Vatikán 15. februára (RV) - Emócie vďačnosti zmiešané so smútkom ovládli i účastníkov štvrtkového verejného vystúpenia Benedikta XVI., tentokrát kňazov rímskej diecézy, ktorí sa tradične stretávajú so Svätým Otcom potom, ako sa začne pôstna doba. Svätý Otec takto zakončil svoj dlhý príhovor osobných spomienok na II. vatikánsky koncil a na to, čo sa dialo po Koncile:
„Chcel by som teraz pridať tretí bod: bol Koncil Otcov – pravý Koncil, ale bol aj koncil médií. Bol to akoby samostatný koncil, a svet postrehol koncil prostredníctvom tohto, prostredníctvom médií. Teda Koncil, ktorý bezprostredne zaúčinkoval na ľud, bol koncil médií, nie koncil Otcov. A kým Koncil Otcov sa uskutočňoval v rámci viery, bol to koncil viery, ktorá hľadá intellectus (pochopenie), ktorý sa snaží porozumieť sebe samému a snaží sa porozumieť Božím znameniam v tej danej chvíli, ktorý sa snaží odpovedať na Božiu výzvu a objaviť Božie Slovo, slovo pre dnešok a zajtrajšok, kým celý Koncil – ako som povedal – sa pohyboval vo vnútri viery, ako fides quaerens intellectum – Koncil novinárov sa nerealizoval, prirodzene, vo vnútri viery, ale v rámci kategórii dnešných médií, teda mimo viery, s inou hermeneutikou. Bola to politická hermeneutika: médiá vnímali Koncil ako politický zápas, zápas moci medzi rozličnými prúdmi v Cirkvi. Bolo jasné, že médiá sa postavili na tú stranu, ktorá sa im zdala byť priliehavejšou pre ich svet. Boli takí, čo hľadali decentralizáciu Cirkvi, moc pre biskupov a potom, prostredníctvom výrazu „Boží ľud“, moc ľudu, laikov. Kládla sa táto trojitá otázka: moc pápeža, ktorá bola potom odovzdaná biskupom a moci všetkých, ľudová zvrchovanosť. Prirodzene, podľa nich bolo potrebné schváliť, propagovať a uprednostňovať práve toto. A takisto ohľadom liturgie: liturgia ako úkon viery nebola zaujímavá, ale stala sa nieším, kde sa robia zrozumiteľné veci, bola to vec komunitnej aktivity, bola to profánna vec. A vieme, že existovala aj tendencia, ktorá mala mať aj historický základ, teda: Posvätnosť je pohanskou záležitosťou, prípadne záležitosťou Starého Zákona. V Novom Zákone malo platiť len to, že Kristus zomrel mimo: teda mimo brán mesta, teda v profánnom svete. Posvätno teda malo skončiť, aj posvätno kultu: kult nie je kult, ale spoločný úkon, spoločná účasť, a tak aj účasť ako aktivita. Tieto preklady, banalizovania idey Koncilu boli jedovatými v praxi aplikovania liturgickej reformy. Vznikli vo vízii Koncilu mimo jeho vlastného kľúča, kľúča viery. A tak podobne aj v otázky Písma: Písmo sa stalo knihou, historickou knihou, ktorú bolo treba skúmať historicky a nič viac, atď.
Vieme, ako sa tento Koncil médií stal všetkým prístupný. Teda tento koncil bol dominantný, najúčinnejš, a spôsobil pohromy, toľké problémy, v skutočnosti toľkú biedu: zatvorené semináre, zatvorené kláštory, banalizovaná liturgia... a pravý Koncil sa ťažko konretizoval a realizoval. Virtuálny koncil bol silnejší ako reálny koncil. Ale reálna sila Koncilu bola prítomná a postupne sa uskutočňuje stále viac a stáva sa pravou silou, ktorá je potom pravou reformou, pravou obnovou Cirkvi. Zdá sa, že 50 rokov po Koncile vidíme ako sa tento virtuálny Koncil rozpadá, ako sa stráca a objavuje sa pravý Koncil, s celou svojou duchovnou silou. Je našou úlohou, práve v tomto Roku viery, počínajúc týmto Rokom viery, aby sme pracovali na tom, žeby sa Koncil, so svojou silou Ducha Svätého, uskutočňoval a stal sa skutočne obnovenou Cirkvou. Dúfame, že Pán nám pomôže. Ja, utiahnutý s mojou modlitbou, budem stále s vami, a spoločne pôjdeme ďalej s Pánom, v istote: Pán víťazí! Ďakujem!“
Preložil: Juraj Vittek
Zdroj: www.news.va
