Miláno 2. júna (RV) - Benedikt XVI. sa druhý deň svojej návštevy v Miláne prihovoril približne civilným a vojenským autoritám. Príhovor prinášame v plnom znení. Vážení páni!
Som vám úprimne vďačný za toto stretnutie, ktoré odhaľuje prejavy vašej úcty a rešpektu voči Apoštolskej stolici, a mne ako pastierovi univerzálnej Cirkvi prináleží, aby som vám vyjadril ocenenie za starostlivú a chvályhodnú prácu, ktorou neustále podporujete civilné, sociálne a ekonomické blaho pracovitého milánskeho a lombardského obyvateľstva. Ďakujem kardinálovi Angelovi Scolovi, ktorý otvoril toto stretnutie. Vo svojom úctivom a srdečnom pozdrave myslím na vášho význačného predchodcu, na sv. Ambróza, guvernéra – consularis – provincií Liguria a Aemilia, so sídlom v kráľovskom meste Miláne. Meste, ktoré bolo križovatkou a cieľom mnohých – dnes hovoríme o európskom meste. Prv než bol zvolený za biskupa Mediolanum – neočakávaným spôsobom a proti svojej vôli, pretože sa cítil byť nepripravený –, bol tu správcom verejného poriadku a tiež sudcom. Slová, ktorými ho prefekt Probo vyslal za konzultora do Milána, sa mi zdajú veľmi priliehavé. Povedal mu: „Choď a konaj nie ako sudca, ale ako biskup“. Stal sa rozvážnym a osvieteným guvernérom, ktorý sa dokázal postaviť k
výzvam s múdrosťou, dobrým zmyslom a autoritou, vediac prekonať kontrasty a spájať rozdelených. Chcem sa na chvíľu zastaviť pri niektorých princípoch, podľa ktorých sa riadil, a ktoré sú cenné pre všetkých, ktorí sú povolaní viesť veci verejné.
Vo svojom komentári na Lukášovo evanjelium sv. Ambróz pripomína, že „inštitúcia moci pochádza natoľko od Boha, že ten, kto ju vlastní je sám Božím služobníkom“(Expositio Evangelii secundum Lucam, IV, 29). Tieto slová by sa mohli ľuďom tretieho tisícročia zdať veľmi zvláštnymi, ale oni jasne poukazujú na centrálnu pravdu o človeku, ktorý je pevným základom sociálneho spolužitia. Žiadna ľudská moc nemôže považovať seba samú za božskú, teda žiaden človek nie je pánom inému človeku. Ambróz to odvážne pripomína cisárovi, keď mu píše: „Aj ty, slávny cisár, si človek“ (Epistula 51,11).
Ďalší element môžeme nájsť v učení sv. Ambróza. Prvou vlastnosťou toho, kto vládne, je spravodlivosť, najväčšia verejná cnosť, pretože hľadí na dobro celej komunity. Avšak táto nestačí. Ambróz ju spája s druhou vlastnosťou: láskou k slobode, ktorú považuje za odlišujúci element medzi dobrými a zlými vládcami, pretože, ako môžeme čítať v jednom z jeho listov, „dobrí milujú slobodu, zavrhnutiahodní otroctvo“ (Epistula 40, 2). Sloboda nie je privilégiom iba niekoľkých, ale právom všetkých, vzácne právo, ktoré civilné autority musia garantovať. Avšak sloboda neznamená ľubovôľu jednotlivca, ale znamená zodpovednosť každého. Tu sa nachádza jeden zo základných elementov laického štátu: zabezpečiť slobodu, aby všetci mohli predstaviť svoju víziu spoločného života, avšak vždy v rešpektovaní druhého a v rámci zákonov, ktorých cieľom je dobro všetkých.
Na druhej strane, v miere, akou sa prekonáva ponímanie konfesionálneho štátu, sa zreteľne javí, že jeho zákony musia brať odôvodnenie a silu z prirodzeného zákona, ktorý je základom primeraného poriadku rešpektujúceho ľudskú dôstojnosť, prekonávajúceho iba pozitivistické ponímane, z ktorého sa nemôžu odvodiť návrhy, etického charakteru (porov. Príhovor v nemeckom Parlamente, 22. september 2011). Štát je v službe ochrany človeka a jeho „blahobytu“ v rozličných aspektoch, počnúc od práva na život, ktorého nikto nikdy nemôže byť pozbavený ani na základe vlastného rozhodnutia. Každý teda môže vidieť, ako legislatíva a činnosť štátnych inštitúcií musia byť v službe predovšetkým rodine. Štát je povolaný uznať vlastnú identitu rodiny, založenej na manželstve otvorenom životu, a rovnako uznať základne právo rodičov slobodne vychovávať a formovať deti podľa plánu, ktorý považujú za platný a relevantný. Rodina nie je slobodná, ak štát nepodporuje slobodu výchovy pre spoločné dobro celej spoločnosti.
Pri tomto ponímaní štátu, ktorý je tu pre občanov, sa javí cennou konštruktívna spolupráca s Cirkvou, bez pochyby nie pre zamieňanie cieľov a rozličných a odlíšených úloh medzi civilnou a cirkevnou mocou, ale pre príspevok, ktorý Cirkev môže ponúknuť spoločnosti svojou skúsenosťou, náukou, tradíciou, svojimi inštitúciami a aktivitami, ktorými slúži ľudu. Stačí pohliadnuť na zástup svätých, ktorí sa vyznačili milosrdnou láskou, v škole a kultúre, v starostlivosti o chorých a marginalizovaných, ktorí slúžili a milovali takým spôsobom, ako sa slúži Pánovi. Táto tradícia pokračuje v prinášaní plodov: pracovitosť lombardských kresťanov v týchto oblastiach je veľmi živá a možno ešte významnejšia ako v minulosti. Kresťanské spoločenstvá vykonávajú túto činnosť nie ako náhradu, ale ako slobodné vyjadrenie prekypujúcej Kristovej lásky a skúsenosti plnosti viery. Čas krízy, ktorou práve prechádzame, potrebuje okrem odvážnych technicko-politických rozhodnutí aj nezištnosť, ako som to už pripomenul: „‚Ľudské mesto‛ nerastie len na vzťahoch práv a povinností, ale ešte viac a ešte skôr na vzťahoch nezištnosti, milosrdenstva a spoločenstva.“ (Enc. Caritas in veritate, 6).
Teraz môžeme prijať ďalšie vzácne pozvanie sv. Ambróza, ktorého vážny a napomínajúci obraz je vtkaný do milánskej zástavy. Od tých, ktorí chcú spolupracovať na vedení a administrácii verejných vecí, vyžaduje, aby sa stali milovanými. V diele De officiis píše: „To čo robí láska, nikdy nemôže urobiť strach. Nič nie je užitočnejšie ako byť milovaný“ (II, 29). Z druhej strany dôvod, ktorý niekedy hýbe a stimuluje vašu prítomnosť a námahu v rozličných oblastiach verejného života, nemôže byť nič iné, ako vôľa venovať sa dobru občanov, teda jasné vyjadrenie a evidentný znak lásky. Takto politika dosahuje svoje povýšenie, keď sa stáva vyššou formou dobročinnej lásky.
Vážení páni! Prijmite tieto jednoduché myšlienky ako znak mojej hlbokej úcty k inštitúciám, v ktorých slúžite a k vašej dôležitej práci. Nech vás, pri tejto úlohe, ochraňuje nebo, ktorej prísľubom chce byť Apoštolské požehnanie, ktoré udeľujem vám, vašim spolupracovníkom a rodinám.
Preložil: Jozef Šofranko SJ
