Vatikán 28. marca (RV) - Bazilika sv. Petra vo Vatikáne sa dnes predpoludním stala dejiskom koncelebrovanej eucharistie, ktorú spolu s kňazmi svojej diecézy slávil rímsky biskup. Približne 1600 kňazov prišlo, aby s Petrovým nástupcom slúžilo svätú omšu, pri ktorej diecézny biskup každoročne na Zelený štvrtok predpoludním posvätí tri druhy oleja: krizmu, olej katechumenov a olej chorých. Kňazi si tento deň zároveň pripomínajú svoje svätenie a obnovujú kňazské sľuby. Vo svojej homílii, ktorú prinášame v plnom znení, sa Svätý Otec František obrátil nielen na kňazov rímskej diecézy a vo svete, ale aj na všetkých veriacich, kvôli ktorým sú kňazi pomazaní. "Drahí bratia a sestry,
s radosťou slávim túto svätú omšu svätenia olejov po prvýkrát ako rímsky biskup. Všetkých vás srdečne pozdravujem, osobitne vás, drahí kňazi, ktorí si dnes, ako aj ja, pripomínate deň vysviacky.
Čítania aj žalm nám hovoria o „pomazaných“: Izaiášovom Jahveho Služobníkovi, o kráľovi Dávidovi a Ježišovi, našom Pánovi. Títo traja majú spoločné pomazanie, určené na to, aby ním bol pomazaný ľud verný Bohu, ktorému slúžia. Ich pomazanie je pre chudobných, väzňov, utláčaných... Veľmi pekný obraz svätej krizmy ako „byť pre“ sa nachádza v 133. Žalme: «Je to sťa vzácny olej na hlave, čo steká na bradu, na Áronovu bradu, čo steká na okraj jeho rúcha» (Ž 133,2). Obraz oleja, ktorý sa rozlieva a steká po Áronovej brade až na okraj jeho posvätného rúcha, je obrazom kňazského pomazania, ktoré sa prostredníctvom „toho, ktorý je pomazaný“ dostáva až na okraj univerza, ktoré rúcho predstavuje.
Posvätné rúcho Najvyššieho veľkňaza je plné symbolov. Jedným z nich sú mená synov Izraela, napísané na ónyxových kameňoch zdobiacich efód, z ktorého pochádza náš dnešný ornát: šesť mien na kameni umiestnenom na pravej náplecnej časti a šesť na ľavej (porov. Ex 28, 6-14). I do pektorála boli vyryté mená dvanástich kmeňov Izraela (porov. Ex 28, 21). To značí, že kňaz slávi bohoslužbu tak, že na pleciach nesie celý jemu zverený ľud a jeho mená má vpísané do srdca. Keď si obliekame náš jednoduchý ornát, môžeme naozaj na ramenách aj v srdci cítiť a rozpoznávať váhu i tvár nášho veriaceho ľudu, našich svätých i našich mučeníkov, ktorých je v našich časoch tak mnoho!
Od nádhery liturgických skutočností – ktoré nie sú iba jednoduchou ozdobou a peknými látkami, ale slúžia na vyjadrenie slávy nášho Boha, ktorá sa skveje v jeho živom a potešenom ľude – prejdime teraz k pohľadu na činnosť. Vzácny olej, ktorým bola pomazaná Áronova hlava, neprevonia iba jeho osobu, ale šíri sa ďalej a dorazí až na „periférie“. Pán to jasne vyhlásil: jeho pomazanie je pre chudobných, pre zajatcov, chorých, pre tých, ktorí sú smutní a osamelí. Pomazanie, drahí bratia, nie je kvôli navoňaniu seba samých, a dokonca ani nie preto, aby sme tú vôňu zakonzervovali v nejakej nádobe, pretože olej by mohol stuchnúť... a srdce zatrpknúť.
Dobrého kňaza je možné rozpoznať podľa toho, ako je pomazaný jeho ľud. Toto je jasný znak. Ak sú naši ľudia pomazaní olejom radosti, je to zjavné: napríklad, keď odchádzajú po svätej omši s tvárou človeka, ktorý dostal dobrú správu. Naši ľudia oceňujú evanjelium hlásané s pomazaním, vážia si, keď nami ohlasovaná dobrá zvesť zasahuje ich každodenný život, keď steká ako Áronov olej až na okraje reality, keď osvieti hraničné situácie, tie „periférie“, kde je veriaci ľud najviac vystavený invázii tých, ktorí by ho chceli obrať o vieru. Ľudia sú nám vďační, keď cítia, že sme sa modlili dotýkajúc sa skutočností ich všedného života, ich trápení, radostí, úzkostí a nádejí. Keď zacítia vôňu Pomazaného, Krista, idú nám v ústrety, sú povzbudení k tomu, aby sa nám zdôverili so všetkým, čo v nich očakáva Pánov príchod: „modlite sa za mňa, otče, lebo mám takýto problém“, „požehnajte ma, otče“ , „proste za mňa“. To všetko znamená, že pomazanie sa rozšírilo až na okraj rúcha, pretože sa premenilo na úpenlivú prosbu, prosbu Božieho ľudu. Ak sme v takom vzťahu s Bohom a s jeho ľudom, a keď milosť prechádza prostredníctvom nás, sme naozaj kňazmi, prostredníkmi medzi Bohom a ľuďmi. Chcem zdôrazniť, že vždy musíme oživovať túto milosť a vytušiť v každej prosbe, niekedy i v nevhodnej, či čisto materiálnej alebo priam banálnej – akou je iba zdanlivo – túžbu nášho ľudu po pomazaní voňavým olejom, pretože on vie, že ho vlastníme. Vytušiť a vnímať, ako Pán vnímal obavu ženy trpiacej na krvotok, ktorá však bola plná nádeje, vo chvíli, keď sa dotkla jeho odevu. Tento moment Ježišovho života, keď stojí uprostred zástupu, ktorý ho obklopoval zo všetkých strán, stelesňuje všetku nádheru Árona, oblečeného do kňazského rúcha, keď olej steká na jeho odev. Táto krása je skrytá a zjaví sa iba očiam plným viery tej ženy, ktorá trpela stratami krvi. Sami učeníci – budúci kňazi – nedokážu vidieť, nechápu: na „existenciálnej periférii“ iba povrchne vidia zástup, ktorý sa zo všetkých strán tlačí na Ježiša (porov. Lk 8,42). Pán však vníma silu Božieho pomazania, ktorá vychádza až na okraj jeho plášťa.
Takým spôsobom sa potrebuje prejaviť a uskutočňovať naše pomazanie, jeho moc a vykupujúca účinnosť: na „perifériách“, tam, kde je utrpenie, prelievanie krvi, slepota, ktorá by chcela vidieť, tam, kde sú väzni toľkých zlých pánov. Pána nestretneme iba v našich osobných skúsenostiach alebo v opakovaných introspekciách: i keď rôzne kurzy autopomoci nám v živote môžu byť osožné. Prežiť však náš kňazský život, prechádzajúc z jedného kurzu na druhý, od metódy k metóde, z nás urobí pelagianistov, keď zminimalizujeme moc milosti, ktorá je účinná a rastie v takej miere, s akou vo viere dokážeme darovať seba samých, darovať iným evanjelium, dať tú trochu pomazania, ktorú máme takým, ktorí nemajú vôbec nič.
Kňaz, ktorý vychádza zo seba veľmi málo, keď pomazáva veľmi málo – nehovorím, že „vôbec“, pretože – vďaka Bohu – ľudia nám to pomazanie kradnú – prichádza o to najlepšie z nášho ľudu, o to, čo je schopné aktivovať najhlbšiu časť kňazského srdca. Kto nevychádza zo seba, namiesto toho, aby sa stal prostredníkom, stáva sa postupne sprostredkovateľom, tým, ktorý iba riadi. Všetci poznáme rozdiel: sprostredkovateľ a správca „už dostali svoju mzdu“ a keďže do toho nedávajú nič zo svojho, ani svoje vlastné srdce, nedostanú späť láskavé poďakovanie, ktoré vychádza zo srdca. Odtiaľ pochádza nedostatočná satisfakcia u niektorých, ktorí sa neskôr stávajú smutnými, smutnými kňazmi a menia sa na akýsi druh zberateľov starožitností alebo nových vecí, namiesto toho, aby sa stávali pastiermi, ktorí „voňajú za ovcami“ – o to vás prosím, buďte pastieri voňajúci za ovcami, toto nech sa cíti, pastiermi uprostred svojho stáda a rybármi ľudí. Je pravda, že takzvaná kríza kňazskej identity hrozí každému z nás, je súčasťou krízy ľudstva. Avšak, ak dokážeme prekonať jej príval, môžeme v Pánovom mene vzlietnuť a hodiť siete. Je dobré, že nás samotná realita privádza až tam, kde sa to, čím sme z milosti, javí ako čistá milosť v obrovskom mori súčasného sveta. V ňom má cenu iba pomazanie a nie funkcia, a schopné lovu sú len tie siete, ktoré sú vhodené jedine v mene Toho, ktorému sme sa zverili: Ježišovi.
Drahí veriaci, buďte svojim kňazom nablízku s láskou a modlitbou, aby boli vždy pastiermi podľa Božieho srdca.
Drahí kňazi, nech Boh Otec obnoví v nás Ducha svätosti, ktorým sme boli pomazaní, nech ho obnoví v našom srdci, aby sa pomazanie dostalo ku všetkým, aj na „periférie“, tam, kde ho náš veriaci ľud tak veľmi očakáva a si ho váži. Naši ľudia vnímajú, či sme Pánovými učeníkmi, cítia, či sme sa obliekli do ich mien a že nehľadáme inú identitu. Nech prostredníctvom našich slov a skutkov môžu dostať ten olej radosti, ktorý nám prišiel priniesť Ježiš, Pomazaný. Nech sa tak stane."
Preložili: sr. Agnes Jenčíková CJ, Jozef Šofranko SJ
