Rožňava 9. júna (TK KBS) – Dnes 9. júna si pripomíname 40. Výročie od smrti rožňavského biskupa Róberta Pobožného, ktorý zomrel v roku 1972 v Rožňave. Narodil sa 30. mája 1890 v Tisovci. Pri tejto príležitosti prinášame jeho životopis. Biskup Róbert Pobožný od svojho detstva bol veľkým ctiteľom Božského Srdca Ježišovho. V tichu svojej biskupskej rezidencie zomrel presne o polnoci na úsvite slávnosti Srdca Ježišovho 9. júna 1972. Jeho posledné slová boli: „Otec biskup sa za Vás modlí." Bol to biskup zbožného života, tak ako to vyjadruje jeho priezvisko Pobožný. Konciloví otcovia v čase zasadaní Druhého vatikánskeho koncilu ho poznali ako „biskupa stále sa modliaceho.“ Ani trochu nepochybujeme o tom, že jeho strhujúca zbožnosť bola bohato odmenená Ježišom Kristom, večným Veľkňazom.
Ako chlapec vyrastal v zbožnej viacdetnej rodine. Jedenásťročný pokračoval v štúdiu na katolíckom gymnáziu v Rožňave. Ťažko prežíval odlúčenie od rodičov, ale matka ho upokojovala a snažila sa ho presvedčiť, že všetko, čo sa naučí na gymnáziu, bude raz veľmi potrebovať v živote. Takmer celý svoj život prežil v Rožňave. Ako nevšedne nadaného študenta ho poslali na teologické štúdia na viedenské Pázmaneum. Kňazskú vysviacku prijal 4. septembra 1913 v Rožňave. O rok obhájil doktorát teológie vo Viedni. Celé kňazské a biskupské účinkovanie okrem jedného roka kňazskej služby v Gelnici a trojročnej izolácie v Čechách, prežil v Rožňave. Na biskupskom úrade ako kňaz prešiel všetkými funkciami po boku rožňavských biskupov Ľudovíta Balázsa, Jozefa Čárskeho a Michala Bubniča. Okrem služby na biskupskom úrade sa venoval aj dušpastierskej práci, formovaniu kresťanskej mládeže, viedol dievčenskú Mariánsku kongregáciu v Rožňave. Usiloval sa o sociálne zabezpečenie robotníkov ako tajomník a neskôr predseda Katolíckeho tovarišského spolku v Rožňave a predseda Invalidného spolku robotníkov pre okresy Rožňava a Revúca. Aktívne pracoval na duchovnej formácii Kongregácie milosrdných sestier sv. Vincenta v Rožňave, ako moderátor a spovedník. Po vzniku Česko – slovenskej republiky v roku 1918 sa zúčastňoval na rokovaniach medzi Svätou stolicou a vládou, a pracoval v komisii na prípravu Modus vivendi. V školstve pracoval ako tajomník Katolíckej školskej rady na Slovensku a redaktor mesačníka Správy Katolíckej školskej rady na Slovensku.
Po smrti biskupa Michala Bubniča bol zvolený 22. februára 1945 sídelnou kapitulou za kapitulného vikára rožňavskej diecézy. V roku 1948 vzhľadom na skutočnosť, že Pobožný mal už bohaté skúsenosti v rokovaniach medzi Svätou stolicou a štátom, Slovenský biskupský zbor ho poslal na rokovanie na Ústredný výbor národného frontu do Prahy. Všetko zostalo len pri sľuboch, hoci minister Alexej Čepička mu povedal na margo vzťahov štátu a cirkvi: „Buržoázna republika nevedela sa viac povzniesť, len na Modus vivendi. My socialisti, dokážeme konkordát!“
Pápež Pius XII. vymenoval ho 22. júna 1949 za biskupa. Biskupskú vysviacku prijal 14. augusta 1949 v Trnave. Od mladosti používal na všetkých písomnostiach slová „V mene Ježišovom!“ , ktoré si zvolil za biskupské heslo. Krátko po biskupskej vysviacke už v novembri bol dosadený do jeho rezidencie vládny zmocnenec. Po zrušení kňazských seminárov a reholí v Československu odvážne v tajnosti vysvätil v roku 1950 viacerých kňazov a 2. januára 1951 Pavla Hnilicu SJ na biskupa, bez apoštolského mandátu. Podnet k vysluhovaniu sviatosti kňazstva a biskupskej vysviacky zdôvodnil, že takto konal len preto, aby cirkvi na Slovensku nikdy nechýbali duchovní pastieri. Následne bol úplne izolovaný od kňazov a veriacich v biskupskej rezidencii a v rokoch 1953 - 1956 internovaný s tromi českými biskupmi v Čechách v Myštěvsi pri Novom Bydžove a nakoniec krátko v Roželově pri Rožmitali. Biskupi trpeli zimou a nedostatkom vody, nedostavali žiadne informácie a nevedeli, kde sa vôbec nachádzajú.
Zúčastnil sa na troch zasadnutiach Druhého vatikánskeho koncilu, kde využil svoju prítomnosť a 13. novembra 1963 v Ríme podpísal vyhlásenie o biskupskej vysviacke Pavla Hnilicu. Biskupská vysviacka bola pápežom Pavlom VI. potvrdená a biskup Pobožný sa upevnil vo svojom presvedčení, že nechcel nič vykonať v rozpore s učením Cirkvi a jej disciplínou.
21. decembra 1965 na Ministerstve školstva a kultúry v Prahe bol vyzvaný, aby napísal, ako došlo k biskupskej vysviacke v roku 1951. 4. januára 1966 opísal okolností tajných vysviacok. Žiadal o obnovenie dialógu cirkvi so štátom, ktorý bol násilne v roku 1949 prerušený zo strany štátu, rokovania so Svätou stolicou, ktoré by sa zavŕšili konkordátom, obsadenie biskupských stolcov riadnymi biskupmi, nie administrátormi, povinné vyučovanie náboženstva na školách. Poukázal na zločiny spáchané totalitnou mocou na nevinných ľuďoch: tvrdé zaobchádzanie s gréckokatolíckou cirkvou, jej kňazmi a biskupmi, nespravodlivé rozsudky, väznenie kňazov, veriacich, zrušenie kňazských seminárov, reholí, znárodnenie cirkevného majetku. Žiadal o preskúmanie týchto nespravodlivých rozsudkov a pripomenul aj rozsudky Rudolfa Slánskeho a Vladimíra Clementisa. V závere uviedol, že on v snahe usporiadať dobré vzťahy medzi cirkvou a štátom narazil na nepochopenie, čo malo za následok jeho neskoršiu izoláciu.
Biskup Pobožný ako predseda Slovenskej liturgickej komisie uviedol obnovenú liturgiu svätej omše v rokoch 1965 – 1969 definitívne do liturgického života v intenciách Druhého vatikánskeho koncilu. 10. novembra 1969 sa slávila celoslovenská „vzorová svätá omša“ v kostole sv. Františka Xaverského v Rožňave za prítomnosti člena redakčnej rady SLK Vincenta Malého. Obnovený obrad svätej omše začal definitívne platiť na Slovensku 1. adventnou nedeľou 30. novembra 1969.
Posledné dní pozemského života sa prihováral kňazom a veriacim prostredníctvom biskupských obežníkov. Tri dni pred smrťou bol pripútaný na lôžko, trpezlivo znášal bolesti a sústredil svoju myseľ na hodnotenie svojho kňazského života, povzbudzoval kňazov k príkladnej a trpezlivej pastoračnej službe. Neustále sa modlil za všetkých svojich zverených a spájal svoje utrpenie s Pánovým umučením. Bol biskupom veľkého srdca a neprekonateľný v odpúšťaní, o čom svedčia jeho slová: „Napriek krivdám a nenávisti, napriek osočovaniam a potupe, máme sa skloniť aj pred osobným nepriateľom, odpustiť a zabudnúť. Tak nás učí Kristus. Pred svojou smrťou, tak ako Ježiš Kristus, aj on odpustil svojim nepriateľom, hoci žiadnych nemal, lebo svojim dobráckym úsmevom, láskavosťou a zbožnosťou vedel osloviť všetkých, s ktorými sa stretával.
Biskup Pobožný viedol diecézu 27 rokov, 23 rokov ako apoštolský administrátor a 4 roky ako ordinár vo funkcii kapitulného vikára rožňavskej diecézy.
Dejiny sú učiteľkou života, cirkevné dejiny učiteľkou večného života. Potom dejiny diecézy, ktoré vytvárame pastoračnou službou ako kňazi s biskupom, náš život v diecéze je zrkadlom nášho života s veriacimi v budúcom živote, ktorý čaká každého z nás. Nech sú povzbudením slová biskupa Pobožného po návrate z vyhnanstva z Čiech do diecézy v neskorú jeseň, keď jemu zverená diecéza vtedy slávila 180. jubileum od svojho založenia: „Spomeň si na dní zašlé dávno, uvážte roky všetkých pokolení“ (Dt 32, 7). Ak sa trochu zamyslíme nad touto udalosťou, ak čo len letmo prejdeme dejinami našej diecézy, nie je možné, aby sa v nás nerozochvelo srdce nie snáď prázdnou hrdosťou, ale opravdivou pietou a vďačnosťou nad múdrym riadením Prozreteľnosti Božej. Pri všetkých dejinných zvratoch svätá Cirkev a v nej naša milá diecéza verne plní svoje poslanie...“ (Rožňava 21.10.1956).
Spracoval: ThDr. Ján Kundrík / roznava.rcc.sk
