Pán prezident republiky,

Vaša Blaženosť, ctení patriarchovia,

drahí bratia v biskupskej službe a členovia Osobitnej rady Synody biskupov pre Blízky východ,

vážení zástupcovia náboženských vierovyznaní, sveta kultúry a občianskej spoločnosti,

drahí bratia a sestry v Kristovi, drahí priatelia!

Patriarchovi Gregoriovi Lahamovi vyjadrujem moju vďačnosť za slová privítania, ako aj generálnemu sekretárovi Synody biskupov, Mons. Nikolovi Eterovičovi za jeho slová predstavenia. Z celého srdca pozdravujem patriarchov, všetkých východných a latinských biskupov, ktorí sa stretli v tejto krásnej bazilike sv. Pavla a členov osobitnej rady Synody biskupov pre Blízky východ. Teším sa aj z prítomnosti pravoslávnej, moslimskej a druzskej delegácie, ako aj zástupcov sveta kultúry a občianskej spoločnosti. S láskou pozdravujem aj drahú grécko-melchytskú komunitu, ktorá ma tu privítala. Vaša prítomnosť robí podpis Posynodálnej apoštolskej exhortácie Cirkev na Blízkom východe slávnostnejším a svedčí o tom, že tento dokument, určený Univerzálnej cirkvi, má mimoriadnu dôležitosť pre celý Blízky východ.

Je prozreteľnostné, že tento akt sa uskutočňuje v deň sviatku Povýšenia svätého kríža, ktorý sa zrodil na Východe v roku 335, po zasvätení Baziliky Vzkriesenia vybudovanej na Golgote a na hrobe nášho Pána cisárom Konštantínom Veľkým, ktorého si vy uctievate ako svätého. O mesiac oslávime 1700 rokov od chvíle, kedy mal zjavenie Kristovho monogramu, v symbolickej noci svojej nevery, kedy mu neznámy hlas hovoril: „Pod týmto znamením zvíťazíš!“. Krátko na to Konštantín podpísal Milánsky edikt a svoje meno dal mestu Konštantínopol. Zdá sa mi, že posynodálnu exhortáciu môžeme čítať a interpretovať vo svetle sviatku Povýšenia svätého Kríža a osobitnejšie vo svetle Kristovho monogramu, X (chi) a P (ro), ktoré sú prvými dvoma písmenami slova Χριστός (Christos). čítanie, ktoré vedie k autentickému znovuobjaveniu identity pokrsteného a Cirkvi, a zároveň vytvára výzvu ku svedectvu prostredníctvom spoločenstva. Nie sú azda kresťanské svedectvo a spoločenstvo založené na veľkonočnom tajomstve, Kristovom ukrižovaní, smrti a zmŕtvychvstaní? Nenachádzajú v ňom svoje naplnenie? Medzi krížom a vzkriesením existuje neoddeliteľné puto, na ktoré kresťan nemôže zabudnúť. Ak by sme vyzdvihovali kríž bez tohto puta, znamenalo by to ospravedlniť utrpenie a smrť a vidieť v nich iba fatálnu smrť. Vyzdvihovať kríž znamená pre kresťana komunikovať totálnosť nepodmienečnej Božej lásky k človeku. To je akt viery! Vyzdvihovať kríž v perspektíve vzkriesenia, znamená túžiť žiť a prejavovať totálnosť tejto lásky. To je akt lásky! Vyzdvihovať kríž znamená snažiť sa byť ohlasovateľmi bratského a cirkevného spoločenstva, zdroj skutočného kresťanského svedectva. To je akt nádeje!

Keď berieme do úvahy súčasnú situáciu Cirkví na Blízkom východe, synodálni otcovia sa mohli zamyslieť nad radosťami, ale aj bolesťami, obavami i nádejami Kristových učeníkov, žijúcimi na týchto miestach. Celá Cirkev tak mohla počuť vystrašený hlas a pocítiť zúfalý pohľad mnohých mužov a žien, ktorí sa nachádzajú v tvrdých ľudských a materiálnych podmienkach, ktorí prežívajú veľké napätie, strach a nepokoj, a ktorí chcú nasledovať Krista - Toho, ktorý dáva zmysel ich existencii - ktorým to ale často nie je umožnené. Preto som chcel, aby prvý list sv. Petra bol osnovou tohto dokumentu. Zároveň Cirkev mohla obdivovať krásu a vznešenosť Cirkví na týchto územiach. Musíme vzdávať vďaku Bohu za vás v každej chvíli (porov. Prvá časť posynodálnej exhortácie) drahí kresťania Blízkeho východu! Prečo ho nechváliť za vašu odvahu viery? Ako mu neďakovať za plameň jeho nekonečnej lásky, ktorý vy udržujete živý a horiaci na týchto miestach, ktoré ako prvé prijali jeho vteleného Syna? Ako mu nespievať na chválu za rozvoj cirkevného i bratského spoločenstva, za prejavenú ľudskú solidaritu ku všetkých Božím synom?

Cirkev na Blízkom východe umožňuje zamyslieť sa nad prítomnosťou a uvažovať nad budúcnosťou so samotným Kristovým pohľadom. Ona svojimi biblickými a pastoračnými smerovaniami, svojim pozvaním k duchovnému a ekleziologickému prehĺbeniu, k liturgickej a katechetickej obnove, svojimi výzvami k dialógu, chce načrtnúť cestu k nájdeniu základov: nasledovania Krista v ťažkom a niekedy aj v bolestnom kontexte, kontexte, ktorý môže zrodiť pokušenie ignorovať, alebo zabúdať na slávny kríž. A práve teraz je potrebné oslavovať víťazstvo lásky nad nenávisťou, odpustenia nad pomstou, služby nad ovládaním, pokory nad pýchou, jednoty nad rozdelením. Vo svetle dnešného sviatku a v pohľade na plodnú aplikáciu exhortácie, vás všetkých vyzývam, aby ste nemali strach zostať v pravde a kultivovať čistotu viery. Toto je jazyk slávneho kríža! Toto je šialenstvo kríža: dokázať premeniť naše utrpenia na výkrik lásky k Bohu a na milosrdenstvo k blížnemu; vedieť premeniť zranené bytosti vo ich viere a identite na hlinené nádoby pripravené na naplnenie bohatstvom Božích darov, cennejších ako zlato (por. 2 Kor 4,7-18). Nejde v tomto prípade iba čisto o alegorický jazyk, ale o silnú výzvu uskutočniť konkrétne skutky, ktorými sa stále viac pripodobníme Kristovi, skutky, ktoré pomôžu rôznym cirkvám zamyslieť sa nad krásou prvej komunity veriacich (por. Sk 2,41-47; druhá časť exhortácie); skutky podobné skutkom cisára Konštantína, ktorý vedel svedčiť a pomohol kresťanom vyjsť z diskriminácie a umožnil im žiť otvorene a slobodne ich vieru v ukrižovaného, mŕtveho a vzkrieseného Krista za spásu všetkých.

Cirkev na Blízkom východe ponúka elementy, ktoré môžu pomôcť k preskúmaniu osobného a komunitného svedomia, k objektívnemu prehodnoteniu úsilia a túžby po svätosti každého Kristovho učeníka. Exhortácia otvára autentický medzináboženský dialóg založený na viere v Jediného Boha a Stvoriteľa. Chce prispieť k ekumenizmu plnému ľudskej, duchovnej a charitatívnej horlivosti v evanjeliovej pravde a láske, ktorý dostáva silu z prikázania od Vzkrieseného: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ (Mt 28, 19-20).

Vo všetkých svojich častiach chce exhortácia napomôcť každému Pánovmu učeníkovi žiť v plnosti a odovzdávať skutočne to, čím sa stal v krste: synom Svetla, bytím ožiareným Bohom, novou lampou v tmou narušenom svete, aby z temnôt nechal zažiariť svetlo (porov. Jn 1,4-5 a 2 Kor 4,1-6). Tento dokument chce prispieť k očisteniu viery od všetkého toho, čo ju zohyzďuje, od všetkého toho, čo môže brániť žiare Kristovho svetla. Spoločenstvo je teda autentickým priľnutím ku Kristovi a svedectvo je vyžarovaním Veľkonočného tajomstva, ktoré dáva plný zmysel oslávenému Krížu. My nasledujeme a „ohlasujeme... ukrižovaného Krista ... Božiu moc a Božiu múdrosť“ (1 Kor 1,23-24; porov. Tretiu časť exhortácie).

„Neboj sa maličké stádo“ (Lk 12,32) a pamätaj na prísľub daný Konštantínovi: „V tomto znamení zvíťazíš!“. Cirkvi na Blízkom východe, nebojte sa, pretože Pán je skutočne s vami až do skončenia sveta! Nebojte sa, pretože Univerzálna cirkev vás sprevádza svojou ľudskou a duchovnou blízkosťou! S týmito pocitmi nádeje a povzbudenia, aby ste boli aktívnymi protagonistami viery prostredníctvom spoločenstva a vydávania svedectva, odovzdám v nedeľu Posynodálnu exhortáciu Cirkev na Blízkom východe svojim ctihodným bratom patriarchom, arcibiskupom a biskupom a všetkým kňazom, diakonom, rehoľníkom a rehoľníčkam, seminaristom a veriacim laikom. „Buďte odvážni“ (porov. Jn 16,33)! Na príhovor Panny Márie, Theotokos, z celého srdca zvolávam na vás všetkých plnosť Božích darov! Nech Boh daruje všetkým národom Blízkeho východu pokojný život v bratstve a náboženskej slobode! Nech vás všetkých Boh žehná! (Lè yo barèk al-Rab jami’a kôm!)

Preložili: Ľudovít Malík a Jozef Šofranko SJ

( TK KBS, RV ľm, jz; ml ) 20120914040   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]