Libanon 15. septembra (RV) - Benedikt XVI. dnes navštívil prezidentský palác, kde sa najprv stretol s prezidentom, premiérom a predsedom parlamentu. Potom nasledovalo stretnutie s libanonskými politikmi a veľvyslancami v Libanone. Pri tejto príležitosti sa Benedikt XVI. na nich obrátil v príhovore, ktorý prinášame v plnom znení. Pán prezident, dámy a páni poslanci, zástupcovia vlády, politickí a inštitucionálni predstavitelia Libanonu,
dámy a páni, predstavitelia diplomatických zastupiteľstiev,
Blaženosti, náboženskí predstavitelia, drahí bratia v biskupskej službe,
Dámy a Páni, drahí priatelia!
«Salàmi ō-tīkum» (Pokoj vám zanechávam) (Jn 14,27)! Týmito slovami Ježiša Krista vás chcem pozdraviť a poďakovať za vaše prijatie a za vašu prítomnosť tu na tomto mieste. Ďakujem, pán prezident, nie len za vaše srdečné slová, ale aj za dovolenie uskutočniť toto stretnutie. Spolu s vami som pred chvíľou zasadil jeden Libanonský céder, symbol vašej krajiny. Hľadiac na tento stromček a uvedomujúc si starostlivosť, ktorú si vyžaduje, aby zmohutnel a rozvinul svoje majestátne konáre, myslel som na vašu krajinu a jej osud, na Libanončanov a ich túžby, na všetkých ľudí tohto regiónu, ktorý ako sa zdá, pozná pôrodné bolesti bez konca. V tom momente som prosil Boha, aby vás požehnal, aby požehnával Libanon a všetkých obyvateľov tejto vyvolenej časti sveta, ktorá videla zrodenie veľkých náboženstiev a vznešených kultúr. Prečo si Boh vyvolil tento región? Prečo práve on žije v nepokoji? Podľa mňa si ho Boh vyvolil preto, aby sa stal príkladom, aby pred svetom svedčil o tom, že človek môže žiť konkrétnym spôsobom svoju túžbu po pokoji a zmierení! Táto túžba je od počiatku zapísaná v Božom pláne, ktorý ju vtlačil do srdca človeka. Chcem vám hovoriť o pokoji, pretože Ježiš povedal: «Salàmi ō-tīkum».
Krajina je bohatá, keď v nej žijú ľudia. Od každej krajiny a od všetkých spoločne závisí jej budúcnosť a schopnosť angažovať sa za pokoj. Táto angažovanosť bude možná iba v zjednotenej spoločnosti. Ide o jednotu a nie o uniformitu. Súdržnosť spoločnosti je zabezpečená neustálym rešpektovaním dôstojnosti každej osoby a zodpovedným prístupom každej krajiny podľa jej možností dávajúc z toho, čo je v nej najlepšie. Nakoniec, aby sa zabezpečil nevyhnutný dynamizmus na budovanie a upevňovanie pokoja, je potrebné bezúnavne sa vracať k základom ľudskej bytosti. Dôstojnosť človeka je neoddeliteľná od posvätného charakteru života, darovaného Stvoriteľom. V Božom pláne je každá osoba jedinečná a nenahraditeľná. Prichádza na svet v rodine, ktorá je jej prvým miestom humanizácie a predovšetkým prvou vychovávateľkou k pokoju. K budovaniu pokoja je teda nevyhnutné obrátiť našu pozornosť na rodinu, uľahčiť jej úlohu, podporovať ju, teda všade podporovať kultúru života. Účinok tohto úsilia o pokoj záleží od toho, ako svet chápe ľudský život. Ak chceme pokoj, chráňme život! Táto logika diskvalifikuje nie len vojnu a teroristické činy, ale aj každý útok na život ľudskej bytosti, Bohom chceného stvorenia. Indiferencia alebo vyjednávanie o tom, čo tvorí skutočnú podstatu človeka, bránia rešpektovaniu tejto gramatiky, ktorá je prirodzeným zákonom zapísaným v srdci človeka (porov. Posolstvo k Svetovému dňu pokoja 2007, 3). Veľkosť a dôvod existencie každej osoby možno objaviť iba v Bohu. Preto nepodmienené uznanie dôstojnosti každej ľudskej osoby, každého jedného z nás a toho posvätného charakteru života implikujú zodpovednosť všetkých pred Bohom. Musíme teda spojiť naše sily aby sme rozvinuli zdravú antropológiu, ktorá zahŕňa jednotu ľudskej osoby. Bez nej je nemožné budovať skutočný pokoj. Hoci v krajinách, ktoré poznajú ozbrojené konflikty, sú vojny – plné márnosti a hrôzy – evidentnejšími útokmi na celistvosť a na životy osôb, to isté je aj v iných krajinách.
Nezamestnanosť, chudoba, korupcia, závislosti, vykorisťovanie, obchodovanie každého druhu a terorizmus naznačujú spolu s neakceptovateľným utrpením tých, ktorí sú toho obeťami, oslabenie ľudskej schopnosti. Ekonomická a finančná logika nám chce neustále nanútiť svoju hru a dať vyniknúť tomu mať nad byť! Avšak strata každého ľudského života je stratou pre celé ľudstvo. Ono je jednou veľkou rodinou, za ktorú nesieme zodpovednosť všetci. Niektoré ideológie, spochybňujúc priamym, nepriamym alebo dokonca právnym spôsobom neodcudziteľnú hodnotu každej osoby a prirodzený základ rodiny, podkopávajú základy spoločnosti. Musíme si byť vedomí týchto útokov na budovanie a harmóniu spolunažívania. Iba efektívna solidárnosť tvorí protijed tomuto všetkému. Solidárnosť k odmietnutiu všetkého, čo bráni rešpektovaniu každej ľudskej osoby, solidárnosť k podpore politík a iniciatív zameraných k zjednoteniu národov dôstojným a spravodlivým spôsobom. Je príjemné vidieť spoluprácu a skutočný dialóg, ktoré budujú nový spôsob spolunažívania. Lepší spôsob života a integrálneho rozvoja je možný iba v zdieľaní bohatstiev a kompetencií, pri rešpektovaní dôstojnosti každého. Avšak takýto štýl spoločného, úprimného a dynamického života nemôže existovať bez dôvery v druhého, ktokoľvek by ním bol. V súčasnosti kultúrne, sociálne a náboženské rozdiely musia viesť k novému tipu prežívania bratstva, v ktorom to, čo je spoločné, je veľkosť každej osoby a dar, ktorou je sama o sebe pre iných a pre ľudstvo. Tu je cesta pokoja! Toto je to úsilie, ktoré sa od nás vyžaduje! Tu je smerovanie, ktoré musí predchádzať politické a ekonomické rozhodnutia na všetkých úrovniach a v globálnom meradle!
Aby sme pre nasledujúce generácie mohli pripraviť pokojnú budúcnosť, je teda prvou úlohou výchova k pokoju a k budovaniu kultúry pokoja. Výchova v rodine a v škole musí byť predovšetkým výchovou k duchovným hodnotám, ktoré dávajú odovzdávanému poznaniu a kultúrnym tradíciám ich zmysel a ich silu. Ľudský duch má vrodenú chuť po kráse, dobre a pravde. Je to Božia pečať, ktorú doň vtlačil samotný Boh! Z tejto univerzálnej túžby vychádza pevná a spravodlivá morálna koncepcia, v ktorej je človek vždy centrom. Avšak iba v slobode sa môže človek rozhodnúť pre dobro, pretože „dôstojnosť človeka si vyžaduje, aby konal podľa vedomej a slobodnej voľby, čiže pohýnaný a vedený osobným presvedčením, a nie pod vplyvom slepého vnútorného popudu alebo z čisto vonkajšieho donútenia“ (Gaudium et spes 17). Úlohou vzdelávania je sprevádzať dozrievanie ku schopnosti urobiť slobodné a správne rozhodnutia, ktoré môžu ísť proti prúdu – čeliť rozšíreným názorom, móde alebo politickým a náboženským ideológiám. Zabezpečiť si takúto kultúru pokoja niečo stojí! Je samozrejmosťou zakázať slovné alebo fyzické násilie. Ono je vždy urážkou ľudskej dôstojnosti či už toho, kto ho koná alebo toho, kto je obeťou. Na druhej strane posilnením pokojných spôsobov a ich vplyvu pre spoločné dobro sa zároveň vytvára aj záujem o pokoj. Ako svedčia dejiny, takéto gestá pokoja zohrávajú veľkú úlohu v spoločenskom, národnom a medzinárodnom živote. Výchova k pokoju vyformuje veľkodušných a spravodlivých mužov a ženy, pozorných voči všetkým ale osobitne voči slabým. Myšlienky pokoja, slová a gestá pokoja vytvárajú atmosféru rešpektu, dôstojnosti, srdečnosti, kde chyby a útoky môžu byť pochopené v pravde a budú viesť k spoločnému úsiliu o zmierenie. Kiežby si to štátnici a náboženskí predstavitelia na vás všimli!
Musíme si byť jasne vedomí toho, že zlo nie je anonymnou silou, ktorá koná vo svete neosobným alebo deterministickým spôsobom. Zlo, démon, prichádza skrze ľudskú slobodu, skrze používanie našej slobody. Hľadá spojenca, človeka. Zlo ho potrebuje, aby sa mohlo šíriť. Preto porušením prvého prikázania, lásky k Bohu, sa zvrhne aj to druhé, láska k blížnemu. S ním láska k blížnemu ustúpi v prospech lži a závisti, v prospech nenávisti a smrti. Je však možné nenechať sa premôcť zlom a premôcť zlo dobrom (porov. Rim 12,21). Toto je konverzia srdca, ku ktorej sme pozvaní. Bez nej tak žiadané ľudské „slobody“ sklamú, pretože sa pohybujú v obmedzenom priestore, vychádzajúcom z biedy ľudského ducha, z jeho tvrdosti, z jeho netolerantnosti, z jeho obmedzeného uprednostňovania vecí, z jeho túžby po odplate a z jeho smrtiacich popudov. Transformácia v hĺbke ducha a srdca je nevyhnutná na to, aby sme objavili istú schopnosť jasnovidectva a určitú nestrannosť, hlboký zmysel pre spravodlivosť a spoločné dobro. Nový a slobodnejší pohľad nás urobí schopnými analyzovať a diskutovať o ľudských systémoch, ktoré vedú do slepých uličiek, schopnými napredovať berúc do úvahy minulosť, aby sme ju neopakovali s jej devastujúcimi dôsledkami. Táto požadovaná konverzia je vzrušujúcou, pretože otvára možnosti s odvolávaním sa na mnohé prostriedky, ktoré sa nachádzajú v srdciach mnohých mužov a žien, ktorí chcú žiť v pokoji a sú pripravení zapojiť sa do budovania pokoja. Práve dnes je veľmi žiaduca: ide o to povedať nie odvete, rozpoznať vlastné chyby, prijať ospravedlnenia bez toho, aby sme si ich vynucovali a nakoniec odpustiť. Je to z toho dôvodu, že iba odpustenie dané a prijaté kladie trvalé základy zmierenia a pokoja pre všetkých (porov. Rim 12,16b.18).
Iba tak môže rásť zhoda medzi kultúrami a náboženstvami, úcta jedných k druhým bez toho, aby sa jeden cítil viac ako ten druhý a v rešpektovaní práv každej jednej z nich. Dialóg je možný, iba keď si uvedomíme, že existujú spoločné hodnoty platné vo všetkých veľkých kultúrach, pretože sú zakorenené v prirodzenosti ľudskej osoby. Tieto hodnoty, ktoré sú ako substrát, sú autentickými a charakteristickými črtami ľudstva. Oni patria k právam každej ľudskej bytosti. Pre potvrdenie ich existencie prinášajú jednotlivé náboženstvá rozhodujúci príspevok. Nezabúdajme, že náboženská sloboda je základným právom, od ktorého závisia ďalšie. Slobodne vyznávať a žiť vlastné náboženstvo bez toho, aby sme vystavili nebezpečenstvu vlastný život a vlastnú slobodu, musí byť umožnené každému. Strata alebo narušenie tejto slobody oberá osobu o posvätné právo na celistvý duchovný život. Domnelá tolerancia neodstraňuje diskrimináciu, niekedy ju skôr posilňuje. A bez otvorenia sa transcendentnu, ktoré umožňuje nájsť odpovede na otázky srdca ohľadom zmyslu života a spôsobu ako žiť morálne, sa človek stáva neschopným konať podľa spravodlivosti a angažovať sa za pokoj. Náboženská sloboda má sociálnu a politickú dimenziu, nevyhnutnú pre pokoj! Ona podporuje harmonické spolunažívanie a život prostredníctvom spoločného angažovania sa pre vznešené ciele a hľadanie pravdy, ktorá sa nenastoľuje násilím, ale „silou samotnej pravdy” (Dignitatis humanae, 1). Tej pravdy, ktorou je Boh. Prežívaná viera totiž nevyhnutne vedie k láske. Autentická viera nemôže viesť ku smrti. Budovateľ pokoja je pokorný a spravodlivý. Veriaci teda majú dnes základnú úlohu, a to svedčiť o pokoji, ktorý prichádza od Boha, a o tom, že je to dar určený všetkým v osobnom, rodinnom, sociálnom, politickom a ekonomickom živote (porov. Mt 5,9; Heb 12,14). Nečinnosť ľudí nesmie dovoliť, aby zlo zvíťazilo.
Tieto krátke zamyslenia nad pokojom, spoločnosťou, dôstojnosťou ľudskej osoby, rodinnými a životnými hodnotami, dialógom a solidaritou, nemôžu ostať iba jednoduchými ohlasovanými ideálmi. Môžu a musia byť prežívané/žité. Sme v Libanone a práve tu musia byť prežívané. Libanon je teraz viac ako inokedy vyzvaný, aby bol v tom príkladom. Politici, diplomati, rehoľníci, muži a ženy sveta kultúry, pozývam vás, aby ste svedčili s odvahou okolo vás, a to vhod i nevhod, že Boh chce pokoj, že Boh nám zveruje pokoj. “ «Salàmi ō-tīkum», hovorí Kristus (Jn 14,27)! Nech vás žehná Boh! Ďakujem!
Preložili: Jozef Šofranko SJ, Ľudovít Malík