„Drahí bratia a sestry,

ako viete, rozhodol som sa vzdať sa služby, ktorú mi Pán zveril 19. apríla 2005. Urobil som tak v plnej slobode pre dobro Cirkvi, po tom, ako som sa dlho modlil a uvažoval vo svedomí pred Bohom, vedomý si vážnosti tohto aktu, ale tiež vedomý si toho, že nemám viac síl na vykonávanie Petrovej služby s takou silou, akú si vyžaduje. Istota, že Cirkev patrí Kristovi a jeho vedenie a starostlivosť jej nikdy nebude chýbať je pre mňa svetlom a povzbudením. Ďakujem všetkým za lásku a modlitby, ktorými ste ma sprevádzali. Ďakujem vám!," povedal Benedikt XVI.

"Takmer fyzicky som v týchto dňoch, ktoré pre mňa nie sú ľahké, cítil silu modlitby, ktorú mi láska Cirkvi, vaša modlitba, dáva. Aj naďalej sa za mňa modlite, ako aj za Cirkev, za budúceho pápeža. Pán nás povedie!," dodal Svätý Otec.

Po tomto úvode potom Benedikt XVI. prešiel k samotnej katechéze, ktorá sa týkala Ježišovho pokušenia na púšti, o ktorom hovorilo úvodné čítanie dnešnej generálnej audiencie z Lukášovho evanjelia (Lk 4, 1- 4). Text katechézy prinášame v plnom znení:

"Drahí bratia a sestry,

dnes, na Popolcovú stredu, začíname liturgické obdobie Pôstu, štyridsať dní, ktoré sú prípravou na slávenie Veľkej noci; je to čas, v ktorom sa intenzívne snažíme o duchovné napredovanie. Číslo štyridsať sa vo Svätom písme nachádza niekoľko krát. Predovšetkým, ako vieme, štyridsať bolo rokov, ktoré Izraelský národ strávil na púšti: bolo to dlhé obdobie prípravy na to, aby sa mohol stať Božím ľudom, ale aj dlhé obdobie, počas ktorého tento národ musel neustále čeliť pokušeniam porušiť zmluvu s Pánom. Štyridsať je tiež dní, počas ktorých Eliáš kráčal na Boží vrch Horeb; rovnako dlhé bolo aj obdobie, ktoré Ježiš strávil na púšti skôr, než začal svoje verejné účinkovanie – na púšti, kde bol – ako sme o tom práve počuli – pokúšaný diablom. V tejto katechéze by som sa rád zastavil práve pri tomto okamihu pozemského života Ježiša, Božieho Syna: je opísaný v stati evanjelia, ktoré budeme túto nedeľu počúvať v liturgii.

Púšť, kam sa Ježiš utiahol, je miestom ticha a chudoby, kde človek nedisponuje materiálnymi prostriedkami, na ktoré je zvyknutý, ale stojí tvárou v tvár základným otázkam o vlastnom živote – je donútený vrátiť sa k tomu, čo je podstatné – a práve preto je mu ľahšie stretnúť sa s Bohom. Púšť je však zároveň aj miestom smrti, pretože tam, kde niet vody, nemôže byť ani život – je to miesto samoty, na ktorom človek intenzívne cíti pokušenie. Ježiš vychádza na púšť a tam zažíva pokušenie opustiť cestu, ktorú mu naznačil Otec, a vydať sa ľahšími, svetskejšími cestami (porov. Lk 4,1-13). Berie tu na seba naše pokušenia, dvíha na plecia našu biedu, aby zvíťazil nad diablom a otvoril nás pre putovanie smerujúce k Bohu, pre putovanie, ktoré vedie k obráteniu.

Premýšľanie nad pokušeniami, ktoré zažil Ježiš na púšti je pozvaním pre každého z nás, aby si dal odpoveď na základnú otázku: čo je naozaj dôležité pre môj život? V prvom pokušení diabol navrhuje Ježišovi, aby premenil kamene na chlieb, a tak utíšil svoj hlad. Ježiš odpovedá, že človek síce žije z chleba, ale nielen z chleba: bez odpovede na hlad po pravde, na hlad po Bohu, niet pre človeka spásy (porov. v. 3-4). V druhom pokušení diabol navrhuje Ježišovi vybrať sa po ceste moci: vynesie ho do výšky, aby mu ponúkol vládu nad svetom – ale toto nie je Božia cesta: Ježiš dobre vie, že svet nezachráni ľudská moc, ale len sila kríža, pokory a lásky (porov. v. 5-8). V treťom pokušení mu diabol navrhuje, aby sa hodil z jeruzalemskej chrámovej veže a dovolil, nech ho Boh zachráni prostredníctvom svojich anjelov – aby urobil niečo senzačné, čo by otestovalo aj samotného Boha: odpoveďou však je, že Bohu nemožno vnucovať naše podmienky: On je Pánom všetkého (porov. v. 9-12). Čo je jadrom všetkých troch pokušení, ktoré Ježiš zažíva? Je to snaha štrumentalizovať Boha, urobiť z neho nástroj, použiť ho pre vlastné potreby, pre vlastnú slávu, pre vlastný úspech. A teda – v podstate – je to snaha postaviť seba samého na miesto Boha, a potom ho celkom odstrániť zo života, akoby bol nadbytočný. Každý z nás by sa mal pýtať: aké miesto má Boh v mojom živote? Je Pánom on, alebo som pánom ja?

Prekonať pokušenie podriaďovať Boha vlastnému egu a vlastným záujmom a potom ho odstaviť kamsi do kúta, znamená dať veci na správnu mieru, dať Boha na prvé miesto – a to je cesta, na ktorú sa každý kresťan musí vydávať vždy znovu a znovu. „Obrátiť sa“ – to je pozvanie, ktoré budeme mnohokrát počuť počas Pôstneho obdobia, a znamená to nasledovať Ježiša takým spôsobom, aby jeho evanjelium konkrétne viedlo náš život; znamená to dovoliť, aby nás Boh premenil, prestať si namýšľať, že sme jedinými pánmi bytia; znamená to priznať si, že sme stvorenia, že závisíme na Bohu, na jeho láske a že len vtedy, keď „stratíme“ svoj život, môžeme ho v ňom znovu získať. Toto si vyžaduje, aby sme svoje rozhodnutia robili vo svetle Božieho Slova. Dnes už nie je možné byť kresťanmi len v dôsledku toho, že žijeme v spoločnosti, ktorá má kresťanské korene; aj ten, kto sa narodil v kresťanskej rodine, musí v sebe každodenne obnovovať rozhodnutie byť kresťanom, čiže dať Bohu prvé miesto, a to zoči-voči neustálym pokušeniam sekularizovanej kultúry, zoči-voči kritike mnohých našich súčasníkov.

Skúšky, ktorým súčasná spoločnosť podrobuje kresťana, sú naozaj mnohé a dotýkajú sa tak osobného ako aj spoločenského života. Nie je ľahké zostať vernými kresťanskému manželstvu, snažiť sa v každodennom živote o milosrdenstvo, dať priestor modlitbe a vnútornému tichu; nie je ľahké verejne sa postaviť proti rozhodnutiam, ktoré iní pokladajú za samozrejmé – ako napríklad potrat v prípade nechceného tehotenstva, eutanázia v prípade ťažkých chorôb alebo selekcia embryí kvôli predchádzaniu dedičným chorobám. Pokušenie odložiť vieru je stále prítomné a obrátenie je potom našou odpoveďou danou Bohu – odpoveďou, ktorú treba v živote viackrát potvrdiť a zopakovať.

Poznáme veľké obrátenia, ktoré sú pre nás príkladom aj povzbudením – ako obrátenie svätého Pavla na ceste do Damasku, alebo obrátenie svätého Augustína; ale aj v súčasnosti, keď sa zo spoločnosti vytráca zmysel pre posvätno, Božia milosť neprestáva účinkovať a koná divy v živote mnohých ľudí. Pán neúnavne klope na dvere človeka – v spoločenských aj kultúrnych kontextoch, ktoré sa zdajú vyplnené sekularizmom – ako o tom svedčí napríklad pravoslávny Rus Pavel Florenskij. Potom, čo sa mu dostalo celkom agnostickej výchovy – a to až do tej miery, že pociťoval priam nenávisť k náboženskému vyučovaniu, ktoré absolvoval v škole, vedec Florenskij musel jedného dňa vykríknuť: „Nie je možné žiť bez Boha! – a zmenil svoj život až na toľko, že sa stal mníchom.

Myslím aj na Etty Hillesumovú, mladú Holanďanku židovského pôvodu, ktorá zomrela v Osvienčime. Najskôr bola od Boha vzdialená, no potom ho našla, nazerajúc do hĺbky seba samej. Píše: „Mám v sebe hlbokú studňu. A v tejto studni je Boh. Niekedy sa mi podarí k nemu dostať, oveľa častejšie je však zasypaný kameňmi, či pieskom: Boh je tam pochovaný. Je treba dostať ho spod zeme von“ (Denník, 97). Vo svojom pohnutom živote Etty nachádza Boha uprostred veľkej tragédie dvadsiateho storočia – Shoah. Táto mladá, krehká, nespokojná dievčina sa prostredníctvom viery mení na ženu plnú lásky a vnútorného pokoja, ženu schopnú povedať: „Žijem v neustálom, hlbokom vzťahu s Bohom“.

Schopnosť postaviť sa na odpor ideológiám, zvoliť si hľadanie pravdy a otvoriť sa pre vieru nachádzame aj u ďalšej ženy našich čias – u Američanky Dorothy Dayovú. Vo svojej autobiografii otvorene hovorí, že podľahla pokušeniu chcieť všetko vyriešiť prostredníctvom politiky a stotožnila sa s ideami marxizmu. Píše: „Chcela som ísť s manifestantmi, ísť do väzenia, písať, ovplyvňovať druhých a zanechať tomuto svetu svoj sen. Koľko ambicióznosti a koľko hľadania seba samej bolo v tom všetkom!“ Cesta k viere v tak sekularizovanom prostredí bola veľmi náročná, ale Milosť pôsobí všade, ako to aj sama Dorothy zdôraznila: „Čoraz častejšie som cítila potrebu ísť do kostola, kľaknúť si, zohnúť hlavu v modlitbe. Bol to len slepý inštinkt, mohlo by sa povedať, lebo som sa nevedela modliť. Ale šla som, vošla som aspoň do atmosféry modlitby...“ A Boh ju priviedol k vedomému vstupu do Cirkvi, k životu zasvätenému vydedencom na okraji spoločnosti.

V našich časoch nie sú zriedkavé obrátenia ľudí, ktorí po tom, čo dostali povrchnú kresťanskú výchovu a na celé roky sa vzdialili od viery znovu objavili Krista a jeho evanjelium. V knihe Zjavenia sv. Apoštola Jána čítame: „Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou“ (3,20). Náš vnútorný človek sa musí pripraviť na to, že ho Boh navštívi, a práve preto sa nesmie oddávať ilúziám, prázdnym predstavám, či materiálnym veciam. V tomto čase Pôstu, prežívajúc Rok viery, obnovme našu snahu zažiť obrátenie, prekonajme tendenciu uzavrieť sa dovnútra nás samých, a dajme radšej priestor Bohu, vnímajúc jeho pohľadom náš každodenný život. Výber medzi uzavretím sa do egoizmu a otvorením sa pre lásku k Bohu a k blížnym, je podobný rozhodovaniu, cez ktoré prešiel Ježiš pokúšaný diablom: mal na výber medzi ľudskou mocou a láskou Kríža, medzi spásou chápanou v zmysle materiálneho blahobytu a spásou v zmysle činnosti Všemohúceho Boha, ktorému v živote treba dať prvé miesto. Obrátiť sa znamená nezatvoriť sa do hľadania vlastného úspechu, vlastnej prestíže, vlastnej pozície, ale snažiť sa o to, aby sa každý deň, aj v malých veciach viera v Boha a láska stávali pre nás tým najdôležitejším. Ďakujem."

*

Benedikt XVI. sa počas generálnej audiencie potom, ako predniesol svoju katechézu, obrátil aj na cudzojazyčných pútnikov v aule. Slovákov pozdravil nasledovne: „Srdečne vítam pútnikov zo Slovenska, osobitne zástupcov kresťanských laických hnutí a združení ako aj Matice Slovenskej. Bratia a sestry, Pôstna doba nás pozýva na obrátenie cez počúvanie Božieho Slova, modlitbu a konanie skutkov milosrdenstva. Na také prežívanie Pôstu rád udeľujem Apoštolské požehnanie vám i vašim drahým. Pochválený buď Ježiš Kristus!“

Preložil: Martin Kramara

( TK KBS, RV mf; ml ) 20130213075   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]