Miláno 2. júna (RV) - Benedikt XVI. sa druhý deň svojej návštevy v Miláne prihovoril kňazom a zasväteným osobám. Príhovor prinášame v plnom znení. Drahí bratia a sestry!
Zišli sme sa na modlitbe odpovedajúc na pozvanie ambroziánskeho hymnu modlitby predpoludním: «On o deviatej hodine začína trpieť nevinne». Je to jasný náznak milujúcej poslušnosti Krista Otcovej vôli. Veľkonočné tajomstvo dalo začiatok novým časom: smrť a vzkriesenie Krista navráti ľudstvu nevinnosť a z nej vytryskne radosť. Hymnus skutočne pokračuje: «Tu sa začína epocha Kristovej spásy – Hinc iam beata tempora coepere Christi gratia».
Zhromaždili sme sa v bazilike, katedrále, v tomto dóme, ktorý je naozaj srdcom Milána. Odtiaľto myseľ zachádza na rozľahlú ambroziánsku arcidiecézu, ktorá v minulých storočiach, ale a aj v nedávnom čase dala Cirkvi ľudí vyznačujúcich sa svätosťou života a službou ako sv. Amróz, sv. Karol a niektorí pápeži ako Pius XI. a Boží služobník Pavol VI. či blahoslavení kardináli Andrea Carlo Ferrari a Alfredo Ildefonso Schuster.
Som veľmi rád, že môžem chvíľu zotrvať s vami! Obraciam sa s vrúcnym pozdravom ku všetkým a na každého osobitne a chcel by som to urobiť mimoriadnym spôsobom voči tým, ktorí sú chorí a nevládni pre starobu. Pozdravujem zo srdca vášho arcibiskupa, kardinála Angela Scolu a ďakujem mu za prívetivé slová; pozdravujem s láskou vašich emeritných pastierov, kardinálov Carla Mariu Martiniho a Dionigiho Tettamanziho spolu s ďalšími tu prítomnými kardinálmi a biskupmi. V tejto chvíli prežívame tajomstvo Cirkvi v jej vyššom vyjadrení skrze liturgickú modlitbu. Naše pery, naše srdcia a naše mysle sú v modlitbe Cirkvi tlmočníkmi potrieb a dychtivých túžob celého ľudstva. Slovami Žalmu 119 sme vzývali Pána v mene všetkých ľudí: «Nakloň mi srdce k svojej náuke ... Pane, nech zostúpi na mňa tvoje zmilovanie». Denná modlitba liturgie hodín je základnou úlohou kňazskej služby v Cirkvi. Aj skrze posvätné ofícium, ktoré je pokračovaním ústredného tajomstva Eucharistie počas dňa, sú kňazi osobitným spôsobom zjednocovaní s Pánom Ježišom, živým a pôsobiacim v tomto čase. Kňazstvo, aký vzácny dar! Vy, drahí seminaristi, ktorí sa pripravujete na jeho prijatie, učte sa oceňovať ho už odteraz a prežívajte s nasadením toto vzácne obdobie v seminári. Arcibiskup Montini počas vysviacky roku 1958 práve v tomto Dóme povedal: «Začína sa kňazský život: poéma, dráma, nové tajomstvo... zdroj neustálej meditácie ... stály predmet objavovania a žasnutia; kňazstvo je stále novým a krásnym pre toho, kto mu venuje milujúcu pozornosť ..., je poznávaním Božieho pôsobenia v nás» (Omelia per l’Ordinazione di 46 Sacerdoti, 21 giugno 1958). Ak sa Kristus zveruje do rúk kňaza, aby zveľaďoval svoju Cirkev, ten sa zase musí úplne spoliehať na neho: láska k Pánu Ježišovi je dušou a koreňom kňazskej služby, ako to oznámil, keď zveril Petrovi poslanie pásť jeho stádo: «Šimon ..., miluješ ma viac ako títo? ... Pas moje baránky (porov. Jn 21,15)».
Druhý vatikánsky koncil pripomenul, že Kristus «zostane vždy princípom a zdrojom jednoty života kňazov. Pre jej dosiahnutie sa oni musia zjednotiť s ním v objavovaní Otcovej vôle a v darovaní seba samých im zverenému stádu. Takto, zastupujúc Dobrého pastiera, uprostred vykonávania pastoračných úkonov milosrdenstva nájdu puto kňazskej dokonalosti, ktorá prinesie jednotu do ich života a aktivity» (Decr. Presbyterorum Ordinis, 14). Neexistuje rozpor medzi dobrom osoby kňaza a jeho poslaním; naopak, pastoračná láska je zjednocujúcim prvkom života, ktorý vychádza zo stále dôvernejšieho vzťahu s Kristom v modlitbe, z prežívania úplného darovania sa stádu, tak, aby Boží ľud rástol v jednote s Bohom a bol prejavom jednoty Svätej Trojice. Naozaj každá naša iniciatíva má za cieľ viesť veriacich k zjednoteniu s Pánom a k rastu cirkevného spoločenstva pre spásu sveta.
Žiarivým znakom tejto pastoračnej lásky a nerozdeleného srdca sú kňazský celibát a zasvätené panenstvo. Spievali sme hymnus sv. Ambróza: «Ak sa v tebe narodí Syn Boží, zachováš si život nepoškvrnený». «Prijatie Krista – Christum suscipere» je motív, ktorý sa často opakuje v kázni svätého milánskeho biskupa: «Kto prijme Krista do súkromia svojho príbytku – hovorí – bude nasýtený najväčšími radosťami» (Expos. Evangelii sec. Lucam, V, 16). Pán Ježiš bol jeho najväčším pôžitkom, hlavnou témou jeho myslenia a kázní a predovšetkým cieľom živej a dôvernej lásky. Niet pochýb o tom, že láska Ježiša je zmyslom života všetkých kresťanov, ale osobitný význam nadobúda pre kňaza v celibáte a pre toho, kto odpovedal na povolanie k zasvätenému životu: iba v Kristovi a stále v ňom budeme nachádzať zdroj a príklad pre každodenné opakovanie toho «áno» Božej vôli. «Akými putami bol Kristus zviazaný?» – pýtal sa sv. Ambróz, ktorý s prekvapujúcou intenzitou kázal a kultivoval panenstvo v Cirkvi a podporoval tiež dôstojnosť žien. Odpovedal: «Nie s uzlami reťazí, ale putami lásky a citlivosťou duše» (De virginitate, 13, 77). A práve v jednej kázni pannám hovorí: «Kristus je pre nás všetkým: keď túžiš vyliečiť svoje zranenia, on je lekár; ak si sužovaný horúčkou, on je prameň; ak si stiesnený pre vinu, on je spravodlivosť; ak potrebuješ pomoc, on je sila; ak máš strach zo smrti, on je život; ak túžiš po nebi, on je cesta; ak sa predieraš tmou, on je svetlo; ak hľadáš nasýtenie, on je pokrm » (Ibid. 16, 99).
Drahí zasvätení bratia a sestry, ďakujem vám za vaše svedectvo a povzbudzujem vás: pozerajte na budúcnosť s nádejou spoliehajúc sa na Božiu vernosť a silu jeho milosti, ktorá je stále schopná robiť nové zázraky. Antifóny žalmov tejto soboty nás viedli ku kontemplovaniu tajomstva Panny Márie. V nej naozaj môžeme poznať «spôsob života panenského a chudobného, ktorý si vyvolil Kristus Pán a ktorý na seba prijala jeho panenská matka» (porov. Lumen gentium, 46), život v úplnej poslušnosti Božej vôli. Hymnus nám pripomenul slová Ježiša na kríži: Ježiš hovorí Panne Márii: «Žena, hľa tvoj syn» a Jánovi «Hľa, tvoja matka». Mária, matka Kristova rozširuje aj na nás svoje božské materstvo, aby ohlasovanie Slova a vysluhovanie sviatostí, kontemplatívny život a apoštolská činnosť v rozmanitých formách vytrvali bez únavy v odvážnej službe Bohu a pre budovanie Cirkvi.
V tejto chvíli je mi vzácnosťou vzdávať vďaky Bohu za zástupy ambroziánskych kňazov, rehoľníkov, rehoľníc, ktorí vložili svoju energiu do služby evanjelia, čo niekedy dosiahlo až vrcholnú obetu života. Niektorí z nich boli navrhnutí na uctievanie a nasledovanie veriacimi aj v nedávnej dobe: blahoslavení kňazi Luigi Talamoni, Luigi Biraghi, Luigi Monza, Carlo Gnocchi, Serafino Morazzone; blahoslavení rehoľníci Giovanni Mazzucconi, Luigi Monti a Clemente Vismara, a rehoľníčky Maria Anna Salaová a Enrichetta Alfieriová. Skrze ich spoločný príhovor prosme s dôverou Darcu všetkých darov, aby kňazskú službu urobil stále plodnou, aby posilňoval svedectvo zasvätených, žeby ukazovali svetu krásu darovania sa Kristovi a Cirkvi, a aby obnovil kresťanské rodiny podľa Božej predstavy, žeby boli miestami milosti a svätosti, pôdou úrodnou na povolania kňazské a k zasvätenému životu. Amen.
Preložila: sr. Jaroslava Kochjarová CJ
