"Ctihodní bratia a sestry,

dnes, 50 rokov po otvorení Druhého vatikánskeho koncilu, začíname Rok viery. Som šťastný, že vás všetkých môžem pozdraviť. Osobitne, Jeho Svätosť, Bartolomeja I., patriarchu Konštantinopolu a Jeho Milosť Rowana Williamsa canterburského arcibiskupa. Zvlášť myslím na patriarchov a vyšších arcibiskupov východných katolíckych cirkví a predsedov biskupských konferencií. Aby sme si pripomenuli koncil, ktorí sme niektorí z nás tu prítomných – osobitne vás pozdravujem - konkrétne zažili, je dnešná slávnosť obohatená o niektoré výnimočné znaky. Úvodná procesia chcela pripomenúť nezabudnuteľnú procesiu koncilových otcov, keď slávnostne vstupovali do tejto baziliky; intronizácia toho istého Evanjeliára, ktorý použili počas koncilu; odovzdanie siedmych záverečných posolstiev koncilu, ktoré vykonám na konci slávnosti pred požehnaním. Tieto znaky nám nielen pripomínajú, ale ponúkajú možnosť ísť ďalej ako spomienka. Pozývajú nás, aby sme hlbšie vstúpili do duchovného hnutia, ktoré charakterizovalo Druhý vatikánsky koncil, prijali ho za svoj a uskutočňovali podľa jeho ozajstného zmyslu. Týmto zmyslom bola a ostáva viera v Ježiša Krista, apoštolská viera, oživovaná popudom ohlasovať Krista každému človeku a všetkým ľuďom počas putovania Cirkvi na cestách dejín.

Rok viery, ktorý dnes začíname, je úzko prepojený s putovaním Cirkvi v posledných päťdesiatich rokoch. Od koncilu, prostredníctvom magistéria Božieho služobníka Pavla VI., ktorý rovnako v roku 1967 zahájil Rok viery, až po Jubilejný rok 2000, v ktorom blahoslavený Ján Pavol II. zveril celé ľudstvo Ježišovi Kristovi, ako jedinému Spasiteľovi včera, dnes i naveky. Medzi týmito dvoma pápežmi, Pavlom VI. a Jánom Pavlom II., jestvovala hlboká a plná konvergencia v Kristovi ako v centre vesmíru a dejín a zároveň apoštolská horlivosť pre jeho ohlasovanie svetu. Ježiš je stredobodom kresťanskej viery. Kresťan verí v Boha prostredníctvom Ježiša Krista, ktorý zjavil jeho tvár. On je naplnením Písma i jeho definitívnym vysvetlením. Ježiš Kristus nie je iba objektom viery, ale ako hovorí List Hebrejom „pôvodcom a zavŕšiteľom viery“ (Hebr 12,2).

Dnešné evanjelium hovorí o tom, že Ježiš Kristus, posvätený Otcom v Duchu Svätom, je skutočným a trvalým predmetom evanjelizácie. „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným (Lk 4,18). Toto Kristovo poslanie, tento jeho pohyb pokračuje v priestore a čase, prechádza storočiami a kontinentmi. Je to pohyb, ktorý vychádza od Otca a v sile Ducha Svätého ohlasuje radostnú zvesť chudobným v materiálnom i duchovnom zmysle. Cirkev je prvým a nevyhnutným nástrojom Ježišovej činnosti, pretože je s ním spojená ako telo s hlavou. „Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás“ (Jn 20,21). Tieto slová povedal Vzkriesený svojim učeníkom a dýchnuc na nich dodal: „Prijmite Ducha Svätého“ (v.22). Boh je základným predmetom evanjelizácie sveta skrze Ježiša Krista. Avšak samotný Kristus chcel zveriť svoje poslanie Cirkvi a aj tak urobil a pokračuje v tom až do skončenia sveta zoslaním Ducha Svätého na učeníkov. Toho istého Ducha, ktorý zostúpil na neho a zostal na ňom počas celého jeho pozemského putovania, dávajúc mu silu „oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť“ a „ohlásiť Pánov milostivý rok“ (Lk 4, 18-19).

Druhý vatikánsky koncil nemal zámer venovať viere nejaký osobitný dokument. Predsa však bol vedený vedomím a túžbou po nevyhnutnosti znovu sa ponoriť do kresťanského tajomstva, aby ho dokázal účinne podávať súčasnému človeku. Dva roky po skončení koncilového zhromaždenia sa k tejto veci vyjadril Boží služobník Pavol VI. „Aj keď sa koncil nevenuje výslovne viere, hovorí o nej na každej strane a uznáva jej životný a nadprirodzený charakter, považuje ju za úplnú a mocnú a stavia na nej svoje doktrinálne články (...), uvedomujúc si podstatnú dôležitosť, ktorú koncil, koherentný s cirkevnou doktrinálnou tradíciou, pripisuje viere, pravej viere, ktorej prameňom je Kristus a sprostredkovateľom cirkevné magistérium.

Teraz však musíme pristúpiť k tomu, kto zvolal a inauguroval Druhý vatikánsky koncil, k blahoslavenému Jánovi XXIII. V úvodnom príhovore predstavil v niekoľkých bodoch základný cieľ koncilu: „Toto sa v najväčšej miere dotýka ekumenického koncilu: aby sa posvätný depozit viery zachoval a vyučoval účinnejšou formou. (...) Hlavným cieľom koncilu teda nie je diskutovať o tej alebo onej doktrinálnej téme... Na to nebol potrebný koncil... Je nevyhnutné, aby jasné a nemenné učenie, ktoré musí byť verne rešpektované, bolo prehĺbené a predstavené takým spôsobom, ktorý by zodpovedal požiadavkám našich čias“ (AAS 54 [1962], 790.791-792).

Vo svetle týchto slov je pochopiteľné to, čo som i ja sám mohol zakúsiť. Počas koncilu bolo cítiť akési hybné napätie vzhľadom na spoločnú úlohu umožniť pravde a kráse viery zažiariť v súčasnom svete, bez toho, aby bola obetovaná požiadavkám súčasnosti a odtrhnutia od minulosti. Vo viere rezonuje večná Božia prítomnosť, ktorá je nadčasová a preto ju môžeme prijať iba v našej neopakovateľnej súčasnosti. Som preto presvedčený, že najdôležitejšou vecou, obzvlášť pri tejto významnej spomienke, je nanovo vzbudiť v celej Cirkvi toto pozitívne napätie, túto dychtivosť znovu ohlasovať Krista súčasnému človeku. Aby však tento vnútorný impulz k novej evanjelizácii neostal iba ideálom a nedostal sa do zmätku, je nevyhnutné, aby mal konkrétny a presný základ. Sú ním dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu, v ktorých našiel svoje vyjadrenie. Práve preto som viackrát nástojil na návrate k tzv. „listu“ koncilu – teda k jeho dokumentom – kvôli objaveniu jeho autentického ducha a opakoval som, že skutočné dedičstvo sa nachádza práve v nich. Poukázanie na dokumenty chráni pred extrémnou anachronickou nostalgiou a útekom a dáva možnosť prijať novosť v kontinuite. Koncil nevymyslel nič nového v súvislosti s vieroučnou matériou, ani nechcel nahradiť niečo staré. Zameral sa predovšetkým na to, aby bola viera i dnes prežívaná a a uprostred meniaceho sa sveta ostala živou.

Ak sa zosúladíme s autentickým ponímaním, ktoré chcel dať koncilu blahoslavený Ján XXIII., budeme ho môcť uskutočňovať počas nasledujúceho Roka viery v jednej línii s Cirkvou, neustále túžiacou prehlbovať obsah viery, ktorý jej zveril Kristus. Konciloví otcovia chceli nanovo predstaviť vieru účinnejším spôsobom; keď sa s dôverou otvorili dialógu s moderným svetom bolo to práve preto, že si boli istí vierou, pevnou skalou, ktorá im bola oporou. Počas nasledujúcich rokov však mnohí bez rozlišovania prijali prevládajúcu mentalitu, ktorou začali spochybňovať samotné základy depozitu viery a nepovažovali ich za súčasť svojej pravdy.

Cirkev dnes ponúka ďalší Rok viery a novú evanjelizáciu nie kvôli tomu, aby pripomínala nejaké výročie, ale preto, že ich potrebuje ešte viac ako pred 50 rokmi! Odpoveď na túto potrebu, ktorú chceli dať pápeži a konciloví otcovia, je obsiahnutá v jej dokumentoch. Rovnako úmysel vytvoriť Pápežskú radu na napomáhanie novej evanjelizácie, ktorej osobitne ďakujem za prípravu Roka viery, je súčasťou tejto perspektívy. V posledných desaťročiach sa rozmohlo akési duchovné „spustnutie“. Čo by mohol znamenať život a svet bez Boha v čase koncilu, bolo možné poznať z niektorých tragických dejinných udalostí, a dnes to, žiaľ, poznávame z každodenných udalostí okolo nás. Rozšírilo sa prázdno. Vychádzajúc však z tejto púšte, z tohto prázdna, môžeme nanovo objaviť radosť z viery, jej životnú nevyhnutnosť pre nás, mužov a ženy. Na púšti odkrývame hodnotu toho, čo je pre nás životodarné. Rovnako aj v súčasnom svete je nespočetne veľa znamení, často vyjadrených implicitným alebo negatívnym spôsobom, smädu po Bohu, po konečnom zmysle života. Na púšti sú predovšetkým potrební ľudia viery, ktorí vlastným životom ukazujú cestu smerom k zasľúbenej zemi, a takýmto spôsobom udržiavajú nádej. Prežívaná viera otvára srdce Božej milosti, ktorá vyslobodzuje z pesimizmu. Dnes viac ako inokedy predtým evanjelizovať znamená svedčiť Bohom premeneným novým životom, a týmto spôsobom ukazovať cestu. Prvé čítanie nám predstavilo múdrosť pútnika (porov. Sir 34,9-13). Putovanie je metaforou života a múdrym pútnikom je ten, kto sa naučil umeniu života a môže sa oň podeliť s bratmi – tak, ako to robia pútnici do Santiaga de Compostela alebo pri iných púťach, ktoré sa nie náhodou v posledných rokoch vrátili do pozornosti ľudí. Prečo dnes tak veľa ľudí pociťuje potrebu vykonať takúto púť? Nie je to preto, že tam nachádzajú, alebo aspoň intuitívne zachytia zmysel nášho jestvovania vo svete? Rok viery môžeme predstaviť práve takýmto spôsobom: ako púť do púšte súčasného sveta, na ktorú si vezmeme iba to, čo je najzákladnejšie: nie palicu, ani kapsu, ani chlieb, ani peniaze, ani dvoje šiat – tak ako povedal Pán svojim apoštolom, keď ich posielal do sveta (por. Lk 9,3), ale iba evanjelium a vieru Cirkvi, ktorých žiarivým vyjadrením sú dokumenty Druhého ekumenického vatikánskeho koncilu a Katechizmus Katolíckej cirkvi, vydaný pred 20 rokmi.

Ctihodní a drahí bratia, 11. októbra 1962 sa slávil sviatok Panny Márie Bohorodičky. Jej zverme Rok viery, ako som to už urobil pred týždňom počas mojej púte do Loreta. Nech Panna Mária žiari ako hviezda na ceste novej evanjelizácie. Nech nám pomôže uskutočňovať výzvu sv. apoštola Pavla: „Kristovo slovo nech vo vás bohato prebýva. Vo všetkej múdrosti sa navzájom poúčajte a napomínajte... A všetko, čokoľvek hovoríte alebo konáte, všetko robte v mene Pána Ježiša a skrze neho vzdávajte vďaky Bohu Otcovi“ (Kol 3,16-17). Amen.

Preložil: Jozef Šofranko

( TK KBS, RV jš; ml ) 20121011024   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]