PONDELOK 9. októbra

Všeobecné pracovné zasadnutie biskupskej synody o novej evanjelizácii sa začalo v pondelok 8. októbra vo Vatikáne. Po vystúpení Benedikta XVI. vystúpili viacerí rečníci. Popoludní boli v programe správy z jednotlivých kontinentov i tlačová konferencia.

Benedikt XVI.: Evanjelizovať znamená mať v sebe Boží plameň

Benedikt XVI. dnes predpoludním otvoril všeobecné zasadnutie biskupskej synody o novej evanjelizácii rozsiahlou meditáciou, ktorú predniesol v rámci spoločnej liturgie hodín, ako - ako zvyčajne - zasadnutie synodálnych otcov otvára. Prinášame plné znenie meditácie.

"Drahí bratia,

Moja meditácia bude vychádzať z výrazu „evangelium evangelitis“. Počas Synody chceme viac pochopiť, čo znamená a čo máme alebo musíme robiť my. Zamyslenie je rozdelené na dve časti: najprv sa zameriame na význam týchto slov a potom sa pokúsim o interpretáciu hymnu Modlitby cez deň – predpoludním „Nunc, sancte, nobis Spíritus“ na 5. strane modlitebníka.

Výraz „evangelium evangelitis tae“ má dlhú históriu. Objavilo sa u Homéra ako ohlásenie víťazstva, teda ohlásenie dobra, radosti a šťastia. Potom sa vyskytuje v Deutero-Izaiášovi ako hlas oznamujúci radosť z Boha, hlas, ktorý upozorňuje na skutočnosť, že Boh nezabudol na svoj ľud, že Boh, ktorý akoby zdanlivo zmizol z dejín, je tu, je prítomný. Je mocný, dáva radosť, otvára brány vyhnanstva a po dlhej noci exilu žiari jeho svetlo a svojmu ľudu dáva možnosť návratu. Obnovuje dejiny dobra, dejiny svojej lásky. V tomto kontexte s evanjelizáciou vystupujú do popredia predovšetkým tri slová: Dikaiosune, Eirene, Soteria – spravodlivosť, pokoj, spása. Sám Ježiš prevzal slová Deutero-Izaiáša v Nazarete, hovoriac o tomto Evanjeliu, ktoré prišiel zaniesť vyhnancom, väzneným, trpiacim a chudobným.

V súvislosti s významom slova „evangelium“ v Novom zákone, okrem toho, čo povedal Izaiáš, ktorý ho otvára – je dôležité spomenúť i používanie slova „fatto“ (fakt) pochádzajúce z Rímskeho Impéria, počnúc cisárom Augustom. Tu, výraz „evangelium“ vyjadruje slovo a posolstvo, ktoré prichádza od vladára. Jeho posolstvo prináša dobro: je obnovením sveta spásy. Cisárske posolstvo ako také je posolstvom vlády a moci; je posolstvom spásy, obnovy a zdravia. Nový zákon túto skutočnosť prijíma. Sv. Lukáš explicitne konfrontuje cisára Augusta s Dieťaťom, narodeným v Betleheme, hovoriac: „evangelium“ je slovom vládcu, pravého vládcu sveta. Ozajstný pán sveta dal o sebe vedieť, nechal sa počuť, hovorí s nami. Táto skutočnosť je spásou, pretože veľkým utrpením človeka – ako v tých časoch, tak i dnes – je otázka, či v tichu vesmíru, či v ťažkých chvíľach histórie je Boh alebo nie? A ak tento Boh jestvuje, či nás pozná, či má s nami niečo do činenia; či je dobrý a či má dobro nejakú moc v tomto svete alebo nie? Toľko ľudí sa pýta: je Boh nejakou hypotézou alebo nie? Jestvuje alebo nie? Prečo sa nenechá počuť? „Evanjelium“ chce naznačiť, že Boh prelomil svoje mlčanie, prehovoril a jestvuje. Táto skutočnosť je spásou: Boh nás pozná, miluje nás, vstúpil do dejín. Ježiš je jeho Slovom, Boh s nami, Boh, ktorý nám ukazuje, že nás miluje, trpí s nami až po smrť, a vstáva z mŕtvych. Toto je Evanjelium. Boh prehovoril, nie je už viac veľkým neznámym, ale zjavil seba samého a toto je spása.

Otázka pre nás tkvie v tomto: Boh prehovoril, naozaj prelomil veľké ticho, ukázal sa, ale ako môžeme priblížiť túto skutočnosť človeku dneška, aby sa stala spásou, veď už samotný fakt, že Boh prehovoril je spásou a vykúpením. Ale ako to človek môže vedieť? Tento bod sa mi vynára pred očami ako otázka. Nech je pre nás otázkou a zároveň poslaním. Odpoveď môžeme nájsť v rozjímaní o hymne Modlitby cez deň – predpoludním „Nunc, sancte, nobis Spíritus“. Prvá strofa hovorí „Dignàre promputs ingeri nostro refusus, péctori”, teda, prosíme, aby prišiel Duch Svätý, aby bol v nás a s nami. Inými slovami: my nemôžeme „robiť“ Cirkev; jediné, čo môžeme je sprístupniť poznanie toho, čo urobil On. Cirkev nestojí na našej aktivite, ale na činnosti a rozhovore s Bohom. Tak ako ani apoštoli, po niekoľkých zhromaždeniach, nepovedali: teraz chceme vytvoriť Cirkev. Ani žiadnou právnou formou nevypracovali jej ústavu. Nie. Zotrvávali v modlitbe a očakávali, pretože vedeli, že iba Boh môže utvoriť svoju Cirkev, ktorej je pôvodcom. Ak on nekoná, naše snahy sú iba naše a sú nedostatočné. Iba Boh môže dosvedčiť, že je to on, čo hovorí a hovoril. Turíce sú podmienkou narodenia Cirkvi. Iba preto, že Boh konal prvý, môžu apoštoli konať s nami a v jeho prítomnosti sprostredkovať to, čo koná on. Boh prehovoril a toto „prehovoril“ je minulosťou viery, ale zároveň je vždy i jej prítomnosťou. Minulý čas u Boha nie je iba nejakou minulosťou, pretože je pravou skutočnosťou, vždy v sebe nesúcou i prítomnosť a budúcnosť. Boh prehovoril, to v skutočnosti znamená, že „hovorí“. Tak, ako Cirkev mohla vzniknúť iba Božou iniciatívou, tak, ako mohlo byť spoznané Evanjelium a skutočnosť, že Boh hovoril a hovorí, tak aj dnes, iba Boh môže začať; my môžeme iba spolupracovať. Začiatok musí prísť od Boha. Preto, ani to, že začíname každé naše zasadanie modlitbou, nie je čistou formalitou, ale zodpovedá spomenutej realite. Iba Božie predchádzanie umožňuje naše napredovanie, našu spoluprácu. Ide o spoluprácu, nie iba o akési naše rozhodnutie. Je však dôležité vedieť, že prvé slovo, ozajstná iniciatíva, pravá činnosť vychádza od Boha a iba, keď sa do nej vložíme, ak o ňu budeme prosiť, môžeme sa i my stať – s Ním a v Ňom – evanjelizátormi. Boh je počiatok a stále môže obnoviť Turíce, tvoriť Cirkev, ukázať, že je naozaj s nami. Na druhej strane, tento Boh, ktorý je vždy počiatkom, chce zároveň naše prispenie, chce objať našu činnosť a tak sa tieto aktivity stanú, takpovediac, teandrickými, Božími za nášho prispenia a zahrňujúcimi naše bytie, celú našu činnosť.

Ak teda robíme novú evanjelizáciu, naša aktivita je vždy spoluprácou s Bohom a v spoločenstve s ním, založenou na modlitbe a jeho skutočnej prítomnosti.

Naše konanie, ktoré nasleduje Božiu iniciatívu, je opísané v druhej strofe tohto hymnu: „Os, lingua, mens, sensus, vigor, confessionem personent, flammescat igne caritas, accendat ardor proximos”. V týchto dvoch veršoch máme dve dôležité podstatné mená „confessio“ v prvom riadku a „caritas“ v ďalších dvoch riadkoch. „Confessio“ a „caritas“ sú dva spôsoby, ktorými Boh priťahuje, dáva nám konať s ním a v ňom v prospech ľudstva, svojho stvorenia. „Confessio“ a „caritas“ sú pridané k slovesám: v prvom prípade „personent“ a v druhom „caritas“ slovami oheň, zanietenie, zapáliť, blčať.

Sústreďme sa na „confessionem personent”. Viera má obsah. Boh sa komunikuje, ukazuje sa reálne prítomný v Ježišovi a interpretovaný vo vyznaní, ktoré nám hovorí o jeho počatí z Panny, o narodení, utrpení, kríži a vzkriesení. Toto zjavenie sa Boha je jedna osoba: Ježiš ako Slovo, s veľmi konkrétnym obsahom, vyjadreným v „confessio“. Našou prvou úlohou je vstúpiť do tohto vyznania, nechať ho preniknúť, in „personent“ – ako hovorí Hymnus – do nás a cez nás. Tu je dôležité všimnúť si malú filologickú skutočnosť: „confessio“ by sa v predkresťanskej latinčine povedalo nie „confessio“ ale „professio“ (profittere), čo naznačuje pozitívne predstavenie reality. Slovo „confessio“ sa zasa vzťahuje na situáciu na súde, počas procesu, keď niekto otvorí svoju myseľ a vyznáva. Inak povedané, slovo „confessione“, ktoré v kresťanskej latinčine nahradilo výraz „professione“, nesie v sebe prvok mučeníctva, prvok svedectva pred ustanovizňami viere neprajnými, svedectvo i v situácii utrpenia a smrteľného ohrozenia života. Ku kresťanskému vyznaniu existenciálne prislúcha pripravenosť k utrpeniu: toto sa mi zdá byť veľmi dôležité. K podstate „confessio“ v našom Kréde sa vždy vnútorne radí disponibilita voči utrpeniu, darovaniu života. A práve toto zaručuje vierohodnosť: „confessio“ nie je niečo, čo možno vziať na ľahkú váhu, „confessio“ zahŕňa v sebe pripravenosť vydať vlastný život, prijať utrpenie. Vidíme, že „confessio“ nie je pre nás iba nejakým slovom. Je viac ako bolesť, je viac ako smrť. Za „confessio“ sa oplatí trpieť, oplatí sa trpieť až do smrti. Kto robí toto „confessio“ ukazuje, že to, čo skutočne vyznáva je hodnotnejšie ako život, je to život sám, poklad, vzácna perla. Práve v rozmere mučeníctva slova „confessio“ sa zjavuje pravda: overuje sa skutočnosť, kvôli ktorej sa oplatí trpieť a ktorá je silnejšou ako smrť a zjavuje mi, že vo svojich rukách držím pravdu, že som si istejší, že prinášam život, pretože viem, že v tomto vyznaní život nájdem.

Teraz sa pozrime, kam až toto vyznanie má preniknúť: „Os, lingua, mens, sensus, vigor”. Zo San Paolo Romano X sa dozvedáme, že miestom vyznania je srdce a ústa. Musí sa nachádzať v hĺbke srdca, ale zároveň musí byť verejným. Viera, ktorá je v srdci, musí byť ohlasovaná. Nie je iba vecou srdca, ale zaslúži si byť komunikovaná, naozaj vyznávaná pred očami sveta. Tak sa máme skutočne naučiť byť v srdci preniknutí vyznaním, tak, aby bolo naše srdce stvárňované a aby sme v ňom našli – spolu s veľkými dejinami Cirkvi – odvahu a slovo, ktoré určuje našu prítomnosť. Toto vyznanie je vždy jedno. „Mens“: vyznanie sa netýka iba srdca a úst, ale aj inteligencie. Má byť premyslené a inteligentne vyslovené. Tak sa dotkne druhého človeka za predpokladu, že moja myšlienka je skutočne prepojená s vyznaním. „Sensus“: nie je niečím čisto abstraktným a intelektuálnym. La „confessio“ má preniknúť i cez naše zmysly. Sv. Bernard z Clairvaux hovorí, že Boh, vo svojom zjavení v dejinách spásy, dal našim zmyslom schopnosť vidieť, dotýkať sa, vychutnávať zjavenie. Boh už nie je niečím čisto duchovným. Vstúpil do sveta zmyslov, ktoré sa majú naplniť touto chuťou, nádherou Božieho Slova, ktoré je skutočnosťou. „Vigor“: životná sila nášho bytia a právna sila reality. Celou našou vitalitou a silou máme byť preniknutí „confessio“, ktoré sa má naozaj „personare“ (rozoznieť). Božia melódia má rozozvučať naše bytie v jeho celistvosti.

„Confessio“ je takpovediac prvým stĺpom evanjelizácie a druhým je „caritas“. „Confessio“ nie je niečím abstraktným, je „caritas“, je láskou. Iba tak môže byť skutočným odbleskom Božej pravdy, pretože ako je neoddeliteľné od pravdy, tak i od lásky. Text silnými slovami opisuje túto lásku: je oheň, je plameň, zapaľuje druhých. Z viery má vyrásť vášeň, ktorá sa premení na oheň lásky. Ježiš povedal: „Oheň som prišiel vrhnúť na zem“, oheň už zapálený, a priniesol nám Pánovo slovo: „Byť blízko mňa je byť blízko ohňa“. Kresťan nesmie byť vlažný. Zjavenie sv. apoštola Jána hovorí, že toto je najväčšie nebezpečenstvo pre kresťana: nie, ak hovorí nie; ale ak hovorí veľmi vlažné áno. Táto vlažnosť priam diskredituje kresťanstvo. Viera sa v nás má stať plameňom lásky, plameňom, ktorý naozaj zapáli moje bytie a stane sa veľkou vášňou mojej existencie a tak zapáli i blížneho. Toto je spôsob evanjelizácie: „ Accéndat ardor proximos”: pravda sa vo mne stane láskou a láska, ako oheň, zažne druhého. Iba v tomto zapálení druhého plameňom našej lásky naozaj vzrastá evanjelizácia, prítomnosť Evanjelia, ktoré už viac nie je iba slovom, ale žitou realitou.

Sv. Lukáš hovorí, že počas Turíc, ktoré sú založením Cirkvi, Duch Svätý zostúpil do Boha ako oheň, ktorý pretvoril svet: v podobe ohnivých jazykov, teda oheň odôvodnený, ktorý je duchom a zároveň pochopením. Oheň zjednotený s myšlienkou, s „mens“. Páve tento inteligentný oheň, táto triezvosť „ebriates“ je pre kresťanstvo charakteristický. Vieme, že oheň bol počiatkom ľudskej kultúry. Oheň je svetlo, teplo, sila transformácie. Ľudská civilizácia začína vo chvíli, keď je človek schopný a má moc vytvoriť oheň: ohňom môžem ničiť, ale ohňom môžem pretvoriť, obnoviť. Boží oheň je pretvárajúci, oheň utrpenia, ktorý - isteže – v nás veľa zničí a vedie k Bohu, ale predovšetkým nás mení, obnovuje a tvorí novosť človeka, ktorý sa stáva Božím svetlom.

Nakoniec sa takto môžeme modliť k Pánovi, aby „confessio“ bolo v nás hlboko zakorenené a stalo sa ohňom, čo zapáli i iných. Takto sa oheň jeho prítomnosti, novosti jeho bytia v nás, stane skutočne viditeľným, ako i silou prítomnosti i budúcnosti." (Preložila: sr. Agnes Jenčíková CJ)

Vystúpenie jedného z troch predsedov synody

Po vystúpení Benedikta XVI. si v synodálnej aule vzal slovo jeden z troch delegovaných predsedov tejto synody kardinál John Tong Hon, biskup Honkongu. V súvislosti s hlavnou témou synody - Nová evanjelizácia na odovzdávanie kresťanskej viery, pripomenul tri základné princípy evanjelizácie: spojenie s Bohom a s ľuďmi, zvlášť s chudobnými; službu zameranú na sebadarovanie sa a učenie; a tiež osobné stretnutie sa s Kristom, ktorý nás vedie k tomu, aby sme sa stali jeho svedkami. „Musíme byť horlivými svedkami našej viery,“ dodal biskup a zaspomínal si na obavy mnohých rodín v jeho diecéze v čase komunistického režimu pred rokom 1997, teda predtým, ako bol Hongkong pripojený k Číne. Práve táto kríza však podľa neho mnohých nepraktizujúcich kresťanov priviedla bližšie k Cirkvi, u ktorej nachádzali duchovnú podporu. Dôkazom toho bol aj krst tritisíc dospelých počas tohtoročnej Veľkej noci.

Vystúpenie generálneho sekretára synody

Po vystúpení biskupa Honkongu nasledovala správa generálneho sekretára synody Mons. Nikola Eteroviča. V nej sa spätne vrátil k prípravným prácam synodálneho zhromaždenia. Ide už v poradí o piate zasadnutie tohto druhu, ktoré zvolal Benedikt XVI. počas ôsmich rokov svojho pontifikátu. Mons. Eterovič pripomenul aj 12. riadne generálne zhromaždenie biskupskej synody, ktoré sa uskutočnilo v októbri 2008 na tému „Božie slovo v živote a poslaní Cirkvi“ a jej výsledok – posynodálnu Apoštolskú exhortáciu Svätého Otca Verbum Domini z roku 2010. Prítomným následne ponúkol súhrn činností Svätej stolice v súvislosti s terajším zasadaním synody, ktorej predchádzali dva roky príprav. Jej tému oficiálne predstavil Svätý Otec dňa 24. októbra 2010. Vo februári 2011 predstavil generálny sekretariát dokument Lineamenta (osnovy synody), ktorý obsahoval aj 72 otázok v súvislosti s jej témou v snahe o prehĺbenie reflexií a argumentov. Text bol v ôsmych jazykoch publikovaný aj na internetovej stránke Svätej stolice a až po prijatí odpovedí z jednotlivých biskupských konferencií, cirkví, dikastérií, ale aj od jednotlivých osôb, ktoré táto téma zaujímala, sa mohlo pristúpiť k ďalšiemu kroku – vypracovaniu Instrumentum laboris. Mnohé odpovede, ktoré generálny sekretariát získal, svedčili o veľkom záujme o tému evanjelizácie a poskytli „prehľad o mnohých pastoračných činnostiach“, ktoré sa vykonávali v jednotlivých cirkvách. „Zároveň zdôrazňujú potrebu novej apoštolskej horlivosti pre dodatočné posilnenie evanjelizačného procesu, väčšiemu otvoreniu sa milosti Ducha Svätého, ktorý tiež naznačuje nové spôsoby ohlasovania Radostnej zvesti blízkym a vzdialeným, predovšetkým pokrsteným, ktorí sa však vzdialili od Cirkvi,“ uviedol Mons. Eterovič. Samotný dokument Instrumentum laboris bol predstavený 19. júna 2012. Počas nasledujúcich dní ponúknu prehľad o šírení novej evanjelizácie a odovzdávaní kresťanskej viery zástupcovia episkopátov z piatich kontinentov. Vždy poobede sa účastníkom zasadania dostáva priestor aj na reakcie, postrehy, voľnú diskusiu. Pre krátkosť času a veľký počet prítomných príspevok ktoréhokoľvek z nich nesmie presiahnuť tri minúty. To isté platí aj pre ďalšie diskusie počas synody. „Nová evanjelizácia pre odovzdávanie kresťanskej viery nás smeruje k Ježišovi Kristovi, nevyčerpateľnému zdroju každej evanjelizácie,“ dodal Mons. Eterovič v závere a pripomenul myšlienky pápeža Pavla VI. z apoštolskej exhortácie Evangelii nuntiandi z roku 1975, v ktorej pápež zhrnul prácu 3. riadneho generálneho zhromaždenia synody na tému Evanjelizácia v modernom svete: „Samotný Kristus, Božie evanjelium, bol úplne prvým a najväčším evanjelizátorom. Bol ním až do konca: až k dokonalosti a až po obetovanie svojho vlastného pozemského života.“ V nadväznosti na predkov sa chcú Ježišom Kristom inšpirovať aj účastníci súčasného zasadania synody.

Prvá prednáška - generálny relátor synody biskupov

Prvú prednášku potom predniesol kardinál Donald William Wuerl, generálny relátor 13. riadnej generálnej synody biskupov. V bodoch nadniesol niekoľko hlavných tém, ktoré vzišli z prípravných prác, a ktorými sa bude zhromaždenie zaoberať v nasledujúcich diskusiách. Už Instrumentum laboris, ako uviedol kardinál Wuerl, poskytlo rámec pre podstatnú časť reflexií a diskusií. S úmyslom upozorniť na niektoré časti, ktoré si vyžadujú prehĺbenie, vymenoval nasledujúcich sedem bodov: 1. čo a Koho ohlasujeme – Božie slovo; 2. aktuálne zdroje nápomocné v tejto úlohe; 3. mimoriadne okolnosti našej doby, ktoré robia túto synodu nevyhnutnou; 4. elementy novej evanjelizácie; 5. niektoré teologické princípy novej evanjelizácie; 6. kvalita nových evanjelizátorov a 7. charizmy Cirkvi dneška, ktoré podporujú novú evanjelizáciu.

Vychádzajúc z princípu, že to, čo ohlasujeme „nie je informácia o Bohu, ale sám Boh”, ktorý sa stal človekom, kardinál navrhuje riešiť zložitý kontext novej evanjelizácie v súčasnej spoločnosti, kde existuje „intelektuálne a ideologické oddelenie Krista od jeho Cirkvi“, „bariéra individualizmu“, ktorá spôsobuje pokles zodpovednosti človeka vo vzťahu k iným, racionalizmus, ktorý mení náboženstvo na „osobnú záležitosť“ a prudké „zníženie praktizovania viery“ medzi pokrstenými. Táto tvár spoločnosti, ktorá sa „dramaticky mení“, má svoje korene v 70. a 80. rokoch minulého storočia, v desaťročiach „nepostačujúcej katechézy, diskontinuity a odchýlok v liturgickej praxi“. Generálny relátor synody pre názornosť situácie uviedol: „Bolo to ako cunami vplyvu sekularizácie, ktoré vykoľajilo kultúrny svet a zmiatlo so sebou spoločenské ukazovatele ako je manželstvo, rodina, ponímanie spoločného dobra a rozdielu medzi dobrom a zlom. Potom hriechy niektorých tragicky živili nedôveru voči celej Cirkvi. Sekularizácia formovala dve generácie katolíkov, ktoré nepoznajú základné modlitby Cirkvi. Mnohí nechápu hodnotu účasti na omši, nepristupujú k sviatosti zmierenia a stratili zmysel pre mystérium či transcendentno.“ V tejto kultúre poznačenej „sekularizmom, materializmom a individualizmom“ však nechýbajú pozitívne prejavy mladých, detí a ich rodičov, uviedol kardinál a dodal: „Kým súčasná spoločnosť chce podceniť a niekedy až zosmiešniť život tradičnej rodiny, ona zostane prirodzenou realitou a prvým konštitutívnym elementom komunity. Rodina predstavuje prirodzený a normálny kontext pre odovzdávanie viery a hodnôt, ako aj skutočností, ku ktorým sa v živote často vraciame hľadajúc v nich oporu.“ Kým misionári minulosti prekonali obrovské geografické vzdialenosti pri hlásaní evanjelia, misionári dneška musia prekonať „rovnako obrovské vzdialenosti ideologické, možno bez toho, aby opustili svoj byt“. Kardinál Wuerl na margo evanjelizácie v súčasnosti ďalej poznamenal: „Nová evanjelizácia nie je akýsi program. Ide o nový spôsob myslenia, videnia a reagovania. Je to akoby hľadanie nových príležitostí na ohlasovanie evanjelia pomocou lupy.“ Tu pramení pozvanie mať v pravdu kresťanského posolstva „novú dôveru”, ktorá je často narušovaná systémom sekulárnych hodnôt presadzovaných ako vyšší životný štýl oproti ponuke Ježišovho štýlu. Kresťania musia v podstate – hovorí arcibiskup Washingtonu – „prekonať syndróm rozpakov“ a ohlasovať „jednoducho poklad skutočného a hmatateľného priateľstva s Ježišom“. Toto ohlasovanie však musí byť dosvedčované životom, pretože evanjelizácia znamená ponúkať skúsenosť Ježišovej lásky, a nie „aktuálne filozofické tézy“. Generálny relátor ďalej uviedol tri základné princípy evanjelizácie: antropologický, ktorý hovorí, že človek bol utvorený na obraz Boží a vzťah k Bohu je jeho prirodzenou túžbou; kristologický, teda že Kristus je zjavený Boží Syn, nie nejaký sociologický výtvor či teologický výmysel; a tretí je fundament cirkevný, ktorý prináša spásu skrze Krista v rámci Cirkvi.

Kardinál Wuerl rozšíril pohľad na hnutia a cirkevné spoločenstvá, „znamenia novej evanjelizácie” a povzbudil ostatných privlastniť si ich aktívny postoj k zapájaniu sa do života Cirkvi: „Znamením novej evanjelizácie sú cirkevné hnutia a nové spoločenstvá, ktoré sú veľkým požehnaním pre Cirkev dneška. Tieto vyjadrenia pôsobenia Ducha Svätého sa pripájajú k duchovnému bohatstvu pôvodných chariziem rehoľných rádov a kongregácií, ktoré s veľkou vernosťou pracujú a svedčia o príchode Božieho kráľovstva. Pozvanie Krista, aby sa mnohí stali jeho učeníkmi, je v Cirkvi stále živé osobitným spôsobom v zasvätenom živote (porov. Instrumenum laboris, 115).“ Skutočným povzbudením k začatiu pracovných stretnutí synody boli slová jej generálneho relátora kardinála Donalda Williama Wuerla, arcibiskupa Washingtonu, v závere jeho preslovu: „Táto synoda musí byť pozvaním pre celú Cirkev, aby hľadela na život a na realitu optikou novej evanjelizácie. Dnes začíname naše pracovné stretnutia, máme všetky dôvody pre to, aby sme ich prežívali s entuziazmom, aby semeno novej evanjelizácie, zasiate počas pontifikátu Pavla VI., Jána Pavla II. a pápeža Benedikta XVI. začalo klíčiť. Našou úlohou je nájsť spôsob kultivácie, podporujúc a urýchľujúc jeho vzrast.“

Predstavenie situácie na jednotlivých kontinentoch

Druhá generálna kongregácia prvého dňa synody biskupov sa začala popoludní modlitbou Adsum za prítomnosti Svätého Otca. Na programe pracovného stretnutia, na ktorom sa v synodálnej aule zúčastnilo 256 synodálnych otcov, boli správy z jednotlivých kontinentov s ohľadom na tému «Nová evanjelizácia na odovzdávanie viery». Druhá generálna kongregácia sa ukončila večernou modlitbou Anjel Pána. Správu za Európu predniesol kardinál Péter Erdő, arcibiskup Ostrihomu-Budapešti a predseda Rady európskych biskupských konferencií (CCEE). Po ňom nasledoval kardinál Polycarp Pengo, arcibiskup Dar-es-Salaamu v Tanzánii a predseda Sympózia biskupských konferencií Afriky a Madagaskaru (SECAM). Tretím z piatich prezentujúcich bol Mons. Carlos Aguiar Retes, arcibiskup Tlalnepantla a predseda Rady biskupských konferencií Latinskej Ameriky (CELAM). Za Áziu referoval kardinál Osvald Gracias, arcibiskup Bombaja a generálny sekretár Federácie ázijských biskupov (FABC). Oceániu vo svojej správe predstavil Mons. John Atcherley Dew, arcibiskup Wellingtonu a predseda Federácie konferencií katolíckych biskupov Oceánie (FCBCO).

„Európa musí byť evanjelizovaná. Potrebuje to.“ Týmto konštatovaním začal kardinál Péter Erdő a pokračoval vymenovaním špeciálnych zhromaždení biskupov, ktoré sa zaoberali situáciou v Európe: „Prvé po páde Berlínskeho múra v atmosfére entuziazmu, druhé v roku 1999 na úsvite veľkého jubilea, ktorého ovocie bolo zhrnuté v Apoštolskej exhortácii bl. Jána Pavla II. «Cirkev v Európe». Od vtedy prešlo takmer 13 rokov. Naplnili sa nádeje? Problémy sa vyriešili, alebo naopak zväčšili? Medzi znepokojujúcimi znakmi pápež v exhortácii spomenul «stratu pamäte kresťanského dedičstva» (Cirkev v Európe, 7). Tento proces sa v posledných rokoch stal evidentnejší. Uviedol kardinál v správe a ako príklad použil postoj spoločnosti ku kresťanstvu a situáciu s vyučovaním náboženstva na školách: „Napriek mnohým dobrým skúsenostiam vo väčšej časti kontinentu sa šíri ignorancia kresťanskej viery. Mnohé masmédiá šíria prezentáciu kresťanskej viery oplývajúcu očierňovaním, dezinformovaním verejnosti či už ohľadom obsahu našej viery, alebo ohľadom reality Cirkvi. Naša katechetická činnosť, najmä v štátnych inštitúciách má mnoho obmedzení. Rada biskupských konferencií Európy urobila pred niekoľkými rokmi prieskum vo všetkých krajinách kontinentu o situácii právnej, štatistickej, kultúrnej a cirkevnej, čo sa týka vyučovania náboženstva. Výsledky ukazujú, že na štátnych školách v mnohých krajinách sa môže vyučovať náboženstvo alebo náboženstvá, ale nie katolícke náboženstvo. Avšak toto vyučovanie religionistiky, tzv. neutrálne, znamená výchovu k ľahostajnosti alebo synkretizmu.“

Ako uvádza kardinál Erdő, „odkresťančovanie je sprevádzané opakovanými útokmi právnymi a niekedy fyzickými proti prítomnosti viditeľných symbolov viery. Stáva sa tiež, že súdy odmietajú pomoc kresťanským obetiam týchto útokov“. Väčšina prípadov násilia a diskriminácie kvôli vyznaniu sa v Európe týka kresťanov, najmä katolíkov. Dekristianizácia nie je len spontánny proces, tvrdí kardinál: „Ak apoštolská exhortácia Cirkev v Európe vyjadrovala ešte zdravú «spokojnosť s tým, že sa stanovili podmienky pre dodržiavanie ľudských práv» (č. 12), dnes musíme so znepokojením brať na vedomie vznik tzv. «ľudských práv tretej a štvrtej generácie». Oni už nemajú súvis s ľudskou a kresťanskou víziou sveta, ani s morálkou objektívne vyjadrenou v kategóriách prirodzeného práva. Ich základňa je často len poriadku ľudsko-pozitívneho, ako keby človek s jeho vlastnými názormi a túžbami bol tiež nezávislý od tých istých skutočností. «Strata pamäti kresťanstva» ide ruka v ruke s antropologickými zmenami, ktoré sú dôsledkom audiovizuálnej kultúry a oslabili jasné pojmy a logické uvažovanie.“ Tento proces zahŕňa veľké riziko pre občiansku spoločnosť, konštatuje kardinál: „Ľudia majú často dojem, že tradičná demokracia stráca svoj význam. Vyskytujú sa aj známky ilúzie, že je možné riadiť spoločnosť médiami a ekonomikou, úplne sa vzdávajúc práva a morálky.“ Predseda Rady európskych biskupských konferencií v svojej správe, ktorú predniesol pred synodálnymi otcami poukázal aj na starnutie populácie, klesajúcu demografickú krivku Európy. Ako nádej vyzdvihol angažovanosť a entuziazmus mladých, konkrétne Svetové stretnutia mladých, iniciatívy mnohých kresťanských hnutí a združení, nárast dobrovoľníctva v charitatívnej činnosti a zbližovanie sa na poli ekumenickom.

Spoločným menovateľom všetkých príspevkov, ktoré zazneli o vnímaní novej evanjelizácie v miestnych cirkvách na všetkých piatich kontinentoch, bol problém globalizácie, ktorá stiera zvláštnosti lokálnych kultúr, ale ohrozuje tiež tradičné hodnoty, ako je rodina. Ázia sa vo svojom evanjelizačnom diele spolieha na dialóg medzi kultúrami a náboženstvom - definovaný ako nevyhnutnosť nie luxus. Zároveň musí heroicky čeliť utrpeniu spojenému s rastúcim prenasledovaním. Afrika sa stretáva s islamským fundamentalizmom a snaží sa uvádzať do praxe výzvu Pavla VI., ktorý hovoril: "Afričania, buďte misionári sebe samým". Zaznelo tiež varovanie pred tými evanjelizátormi, ktorí odchádzajú z Afriky nie kvôli misiám, ale skôr pre zárobok. Európa sa dovoláva svojho kresťanského dedičstva, na ktorý, ako sa zdá, zabudla. Pozitívne príklady evanjelizácie vidí v Svetových dňoch mládeže a v mestských misiách, ktoré sa dokázali postaviť spoločnosti ovládanej spoločenskými prostriedkami, ekonómiou a ľudskými právami tretej a štvrtej generácie, teda takými, ktoré sú vzdialené ľudského, kresťanskému a morálnemu pohľadu na svet a vážia si iba názory a osobnú ľubovôľu jednotlivcov. Cirkev v Amerike oproti tomu stotožňuje novú evanjelizáciu s kontinentálnou misiou a požaduje zároveň dôkladné spytovanie svedomia nad spôsobom prežívania viery, spolieha na rodinu ako domácu cirkev a spolieha na laikov, ktorých označuje za hlavných protagonistov novej evanjelizácie. V Oceánii vychádza nová evanjelizácia od mladých, od škôl, z vitality kresťanských komunít spojených naprieč rôznymi etnikami, zaznelo v pondelok večer v aule z úst reprezentantov jednotlivých kontinentov.

Kardinál Erdő aj o slovensko-maďarských vzťahoch

Kardinál Péter Erdő spomenul na 13. riadnom generálnom zhromaždení synody biskupov vo Vatikáne aj Slovensko. Arcibiskup Ostrihomu-Budapešti a predseda Rady európskych biskupských konferencií (CCEE) vo svojej správe o situácii v Európe – prednesenej v prvý deň synody 8. októbra 2012 – sa zmienil pred synodálnymi otcami o slovensko-maďarských vzťahoch ako príklade zmierenia. V kontexte snáh, ktoré u nás našli konkrétne vyjadrenie v Liste Konferencie biskupov Slovenska Maďarskej biskupskej konferencii a v stretnutí zástupcov KBS a Konferencie biskupov Maďarska v Ostrihome v roku 2006, kardinál Erdő uviedol:

„Žiaľ aj naďalej je v Európe prítomné národnostné a etnické napätie. Nevyriešené otázky na Balkáne, ťažká situácia katolíkov v Bosne, rôzne konflikty spojené s fenoménom prisťahovalectva v západnej Európe vyžadujú adekvátnu odpoveď a niekedy trpezlivú službu zo strany Cirkvi. Ďakujeme Božej prozreteľnosti, že v posledných rokoch napriek týmto problémom, pokračuje zmierovanie medzi európskymi národmi. Biskupské konferencie Slovenska a

Maďarska, povzbudené pápežom Benediktom XVI., v roku 2006 boli schopné podpísať akt zmierenia. Ich gesto môže slúžiť ako príklad pre spoločnosť v oboch krajinách. Ďalšou odvážnou udalosťou bolo, keď pred niekoľkými mesiacmi ortodoxný patriarcha Moskvy a celého Ruska Kirill podpísal vo Varšave s predsedom Konferencie biskupov Poľska akt zmierenia. V ňom obidve strany potvrdzujú svoju spoločnú dobrú vôľu obhajovať ľudské a kresťanské hodnoty v Európe a zasadzovať sa za ich akceptovanie.“

Tlačová konferencia po skončení prvého dňa

V závere prvého pracovného zasadnutia synody biskupov sa v Tlačovom stredisku Svätej stolice konal brífing, na ktorom sa zúčastnil kardinál Donald William Wuerl, generálny relátor synody a arcibiskup Claudio Maria Celli, predseda Pápežskej rady pre spoločenské komunikačné prostriedky. Kardinál Wuerl na otázku novinárov uviedol, že medzi hlavnými témami synody je prinavrátenie pravej katolíckej identity do radov mladých dospelých a všetkých, čo sa vzdialili od viery. Kardinál spomenul ich nedostatočnú informovanosť o ich vlastnej identite, čo sťažuje konfrontáciu a diskusiu na ekumenickom poli. Jedným zo základov, odkiaľ treba celú cestu novej evanjelizácie začať, je Katechizmus Katolíckej cirkvi. Ohlasovanie evanjelia v kontexte poznačenom novými technológiami. Aj toto je jedna z výziev novej evanjelizácie, poznamenal Mons. Celli. Ale ako správne odovzdávať posolstvo evanjelia, Ježišovo slovo, v súčasnom spoločenskom kontexte, ako nájsť ten správny spôsob? Arcibiskup Celli hovoril s novinármi o Cirkvi, ktorá vzhľadom na svoju povahu musí evanjelium hlásať, ak nemá zradiť svoje poslanie. Problémom nie je technológia – povedal predseda pápežskej rady pre médiá – ale metódy: „Musíte pochopiť, ako má Cirkev hovoriť s mužmi a ženami dneška, aby v dialógu s nimi prišla k porozumenie, harmónii, zdieľala ich radosti a nádeje, ťažkosti a napätia.“ Cirkev, učiteľka, sa musí vrátiť k tomu, že je matkou, stavajúc sa na stranu človeka s hlbokou sympatiou.

Zdroje: RV SK / RV CZ

( TK KBS, RV SK mf, jak; ml ) 20121008049   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]