí s Pánom Ježišom. Dovoľte, aby Kristovo mystérium osvietilo celú vašu osobu! Nepoddajte sa individualistickej a egoistickej logike.
Podstata kresťanského života nespočíva v tom, že chodíme do kostola, že máme väčšie alebo menšie povedomie o článkoch viery. Jadra kresťanstva sa začíname dotýkať v okamžiku, keď pochopíme a na vlastnej koži zažijeme, že Boh je ten, ktorý si nás zamiloval. Povolanie k nasledovaniu je povolanie k životu, k plnosti života. Učeníctvo je teda založené na hlbokom priateľstve s Kristom, na vzťahu od srdca k srdcu. Podstatou nasledovania Krista je láska, ktorá dáva. Nezabúdajme však, že vždy je to na prvom mieste Boh, ktorý sa nám dáva: „Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal svojho Syna, ako zmiernu obetu za naše hriechy“ (1 Jn 4,10).
Keď nás Pán volá, aby sme ho nasledovali, na prvý pohľad to môže vyzerať, akoby nám chcel všetko zobrať. Boh, ale vždy dáva, a pokiaľ od človeka chce, aby mu niečo odovzdal, tak len preto, aby mu sám mohol dať niečo lepšie. Ježiš pozýva bohatého mladíka, aby šiel ďalej než po uspokojenie vlastných túžob a svojich osobných plánov, a hovorí mu: „Príď a nasleduj ma!“ Kresťanské povolanie vychádza z Pánovej ponuky lásky a môže sa uskutočniť, iba ak sa naň odpovedá láskou. Benedikt XVI.: „Ježiš pozýva svojich učeníkov, aby mu úplne oddali svoj život, bez vypočítavosti a ľudských výhod, s bezpodmienečnou dôverou v Boha. Svätci prijímajú túto náročnú výzvu a s pokornou poslušnosťou sa vydávajú nasledovať ukrižovaného a vzkrieseného Krista. Ich dokonalosť – v ľudsky tak nepochopiteľnej logike viery – spočíva v tom, že nestavajú viac do centra seba samých, ale sú rozhodnutí ísť proti prúdu a žiť podľa evanjelia“. Podľa príkladu toľkých Kristových učeníkov prijmite s radosťou pozvanie nasledovať ho, aby ste žili na tomto svete intenzívne a plodne. Krstom totiž každého povoláva nasledovať ho konkrétnymi skutkami, milovať ho nadovšetko a slúžiť mu v bratoch. Bohatý mladík, žiaľ, neprijal Ježišovo pozvanie a smutný odišiel. Nenašiel odvahu odpútať sa od materiálnych dobier, aby získal najväčšie dobro, ktoré ponúka Ježiš. Smútok bohatého mladíka z evanjelia sa rodí aj v srdci toho, kto nemá odvahu nasledovať Krista a uskutočniť správne rozhodnutie. No nikdy nie je príliš neskoro odpovedať mu! Ježiš naďalej neúnavne upiera s láskou svoj pohľad na každého a každého pozýva, aby sa stal jeho učeníkom, no niektorým predkladá radikálnejšiu voľbu.
Nars (Bernardus) Beemster, holandský kňaz hovorí, že bolesť mu dopomohla ku šťastiu. Keď som dospieval absolvoval som štvorročný boxerský tréning. Tam som sa mohol vybúriť a zbaviť všetkého, čo ma vnútorne trápilo – svoje frustrácie a zlosti. V auguste 1990 pri jednej veľkej bitke ako boxer som dokázal silno udierať. Keďže som bol opitý, na údery a hmaty protivníka som ani nereagoval a oni ma dobili tak, že som upadol do kómy. Prebral som sa až v nemocnici, a to po jeden a pol dni. Tvár som mal úplne dobitú a okrem viacnásobnej zlomeniny nosa som utrpel aj nejaké mozgové poruchy, ktoré viedli ku kŕčom a nervovým tikom. Po tomto brutálnom útoku som bol fyzicky aj psychicky úplne na dne.
Nars spomína: Jednej noci som vstal z postele, pokľakol si a ako 21-ročný som sa modlil svoju prvú modlitbu, ktorá vychádzala z úprimného srdca: „Bože, nepoznám Ťa, ale viem, že existuješ. Sotva sa odvažujem povedať to a nezaslúžim si to, ale predsa ťa prosím, pomôž mi“. Dnes vidím, ako zázračne ma Ježiš vypočul.
V roku 1995 sa ma v jednej knižke o Fatime hlboko dotkli slová Panny Márie, ktoré adresovala trom pastierikom: Mnohé duše sa dostávajú do pekla, lebo sa za nich nikto neobetuje a nemodlí. Šokovaný vo svojich dvadsiatich štyroch rokoch som musel s hrôzou skonštatovať: Peklo existuje, a keď radikálne nezmením svoj život, skončím tam pravdepodobne i ja. A vtedy ma nohy akoby samy od seba, zaviedli k nášmu starému dedinskému farárovi, u ktorého som sa vyspovedal. Bol to veľmi oslobodzujúci moment! Radosť, ktorú som cítil, že Ježiš je môj záchranca a že som ho konečne našiel, bola stále intenzívnejšia. Stálo ma veľkú námahu, aby som svojim priateľom porozprával prvý krát po piatich rokoch o mojej skúsenosti s Bohom a s vierou. Chalani, skoro všetko neveriaci, mi so smiechom hovorili: „Keď ti to niečo prinesie a keď to potrebuješ, okej. Ale nás nechaj na pokoji. Hej, hlavný, desať pív pre nás a pohár svätenej vody pre Narsa!“ Nemal som to týmto „silným chlapom“ za zlé, že v ich svete, ktorý bol voľakedy aj mojím, pre Boha nebolo miesto. Pre mňa naopak, to znamenalo veľmi veľa, aby som prvé miesto vo svojom živote dával stále viac Ježišovi a Márii. Dokonca ani moja priateľka to nechápala a v roku 1995 ukončila náš pekný vzťah slovami : „Veď ty miluješ Boha viac ako mňa“. Aj keď ma to zo začiatku bolelo, predsa sa ukázalo, že mala pravdu.
Intenzívne som teda začal hľadať svoju cestu. Čo chce Boh odo mňa? Nakoniec som sa v roku 1996 prihlásil do kňazského seminára v Haarlem-Amsterdam. Pre mňa to bolo v seminári jednoducho strašné, ale to bol vlastne môj problém, lebo som ešte nebol obrátený. Každého som tam obviňoval. Nikto nebol dobrý, iba ja sám. A tak som šiel jedného dňa za naším špirituálom. Napísal som si zoznam všetkých kritických postrehov. Tie som potom prečítal 75-ročnému pátrovi: toto nie je dobré a toto je nanič. Seminaristi sú nanič, jedlo je nanič, prednášky sú o ničom, profesori sú nanič... A nakoniec som mu do tváre otvorene povedal: „A vy ste tiež nanič“. Nato mi odpovedal len jednou vetou: „Keď na budúce opäť vystrieš svoj obviňujúci prst, tak sa pozri najprv na svoju ruku, koľko prstov naraz ukazuje na teba samého“.
Bol to strašný okamih, keď mi to takto povedal. Až potom, keď som si uvedomil svoje vlastné chyby, priznal si ich a poprosil o odpustenie, mohla sa skutočne začať moja kňazská formácia. 25. mája 2002 som bol vysvätený za kňaza. Aj keď to niekedy nie je ľahké byť kňazom, vnútorne som šťastným kňazom a nedokážem si žiaden iný život ani len predstaviť. Od roku 2012 spravujem ako rektor holandské pútnické miesto „Panny Márie v núdzi“ v Heiloo.
Mladík z evanjelia sa nachádzal vo veľmi podobnej situácii ako každý z vás. Aj vy ste bohatí na rôzne vlastnosti, energiu, sny i nádeje: týmito zdrojmi oplývate! Samotný váš vek predstavuje veľké bohatstvo nielen pre vás, ale aj pre druhých, pre Cirkev a pre svet. Bohatý mladík sa pýta Ježiša: „Čo mám robiť?“ Obdobie života, v ktorom sa teraz nachádzate, je časom objavovania: darov, ktorými vás zahrnul Boh, i vašej zodpovednosti. Navyše je to čas základných rozhodnutí na vytvorenie vášho plánu života. Ide teda o okamih, keď si kladiete otázky o pravom zmysle života a keď sa pýtate: Som spokojný so svojím životom? Chýba mi niečo? Tak ako mladík z evanjelia možno i vy žijete v nestabilnej situácii, v zmätkoch či trápeniach, ktoré vás vedú k túžbe po živote, ktorý by nebol priemerný, a pýtate sa: V čom spočíva úspešný život? Čo mám robiť? Aký by mal byť môj plán života? „Čo mám robiť, aby môj život mal plnú hodnotu a plný zmysel?“ (Parati semper, 3). Nemajte strach čeliť týmto otázkam! Nemajú vás premôcť, vyjadrujú len veľké túžby prítomné vo vašom srdci. Preto ich treba počúvať. Čakajú na odpovede, ktoré nebudú povrchné, ale budú schopné uspokojiť vaše skutočné očakávania týkajúce sa života a šťastia. Aby ste objavili plán života, ktorý vás urobí naplno šťastnými, treba začať počúvať Boha, ktorý má plán pre každého z vás. S dôverou sa ho pýtajte: „Pane, aký je tvoj stvoriteľský a otcovský plán pre môj život? Aká je tvoja vôľa? Chcel by som ju naplniť.“ Buďte si istí, že vám odpovie. Nemajte strach z jeho odpovede! „Boh je väčší ako naše srdce a vie všetko“ (1 Jn 3, 20)!
Zverujem každého z vás Panne Márii, Matke Cirkvi. Ako ona, vyslovte a obnovte vaše „áno“ a vždy oslavujte Pána vaším životom, aby vám On dal slová večného života! Želám vám veľa odvahy na vašej ceste viery a kresťanského života a vždy som vám blízkym a sprevádzam vás mojím požehnaním.
V popoludňajších hodinách sa pútnici presúvajú na pláž Copacabana, kde sa uskutoční slávnostné privítanie pápeža Františka.
Z Rio de Janeiro Jozef Kováčik