Prvá z katechéz bola zameraná na motto „Túžba po nádeji, túžba po Bohu“. Mladí si za symbol dnešného dňa vybrali pavučinu. Do tej sa dá ľahko zamotať. Rozmotať sa z nej však už nie je také ľahké. Preto je podľa organizátorov katechéz dobré, ak je niekto, kto nám ukáže, ako na to.

Biskup Galis na úvod uviedol, že hodnota kresťana je v tom, že už je Božím dieťaťom. „Dospelý človek musí neustále v dnešnej spoločnosti dokazovať, čo urobil, čím je. V tom je podľa dnešnej spoločnosti daná hodnota človeka. My, kresťania, však už odmalička máme najväčšiu dôstojnosť. Prijali sme ju krstom!“- povzbudil mladých pútnikov. Nasledovala katechéza, ktorú prinášame v pracovnej verzii v plnom znení:

Nad vstupom do pekla sa na majestátnom oblúku nad hlavnou bránou nachádza temnými farbami napísaný nápis, ktorý spôsobil Dantemu triašku. Rímsky básnik obrátiac sa k svojmu sprievodcovi hovorí: „Učiteľ, tieto slová nesú krutý zmysel!“ Vskutku, krutý zmysel! Slová „Všetku nádej opusť, ó, ty, kto tu vstupuješ!“, vyjadrujú najhlbšiu podstatu pekla – život bez nádeje. Shakespeare hovoril o zúfalom, nešťastnom človeku, ktorý po tom, čo odmietne svoje vlastné určenie upadne do žijúceho pekla: „A keď padne, padne ako Lucifer, aby už nikdy nedúfal.“ Byť bez nádeje znamená byť v pekle.

Strata nádeje má svoj pôvod v snahe presadiť antropológiu bez Boha a bez Krista. Tento spôsob myslenia priviedol k tomu, že človek sa pokladá za absolútny stred celého bytia, pričom sa mu mylne dáva miesto Boha a zabúda sa, že nie človek stvoril Boha, ale Boh človeka. Zabudnutie na Boha priviedlo k úpadku človeka.

Strata nádeje – zúfalstvo – to je v konečnom dôsledku odmietnutie byť samým sebou a prijať svoje určenie. Je to dať prednosť bezprostredným veciam a ilúziám pred tým, čo je autentické a večné. Ľudia, ktorí žijú bez nádeje, či sú živí alebo mŕtvi, na tom nezáleží, žijú v pekle. Ako by asi žil človek, ktorého napríklad odsúdia do väzenia a nemal by nádej, že sa odtiaľ niekedy dostane? Alebo človek, ktorý ide na operáciu, ale bez nádeje, že sa vydarí? Alebo človek, ktorý žije v násilnom vzťahu, no bez nádeje, že je možná a že naozaj príde zmena? Alebo človek, ktorý je osamelý no nemá nádej, že môže kedysi získať nejaké priateľstvo? Alebo človek, ktorý je ťažko závislý – napríklad na alkohole, drogách či sexe – a táto závislosť mu je veľkým bremenom ale nemá nádej, že mu je možné pomôcť?

Či je človek veriaci alebo neveriaci, to čo ho ženie dopredu aj v ťažkých „beznádejných“ chvíľach je nádej v zmenu. My ľudia sme v najhlbšom slova zmysle tvormi nádeje. Nebyť schopný dúfať je pre človeka zdrvujúce a rozkladné a vovádza ho to do neznesiteľného utrpenia. Na to, aby si človek mohol obnoviť svoju základnú nádej sa musí postaviť tvárou k tomu, čo je najskutočnejšie a najdôležitejšie a toto objať celou svojou bytosťou.

Slávny viedenský psychológ Viktor Frankl spomína vo svojom diele Homo patiens (Trpiaci človek) veľa prípadov, v ktorých ľudia prežili strašné útrapy táborov a nezrútili sa. Ale tiež stačilo, že sa u niekoho zrútila nádej, že stratil zmysel utrpenia a vtedy nasledovala smrť. Existenciálna prázdnota, frustrácia, strata zmyslu života, spôsobujú stratu chuti do života, vyčerpanosť, psychické trápenie, beznádejnosť a zúfalstvo. Pretože keď človek stráca nádej, prichádza smrť rovnako v zmysle fyzickom, psychickom aj morálnom. Nádej je veľkou hnacou silou pre psychiku a ducha, dáva zmysel utrpeniu, chráni pred smútkom a pesimizmom. Nádej zachraňuje aj človeka, ktorý je pohrúžený do zla a nachádza sa v morálnej núdzi. Vedie ho k dôvere v Božie milosrdenstvo. Úcta k Božiemu milosrdenstvu je formou prejavu našej nádeje voči milosrdnému, dobrému a láskavému Bohu, najmä vtedy, keď na nás dolieha naša hriešnosť, vnútorný nepokoj a výčitky svedomia.

Skutočnú nádej sklamanie neroztrieska. Pravdu povediac, skutočná nádej sa najčastejšie rodí práve v ťažkostiach, utrpeniach a sklamaniach. Ako hovorí Chesterton: „Kým sú veci nádejné, nádej je prázdnym slovom a otrepanou frázou. No až keď sa všetko stane beznádejným začne byť nádej jedinou silou. Nádej – tak ako všetky kresťanské čnosti – je čnosť síce neracionálna avšak nezastupiteľná.“

Naša nádej

• potrebuje ťažkosti, aby ju oživili a prebudili,

• potrebuje trpezlivosť, aby ju otestovala,

• potrebuje spoločenstvo, aby sme na ceste k nej mali oporu a pomoc,

• potrebuje Boha, aby nás v nej viedol a správne usmerňoval.

Svoje nádeje musíme aj očisťovať. Robíme to vtedy, keď oddeľujeme povrchné od podstatného, prchavé od toho, čo je trvalé. K tomu, aby sme pochopili nádej potrebujeme perspektívu. Máme prílivy nádeje, ktoré však pominú s etapami života. Iné sú nádeje chlapca, iné mladého muža, iné človeka v strednom veku, iné starca. Každý vek má svoje nádeje. Týmto nádejam treba načúvať a treba za nimi ísť. No všetky treba položiť do správnej perspektívy v zmysle nádeje, ktorá je konečná, definitívna, večná a plnohodnotná.

V tomto zmysle nás pekne učí Ježiš. V jeho slovách „Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca, matku, ženu, deti, bratov, sestry, ba aj svoj život, nemôže byť mojím učeníkom“ (Lk 14, 26), nás učí, ako správne postaviť hodnoty a túžby svojho života do správnej perspektívy.

Treba ich – obrazne povedané - postaviť na priamku (potrubie), ktorá spája mňa s Bohom. Na jednej strane som ja, na druhej Boh. Medzi mnou a Bohom prúdi vzťah (láska). Veci, ktoré sú poukladané na tomto potrubí dostávajú toľko lásky, koľko prúdi potrubím medzi mnou a Bohom celkove. A keď niektorá z tých vecí pominie (rodič, manžel, dieťa, práca, záľuba, zdravie...) moja nádej sa nezrúti. Lebo tá hlavná konštrukcia (ja-Boh) sa nezrútila. Skúšky a straty v mojom živote ma budú iba čím ďalej tým viac zameriavať na to, čo je najpodstatnejšie.

Konečná, definitívna nádej presahuje všetky naše časné nádeje. Je to nádej, ktorá presahuje náš pozemský život. Faktom, ktorý treba prijať je, že nech dosiahneme čokoľvek a nech sa ocitneme kdekoľvek, nech by boli hoci i všetky naše časné nádeje splnené, vždy sa budeme cítiť nedokončenými a nenaplnenými. Vždy a neustále budeme dúfať v lepší stav. Táto nádej sa nepominie s vekom. A toto je dobre.

Pre duchovných autorov práve neuhasiteľná túžba po úplnom naplnení v nás je prirodzeným dôkazom večnosti. Ak by nebolo večnosti, ako by potom bolo možné túto túžbu vysvetliť? Nebol by to žart, že sa rodíme s veľkými často až neuhasiteľnými túžbami a tieto túžby by nemali naplnenie?

Ľudia hľadajú naplnenie týchto túžob v rozličných veciach. O tom niečo vedia závislí: alkoholici, narkomani, gambleri, ľudia závislí na sexe, na nakupovaní, na nezdravých vzťahoch, na práci a pod. Je to sýtenie správneho hladu nesprávnym jedlom.

Mnohí z týchto ľudí (a v istom zmysle sme to v rôznych intenzitách všetci) iste súhlasia s tým, čo povedal sv. Augustín, ktorý toho o napĺňaní falošných nádejí vedel dosť: „Pre seba si nás stvoril Bože a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v Tebe!“ Ak nám niekto dal túžbu po totálnom naplnení, potom táto túžba musí mať svoje naplnenie. A ten „niekto“ je Boh. A týmto naplnením je tiež On.

Kresťanská tradícia na človeka hľadí ako na „pútnika“, „vandráka“, Homo viator. Vníma ho, ako bytosť, ktorej posledná nádej spočíva v Bohu. Toto je presne to, čo povedal Kierkegaard, keď stotožnil beznádej (zúfalstvo) so stratou večnosti. Strata pozemského, tvrdí, nemôže byť dôvodom k zúfalstvu. Veci, ktoré sú nám na dosah – ktoré on nazýva súhrnne ako „bezprostrednosť“ – sú schopné popliesť človeka a spôsobiť mu, že si prestane uvedomovať večnosť. Keď sa človeku prestane dariť v získavaní toho, čo on – povrchne – pokladá za veľmi dôležité, ba dokonca najdôležitejšie môže si začať mylne myslieť, že má dôvod na zúfalstvo. Toto je však fatálny omyl. A tento omyl, podľa Kierkegaarda, je sám osebe už zúfalstvom. Človek totiž stratil perspektívu.

Často sa naväzujeme na márnivé nádeje, ktoré sú nakopené na klzkom svahu pýchy. A presne tak, ako platí, že pýcha predchádza pád, aj márnivé nádeje nás pripravujú na podobne nešťastný osud: „Toto je stav človeka: dnes sa pokryje jemnými púčikmi nádejí; zajtra rozkvitnú a objavia sa na ňom jemné kvietky pôct a potešení. V tretí deň príde námraza, smrtiaca námraza... A vo chvíli, keď si myslel, že sa mu darí a že je istotou naplnený, jeho nádeje odpadnú a zničí sa všetko, čo mu priniesli a potom, potom príde pád...“, píše Shakespeare. Áno, takto končia márnivé nádeje, túžby po vysokých poctách, márnivé naparovania. Je to hlboký krach.

Dosť často sa naviažeme na triviálne nádeje. Dúfame, že počasie bude dobré, aby sme mohli ísť na opekačku do prírody, alebo že naše mužstvo vyhrá dôležitý zápas, alebo že vyhráme čosi v lotérii, alebo že sa staneme slávni v SuperStar. V poriadku, takéto nádeje sú súčasťou nášho života. No nesmieme stratiť z pohľadu jednu, základnú nádej, ktorej musia byť podriadené všetky ostatné nádeje: totiž že naše bytie bude jedného dňa spokojné, že budeme zažívať pocit úplného naplnenia. Pre kresťana je týmto miestom Božie kráľovstvo, ktoré je večné, je splnením všetkých nádejí v najdokonalejšej podobe. Sv. Pavol k tomu poznamenáva: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“ (1 Kor 2, 9).

Pápež Ján Pavol II. v posynodálnej apoštolskej exhortácii Cirkev v Európe píše, že sme svedkami často sa vyskytujúcej fragmentácie bytia; prevažuje pocit osamotenia; pribúda rozpadov a nezhôd. Strata kresťanskej pamäti a zabúdanie na dedičstvo, sprevádzané istým druhom praktického agnosticizmu a náboženskej ľahostajnosti vzbudzujú dojem, akoby žili bez duchovného pozadia a ako dedičia, ktorí si premrhali dedičstvo prenesené cez dejiny. So stratou kresťanskej pamäti sa vkráda aj istý druh obáv z budúcnosti. Všeobecne rozširovaný obraz zajtrajška je vyblednutý a nejasný. Jestvuje skôr strach pred budúcnosťou než jej očakávanie. Znakmi toho sú okrem iného vnútorná prázdnota, ktorá trápi mnohých ľudí a strata zmyslu života. K prejavom tohto existenciálneho strachu patrí najmä dramatický pokles pôrodnosti a úbytok kňazských a rehoľných povolaní, ako aj nesmelosť a odmietanie urobiť konečné životné rozhodnutie týkajúce sa manželstva.

Pripomenul nám to aj pápež Benedikt XVI. v Madride, že pozorujeme istý druh „zatmenia Boha“, určitú stratu pamäti, ktorá, ak aj nie je úplným odmietnutím kresťanstva, je popretím pokladu prijatej viery, čo môže viesť až k strate vlastnej najhlbšej identity. Stojíme pred javom novej kultúry, ovplyvňovanej prevažne masovokomunikačnými prostriedkami, ktorej znaky a obsahy sú často v protiklade k evanjeliu a k dôstojnosti ľudskej osoby. K takejto kultúre patrí čoraz viac rozširovaný náboženský agnosticizmus, spojený s hlbokým mravným a právnym relativizmom, ktorý má svoje korene v strate pravdy o človeku ako základe neodňateľných práv každého jednotlivca. Znaky vytrácania nádeje sa prejavujú prevažne hrozivými formami toho, čo možno označiť za „kultúru smrti“.

V snahe o nádej sa mnohí pokúšajú nájsť uspokojenie v krátkodobých a krehkých skutočnostiach. Existuje totiž silný prúd sekularistického myslenia, ktorý chce vytlačiť Boha zo života ľudí a spoločnosti, navrhujúc a pokúšajúc sa vytvoriť „raj“ bez neho. No skúsenosť nám hovorí, že svet bez Boha sa stane „peklom“: bude v ňom vládnuť egoizmus, rozvrat v rodinách, nenávisť medzi ľuďmi i národmi, nedostatok lásky, radosti a nádeje. Avšak človek nemôže žiť bez nádeje: jeho život by bol odsúdený na bezvýznamnosť a stal by sa neznesiteľný.

Koľkokrát sa spoliehame len sami na seba, na vlastné sily, môže nás ovládnuť beznádejnosť a stiesnenosť. Mali by sme sa pridŕžať zásady sv. Ignáca z Loyoly: „Dôveruj Bohu tak, akoby všetko záležalo len od neho a pracuj tak, akoby všetko záležalo od teba“.

Francúzsky spisovateľ André Frossard viedol „Rozhovory so Svätým Otcom Jánom Pavlom II“. Zarážal ho postoj Svätého Otca a jeho úplné odovzdanie sa Pánu Bohu, aby on sám písal dejiny jeho života. Ján Pavol II. vyznáva: „Vo chvíli, v ktorej som spadol na Námestí sv. Petra, mal som istotu, že budem zachránený. Táto istota ma nikdy neopustila, ani v najťažších chvíľach po prvej operácii, či počas vírusového ochorenia. Jedna ruka strieľala a iná Ruka viedla guľku”.

Vieme, čia to bola Ruka, ktorá viedla guľku. Bola to tá istá Ruka, ktorá viedla svojho Syna cez hĺbku uponíženia a utrpenia, ale viedla ho do slávy zmŕtvychvstania. Táto Božia otcovská dlaň neostáva nečinnou. Tejto Božej dlane sa treba denne chytiť. Ten je víťazom, kto sa za neho pokladá. Ten, kto zdanlivo prehráva, ešte nie je porazený, kým sa nevzdá úsilia – nekapituluje.

Našu nádej neskladáme do vlastných síl ale skladáme ju do Božej moci. „Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje“ (Flp 4, 13). „Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré“ (Rim 8, 28). Nášmu pokoleniu bola daná výnimočná dávka horkosti života. Rôzne životné neúspechy, ktoré skusujeme, nás môžu viesť k rezignácii a apatii. Tak ľahko je upadnúť do malomyseľnosti. Tak ľahko je podľahnúť smútku a depresii. Ale predsa z každej ťažkej situácie existuje východisko a Boh nám ho dáva. Pokušenie zúfalstva je najstrašnejším pokušením súčasného človeka. Ako dlho človek na sebe pracuje, tak dlho má nádej. Známy americký výrobca áut v USA Henry Ford, vo svojich spomienkach napísal: „Porážka a neúspech ma nikdy neubili, iba ma nútili, aby som ešte raz nanovo celú úlohu premyslel“.

V tejto chvíli chceme našu úvahu nasmerovať na svätého Jozefa. Meno „Jozef“ je hebrejskou skratkou a znamená „Boh pridá, Boh dá viac“. Svätý Jozef je muž nádeje, človek viery! Uveril Bohu a dôveroval mu dokonca, hoci tak mnohému nerozumel.

Mladí pútnici mali v popoludňajších hodinách možnosť navštíviť Veľtrh duchovných povolaní, alebo sa zabaviť na niektorom z hudobných a divadelných predstaví v Rio de Janeiro.

Z Rio de Janeiro Jozef Kováčik

( TK KBS, jk; jk ) 20130724023   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]