Bobot 25. júla (TK KBS) Dňa 21. júla 2012 rodina Lexmann zorganizovala v obci Bobot spomienkovú slávnosť venovanú ich rodinnému príslušníkovi, trpiteľovi za vieru, dominikánskemu pátrovi Mikulášovi Lexmannovi OP. Po svätej omši, ktorú celebroval Mons. Viliam Judák, nitriansky diecézny biskup, bola na priečelí bobotského kostola požehnaná pamätná tabuľa venovaná pátrovi Mikulášovi. Slávnosti sa zúčastnila široká rodina Lexmann, zástupcovia rehole dominikánov spoločne s priateľom pátra Mikuláša a najstarším dominikánom pátrom Aquinasom Gaburom, predstavitelia Konfederácie politických väzňov na Slovensku na čele s ich predsedom Antonom Srholcom, ako aj europoslankyňa Anna Záborská, ktorej otec Anton Neuwirth bol svedkom zatknutia dominikánov v Košiciach počas Barbarskej noci z 13. na 14. apríla 1950.Páter Mikuláš Jozef Lexmann, najstarší z ôsmich detí, sa narodil 28. októbra 1899 v Bobote. Ako 17-ročný prijal rehoľný habit rehole kazateľov a rehoľné meno brat Mikuláš v Grazi po predchádzajúcich štúdiách v Budapešti. Ako kňaz-rehoľník slúžil predovšetkým veriacim v Košiciach, kde bol známy nielen vďaka dušpastierskej činnosti, ale aj ako zakladateľ cyrilo-metodského skautingu, staviteľ modernej tržnice, kultúrneho domu Veritas, zástupca Orla i Autoklubu. V roku 1935 zložil pilotské skúšky a stal sa prvým kňazom-pilotom v Česko-slovensku. "Silný, mocný, veselý, stále sa usmievajúci, múdry, do všetkého pohotový, slovom dobrý človek." Takto si naň spomína mládež, ktorej sa venoval. Pred koncom II. svetovej vojny, keď predstavitelia maďarskej pronemeckej Stany šípových krížov v zime 1944/45 terorizovali obyvateľov Košíc, brat Mikuláš Lexmann vytvoril úkryt v priestoroch krypty pod dominikánskym kostolom, kde ukrýval ohrozených ľudí bez ohľadu na ich náboženské či politické presvedčenie - Židov i komunistov. Po nástupe komunistického režimu bol vypočúvaný ako člen laického apoštolátu Kolakovičovej Rodiny a po likvidácií kláštorov (Akcia K) sa ocitol v internačných kláštoroch v Pezinku, Báči, Podolínci a nakoniec v Králikoch, kde na následky ochorenia a zlého zaobchádzania zomrel 17. júla 1952 počas svätej omše. „Nechaj, patrí sa, aby Pánov služobník pred Neho predstúpil so sklonenou hlavou“ boli jeho posledné slová vyslovené spoluväzňom, ktorí mu chceli podoprieť ovisnutú hlavu. Pochovaný je v Bobote.
Je vzorom rehoľného života, nebojácnym obhajcom nových foriem dialógu so svetom a trpiteľom za vieru. Jeho meno je uvedené v medzinárodnom zozname dominikánskych mučeníkov 20. storočia.
Informovali: František Neupauer a Miriam Lexmann
